Prečo ešte ľudia veria Matici? Lebo viera sa dedí

Matica slovenská (MS) tento rok oslávila svoje 150. výročie. Kedy podľa vás naposledy plnila svoju pôvodnú úlohu, teda „v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zveľaďovaní pracovať“?
To je ťažko povedať. Plnila, zjavne aj skryte, aj keď vždy bola zaťažená dobou. A zakaždým inak. Či už išlo o vyrovnávanie sa s čechoslovakizmom za prvej republiky, neľahké pôsobenie v čase komunizmu, ktorý zdôrazňoval internacionalizmus či úpadok za posledných 23 rokov.

Na počiatku poslednej 23-ročnej kapitoly ste ako hlavná postava stáli aj vy. Kam ste chceli Maticu ako jej prvý porevolučný predseda nasmerovať?
Predovšetkým: nebol som pri tom sám. K Matici sa vtedy prihlásili rôzni špičkoví vedci, umelci, videli v nej jedno z východísk novej spoločenskej situácie. V spolupráci s nimi vznikli výnimočné projekty – SICAS, Prieskum školstva na južnom Slovensku. Bolo treba ich len dotiahnuť. Nestalo sa. Niektorí jednotlivci sa k Matici vtedy utiekali aj preto, že mali strach zo svojej minulosti. Z komunistov sa stali národniari. Mnohí z nich sa v nej pevne udržali dodnes. Práve preto som po šiestich mesiacoch abdikoval. Keď som odstupoval, predniesol som príhovor, v ktorom som naznačil svoju víziu: všetko zlé, čo sa v Matici udeje v nasledujúcich rokoch, sa udeje zvnútra, nie zvonka. A to sa aj naplnilo.

Ako ste sa vlastne dostali k tejto funkcii, ktorú ste prevzali po Vladimírovi Mináčovi začiatkom roka 1990?
Skôr to bola náhoda. Ešte 6. decembra 1989 som predniesol na zhromaždení v Matici, kde som bol ako hosť, improvizovaný príhovor o jej poslaní v budúcnosti. Bol kritický. Pripísal som jej mnohé povinnosti, a to ostalo niektorým ľuďom v pamäti. Aj vďaka tomu ma oslovili. V tých časoch som nevedel odhadnúť, ako sa veci vyvinú, a tak som sa poistil. Pred prijatím návrhu, aby som sa stal predsedom Výboru MS, som si dal podmienku, že túto funkciu prijmem, ale len ako neplatenú. Keď som zistil, že sa nedá zmeniť nič z toho, čo bolo skutočne potrebné, otočil som sa na opätku a abdikoval.

Po vás Matici dlhé roky šéfoval Jozef Markuš, ktorého v roku 2010 vystriedal Marián Tkáč. Matica pod vedením oboch priam systematicky strácala na vážnosti v spoločnosti. Táto inštitúcia sa však tvári, akoby to nevidela. Prečo?
Jozef Markuš po voľbách v júli 1990 nemohol ostať v novej vláde, lebo neprešiel lustráciami. No za predsedu Výboru MS bol navrhnutý, ešte k tomu v neprítomnosti. A bez toho, aby valné zhromaždenie vedelo, kto to je, bez vyhláseného programu! Niečo také absurdné sa môže stať len vtedy, keď sa s takou početnou masou, ako je valné zhromaždenie manipuluje. Podstatná časť vtedajšej inštitučnej zložky Matice bola usadená v Martine, kde má svoje sociálne zázemie. Ak sa objavila kritika na jej adresu zvonku, tak sa vždy zdvihli rozhorčené hlavy a  hlasy: „Neberte nám Maticu!“ To je zaklínadlo, ktoré roky funguje.

V čom vidíte dôvody stagnácie Matice?
Nedostatok vízií a, ako sa ukázalo, iné záujmy pána predsedu a  ďalších členov vedenia. Za celé roky Markušovho pôsobenia sa v Matici nevytvoril jediný koncept prekračujúci skostnatené, staré. Okrem udeľovania ocenení významným osobnostiam slovenskej kultúry – umenia a vedy. Hoci ich výber bol v rukách vedenia Matice, vážnosť a  vznešenosť im dodala spoločenská realizácia – viac ako desaťročia to bolo koncepčne v rukách Vladimíra Kysela a  jeho diela – Občianskeho združenia Prebudená pieseň. No tieto aj iné tvorivé aktivity Kysela vytváral pre Maticu ako služby. Akoby si ľudia v Matici neuvedomili, že mnohé jej úlohy, povedzme historický alebo literárny výskum fungujú na inej základni – vo vedeckých ústavoch. Namiesto toho, aby sa upriamila pozornosť na to, čo vyžaduje súčasnosť, valnému zhromaždeniu sa predkladali rok čo rok tie isté nekonkrétne a prežité ciele.

