Matica slovenská (MS) tento rok oslávila svoje 150. výročie.
Kedy podľa vás naposledy plnila svoju pôvodnú úlohu, teda „v členoch
slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a
utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a
tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho
zveľaďovaní pracovať“?
To je ťažko povedať. Plnila, zjavne aj skryte, aj keď vždy bola zaťažená
dobou. A zakaždým inak. Či už išlo o vyrovnávanie sa
s čechoslovakizmom za prvej republiky, neľahké pôsobenie v čase
komunizmu, ktorý zdôrazňoval internacionalizmus či úpadok za posledných
23 rokov.
Na počiatku poslednej 23-ročnej kapitoly ste ako hlavná postava
stáli aj vy. Kam ste chceli Maticu ako jej prvý porevolučný predseda
nasmerovať?
Predovšetkým: nebol som pri tom sám. K Matici sa vtedy prihlásili rôzni
špičkoví vedci, umelci, videli v nej jedno z východísk novej
spoločenskej situácie. V spolupráci s nimi vznikli výnimočné
projekty – SICAS, Prieskum školstva na južnom Slovensku. Bolo treba ich len
dotiahnuť. Nestalo sa. Niektorí jednotlivci sa k Matici vtedy utiekali aj
preto, že mali strach zo svojej minulosti. Z komunistov sa stali národniari.
Mnohí z nich sa v nej pevne udržali dodnes. Práve preto som po šiestich
mesiacoch abdikoval. Keď som odstupoval, predniesol som príhovor, v ktorom
som naznačil svoju víziu: všetko zlé, čo sa v Matici udeje
v nasledujúcich rokoch, sa udeje zvnútra, nie zvonka. A to sa aj
naplnilo.
Ako ste sa vlastne dostali k tejto funkcii, ktorú ste prevzali po
Vladimírovi Mináčovi začiatkom roka 1990?
Skôr to bola náhoda. Ešte 6. decembra 1989 som predniesol na zhromaždení
v Matici, kde som bol ako hosť, improvizovaný príhovor o jej poslaní
v budúcnosti. Bol kritický. Pripísal som jej mnohé povinnosti, a to ostalo
niektorým ľuďom v pamäti. Aj vďaka tomu ma oslovili. V tých časoch som
nevedel odhadnúť, ako sa veci vyvinú, a tak som sa poistil. Pred prijatím
návrhu, aby som sa stal predsedom Výboru MS, som si dal podmienku, že túto
funkciu prijmem, ale len ako neplatenú. Keď som zistil, že sa nedá zmeniť
nič z toho, čo bolo skutočne potrebné, otočil som sa na opätku a
abdikoval.
Po vás Matici dlhé roky šéfoval Jozef Markuš, ktorého v roku
2010 vystriedal Marián Tkáč. Matica pod vedením oboch priam systematicky
strácala na vážnosti v spoločnosti. Táto inštitúcia sa však tvári,
akoby to nevidela. Prečo?
Jozef Markuš po voľbách v júli 1990 nemohol ostať v novej vláde, lebo
neprešiel lustráciami. No za predsedu Výboru MS bol navrhnutý, ešte k tomu
v neprítomnosti. A bez toho, aby valné zhromaždenie vedelo, kto to je, bez
vyhláseného programu! Niečo také absurdné sa môže stať len vtedy, keď
sa s takou početnou masou, ako je valné zhromaždenie manipuluje. Podstatná
časť vtedajšej inštitučnej zložky Matice bola usadená v Martine, kde má
svoje sociálne zázemie. Ak sa objavila kritika na jej adresu zvonku, tak sa
vždy zdvihli rozhorčené hlavy a hlasy: „Neberte nám Maticu!“ To je
zaklínadlo, ktoré roky funguje.
V čom vidíte dôvody stagnácie Matice?
