Filozof a klimatológ Václav Cílek: Máme nárok byť bezradní

Český geológ, klimatológ, filozof a spisovateľ Václav Cílek prednášal o kolapsoch civilizácií a poučeniach, ktoré si z nich môžeme vziať, aj v bratislavskej Mlynskej doline na pozvanie Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica a Sokratovho inštitútu.

Vo svojej prednáške v Mlynskej doline ste hovorili, že v spoločnosti panuje všeobecný pocit, že sa niečo končí a že prichádzame do nového obdobia, ktoré ešte nevieme definovať. U vás v Českej republike sa pred mesiacom konali parlamentné voľby. Snažil sa niekto v predvolebnej kampani definovať to, čo príde? Riešiť globálne témy?
Priznám sa, že som naše parlamentné voľby príliš nesledoval. Považujem ich totiž za dielo reklamných agentúr. Nejaký štáb ľudí, ktorým ide o to, aby boli zvolení, si najme dobrého poradcu a ten ich napokon riadi. Takže politici sú len bábky. So záujmom som pozoroval iba úspech pána Babiša, ktorý si zvolil očividne najlepšiu reklamnú agentúru, pretože pred koncom kampane mu zrejme niekto múdry poradil, aby upustil od pravicovej rétoriky a zrazu úspešne vzal percentá sociálnej demokracii. Voľby však vnímam viac ako reality šou založenú na princípoch počítačovej hry.

Nevytvárali ľudia na politikov tlak, aby tieto témy otvárali? Alebo voličov stále zaujímajú iba lokálne politické vojny?
Česká politická scéna, ale týka sa to, myslím, celej Európy, trpí izoláciou od ľudí. Keď sa človek už raz dostane do existujúceho politického prostredia, nevyhnutne podľahne jeho silovému poľu. Niektorých ľudí by globálne témy v kampani určite zaujímali, ale politici nemajú čas ani energiu zaoberať sa nejakými dlhodobými víziami. Žijú len svojimi záujmovými konfliktmi. Svojho času sme vytvorili pracovnú skupinu, ktorá sa týmito témami systematicky zaoberá. Niekoľkokrát sme sa dostali aj na pôdu senátu, ale rýchlo sme pochopili, že tam to vôbec nikoho nezaujíma. Pre uvažujúcich ľudí takýto prístup politikov vytvára predpoklad na to, aby sa veľkým politickým dianím príliš nezaoberali, ale aby sa skôr začali zaujímať o súkromné stratégie.

Stratégie prežitia?
Keď to takto nazvete, evokuje to, že príde apokalypsa ako z hollywoodskych katastrofických filmov s rýchlym koncom. Ja však hovorím o stratégiách, ktoré sú napríklad celkom bežné v hurikánových oblastiach Spojených štátov a hovorí sa im rodinná pripravenosť. Jednoducho, že doma máte debničku s vecami, ktoré vám veľmi pomôžu prežiť nejakých prvých pár dní chaosu. Teda predovšetkým vodu, jedlo, nejaké malé bankovky, filter na vodu… Ale k tým osobným stratégiám by som zaradil aj dlhodobejšie.

To sú aké?
Napríklad nezbavovať sa pôdy. Číňania ju skupujú po celom svete a dobre vedia prečo. Ale napríklad aj výber rozumného vzdelania. Jeden môj kolega nedávno spočítal, že v nasledujúcej dekáde vyštuduje v Českej republike vysokú školu s umeleckým zameraním 10-tisíc ľudí. Ja keď učím na školách s umeleckým zameraním, napríklad sochárom radím, aby si aspoň pre istotu spravili aj zváračský kurz. Užitočné je aj sledovanie globálnych trendov. No v našich končinách sa o tom vôbec nehovorí.

Prečo? Informačných zdrojov je viac ako kedykoľvek predtým.
Je na to, samozrejme, viac dôvodov. Nová generácia zvláda síce multitasking, teda ľudia sú zvyknutí robiť viac vecí naraz, ale naša myseľ je uspôsobená tak, že plnohodnotne vníma len jeden hlavný kanál. Takže k nám prenikajú len tie najväčšie výkriky, čo vedie k celkovému hlúpnutiu. Veľké množstvo informácií totiž aj ohlupuje. Je to však aj problém vzdelania. Priemerné americké dieťa strávi vraj za počítačom osem a viac hodín denne. To je viac ako v škole. Preto do budúcnosti odporúčam zrušiť ministerstvo školstva a založiť ministerstvo vzdelávania. Čo ľudia získavajú z okolitého sveta, sa totiž presúva od škôl k iným médiám. A tie často zaujíma len povrch, pena dní.

