Väčšina obetí si traumu mlčky nesie životom

Sexuálne zneužívanie detí je dosť tabuizovaná téma. Ako ste sa k tejto oblasti dostali vy?
Na to je jednoduchá odpoveď. Hľadala som pomoc sama pre seba a nikde som ju nenašla. Tak som začala študovať všetko o tejto téme a zistila som, že mi to pomáha. V istom bode som si povedala, že tých informácií je toľko, že si ich už nemôžem nechať iba pre seba.

Aj preto ste sa rozhodli založiť občianske združenie na pomoc ľuďom, ktorí zažili sexuálne zneužívanie?
Predpokladala som, že ľudí s takou skúsenosťou je veľa a že vo svojom okolí pravdepodobne nenachádzajú pomoc, ktorú očakávajú a potrebujú. Chcela som pre nich vytvoriť bezpečný priestor na vymieňanie skúseností, odovzdávanie si informácií.

S akými prípadmi zneužívania sa stretávate najčastejšie?
Väčšinou pracujem s dospelými, ktorí zažili v detstve sexuálne zneužívanie. Typické býva, že k zneužívaniu došlo v rámci rodiny, páchateľom je niekto z príbuzenstva alebo z okruhu ľudí, ktorí sú rodine blízki. Najbližší rodinní príslušníci, ktorí by za normálnych okolností mali byť tí, ktorí chránia dieťa, však neboli schopní zmobilizovať sa a poskytnúť dieťaťu pomoc a podporu. Väčšinou tieto skutky neboli nikdy oznámené orgánom činným v trestnom konaní, ututlali sa, stali sa rodinnou tabu témou.

Čo to pre dieťa znamená, ak sa jeho problém ututle?
Bremeno traumy si nesú detské obete samy. V najbližšom okolí nenachádzajú priestor, aby mohli o tom rozprávať, získať podporu, neprijmú sa žiadne opatrenia na ich ochranu a rehabilitáciu. Navyše keď sa zločin ututle, tak to znamená, že ten, kto urobil niečo zlé, je vnímaný ako niekto, kto nič neurobil. Ak sa všetci tvária, že sa nič nestalo, prípadne, že to nie je až také vážne, obeti sa vysiela signál, akoby chyba bola v nej. Zatiaľ čo okolie sa k páchateľovi správa tak ako predtým, obeť má problém sa k nemu priblížiť, komunikovať, udržiavať vzťah a zúčastňovať sa rodinných stretnutí, návštev a podobne. Psychická trauma je potom oveľa náročnejšia na spracovanie.

Chýba im ľudská solidarita?
Tento rozmer pre nich akoby neexistoval. Pri iných druhoch tráum, napríklad pri živelných pohromách, je typické, že ich sprevádza silná vlna solidarity. Pri traumách spôsobenými trestnými činmi, obzvlášť pri sexuálnom zneužívaní, je solidarita naozaj vzácna.

Prečo je to tak?
Predovšetkým preto, že ľudia majú naivné predstavy o páchateľoch a nedokážu si pripustiť, že by taký skutok mohla spáchať osoba, ktorú dlhé roky poznajú ako dobrú, spoľahlivú a dôveryhodnú. Ak nedokážu identifikovať páchateľa ako páchateľa, potom nevidia ani v obeti niekoho, komu prináleží pomoc a ochrana.

Kedy zvyčajne obete vyhľadajú pomoc?
Zväčša to býva práve až v období dospelosti. Rany, zasadené v kritickom období vývinu dieťaťa, ukážu svoje ovocie až s odstupom času. Obete dlho žijú so symptómami, ktoré im pripadajú normálne, lebo sa stali každodennou súčasťou ich života. Neskôr, napríklad v ranej dospelosti, v čase nadväzovania partnerských vzťahov, si začnú uvedomovať vo svojom fungovaní rôzne problémové oblasti. Mnohokrát nerozumejú tomu, prečo reagujú tak, ako reagujú. K vyhľadaniu pomoci ich privedie napríklad to, že objavia informácie o tejto traume, napríklad článok, film, ktorý opisuje to, čo dôverne poznajú z vlastnej skúsenosti.