Spomínali ste len Markuša. Je to podľa vás za Tkáča lepšie?
Dotýkal som sa len začiatku neuveriteľných 20 rokov! Tkáčove aktuálne platné a zverejnené základné dokumenty o poslaní Matice sú kompiláty nesúrodých fráz. Bolestivé je, že Matica je aj spolková organizácia stoviek miestnych odborov a mnohí čestní ľudia, matičiari na vidieku, toto všetko citlivo vnímajú a spôsobuje im to bolesť a traumu. A to nehovorím o finančných škandáloch, ktoré organizáciu sprevádzajú celé roky. To je stále Markušovo maslo na hlave Matice. A kysne. Stovky ľudí, dnes žijúcich na hranici biedy, dali Matici celoživotné úspory, ktoré sa kdesi stratili. A tí, ktorí Maticu riadia, to neriešia. Je to však prirodzené, lebo na  jej pracoviskách sedia ľudia, čo to spôsobili. Pokiaľ všetci skompromitovaní neopustia poslednú stoličku v orgánoch a  na pracoviskách Matice, na vyčistenie, obrazne povedané, Augiášovho chlieva v prítomnosti tých, čo ho znečistili, sa nemôže objaviť žiaden Herkules.

Prečo sa k takejto organizácii potom hlásia tí čestní ľudia?
Pretože viera sa dedí. Možno to prevzali po svojich rodičoch. U niekoho je to ako vzťah k rodisku. Spolková báza Matice, na ktorej to všetko stojí, bola síce za komunizmu dosť potláčaná, ale ako vidno – pretrvala. Tá viera v jej silu a  potrebu má v rôznych miestach Slovenska rôzny význam a  opodstatnenie. Jej pestovatelia sú hodní obdivu. A potrebujú tú vieru. V zrelom veku konvertujú len vypočítavci.

Spomínate, že Matica nevenuje pozornosť tomu, čo si vyžaduje súčasnosť. Čo by to malo byť?
Najrôznejšie témy, ktoré sú pre Slovensko životne dôležité. Napríklad: sledovať, ako sa napĺňajú zámery v riešení problémov okolo rómskej menšiny. Mapovať stav: koľkým deťom chýbajú matky a staré matky, pretože robia ošetrovateľky v zahraničí. Robiť oponentúru mnohým národným a osvetovým iniciatívam, ktoré sa dejú živelne, nemajú žiadne zastrešenie. Zaniká slovenská skultúrnená krajina. Zaplavujú ju bilbordy. Na najúrodnejšej pôde sa stavajú veľkosklady. To sú, samozrejme, len príklady, ktoré by sa mohli naozaj realizovať iba v prípade, ak by v Matici pôsobili rešpektovaní a rozhľadení odborníci, výber ktorých by sa riadil princípmi rodovej a regionálnej blízkosti.

Vidíte šancu, že by sa ku kormidlu dostali takíto odborníci?
Musím povedať, že nemám žiadne očakávania. V matičných domoch držia dávno opraty noví, servilní riaditelia. Pod vedením Imricha Sedláka sa zase konala medzinárodná konferencia o Matici slovenskej, dômyselne rozdelená do tematických sekcií tak, že sa informácie o kvase v MS spod pokrývky nedostali. Dráma rozčesnutia MS na Slovenskú národnú knižnicu a na Maticu s ústavmi, odbormi a spolkovou časťou, zatĺkanie dverí, to všetko takmer zašlo do stratena. Umožnilo to napríklad, že jeden z hlavných aktérov tohto rozčesnutia, Peter Cabadaj, po prepustení zo Slovenskej národnej knižnice sa v tomto roku stal znovu zamestnancom Matice. A hneď vedúcim Informačného ústredia.

Čo na to hovoria nadšenci z regiónov?
Mnohí z nich si za tie roky navykli na pomery, aké v Matici panujú. Poviem vám príklad. Bol som iniciátorom podujatia Posolstvo piesní Slovensku a svetu. Po celej republike som ľudí pritiahol k spievaniu v prírode ako poďakovanie Cyrilovi a Metodovi. Dali sa získať. Na 51 vrchoch a pahorkoch spievali skoro tri tisícky ľudí. Využil som svoje osobné, rokmi nadobudnuté kontakty a ľudia neváhali, či to bude mať zmysel. Oslovil ich niekto, komu verili, tak to vyšlo. Ale jedna riaditeľka matičného domu z Považia prihlásila na spievanie 12 zoskupení a sama sa ponúkla ako ich organizačný garant. Keď došlo k fáze, že každé prihlásené zoskupenie sa muselo písomne prihlásiť a potvrdiť, že prijíma podmienky účasti – bez politických agitácii, s plnou konfesijnou toleranciou, naučiť sa celý súbor piesni, ísť na miesto spievania z vlastnej vôle a  na vlastné náklady, odstúpilo od úmyslu všetkých 12 prihlásených. Na Vršatci sa nespievalo. Ľudia sú zvyknutí na plný servis pri matičných podujatiach a  ešte sem – tam aj na honorár.

