Protestoval proti okupácii. Verí v socializmus

21.08.2013 17:00
Hans-Jochen Scheidler
Hans-Jochen Scheidler si za protest proti okupácii Československa odsedel 16 mesiacov vo väzbe. Autor:

Pražská jar bola pre Hansa-Jochena Scheidlera z NDR jedným z najšťastnejších období života. V septembri roku 1968 mal nastúpiť na Karlovu univerzitu, aby si urobil doktorát z fyziky. Už predtým navštevoval Československo.

"Skoro každý víkend som bol v Prahe. Vládla tam úžasná atmosféra. Dúfali sme vo vytvorenie skutočného demokratického socializmu, že sa veci zmenia,“ povedal Scheidler pre Pravdu. S okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy sa všetko zmenilo. Vojská východného Nemecka sa síce na invázii nezúčastnili, to však vtedy nebolo známe. Scheidler a ďalší štyria ľudia proti invázii verejne protestovali, za čo skončili vo väzení tajnej polície Stasi.

Ako ste vnímali komunistický režim ešte pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy?
Pochádzam z komunistickej rodiny. Otec bol lekár, mama zdravotná sestra a neskôr učiteľka, obaja sa zapojili do protifašistického odboja počas druhej svetovej vojny. Boli komunisti už vtedy, nie ako oportunisti, ktorí sa nimi stali po vojne. Narodil som sa v roku 1943. Veril som, že zo sovietskej nemeckej okupačnej zóny vyrastie nové Nemecko. Že to bude skutočne demokratická, socialistická, antifašistická a antikapitalistická krajina. Už na strednej škole som videl rozdiely medzi mojím presvedčením a realitou.

V čom spočívali?
Začal som rozmýšľať nad tým, že síce musíme opakovať poučky Marxa, Engelsa či Lenina, ale v skutočnosti nefungujú. Cítil som, že vedúca robotnícka trieda nás nevedie vpred. Začal som mať problémy. Otec mi vravel, že si mám zachovať presvedčenie a bojovať zaň. Niekedy som však jednoducho musel byť ticho, lebo by som sa nedostal ani k maturite. Neskôr som na vysokej škole študoval fyziku. V nej musíte dokázať to, čo poviete. Na politických hodinách nám vštepovali, že musíme veriť niečomu len preto, že to povedal Marx či Lenin. A to bolo v rozpore so štúdiom fyziky. Vtedy som už nemohol zostať ticho. Môj profesor bol starý stalinista.

Ešte pred inváziou do Československa ste mali ísť robiť doktorát do Prahy. Ako ste sa dostali do kontaktu s československým prostredím?
V Nemeckej demokratickej republike nebolo veľa miest pre fyzikov. Dostal som však štipendium, mohol som ísť do zahraničia urobiť si doktorát. Mal som českých priateľov. Pomohli mi, že som sa dostal na Karlovu univerzitu. Bolo to začiatkom roka 1968. Mal som začať v septembri 1968.

Čiže ste už sledovali Pražskú jar?
Skoro každý víkend som bol v Prahe. Vládla tam úžasná atmosféra. Dúfali sme vo vytvorenie skutočného demokratického socializmu, že sa veci zmenia. A veril som, že sa to stane aj v Nemeckej demokratickej republike (NDR). Bol som s československými študentmi. Rozprávali sme sa, oslavovali sme, protestovali. Bolo to jedno z najšťastnejších období v mojom živote. V auguste som bol doma v Berlíne. V Prahe som však už mal vybavený byt a mal som tam aj priateľku. Potom prišla správa o invázii.

Ako ste reagovali?
Mimoriadne ma to vyviedlo z miery. Moje sny o demokratickom socializme zmizli. Okrem toho sme verili, že všetky armády Varšavskej zmluvy sa zúčastnili na okupácii. Aj východní Nemci.

Bolo to pre vás dôležité?
Oficiálne NDR vtedy prispela vojakmi. Nakoniec bol však sovietsky líder Leonid Brežnev dostatočne múdry na to, aby východné Nemecko nezapojil. Šéf NDR Walter Ulbritch bol pritom najtvrdší kritik Pražskej jari. Veľmi sa bál, že sa mu stane to isté. Sovieti však vedeli, že pre ľudí v Československu by bolo mimoriadne ťažké vidieť na svojom území nemecké jednotky len 23 rokov po druhej svetovej vojne. Na začiatku 90. rokov som bol v televízii aj s jedným českým generálom. Až vtedy som sa dozvedel, že vojaci NDR sa na okupácii nezúčastnili. Ten generál mi povedal, že ak by boli prišli nemecké jednotky, nebol by dokázal udržať svojich vojakov v kasárňach. Ako som však povedal, v roku 1968 som si myslel, že NDR sa podieľala na invázii a myslel som na krutosti nemeckej armády počas druhej svetovej vojny. Mimochodom, východonemecké uniformy boli dosť podobné tým z dôb nacistického wehrmachtu. Pre mňa to jednoducho bola hrozná predstava. Bál som sa skutočnej vojny.