Hovoríte, ako sa máme pripraviť. Ale prejdime teraz k tomu, na čo. Vy ste vo viacerých rozhovoroch povedali, že koniec sveta už nastal. Môžeme čakať niečo horšie, keď koniec je už za nami?
Práve prechodné obdobie, v ktorom sa nachádzame, môže so sebou priniesť chronickú a kolísavú krízu. A kým sa televízie a médiá zaoberajú úplne nepodstatnými témami, ako rozpadom politickej scény na pokračovanie, prehliadajú, že európska civilizácia sa už ocitá v novom vývojovom štádiu. V akejsi prechodnej fáze, podobnej prechodným dobám v Egypte. Táto situácia je daná základnými environmentálnymi a klimatickými zmenami, čiastočným vyčerpaním klasických surovín, rastom obyvateľstva či globálnym zvyšovaním spotreby energie a potravín.

Počas prednášky ste sa venovali najmä poslednému bodu. Témou potravinovej bezpečnosti sa zaoberá aj Európska únia. O čo vlastne ide?
Myslím si, že sa ňou únia začala zaoberať prvýkrát až po potravinovej kríze v roku 2008. My v našej skupine o nej hovoríme už dvadsať rokov. Ide napríklad o to, že v období medzi rokmi 2000 až 2012 ceny potravín globálne vzrástli o 260 percent. V Európe to tak nepociťujeme, pretože dávame na potraviny asi len dvadsať percent svojho príjmu. Okrem toho, povedzme cena múky u nás tvorí len okolo dvadsať percent ceny chleba, ostatné sú tranzitné náklady – na jeho pečenie, rozvoz, balenie… Teda aj keby stúpla cena obilia o 100 percent, bude to stále len 40 percent ceny chleba a značnú časť zníži konkurenčný boj, systém subdodávateľov bude nútený k väčším úsporám, čo v praxi znamená, že 100-percentné zdraženie ceny múky sa prejaví len nejakým 8-percentným nárastom ceny chleba.

Inde vo svete je to ako?
Napríklad v takom Egypte míňajú ľudia za potraviny okolo 60 až 80 percent svojho zárobku. A cena múky tu tvorí dve tretiny ceny chleba. U nich by dvojnásobné zdraženie múky spôsobilo, že polovica populácie by sa ocitla za hranicou biedy. Tým chcem povedať, že situácia ohľadom potravín je globálne dosť napätá.

Nenapreduje len spotreba, ale aj veda. Čo napríklad geneticky modifikované potraviny?
Svet má v roku 2035 spotrebovať o 35 až 50 percent viac potravín ako dnes. Môže za to jednak rast počtu ľudí na planéte, ale aj zvyšovanie počtu príslušníkov strednej triedy v Indii či Číne. Aj keby sme si povedali, že ku geneticky modifikovaným potravinám nebudeme mať žiadne výhrady, dokážu pokryť najviac 30-percentný nárast.

Sú prognózy, že by potravinovým trhom mohlo niečo výrazne zatriasť?
Netreba ani prognózy. Stačia štatistiky. V Indii potrebujú v poľnohospodárstve na zavlažovanie podzemnú vodu. Kým pred pár rokmi ju čerpali z hĺbky 10 až 15 metrov, dnes je to už 80 až 120 metrov. Okrem toho sa hovorí o pruhu sucha, ktorý sa okrem Indie tiahne cez Irán, Irak, časť Turecka, tam sa rozdeľuje na dva smery. Jeden smeruje do severnej časti Afriky, druhý, a to je zaujímavé, sa stáča cez Bulharsko, Rumunsko, západnú Ukrajinu a dotýka sa aj časti východného Slovenska. Tým všetkým chcem povedať, že existuje veľká šanca, že príde k prestavbe poľnohospodárstva a celej spoločnosti len na základe potravín. Zdá sa, že prichádza svet nových pravidiel.

Čo v prípade krízy podľa vás dokáže štát?
Nikomu veľmi nepomôže. Priemerné zásoby potravín, teda štátne hmotné rezervy, majú vystačiť na 30 dní. Čo sa týka potravín, tovar sa dodáva približne každé tri dni. Aj za normálnych okolností teda samoobsluhy vypredajú tovar počas troch dní, v stave krízy by to, samozrejme, bolo za pár hodín. Keď som sa u nás v Česku rozprával s človekom, čo má takéto krízové situácie na starosti, povedal mi, že sa počíta s tým, že armáda bude konfiškovať tovar v skladoch. Ale ja osobne nemám dôveru v to, že by štátne zložky, respektíve naša armáda dokázala zorganizovať takúto akciu. V tomto sa však napríklad ako dobrý projekt javí Európska únia.