Nie je práve toto najlepší dôkaz, že Matica je prežitá inštitúcia? A že aktivity, ktoré vznikajú prirodzene a živelne od ľudí, ktorí majú zdravý vzťah k národu, ju plnohodnotne nahradia?
Myslím si, že k tomu dôjde čoskoro. Dnes však ešte takáto spontánnosť mnohým, ľudsky nízkym jedincom, prekáža. Stále hľadajú: čo je za tým skryté? Nechce sa im veriť, že by niekto z vnútorného presvedčenia a viery venoval toľko času nejakej aktivite, z ktorej niet zisku.

Prirodzený vzťah k národu a jeho symbolom tu však jestvuje, dokonca fascinuje aj mladých. V rámci projektu Slovak National Anthem Remix sa súčasná mladá generácia hudobníkov „hrala“ so slovenskou hymnou. Dizajnérka Michaela Bednárová navrhuje rôzne oblečenie s motívom slovenského znaku. A tak ďalej. Ide pritom o členov generácie, ktorí sa z Matice už ani len nesmejú. Je im úplne ľahostajná.
Tých aktivít je veľa a sám sledujem, že ak sa to v deťoch za mlada podporuje, má to význam. Najmä vtedy, keď vzťah k rodnej krajine je pestovaný aktivitou. Všimol som si napríklad, že v posledných rokoch pôsobí na nich fenoménom pešej a  cyklistickej turistiky. Keď som sa vybral jednu nedeľu do Prosieckej doliny, bola priam zatarasená ľuďmi. Dospelými aj deťmi. Už bolo skoro potrebné postaviť policajta, aby tam riadil „peších“. Nikto však tejto putujúcej mase nestavia takmer nič do cesty, k chodníkom. Koľko poznania sa tam môže šíriť! Aj turizmus, nový fenomén 20. storočia, by nemal uniknúť pozornosti Matice. Ona sa však svojím rozmachom nevie odpútať od kníh, novín a  podobne tlačeného slova.

Ale pri súčasnom stave Matice je otvorený prístup k vlastnej krajine skôr utópiou…
Je, ale nejde o nezvrátiteľný stav. Keď je v organizácii úpadok, na ktorom sa tak trochu každý podieľal, prečo ju nedať vyhodnotiť niekomu cudziemu? Vŕtanie sa v starých ranách, to sa na Slovensku nenosí. Pýtal som sa raz storočnej Margity Senkovej, prečo sa u nich v dedine nikdy nespravili poriadky s tými, čo im násilne brali pozemky, vyberali kontingenty. Ona na to: „To sa nemôže spraviť. Za tie roky sa všetko tak prekrížilo, spríbuznilo, že by to vyvolalo len ďalšie zlo.“ S faktom, že sme malá krajina, kde každý každého pozná, vopred rafinovane počítajú ľudia, ktorí to zneužívajú.

Vy ste národne cítiaci človek. Neprekáža vám, že aj kvôli Matici znie slovo „národniar“ takmer pejoratívne?
Nevnímam sám seba ako národniara, skôr ako vlastenca – s úctou ku každému inému vlastenectvu. Opovrhujem ľuďmi, ktorí na svoju krajinu, keď je malá, slabá (a to my ešte sme) hľadia zvrchu a  zosmiešňujú ju, a keď je veľká, tak jej kvality bagatelizujú. V obidvoch prípadoch majú takíto ľudia niečo spoločné. Keď dôjde k historickým zlomom, prví sa derú do popredia a usilujú sa získať pre seba čo najviac. Z nežičlivcov Slovenska sa stávajú kandidáti na úrad prezidenta. No prisudzovanie pejoratívneho významu slovu národniar je podľa mňa aj trochu programové. Keď národniarov médiá prezentujú práve cez Maticu, alebo napríklad cez niektorých ľudí, ktorí pokazili meno SNS. Istým ľuďom vyhovuje, že obraz národniarov sa vulgarizuje. Dávam to za vinu aj novinám. Akoby s radosťou uverejňujú reakcie vulgárnych a  primitívnych ľudí, ktorých by si ani nemali všímať.