Podľa výsledkov nedávneho prieskumu medzi deťmi skúsenosť so sexuálnym zneužívaním môže mať odhadom sedem percent detí. Je to podľa vás reálne?
Podľa mňa je to v skutočnosti viac. V európskych štatistikách sa odhaduje, že sexuálne zneužívané je každé piate dieťa, teda 20 percent detí. Ale myslím si, že sa nikdy nedopracujeme k presným štatistikám, ktoré by vypovedali o reálnom obraze toho, koľko takých prípadov je. Je to veľmi silne tabuizovaná téma. O sexualite sa ľudia zvyknú zhovárať skôr posmešne ako vážne, a keď príde na vážnu debatu, tak sú zaskočení, zahanbení. Pokiaľ ide o sexuálne násilie, majú množstvo skreslených predstáv smerujúcich k obviňovaniu obete a zľahčovaniu traumy. Niet divu, že väčšina obetí si túto skúsenosť mlčky nesie svojím životom. Opakovane mám skúsenosť s tým, že keď niekde prednášam o sexuálnom zneužívaní, prichádzajú po prednáške za mnou dospelí ľudia, ktorí vravia, že aj oni majú takú skúsenosť, ale ešte nikdy to nikomu nepovedali. Objasňujúce informácie im prinášajú úľavu a pocit, že niekto im rozumie, že sa nemusia báť odsúdenia.

S koľkými ľuďmi s takouto traumou ste sa zatiaľ stretli?
Poradenstvu v tejto oblasti sa nevenujem na plný úväzok, skôr vo voľnom čase. A za posledné roky ma priamo oslovilo približne 50 obetí. Množstvo ďalších ľudí, ktorí prišli do kontaktu s obeťami, ma žiadalo o radu, ako majú k obetiam a k celému problému pristupovať. Myslím si, že treba vzdelávať ľudí, ktorí pri svojej práci môžu prichádzať do kontaktu s obeťami alebo páchateľmi sexuálneho zneužívania. U laikov i profesionálov je citlivosť na túto tému neraz veľmi nízka.

Prečo chýba citlivosť k obetiam?
Na to je viacero možných vysvetlení. Niektorí ľudia majú v sebe prirodzenú citlivosť a schopnosť empatie, ale keď sú konfrontovaní s mierou utrpenia, ktorú predstavuje sexuálne násilie, tak ochabnú. Empatia môže mať totiž egoistický alebo altruistický charakter. Ľudia s altruistickou empatiou sú schopní vcítiť sa do utrpenia druhého človeka a chcú mu nezištne pomôcť. Ľudia s egoistickým pozadím síce spolucítia s trpiacim, ale je im pri tom tak nepríjemne a ťažko, že potrebujú uniknúť, aby uľavili sami sebe. To vedie k tomu, že na obete začnú priamo alebo nepriamo vyvíjať nátlak a správať sa necitlivo. Pre väčšinu ľudí je téma sexuálneho násilia taká nepredstaviteľná a zahanbujúca, že chcú od nej čím skôr preč. Pamätám si, že keď som vydala knihu s názvom Páchatelia sexuálneho zneužívania medzi nami, moji študenti a čitatelia mi dávali najavo, že sú tam také hrozné informácie, že boli by radšej, keby ich nikdy nevedeli.

Ako reagovalo vaše okolie, keď ste sa rozhodli pustiť do tejto témy?
V mojom bezprostrednom aj širšom okolí sú takí ľudia, ktorí nevybočujú z tendencií k tabuizácii tejto témy. Vedia, čo robím, čomu sa venujem, ale radšej sa tomu vyhýbajú.

Ste akoby osamelý bežec?
Sú aj iní ľudia, s väčším rozhľadom a azda menšou mierou pokrytectva. Samozrejme, mám v okolí ľudí, ktorí mi držia palce, istým spôsobom ma podporujú, mnoho študentov prejavuje o túto tému záujem a vedia, že keď sa v ich okolí niečo také vyskytne, tak sa môžu na mňa obrátiť a aj sa obracajú.

Vyštudovali ste aj teológiu. Nečakala som, že sa touto témou bude do hĺbky zaoberať niekto, kto študoval práve katolícku teológiu.
Prečo? Čo je na tom divné?

Predpokladám, že tabuizácia súvisí aj s postojmi cirkvi.
Myslím si, že na to, aby mohol človek zaujať etické postoje k vážnemu problému, musí poznať nielen jeho podstatu, ale musí aj dostatočne reflektovať význam kľúčových hodnôt, o ktoré chce svoje postoje oprieť. A v tomto smere prevláda v praxi prílišná povrchnosť, tápanie a pokrytectvo. V náboženskom prostredí som sa stretla s množstvom nevhodných reakcií na túto tému. Mnoho obetí nikdy nevyhľadá pomoc práve z náboženských dôvodov, pretože si zle vysvetľujú také hodnoty, ako je odpustenie, láska k blížnemu, utrpenie, obeta, kríž a podobne. Zistila som, že toto boli často motívy, ktoré ich zdržiavali od vyhľadania odbornej pomoci. Iné obete pomoc síce vyhľadali, ale narazili na bludné rady, ktoré sa opierajú o zle interpretované a uplatňované náboženské hodnoty.