Preto ste sa rozhodli niečo urobiť?
Zavolal som priateľov. Bolo nás päť. Diskutovali sme, čo ďalej. Rozhodli sme sa, že vyrobíme letáky. Nemali sme však kopírku. V tom čase ich nebolo veľa a boli pod dohľadom. Režim sa obával práve toho, že by na nich niekto vyrábal zakázané materiály. Nakoniec sme si v hračkárstve kúpili pečiatky pre deti a letáky sme vyrábali pomocou nich. Dali sme na ne len niekoľko viet. Bolo nás päť znepokojených mladých ľudí. Každý chcel niečím prispieť, nebolo však ľahké nájsť slová. Text nebol celkom súrodý.

Vaša skupina napísala: Občania, súdruhovia! Cudzie tanky v ČSSR slúžia iba triednemu nepriateľovi! Žiadajte konečne pravdivé informácie! Nikto nie je taký hlúpy, aby myslel len na seba! Čím ste prispeli?
Pridal som tam, že cudzie tanky v ČSSR slúžia iba triednemu nepriateľovi. Vnímal som to tak, že invázia poškodí aj socialistické strany v západnej Európe, ktoré boli v tom čase silné. A stalo sa to. Okupácia veľmi zasiahla komunistické a socialistické myšlienky po celom svete. Tiež sme počuli, že československí komunisti pozvali vojská, lebo v krajine hrozila kontrarevolúcia organizovaná Západom. Vedeli sme, že sú to lži.

Naozaj ste verili, že to môžete zmeniť?
Dúfali sme. Veď sme neboli proti socializmu. Chceli sme ho zlepšiť, napraviť chyby. Jeden z nás bol dokonca členom vládnucej Zjednotenej socialistickej strany Nemecka. Keď sme vyrábali letáky, musel odísť na inštruktáž ako informovať o tom, čo sa deje. Rozdávali sme letáky do poštových schránok a na verejných miestach. Zatkli nás ešte tej istej noci, bolo to 23. augusta 1968. Vypočúvali nás. Boli sme vo väzbe pol roka. Vyhlásil som sa za lídra skupiny. Malo to logiku, lebo som vedel, že na mňa predsa len budú brať ohľad pre moju rodinu. Mali sme mnoho priateľov, komunistov, čo boli v koncentračných táboroch. Ak by bol lídrom našej skupiny niekto iný, dostal by prísnejší trest. Nakoniec ma odsúdili na dva roky. Pustili ma po 16 mesiacoch. Rodina mi pomohla. Otec sa nikdy od mňa nedištancoval, aj keď ho o to žiadali.

Ani 16 mesiacov za mrežami nie je krátky čas.
Bol som vo väzení tajnej polície Stasi Hohenschönhausen v Berlíne. Teraz je to pamätník, v ktorom robím prehliadky. Najmä prvý polrok za mrežami bol veľmi náročný. Bol som v totálnej izolácii. Žiadne listy ani právnik. Nebol som ani v kontakte s inými väzňami.

Vytvárali na vás len psychologický tlak, alebo ste sa stretli aj s fyzickým násilím.
Nie, nedotkli sa ma. Mal som dostatok jedla a spal som v teple. Cela bola čistá. Bol som však úplne izolovaný, ako som povedal. Nemohol som ani len čítať či niečo písať. Jediné, čo mi odrátavalo čas, boli opakujúce sa výsluchy. Najprv ma vypočúvali veľmi intenzívne. Vedeli, čo sme urobili, veď nás pri tom prichytili, mali naše letáky. Nepýtali sa nás veľmi to, prečo sme to pripravili. Stasi bola skôr zvedavá na ľudí, ktorých sme poznali, naše rodiny, priateľov. Aby si o nich zistili informácie. Preto nás vypočúvali, preto sme boli v izolácii. Keby chceli, po pár dňoch nás mohli odsúdiť a hotovo.