Nedostatok vízií a, ako sa ukázalo, iné záujmy pána predsedu a
ďalších členov vedenia. Za celé roky Markušovho pôsobenia sa v Matici
nevytvoril jediný koncept prekračujúci skostnatené, staré. Okrem
udeľovania ocenení významným osobnostiam slovenskej kultúry – umenia a
vedy. Hoci ich výber bol v rukách vedenia Matice, vážnosť a vznešenosť
im dodala spoločenská realizácia – viac ako desaťročia to bolo
koncepčne v rukách Vladimíra Kysela a jeho diela – Občianskeho
združenia Prebudená pieseň. No tieto aj iné tvorivé aktivity Kysela
vytváral pre Maticu ako služby. Akoby si ľudia v Matici neuvedomili, že
mnohé jej úlohy, povedzme historický alebo literárny výskum fungujú na
inej základni – vo vedeckých ústavoch. Namiesto toho, aby sa upriamila
pozornosť na to, čo vyžaduje súčasnosť, valnému zhromaždeniu sa
predkladali rok čo rok tie isté nekonkrétne a prežité ciele.
Spomínali ste len Markuša. Je to podľa vás za Tkáča
lepšie?
Dotýkal som sa len začiatku neuveriteľných 20 rokov! Tkáčove aktuálne
platné a zverejnené základné dokumenty o poslaní Matice sú kompiláty
nesúrodých fráz. Bolestivé je, že Matica je aj spolková organizácia
stoviek miestnych odborov a mnohí čestní ľudia, matičiari na vidieku, toto
všetko citlivo vnímajú a spôsobuje im to bolesť a traumu. A to nehovorím
o finančných škandáloch, ktoré organizáciu sprevádzajú celé roky. To
je stále Markušovo maslo na hlave Matice. A kysne. Stovky ľudí, dnes
žijúcich na hranici biedy, dali Matici celoživotné úspory, ktoré sa kdesi
stratili. A tí, ktorí Maticu riadia, to neriešia. Je to však prirodzené,
lebo na jej pracoviskách sedia ľudia, čo to spôsobili. Pokiaľ všetci
skompromitovaní neopustia poslednú stoličku v orgánoch a na pracoviskách
Matice, na vyčistenie, obrazne povedané, Augiášovho chlieva v prítomnosti
tých, čo ho znečistili, sa nemôže objaviť žiaden Herkules.
Prečo sa k takejto organizácii potom hlásia tí čestní
ľudia?
Pretože viera sa dedí. Možno to prevzali po svojich rodičoch. U niekoho je
to ako vzťah k rodisku. Spolková báza Matice, na ktorej to všetko stojí,
bola síce za komunizmu dosť potláčaná, ale ako vidno – pretrvala. Tá
viera v jej silu a potrebu má v rôznych miestach Slovenska rôzny význam
a opodstatnenie. Jej pestovatelia sú hodní obdivu. A potrebujú tú vieru.
V zrelom veku konvertujú len vypočítavci.
Spomínate, že Matica nevenuje pozornosť tomu, čo si vyžaduje
súčasnosť. Čo by to malo byť?
Najrôznejšie témy, ktoré sú pre Slovensko životne dôležité. Napríklad:
sledovať, ako sa napĺňajú zámery v riešení problémov okolo rómskej
menšiny. Mapovať stav: koľkým deťom chýbajú matky a staré matky,
pretože robia ošetrovateľky v zahraničí. Robiť oponentúru mnohým
národným a osvetovým iniciatívam, ktoré sa dejú živelne, nemajú žiadne
zastrešenie. Zaniká slovenská skultúrnená krajina. Zaplavujú ju bilbordy.
Na najúrodnejšej pôde sa stavajú veľkosklady. To sú, samozrejme, len
príklady, ktoré by sa mohli naozaj realizovať iba v prípade, ak by
v Matici pôsobili rešpektovaní a rozhľadení odborníci, výber ktorých by
sa riadil princípmi rodovej a regionálnej blízkosti.
Vidíte šancu, že by sa ku kormidlu dostali takíto
odborníci?
Musím povedať, že nemám žiadne očakávania. V matičných domoch držia
dávno opraty noví, servilní riaditelia. Pod vedením Imricha Sedláka sa zase
konala medzinárodná konferencia o Matici slovenskej, dômyselne rozdelená do
tematických sekcií tak, že sa informácie o kvase v MS spod pokrývky
nedostali. Dráma rozčesnutia MS na Slovenskú národnú knižnicu a na Maticu
s ústavmi, odbormi a spolkovou časťou, zatĺkanie dverí, to všetko takmer
zašlo do stratena. Umožnilo to napríklad, že jeden z hlavných aktérov
tohto rozčesnutia, Peter Cabadaj, po prepustení zo Slovenskej národnej
knižnice sa v tomto roku stal znovu zamestnancom Matice. A hneď vedúcim
Informačného ústredia.
Čo na to hovoria nadšenci z regiónov?
Mnohí z nich si za tie roky navykli na pomery, aké v Matici panujú. Poviem
vám príklad. Bol som iniciátorom podujatia Posolstvo piesní Slovensku a
svetu. Po celej republike som ľudí pritiahol k spievaniu v prírode ako
poďakovanie Cyrilovi a Metodovi. Dali sa získať. Na 51 vrchoch a pahorkoch
spievali skoro tri tisícky ľudí. Využil som svoje osobné, rokmi
nadobudnuté kontakty a ľudia neváhali, či to bude mať zmysel. Oslovil ich
niekto, komu verili, tak to vyšlo. Ale jedna riaditeľka matičného domu
z Považia prihlásila na spievanie 12 zoskupení a sama sa ponúkla ako ich
organizačný garant. Keď došlo k fáze, že každé prihlásené zoskupenie
sa muselo písomne prihlásiť a potvrdiť, že prijíma podmienky účasti –
bez politických agitácii, s plnou konfesijnou toleranciou, naučiť sa celý
súbor piesni, ísť na miesto spievania z vlastnej vôle a na vlastné
náklady, odstúpilo od úmyslu všetkých 12 prihlásených. Na Vršatci sa
nespievalo. Ľudia sú zvyknutí na plný servis pri matičných podujatiach a
ešte sem – tam aj na honorár.
Nie je práve toto najlepší dôkaz, že Matica je prežitá
inštitúcia? A že aktivity, ktoré vznikajú prirodzene a živelne od ľudí,
ktorí majú zdravý vzťah k národu, ju plnohodnotne nahradia?
Myslím si, že k tomu dôjde čoskoro. Dnes však ešte takáto spontánnosť
mnohým, ľudsky nízkym jedincom, prekáža. Stále hľadajú: čo je za tým
skryté? Nechce sa im veriť, že by niekto z vnútorného presvedčenia a
viery venoval toľko času nejakej aktivite, z ktorej niet zisku.
Prirodzený vzťah k národu a jeho symbolom tu však jestvuje,
dokonca fascinuje aj mladých. V rámci projektu Slovak National Anthem Remix
sa súčasná mladá generácia hudobníkov „hrala“ so slovenskou hymnou.
Dizajnérka Michaela Bednárová navrhuje rôzne oblečenie s motívom
slovenského znaku. A tak ďalej. Ide pritom o členov generácie, ktorí sa
z Matice už ani len nesmejú. Je im úplne ľahostajná.
Tých aktivít je veľa a sám sledujem, že ak sa to v deťoch za mlada
podporuje, má to význam. Najmä vtedy, keď vzťah k rodnej krajine je
pestovaný aktivitou. Všimol som si napríklad, že v posledných rokoch
pôsobí na nich fenoménom pešej a cyklistickej turistiky. Keď som sa
vybral jednu nedeľu do Prosieckej doliny, bola priam zatarasená ľuďmi.
Dospelými aj deťmi. Už bolo skoro potrebné postaviť policajta, aby tam
riadil „peších“. Nikto však tejto putujúcej mase nestavia takmer nič do
cesty, k chodníkom. Koľko poznania sa tam môže šíriť! Aj turizmus, nový
fenomén 20. storočia, by nemal uniknúť pozornosti Matice. Ona sa však
svojím rozmachom nevie odpútať od kníh, novín a podobne
tlačeného slova.
Ale pri súčasnom stave Matice je otvorený prístup k vlastnej
krajine skôr utópiou…
Je, ale nejde o nezvrátiteľný stav. Keď je v organizácii úpadok, na
ktorom sa tak trochu každý podieľal, prečo ju nedať vyhodnotiť niekomu
cudziemu? Vŕtanie sa v starých ranách, to sa na Slovensku nenosí. Pýtal
som sa raz storočnej Margity Senkovej, prečo sa u nich v dedine nikdy
nespravili poriadky s tými, čo im násilne brali pozemky, vyberali
kontingenty. Ona na to: „To sa nemôže spraviť. Za tie roky sa všetko tak
prekrížilo, spríbuznilo, že by to vyvolalo len ďalšie zlo.“ S faktom,
že sme malá krajina, kde každý každého pozná, vopred rafinovane
počítajú ľudia, ktorí to zneužívajú.
Vy ste národne cítiaci človek. Neprekáža vám, že aj kvôli
Matici znie slovo „národniar“ takmer pejoratívne?
Nevnímam sám seba ako národniara, skôr ako vlastenca – s úctou ku
každému inému vlastenectvu. Opovrhujem ľuďmi, ktorí na svoju krajinu, keď
je malá, slabá (a to my ešte sme) hľadia zvrchu a zosmiešňujú ju, a
keď je veľká, tak jej kvality bagatelizujú. V obidvoch prípadoch majú
takíto ľudia niečo spoločné. Keď dôjde k historickým zlomom, prví sa
derú do popredia a usilujú sa získať pre seba čo najviac. Z nežičlivcov
Slovenska sa stávajú kandidáti na úrad prezidenta. No prisudzovanie
pejoratívneho významu slovu národniar je podľa mňa aj trochu programové.
Keď národniarov médiá prezentujú práve cez Maticu, alebo napríklad cez
niektorých ľudí, ktorí pokazili meno SNS. Istým ľuďom vyhovuje, že obraz
národniarov sa vulgarizuje. Dávam to za vinu aj novinám. Akoby s radosťou
uverejňujú reakcie vulgárnych a primitívnych ľudí, ktorých by si ani
nemali všímať.
Vystupovali tak čelní predstavitelia kedysi parlamentnej a istý
čas dokonca vládnej strany či Matice, do ktorej prúdia obrovské peniaze od
daňových poplatníkov. Takže priestor dostať iste mali. Ale národniarom
nepomáhajú ani hysterické reakcie na vonkajšieho nepriateľa. Ako nedávno,
keď sa priam alergicky ozývali proti po česky spievanej slovenskej hymne.
Nepatrí táto paranoja do minulých storočí a zrkadlo by sme si mali
nastavovať skôr vzťahmi vnútri štátu, ktorý už píše 20-ročnú
históriu?
Opakujem, nemyslím si, že negatívna prezentácia národniarov ide sama od
seba, úplne samospádom. Ale je pravda, že zrkadlo nasmerované do vnútra
spoločnosti by o nás prezradilo asi viac ako riešenie vecí zvonka. Naším
dokonalým zrkadlom sú pritom Rómovia.
Ako?
Sledujete, čo sa deje v bankovom sektore? Nadávame na rómskych úžerníkov.
Pritom v čom je rozdiel? V percentách? Ďalší príklad. Úplatnosťou
lekárov. Veľká časť rómskej populácie je kvalifikovaná za invalidných
dôchodcov. To je predsa viac náš obraz ako nich. Čo sa robí s Rómami už
v detskom veku. Koľkí z nich sú neprávom, no schválne zle posúdení a
zaradení do osobitných škôl? Ide pritom o to, že v osobitnej škole
môže byť len obmedzený počet detí na jednu učiteľku, a preto má zrazu
v obci či meste viac učiteliek isté pracovné miesto. Je to výpoveď skôr
o väčšinovej spoločnosti. Absolventi osobitých škôl nemôžu maturovať!
15-roční odchádzajú na invalidný dôchodok. A koľkí sú tam zaradení
neoprávnene?
Vy ste sa problémom Rómov začali venovať nezvyčajne skoro. Už
8. januára 1990, keď sa riešili úplne iné spoločenské otázky, ste
zvolávali na rozpravu o Rómoch, pretože ste „cítili povinnosť začať
splácať dlh humanizmu voči nim“. Čo vás k tomu vtedy viedlo?