Vystupovali tak čelní predstavitelia kedysi parlamentnej a istý čas dokonca vládnej strany či Matice, do ktorej prúdia obrovské peniaze od daňových poplatníkov. Takže priestor dostať iste mali. Ale národniarom nepomáhajú ani hysterické reakcie na vonkajšieho nepriateľa. Ako nedávno, keď sa priam alergicky ozývali proti po česky spievanej slovenskej hymne. Nepatrí táto paranoja do minulých storočí a zrkadlo by sme si mali nastavovať skôr vzťahmi vnútri štátu, ktorý už píše 20-ročnú históriu?
Opakujem, nemyslím si, že negatívna prezentácia národniarov ide sama od seba, úplne samospádom. Ale je pravda, že zrkadlo nasmerované do vnútra spoločnosti by o nás prezradilo asi viac ako riešenie vecí zvonka. Naším dokonalým zrkadlom sú pritom Rómovia.

Ako?
Sledujete, čo sa deje v bankovom sektore? Nadávame na rómskych úžerníkov. Pritom v čom je rozdiel? V percentách? Ďalší príklad. Úplatnosťou lekárov. Veľká časť rómskej populácie je kvalifikovaná za invalidných dôchodcov. To je predsa viac náš obraz ako nich. Čo sa robí s Rómami už v detskom veku. Koľkí z nich sú neprávom, no schválne zle posúdení a zaradení do osobitných škôl? Ide pritom o to, že v osobitnej škole môže byť len obmedzený počet detí na jednu učiteľku, a preto má zrazu v obci či meste viac učiteliek isté pracovné miesto. Je to výpoveď skôr o väčšinovej spoločnosti. Absolventi osobitých škôl nemôžu maturovať! 15-roční odchádzajú na invalidný dôchodok. A koľkí sú tam zaradení neoprávnene?

Vy ste sa problémom Rómov začali venovať nezvyčajne skoro. Už 8. januára 1990, keď sa riešili úplne iné spoločenské otázky, ste zvolávali na rozpravu o Rómoch, pretože ste „cítili povinnosť začať splácať dlh humanizmu voči nim“. Čo vás k tomu vtedy viedlo?
Už v roku 1986 som robil výskum, scenár, scénografiu a réžiu scénickej fresky Rodokmeň zeme VI – Ľudia z rodu Rómov pre Folklórny festival Východná. Takže som vedel čo-to o problémoch Rómov. Dnešnou rečou mladých: bol som v obraze. V roku 1990 ma k tejto rozprave priviedol smutný incident, ktorý sa stal v Chminianskej Novej Vsi, kde vraždil Róm z Chminianskych Jakubovian. V tej obci som žil ako chlapec – moju matku tam preložili učiť – takže som sa hrával s miestnymi Rómami. A zrazu jeden z nich, z tých rodín, ktoré som poznal, vraždil. Osobne ma to zasiahlo a aj preto som v piatok po veľkej rozprave v košickej televízii napísal pozvánku, hneď v pondelok sme odoslali listy a už v nasledujúcu sobotu sme sedeli spolu s 80 ďalšími Rómami aj Nerómami na Rozprave v Zlatej niti v Matici. Bola rušná aj užitočná. A bola v Matici! A tento fakt sa už aj medzinárodne zamlčuje.

Už v roku 1987 ste v Slovenskom národopise publikovali rozsiahlejší materiál o prognózach týkajúcich sa rómskeho etnika. Boli až pozoruhodne výstižné.
Niekedy až žasnem, že naozaj dodnes platia. Na druhej strane mi je to aj ľúto, keď vidím, ako každá nová vládna garnitúra, prichádza s „novým“, „lepším“ riešením problémov rómskej menšiny, ktoré však stále iba opakuje a reštartuje to, čo som napísal pred viac ako štvrťstoročím. Vlani ma zaujali dvaja etnografi, ktorí prezentovali veľmi zaujímavú knihu z vlastného výskumu toho, akým spôsobom vplývajú na Rómov rôzne cirkvi na Slovensku a čo dosahujú. Ale všetky tieto veci už mali byť dávno zmapované, keby to niekto vo vedení štátu s Rómami myslel naozaj seriózne.

Keď sme s kolegom vlani písali reportáž o dedinách, v ktorých sa Rómovia dobre integrovali, prišli sme na to, že lepšiemu spolužitiu s rómskou menšinou by skôr pomohlo viac šírenie inšpirácie z týchto dedín ako akákoľvek centrálna stratégia. Čo si myslíte vy?
Jeden môj priateľ agronóm, keď sa v roku 1945 vrátil z Podkarpatskej Rusi do obce Chanava pri Rimavskej Sobote, pritiahol tam s kolegom do práce mnoho miestnych Rómov. Keď sa do obce vrátil aj po 35 rokoch (bol som vtedy s ním), vítali ho ako boha. A on mi povedal: „Každá obec má takých Cigánov, akých si vychová.“ Takže – určite tam, kde to v dedine s Rómami vedia, treba sa inšpirovať. Druhá základná vec – dať im prácu. Nezamestnanosť v mladosti je vlastne prípravka na basu, alebo iné zlyhanie v neskoršom živote.

Spomínate mnohé slovenské dediny. Vraj ste prešli až päť stoviek obcí, pričom v mnohých z nich máte dobré osobné kontakty. Ako ste si ich budovali, získavali si dôveru miestnych?
Vždy som hľadal takzvaný pevný bod. Jedného človeka v dedine, ktorý nemá žiadne maslo na hlave. Ako cudzinec to ľahko nerozpoznáte. Ale keď sa vám to podarí, vyhrali ste. Máte pred sebou človeka, ktorého ostatní akceptujú, ktorému miestni bez ohľadu na prebiehajúce zvady dôverujú.

Ste aj zberateľom ich príbehov. V jednom rozhovore ste napísali, že život každého z nich by stačil na vlastnú knihu. Nie je to len preto, že to boli ľudia narodení v prvej polovici 20. storočia, a teda každý z nich zažil také turbulencie dejín, že ich príbehy sa napísali akosi samy?
Nemyslím si, že by to bolo len v tom. Podľa mňa vďaka literatúre bola naša generácia vnímavejšia. Knihy totiž podporujú obrazotvornosť, fantáziu. Ľudia, ktorí čítajú, vedia lepšie vnímať a následne aj popísať, čo videli a zažili. Často som sám seba pristihol pri tom, že dar mojich respondentov vyrozprávať vlastný príbeh bol taký silný, že som ho preberal spolu s ich príhodami. Dával som rovnako pauzy, dôrazy… Naša generácia totiž vydržala prečítať aj prvých štyridsať strán z Balzaca, na ktorých opisoval len izbu. Dnes to dávam študentom ako cvičenie.

Budú raz vedieť súčasní študenti rovnako fascinujúco rozprávať svoje príbehy?
Ako by mohli, keď niektorí vysokoškoláci sa mi priznajú, že za život prečítali päť kníh? Ale snažím sa ich k tomu inšpirovať. Robím jedno zadanie, v ktorom chcem, aby sa rozprávali so svojimi starými rodičmi. Jedna moja študentka mala napríklad starú mamu z lazov. Tak som jej poradil, nech sa jej opýta, ako to bolo v povojnových rokoch s obliekaním. Ako prenikalo mestské oblečenie do ľudového. A vrátila sa s tým, že objavila nový svet.

V dnešnej chladnej skratkovitej dobe by to mohlo byť vari aj povinné cvičenie…
Je to podľa mňa schodná a lacná cesta ako zušľachťovať človeka. A opäť – takéto spoznávanie je nastavenie zrkadla nám samým. Často som, napríklad, rozmýšľal, ako by môj nebohý otec reagoval v rôznych situáciách, keďže som si myslel, že viem o všetkých jeho vlastnostiach. Keď tu zrazu som v maminom archíve našiel jeden fascikel nazvaný Posledná vášeň Jána Grusku. Bolo tam niečo o ovocných stromoch. Zisťoval som viac a dozvedel som sa, že objemný fascikel založil 6. januára 1956, keď mu na vyšetrení u lekára povedali, že má rakovinu pľúc. Hneď v ten deň sa vydal do Ružomberka, vybavil si legitimáciu do knižnice a požičal si množstvo ovocinárskych kníh. Neskôr si prenajal pôdu, ktorej vzorku predtým poslal na rozbor a do konca leta vysadil veľkú záhradu ovocnými stromami. Chcel po sebe niečo zanechať. Napokon takmer presne o rok zomrel.

Čo ste z toho zistili o sebe?
Keď sme si to s bratom čítali, zistili sme, ako sme ho vlastne nepoznali. Bol výborný matematik, no o ovocinárstve nič nevedel. A že uspel, v tom bola iba jeho pedantnosť a programovosť, nič iné. Odrazu sme začali viac rozumieť tomu, ako sa v nás odráža, čo sme po ňom zdedili. Aby sme mohli spoznávať iných, mali by sme najskôr poznať seba a svoje okolie. A to nie je ľahká úloha.