Skúšali ste Stasi vysvetliť, že to, čo ste urobili, je podľa vás v prospech socializmu?
Ľudia z tajnej polície boli dosť zmätení. Bolo jasné, že nie som antikomunistický živel. Snažili sa však zo mňa opäť spraviť dobrého občana. A bolo to pre mňa celkom dobré, že tak narúšali moju izoláciu. Ja stále verím tomu, že demokratický socializmus je to najlepšie, čo si viem pre našu budúcnosť predstaviť. Nie je jednoduché sa v súčasnosti rozprávať s ľuďmi o socializme, pretože si ešte pamätajú, ako to bolo za čias NDR, čo bola diktatúra. Svojím spôsobom som sa priblížil k náboženstvu, hoci nie som žiadneho vierovyznania. Podľa mňa sú však skutoční kresťania blízki socialistom. Je to rovnaká myšlienka ideálnej spoločnosti, sociálneho usporiadania. Možno to vnímame rôznym spôsobom, ale výsledok je podobný. Hovoríme však o utópii, ktorá sa nedá vytvoriť na úrovni štátu. Či by to bol socializmus, alebo kresťanské predstavy. Musí to vyjsť zo srdca ľudí.

Mali ste vo väzení nejaké správy o tom, čo sa deje v Československu?
Prepustili ma deň pred Vianocami v roku 1969. Bolo to prekvapenie. Nikto o tom nevedel vopred. Zrazu som len bol s rodičmi. Vo väzení som nemal žiadne informácie. Po niekoľkých dňoch mi niekto, dodnes neviem kto, poslal publikáciu s názvom Trestná akcia proti bratskému štátu. Z toho som zistil, čo sa stalo.

Ako na vás ľudia reagovali, keď ste sa dostali z väzenia Stasi?
Pracoval som v priemyselnom komplexe v Berlíne. Nemohol som byť fyzikom. Nemohol som študovať. V skutočnosti som mal na to aj podľa zákonov NDR právo, ale nemohol som si ho uplatniť. Väčšina ľudí sa ku mne správala so sympatiami. Nikto na mňa nebol hrubý. Po dvoch rokoch som si mohol hľadať aj inú prácu. Chcel som sa vrátiť k fyzike, možno ako učiteľ. Bol som na viacerých pohovoroch a zdalo sa, že to nebude problém. Vždy sa však do toho zamiešala Stasi. Nechceli, aby sa niekto ako ja zapojil do procesu vzdelávania. Vymyslel som aj televízny program o fyzike, ktorý som ponúkal. Aj v televízii sa museli spýtať Stasi, či to môžu vysielať. Odpoveď bola nie. Po ôsmich rokoch v továrni som dostal prácu v nemocnici. Neskôr som tam pracoval ako radiačný technik.

Oslavovali ste pád Berlínskeho múra?
Tak napoly. Oslavoval som to, že môžem byť slobodný a vidieť svet, to že sme sa zbavili diktatúry. Obával som sa však toho, čo prichádza. Vedel som, že je to koniec socializmu a prichádza kapitalizmus. Počas predchádzajúceho obdobia to bolo podľa mňa iné. Socializmus a kapitalizmus spolu súperili. Kapitalizmus musel aj preto robiť ústupky robotníkom, sociálne slabším. Vedel som, že niektorí ľudia v NDR sa nedokážu prispôsobiť novým podmienkam. Že prídu o prácu. O seba som sa nebál, hoci už bolo príliš neskoro na to, aby som sa vrátil k vedeckej kariére.

Spomenuli ste, že ste sprievodca v bývalom väzení Stasi Hohenschönhausen v Berlíne. Prečo ste sa tam rozhodli vrátiť?
Keď som odišiel do dôchodku, mal som čas a z pamätníka ma požiadali, či by som nerobil prehliadky. Rodina a priatelia ma podporili, aby som to urobil. Najprv bolo ťažké vrátiť sa tam späť. Stalo sa tam veľa nepríjemných vecí. Na začiatku mi z toho bolo aj fyzicky zle. Teraz som rád, že to môžem robiť. Väčšina našich návštevníkov sú mladí ľudia. Chcem im povedať, aké je to žiť v neslobode a že si musia udržať demokraciu. Vždy si spomeniem na slová z našej knihy návštev, ktoré tam niekto napísal. Ak spíte v demokracii, zobudíte sa v diktatúre. Takže sa snažím našich návštevníkom zobúdzať. Lebo sa obávam, že vidím náznaky toho, ako demokraciu strácame.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #socializmus #Pražská jar #Scheidler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku