Maroš Krajňak: Kruté príbehy sa môžu stále opakovať

Čo vás viaže s týmto priestorom?

Narodil som sa v jeho slovenskej časti, kde som aj žil až do svojich štrnástich rokov. A dodnes sa tam vraciam. Veľmi blízka poľská časť, vzdialená od mojej dediny iba pár kilometrov, bola pre nás dlho akoby utajovaná. Z raného detstva si pamätám útržkovité poznámky dospelých, ktoré sa dajú stručne parafrázovať do konštatovania „za lesom už nie je nič“. Bola to, presnejšie, doteraz je – krutá skutočnosť. Civilizácia v tejto severnej časti Karpát po vojne až apokalypticky zanikla. Štátna hranica bola ešte donedávna dosť prísne strážená, vždy nás doma varovali, aby sme sa k nej nepribližovali. U chlapca ako som bol vtedy ja takéto okolnosti, samozrejme, vyvolávali veľkú zvedavosť.

Dá sa povedať, že sa vám preniesla až do dospelosti?
Iste, hneď ako som mal možnosť, pustil som sa do cestovania po tomto regióne. Pravda, prišiel som tam už s vedomím, čo sa tam odohralo. Podľa očakávania som prechádzal vypálenými dedinami. Stopy po nich tam veľmi sugestívne pretrvávajú dodnes. Pustil som sa do cestovania aj po Podkarpatskej Rusi. Najskôr ako turista, ale po čase aj pracovne. Celý tento priestor Karpát som sa snažil roky rôzne spoznávať, zaujímajú ma jeho ľudia, história. Pokiaľ sa dá, sledujem jeho vývoj, považujem ho za nesmierne zaujímavý. Kým som tam býval, všetko som vnímal možno až veľmi neutrálne. Keď som tam teraz, mám dojem, že región je naozaj výnimočný. Môj vzťah k nemu sa postupne mení. Vždy pribúda niečo nové, takže je veľmi prirodzené, že sa objavuje v mojich knihách.

Príbehy rozprávača z Carpathie, ktorý prechádza takmer opustenými pohraničnými dedinkami a rozľahlými lesmi, teda môžeme chápať ako určitú fiktívnu a v čase odsunutú realizáciu vašich dávnych potuliek po tomto regióne?
Pri písaní Carpathie som naozaj čerpal z toho, čo som tam zažil, veľká časť z knihy má preto akoby autobiografické črty. Podobne, nie však v takej miere, to platí aj pre Entropiu.

Znamená to, že aj postavy z vašich kníh sú reálne?
Áno, v Carpathii sú všetky postavy skutočné. Ľudia z jednotlivých regiónov ich naozaj spoznávali. Prekvapilo ma, že dokonca aj také, ktoré som skryl pod vymyslené pseudonymy a ich príbehy som doplnil alebo čiastočne zmenil. V prvej kapitole sa objavuje špecifická postava, je to nemecký generál Gotthard Heinrici, ktorý sa počas príprav Karpatsko-duklianskej operácie mal podľa civilných svedkov vyskytovať v dedine, kde žil môj otec a starí rodičia. Pokúšal som sa k tomuto faktu dopracovať v odbornej literatúre a neskôr som to konzultoval aj s historikom, ktorý sa roky venoval tomu, čo sa v tomto regióne počas druhej svetovej vojny odohrávalo. Ten prítomnosť generála vylúčil. No keď som žijúcim svedkom doniesol fotografie niekoľkých vysokých nemeckých dôstojníkov, ktorých mená boli s operáciou spojené, všetci traja oslovení nezávisle ukázali práve na Heinriciho. Entropia je napísaná ako vyhranená fikcia, prípadne surrealistický text, ale väčšina z postáv má reálny základ. Tu je však skôr dôležitejšie povedať, že pravdivé boli medziľudské krutosti, o ktorých v knihe píšem.

Ako jeden z mála slovenských spisovateľov píšete o histórii regiónu, ktorý je do veľkej miery vytesnený z kolektívnej pamäti Slovákov. Tá je zameraná skôr na kultúrno-spoločenské vzťahy a historické udalosti spojené s českým a maďarským prostredím. Považujete toto „nepoznanie“ severovýchodo­karpatského kontextu pre prijatie vašich próz ako výhodu alebo skôr nevýhodu?

O tomto regióne písal Václav Pankovčin, píše o ňom aj tohtoročný finalista Anasoft litera Milan Zelinka, určite existujú aj ďalší. Súhlasím však s tvrdením, že tieto Karpaty sú v slovenskej literatúre asi veľmi málo prítomné. Platí to prinajmenšom v porovnaní s poľskou, ukrajinskou, ale dokonca aj s českou alebo rumunskou literatúrou. Prečo je to tak, odpovedať neviem. Ja som sa do písania o tomto regióne pustil iba preto, lebo mám k nemu vzťah, či je to v nejakom kontexte výhoda, alebo nevýhoda, vôbec nezvažujem.