Prečo?
Keď boli v histórii obdobia veľkých súch, nikdy nezasiahli celú Európu. Existuje teda predpoklad, že by si štáty v rámci únie vždy dokázali pomôcť.

Keď spomínate suchá, ste ako klimatológ naklonený teóriám o globálnom otepľovaní?
Klíma je ťažko merateľná záležitosť. Mne sa nechce pritakávať len tomu prúdu, ktorý hovorí o otepľovaní. Najmä pri teplotách oceánov je ten rast malý, dokonca možno konštatovať, že oceány sa mierne ochladzujú. V 20. storočí sme okrem toho mali veľmi silné slnečné cykly, teraz sme uprostred slabšieho cyklu a vyzerá to tak, že bude polovičný oproti priemeru z 20. storočia. Empiricky vieme, že ak sú slnečné cykly malé, dochádza k ochladeniu. Takže nie je vylúčená situácia, že okolo roku 2015 tu bude silná prirodzená ochladzujúca tendencia. Keby bol však prirodzený cyklus otepľujúci, potom rýchle sčítanie prirodzeného a antropogénneho oteplenia by mohlo znamenať oteplenie ako v 70. rokoch minulého storočia. Situácia v klíme teda nie je jasná, hoci môžeme povedať, že je oveľa rozkolísanejšia.

Ako pre klimatológa boli pre vás určite zaujímavé posledné dva roky…
To rozhodne boli. Určite veľký zlom v uvažovaní širokej populácie v Spojených štátoch spôsobila búrka Sandy. V uliciach New Yorku boli 2–3 metre vody, to si nik nepamätal. Potom prišli supertornáda, nedávno mali na rieke Colorado obrovské povodne. Ešte pred Sandy boli zase obdobia veľkých súch. Počas jedného a pol roka sa teda stalo niečo, čo sa možno nestalo za sto rokov. Američanov to donútilo k premýšľaniu.

Vy hovoríte, že premýšľať o budúcnosti by sme mali aj so znalosťou kolapsov dávnych civilizácií. V čom nás môžu poučiť?
Práveže tými kolapsami sa ľudia zaoberali až príliš. V poslednom čase sa začíname skôr zameriavať na regeneráciu, čo môže byť stav, v ktorom sa nachádzame. Systém je v kríze a potom sa stane niečo, čo sa matematicky nazýva singularita a ide o jedinečné riešenie rovnice. V sociológii to však môžeme chápať tak, že sa objaví niekto s myšlienkou či technológiou, ktorá premení spoločnosť.

Môžete uviesť nejaký príklad?
Napríklad pri mapovaní histórie Mayov. Archeológovia chceli vždy nájsť niečo pekné, veľké. Preto sa dlhé roky zameriavali na pyramídové komplexy, ich obrovské mestá. A preto sa zdalo, že civilizáciu Mayov postihol náhly koniec. Keď sa však začalo viac pozornosti venovať neskoršiemu obdobiu, ukázalo sa, že počet obyvateľov sa príliš nezmenil, len sa porozchádzali do dedín. Došlo k veľkému sťahovaniu národov, menil sa jazyk, panteón bohov.

Dajú sa nájsť opisy prechodných období aj v beletrii?
Ja stále čítam antickú literatúru. A nachádzam v nej opísaných mnoho súčasných spoločenských procesov. Napríklad v príbehoch o púnskych vojnách. Vezmite do úvahy, že kartáginská oblasť dodávala Rímu viac ako 60 percent obilia. Chudobe v Ríme sa pritom obilie rozdeľovalo zadarmo alebo len za malý poplatok, keď bolo drahé, vznikala revolta. Takže vojna s Kartágom bola vlastne klasická vojna o zdroje. Možno je to silné prirovnanie, ale mne to pripomína vstup Američanov do Iraku. Rétorika bola síce demokratizačná, ale v pozadí bol silný motív stabilizácie ropného regiónu. V antických knihách však môžete nájsť aj mnohé iné paralely.

Takže aj my sa nachádzame v období, keď sa možno blížia podobné prevratné zmeny?
Áno, ale zatiaľ nevieme, ako tá nová doba bude vyzerať. Istý stredoveký taliansky filozof hovoril, že ľudia sa pri zmenách menia na hrobárov starej spoločnosti a pôrodníkov novej. Pre tých prvých je charakteristické nadávanie, sťažovanie sa, sledovanie rozkladu. A tvorí ich väčšina spoločnosti. Tí druhí čakajú príchod novej doby, aj keď ešte nevedia, aká bude. To je aj prípad dneška. Keď ľudia protestujú, je to vždy proti niečomu. Ale už tam chýba myšlienka, čo ďalej. Už nejde o to, že sa ide budovať socializmus či kapitalizmus. Nemáme veľkú víziu, ktorá by nás vtiahla do budúcnosti. To nie je kritika, iba konštatovanie, že existujú určité doby, keď máme nárok byť bezradní.