Už v roku 1986 som robil výskum, scenár, scénografiu a réžiu scénickej
fresky Rodokmeň zeme VI – Ľudia z rodu Rómov pre Folklórny festival
Východná. Takže som vedel čo-to o problémoch Rómov. Dnešnou rečou
mladých: bol som v obraze. V roku 1990 ma k tejto rozprave priviedol
smutný incident, ktorý sa stal v Chminianskej Novej Vsi, kde vraždil Róm
z Chminianskych Jakubovian. V tej obci som žil ako chlapec – moju matku
tam preložili učiť – takže som sa hrával s miestnymi Rómami. A zrazu
jeden z nich, z tých rodín, ktoré som poznal, vraždil. Osobne ma to
zasiahlo a aj preto som v piatok po veľkej rozprave v košickej televízii
napísal pozvánku, hneď v pondelok sme odoslali listy a už v nasledujúcu
sobotu sme sedeli spolu s 80 ďalšími Rómami aj Nerómami na Rozprave
v Zlatej niti v Matici. Bola rušná aj užitočná. A bola v Matici!
A tento fakt sa už aj medzinárodne zamlčuje.
Už v roku 1987 ste v Slovenskom národopise publikovali
rozsiahlejší materiál o prognózach týkajúcich sa rómskeho etnika. Boli
až pozoruhodne výstižné.
Niekedy až žasnem, že naozaj dodnes platia. Na druhej strane mi je to aj
ľúto, keď vidím, ako každá nová vládna garnitúra, prichádza s
„novým“, „lepším“ riešením problémov rómskej menšiny, ktoré
však stále iba opakuje a reštartuje to, čo som napísal pred viac ako
štvrťstoročím. Vlani ma zaujali dvaja etnografi, ktorí prezentovali veľmi
zaujímavú knihu z vlastného výskumu toho, akým spôsobom vplývajú na
Rómov rôzne cirkvi na Slovensku a čo dosahujú. Ale všetky tieto veci už
mali byť dávno zmapované, keby to niekto vo vedení štátu s Rómami myslel
naozaj seriózne.
Keď sme s kolegom vlani písali reportáž o dedinách,
v ktorých sa Rómovia dobre integrovali, prišli sme na to, že lepšiemu
spolužitiu s rómskou menšinou by skôr pomohlo viac šírenie inšpirácie
z týchto dedín ako akákoľvek centrálna stratégia. Čo si myslíte
vy?
Jeden môj priateľ agronóm, keď sa v roku 1945 vrátil z Podkarpatskej
Rusi do obce Chanava pri Rimavskej Sobote, pritiahol tam s kolegom do práce
mnoho miestnych Rómov. Keď sa do obce vrátil aj po 35 rokoch (bol som vtedy
s ním), vítali ho ako boha. A on mi povedal: „Každá obec má takých
Cigánov, akých si vychová.“ Takže – určite tam, kde to v dedine
s Rómami vedia, treba sa inšpirovať. Druhá základná vec – dať im
prácu. Nezamestnanosť v mladosti je vlastne prípravka na basu, alebo iné
zlyhanie v neskoršom živote.
Spomínate mnohé slovenské dediny. Vraj ste prešli až päť
stoviek obcí, pričom v mnohých z nich máte dobré osobné kontakty. Ako
ste si ich budovali, získavali si dôveru miestnych?
Vždy som hľadal takzvaný pevný bod. Jedného človeka v dedine, ktorý
nemá žiadne maslo na hlave. Ako cudzinec to ľahko nerozpoznáte. Ale keď sa
vám to podarí, vyhrali ste. Máte pred sebou človeka, ktorého ostatní
akceptujú, ktorému miestni bez ohľadu na prebiehajúce zvady dôverujú.
Ste aj zberateľom ich príbehov. V jednom rozhovore ste napísali,
že život každého z nich by stačil na vlastnú knihu. Nie je to len preto,
že to boli ľudia narodení v prvej polovici 20. storočia, a teda každý
z nich zažil také turbulencie dejín, že ich príbehy sa napísali akosi
samy?