V Česku záujem o kultúrny priestor na hraniciach troch stredoeurópskych štátov jasne odkazuje na medzivojnové československé dedičstvo v Podkarpatskej Rusi. V Poľsku je znovuobjavenie Karpát vyvolané vyrovnávaním sa s násilným povojnovým odsunom Rusínov (Lemkov) do vzdialených častí Poľska. Má nádych akejsi nostalgie za stratenou kultúrnou diverzitou. Ako vnímate tento priestor vy?

Ja tento priestor považujem za mimoriadne premenlivý. Keď sa pozrieme napríklad na jeho históriu za posledných dvesto rokov, vidíme na tomto relatívne malom geografickom kúsku obrovskú dynamiku, či už v dobrovoľnom, alebo násilnom masovom pohybe ľudí. Odohral sa tu tiež veľký počet intenzívnych vojnových operácií, prebiehali tu časté zmeny hraníc medzi štátmi, priestor poznačili aj nútené masové konverzie. Prirodzene sa tak vyvíjalo niekoľko názorových línií na etnicitu jeho obyvateľov. Každá časť má dnes – podľa toho, či leží na Slovensku, v Poľsku, alebo na Ukrajine – svoje veľmi rozdielne špecifiká, každú teda treba vnímať odlišne.

V románe Carpathia rozdeľujete priestor, ktorý obývajú Rusíni, na štyri zóny. Čitateľovi môže na myseľ prísť film ruského režiséra Andreja Tarkovského Stalker. Nadväzujú vaše karpatské „zóny“ na tento film alebo sa v nich skrýva iné posolstvo?
K inšpirácií takzvaným stalkerovským konceptom sa priznávam – väčšine ľudí, čo ho poznajú, je známy z Tarkovského diela, ktorý ho však sfilmoval podľa knižnej predlohy bratov Arkadija a Borisa Strugackých. Tarkovskij mi veľmi učaroval, no hlavná inšpirácia Carpathie bola v jeho inom filme – Zrkadlo.

Fragmentarizácia priestoru obývaného Rusínmi našla svoje vyjadrenie aj vo vašom druhom románe. Nie je už však taká výrazná ako v Carpathii. Zdá sa, že v Entropii priestor uchopujete celistvejšie, hoci jeho kontúry siahajú oveľa ďalej.
V Entropii sú priestor a jeho história kulisami. Cez ne som chcel vykresliť niektoré ľudské archetypy, v ktorých povahe sa často alebo veľmi vypuklo zobrazuje zlo. Takéto archetypy sú, samozrejme, prítomné kdekoľvek bez toho, aby to zásadnejšie ovplyvňovali geografické podmienky.

Kým v Carpathii rozprávač sprostredkúval príbehy množstva ľudí, ktorých stretol na svojich cestách po Karpatoch, v Entropii je rozprávanie zamerané na niekoľko hlavných postáv. Polyfónia rôznych hlasov Carpathie je v Entropii nahradená sériou metaforických obrazov. Symbolická trauma priestoru a ľudí, ktorí ho obývajú, je v nej prenesená do príbehu o vine a treste…
Všetko chce postupne akoby kulminovať a smerovať k tomu, aby prehovoril jeden skutočný príbeh, akých sa v histórii muselo zopakovať neuveriteľne veľa. Kniha hovorí o tom, ako sa relatívne nedávno v jednej malej dedine susedia rozhodli fyzicky postaviť proti iným susedom – takým, s ktorými mierovo koexistovali desaťročia aj tak, že medzi nimi prirodzene vznikali rodinné väzby. Udalosti, ktoré v danom čase v ich krajine prepukli, uvoľnili vnútorné napätie do takej miery, že tá najvyššia forma agresie sa stala bežnou. Keď odrazu susedia civilisti vyšli do ulíc a iných, etnicky odlišných, susedov vyviedli za dedinu, kde ich masovo popravili. V dedine zostala ešte ďalšia etnická menšina, tej už čoskoro vypálili domy a ľudí vyhnali. Mňa tento príbeh šokoval aj preto, lebo som si pri jeho veľmi sugestívnom rozprávaní skutočným svedkom priamo, v akoby úplne autentickom prostredí uvedomil, že takéto niečo sa môže zopakovať kedykoľvek a kdekoľvek. Obávam sa, že riziko vzniku nových takýchto desivých príbehov bude v ľudstve prítomné navždy.

Ukrajinská dedina Kurdybanivka, v ktorej graduje Entropia, je typickým príkladom ukrajinsko-poľského konfliktu, ktorý má niekoľkostoročnú genézu. V kontexte etnických čistiek, ktoré v čase druhej svetovej vojny vo vtedajšom východnom Poľsku prebiehali, je osud poľských usadlíkov v Kurdybanivke skôr netypický. V dedine zastrelili šiestich ľudí, tridsaťsedem rodín vyhnali. V okolí mesta Buczacz, kde Kurdybanivka leží, býval pomer mŕtvych a vyhnaných často opačný. Prečo ste si na demonštráciu tejto ľudskej tragédie vybrali práve túto dedinu?

Nešlo len o vyhrotený ukrajinsko-poľský konflikt, ktorý bol spojený s mnohými obeťami na oboch stranách. Na západnej Ukrajine v čase druhej svetovej vojny prebiehala aj občianska vojna, ktorá je zvyčajne najkrutejšia. Vtedy zvykne byť každý proti každému podľa toho, akú má národnosť, vierovyznanie, politickú orientáciu alebo sociálny status. Podľa môjho svedka boli v Kurdybanivke prvými susedmi zmasakrovanými obeťami Židia. To, čo sa stalo s Poliakmi, bol zrejme následok prvého výbuchu nenávisti. To, že bol v Kurdybanivke pomer vyhnaných a zastrelených Poliakov miernejší ako v blízkych lokalitách, môže nasvedčovať tomu, že vzťahy jej obyvateľov boli predsa len spletitejšie. Mohlo sa prihliadať napríklad na rodinné väzby. Ale to sú, samozrejme, iba moje špekulácie. Kurdybanivku som v rámci istého genealogického projektu v minulosti navštívil opakovane. V zanikajúcej dedine plnej ruín, pôsobiacej dojmom, že vojna sa skončila len nedávno, žila už iba jediná obyvateľka. To ona mi o spomínaných krutostiach medzi civilistami, teda medzi susedmi, vždy veľmi emotívne rozprávala.

K motívu viny a trestu sa v Entropii pridávajú témy, ktoré sú výsostne súčasné: emigrácia, vykorenenie, strata identity, ale aj určitý pokus o znovuosídlenie hraničného karpatského priestoru. Je ešte zanikajúci svet, ktorý vo svojich knihách zobrazujete, možné zachrániť?
Táto otázka nás z prostredia rovinatej západnej Ukrajiny vracia do Karpát. Je dôležité porozumieť tomu, čo sa dá pod záchranou predstaviť. Platí tiež to, čo som povedal v jednej z predchádzajúcich odpovedí, každá z troch častí tohto priestoru má vlastné špecifické problémy.

Ak hovoríme o niečom, ako je „pôvodná civilizácia“, nie je už záchrana toho, čo tam ako-tak pretrváva doteraz, to znamená zvrátenie totálnej asimilácie Rusínov v Poľsku a na Slovensku, len veľmi málo pravdepodobná?
Priestor na poľskej strane je silne vyľudnený a prestarnutý, zanikli mnohé dediny, väčšina tých, čo sa po nútenom vysťahovaní znova vrátili, už stráca pôvodnú identitu. Udržať ju tam dlhodobo je zjavne nemožné. Rýchlo sa mení aj slovenská časť, aj ona má všetky znaky tzv. ekonomicky marginálnych regiónov – to asimiláciu, samozrejme, podporuje. Pôvodná etnická identita je pre mladšie generácie len niečím veľmi okrajovým až nadbytočným alebo dokonca už neznámym. Títo ľudia navyše často odchádzajú za štúdiom a prácou do iných miest alebo štátov, podľa tohto trendu sa teda dá predpovedať, že priestor sa ešte viac vyľudní a demograficky zdeformuje.

V Entropii sa ukazuje, že niektoré problémy, ktoré sú na prvý pohľad zdanlivo anachronické, napríklad etnická nevraživosť, sa opätovne vynárajú aj v cudzom prostredí, za morom, v emigrácií. Čo ich vyvoláva?
Presný dôvod, prečo sa tieto problémy opakujú bez poučenia z minulých – často až tragických – dôsledkov, naozaj netuším. V textoch sa tento „stereotyp“ pokúšam ilustrovať práve cez akoby „večné dedičstvo“, ktoré neprerušia ani veľké vzdialenosti, ani podstatná zmena prostredí.

Píšete tretí román. Môžete prezradiť, o čom bude a kam v ňom zavediete čitateľa?
Všetko nasvedčuje tomu, že do Karpát sa v niektorých pasážach ešte raz vrátim. No použijem ich znova už iba ako kulisu, nosná téma budúcej prózy chce byť od regiónu nezávislá.