Neznie to beznádejne?
Práve naopak, keď sa stanete pôrodníkmi novej doby, teda prestanete myslieť na rozklad a začnete sledovať možné regeneračné, stabilizačné procesy spoločnosti, odrazu sa začnete cítiť lepšie. Uvažovanie o súkromných stratégiách, ktoré som spomínal, nevedie k depresiám, že sa pripravujete na koniec, ale k lepšiemu pocitu, že robíte niečo pre udržanie, prežitie. Ak by sa malo odohrať nejaké veľké nešťastie, asi by sme pred ním nedokázali uniknúť. Ale ja nemám pocit, že by malo prísť.

Nemá to aj svoje riziká? Napríklad príchod falošných prorokov?
Konce dôb majú aj ten rozmer, že spoločnosť hľadá iné hodnoty. Čo sa našej epochy týka, ak ľudia, povedzme, už nebudú môcť naďalej veriť v takú efektívnu vec, ako sú peniaze, odrazu budú mať v rukách isté množstvo viery, ktoré môžu venovať niečomu inému ako peniazom. Áno, žiaľ, môžu uveriť aj nejakému politickému alebo náboženskému populistovi. Tých náboženských je síce v poslednom čase menej ako politických, ale tiež sa určite objavia.

Vráťme sa teraz od globálneho k lokálnemu. Ste autorom knihy esejí Prohlédni si tu zemi. Sú to eseje o miestach pre vás zaujímavých. Máte také aj na Slovensku?
Ja som vždy veľmi rád chodil do Slovenského krasu. Toto územie stále považujem za významnú stredoeurópsku krajinu a myslím si o ňom, že je dokonca zaujímavejšie a dôležitejšie ako Vysoké Tatry. Mám však rád aj spišské mestá, celú oblasť Slovenského rudohoria. Páči sa mi tu aj preto, lebo Česko nemá poriadnu divočinu. Tam vidíte z obce do obce. My nemáme niečo ako Východné Karpaty, veľké skaly, horskú dolinu dlhú 20 či 30 kilometrov, ako je to v Nízkych Tatrách. Čo sa prírody týka, Československo mi pripadalo ako pekná kombinácia klasickej kultúrnej krajiny v Česku a divokej podhorskej na Slovensku.

Dokážu ľudia ešte vôbec oceniť jednoduché, ale hodnotné veci okolo seba, ktoré opisujete v knihe? V Bratislave napríklad nedávno v rámci akcie organizovanej magistrátom nasprejovali na vzácne travertínové obloženie jedného podchodu grafity. Za asistencie primátora!
Slovenským travertínom je inak pokrytá aj časť Prahy. Je to pekný kameň, ktorý sa dával na fasády, kde však koroduje. Ale v interiéroch určite má svoje opodstatnenie, lebo pôsobí teplo a má zaujímavú štruktúru ako letokruhy. Ak hovoríte o nevšímavosti – my zase máme v Prahe Divadlo Disk, kde stoja nádherné dioritové stĺpy. Ľudia na ne bezmyšlienkovito lepia reklamu. Neuvedomujú si, že tie päťmetrové stĺpy sú divom. Poznám jediné riešenie, ako to prekonať. Potrebujeme postupnú výchovu. Možno to bude trvať desať rokov, kým začnú ľudia citlivejšie vnímať svoje okolie, ale keď ich budeme vychovávať, príde to.

Hovoríte to aj na základe reakcií na knihu Prohlédni si tu zemi?
Snažím sa nezaujímať o reakcie na svoje knihy a vystúpenia, lebo mi to dáva slobodu. Na druhej strane viem, že knihu si už kúpilo viac ako 10-tisíc ľudí, čo je tiež istá reakcia. To, ako žijeme v prítomnosti, v tej pene dní, ani si neuvedomujeme, že je už spolovice mŕtva. Ľudia sa časom nasýtia obchodov, tovaru, možno globálne podmienky naozaj okrešú možnosti cestovania a zrazu im bude chýbať miestna história, miestna príroda. A tak keď píšem svoje eseje o krajine, teda niečo v štýle vlastivedy 19. storočia, ľudia majú tendenciu vnímať to ako druh staromilstva. V skutočnosti podľa mňa píšem pre budúcnosť.