Nemyslím si, že by to bolo len v tom. Podľa mňa vďaka literatúre bola
naša generácia vnímavejšia. Knihy totiž podporujú obrazotvornosť,
fantáziu. Ľudia, ktorí čítajú, vedia lepšie vnímať a následne aj
popísať, čo videli a zažili. Často som sám seba pristihol pri tom, že dar
mojich respondentov vyrozprávať vlastný príbeh bol taký silný, že som ho
preberal spolu s ich príhodami. Dával som rovnako pauzy, dôrazy… Naša
generácia totiž vydržala prečítať aj prvých štyridsať strán
z Balzaca, na ktorých opisoval len izbu. Dnes to dávam študentom ako
cvičenie.
Budú raz vedieť súčasní študenti rovnako fascinujúco
rozprávať svoje príbehy?
Ako by mohli, keď niektorí vysokoškoláci sa mi priznajú, že za život
prečítali päť kníh? Ale snažím sa ich k tomu inšpirovať. Robím jedno
zadanie, v ktorom chcem, aby sa rozprávali so svojimi starými rodičmi. Jedna
moja študentka mala napríklad starú mamu z lazov. Tak som jej poradil, nech
sa jej opýta, ako to bolo v povojnových rokoch s obliekaním. Ako prenikalo
mestské oblečenie do ľudového. A vrátila sa s tým, že objavila
nový svet.
V dnešnej chladnej skratkovitej dobe by to mohlo byť vari aj
povinné cvičenie…
Je to podľa mňa schodná a lacná cesta ako zušľachťovať človeka.
A opäť – takéto spoznávanie je nastavenie zrkadla nám samým. Často
som, napríklad, rozmýšľal, ako by môj nebohý otec reagoval v rôznych
situáciách, keďže som si myslel, že viem o všetkých jeho vlastnostiach.
Keď tu zrazu som v maminom archíve našiel jeden fascikel nazvaný Posledná
vášeň Jána Grusku. Bolo tam niečo o ovocných stromoch. Zisťoval som viac
a dozvedel som sa, že objemný fascikel založil 6. januára 1956, keď mu na
vyšetrení u lekára povedali, že má rakovinu pľúc. Hneď v ten deň sa
vydal do Ružomberka, vybavil si legitimáciu do knižnice a požičal si
množstvo ovocinárskych kníh. Neskôr si prenajal pôdu, ktorej vzorku
predtým poslal na rozbor a do konca leta vysadil veľkú záhradu ovocnými
stromami. Chcel po sebe niečo zanechať. Napokon takmer presne o rok
zomrel.
Čo ste z toho zistili o sebe?
Keď sme si to s bratom čítali, zistili sme, ako sme ho vlastne nepoznali.
Bol výborný matematik, no o ovocinárstve nič nevedel. A že uspel, v tom
bola iba jeho pedantnosť a programovosť, nič iné. Odrazu sme začali viac
rozumieť tomu, ako sa v nás odráža, čo sme po ňom zdedili. Aby sme mohli
spoznávať iných, mali by sme najskôr poznať seba a svoje okolie. A to nie
je ľahká úloha.
Viliam Ján Gruska scénograf, pedagóg, scenárista a režisér
- Narodil sa v Ružomberku v roku 1936, vyrastal v učiteľskej rodine v Rabčiciach, vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave.
- V 60. rokoch viedol Odbor scénografie v Slovenskej televízii, neskôr bol architektom v Slovenskej filmovej tvorbe, dnes je scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní a pedagógom Katedry scénografie Divadelnej fakulty VŠMU.
- Bol členom súborov Lúčnica, autorsky spoluvytváral mnohé folklórne festivaly, medzi inými aj FF Východná; bol architektom vo viacerých slovenských filmoch (Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Sokoliar Tomáš, Cinka Panna a ďalšie). Za dvojdielny dokument Koly v plote získal cenu Telemúza (r. 1993).
- Je autorom kníh Cesta a ozveny diela Milana Rúfusa, Milo Urban – Velikán spod Babej hory, Cesty hudby či spoluautorom publikácie Neznáme Slovensko, ktorá získala ocenenie najkrajšej knihy v Česko-Slovensku za rok 1991.
- V roku 1990 bol na šesť mesiacov prvým ponovembrovým predsedom Výboru Matice slovenskej; v roku 2007 si prezval od prezidenta SR Pribinov kríž III. triedy; od roku 2012 je členom Rady vlády pre kultúru, kde zastupuje kultúrny a spoločenský život.