Aké rady dostali?
Mnohým napríklad odporúčali to, aby svoje utrpenie riešili modlitbou, aby to zverili Bohu. Utrpenie sa im prezentovalo ako kríž, ktorý je prirodzenou súčasťou života a treba ho trpezlivo znášať a zároveň veriť, že Boh sa o riešenie postará. Pritom sa im zabudlo vysvetliť, že existuje utrpenie, ktorého príčiny sú také, že ich nemožno mlčky obísť či tolerovať, pretože inak to vedie len k nezmyselnému rozmnožovaniu utrpenia, k bujneniu krívd a škôd. Náboženské autority neraz propagujú postoj, že duchovný prístup k problému je ten najdôležitejší a postačujúci. Často zabúdajú obete nasmerovať k vyhľadaniu odbornej pomoci, či už právnej, alebo k psychoterape­utickej. Jednej mojej klientke dokonca kňaz povedal, že cez psychoterapiu sa otvára zlému, rozumej diablovi, a ona sa pre túto bludnú, ale silne sugestívnu poznámku napokon psychoterapeutickej pomoci aj vzdala.

Kňazi často odporúčajú obetiam, aby svoje utrpenie riešili modlitbou a zabúdajú ich nasmerovať k odbornej pomoci. Autor: SHUTTERSTOCK

Robíte teda aj s kňazmi?
Kňazi sú dôležitým článkom v rámci komplexného prístupu k obetiam. Je dôležité, aby neboli prekážkou v tom, aby obete vyhľadali pomoc alebo aby sa prípady zneužívania dostali k orgánom činným v trestnom konaní. Kňazom, rehoľníkom i pastorom som už viac ráz prednášala o sexuálnom zneužívaní alebo dávala konzultácie v prípadoch, s ktorými sa na mňa obrátili.

Ako reagujú na vaše postoje?
Pokiaľ sa s problémom neoboznámia hlbšie, ich reakcie môžu byť rezervované. Ale zväčša po absolvovaní ucelenej prednášky pochopia súvislosti a scitlivejú. Ale musím tiež povedať, že je veľký rozdiel v mentalite Slovákov a Čechov. Mám skúsenosť s tým, že českí duchovní sú otvorenejší, odvážnejší a v mnohom mám dojem, že i pokornejší. Nemajú nutkanie stavať sa do pozície vševediacich, priznajú, keď si nevedia rady, a nezdráhajú sa požiadať o radu odborníka. Nepotrebujú súdiť životné peripetie, ktorými prešiel človek, čo im prednáša. Skôr dajú najavo úctu, dokonca i obyčajnú ľudskú vďačnosť a dojatie z toho, že počuli nielen teóriu, ale i živú skúsenosť.

Zaoberáte sa aj prácou s páchateľmi. Prečo?
Pretože ak sa má zlepšiť kvalita života obetí, musia sa prijať aj opatrenia zamerané na liečbu páchateľov a prevenciu recidívy. Problém ale je, že prípady, ktoré sú oznamované ako trestné činy, sú len vrchol ľadovca. Väčšina nikdy nie je ohlásených a jedným z dôvodov je aj to, že obete – ak je páchateľom niekto blízky, nechcú, aby bol vo väzení, nevidia v tom zmysel, možno nechcú, aby rodina tým trpela, aby sa rozbila, zažila nejakú stigmatizáciu. Samotní ľudia, ktorí sú tým zasiahnutí, sa bránia riešeniu tohto problému trestnoprávnymi postupmi, pretože sú veľmi stigmatizujúce a veľmi rizikové v tom, že sexuálne zneužívanie sa nemusí dokázať. A to sa veľa ráz aj deje. Klasický trestnoprávny model v týchto prípadoch nie je ideálny.

Zoberme si prípad, keď matka zistí, že dcéru zneužíva otec alebo otčim. Čo by ste odporúčali?
Každá extrémna reakcia je zlá. Jeden extrém je pozerať sa na páchateľa ako na monštrum a nejakým spôsobom ho vyčleniť zo spoločnosti. Druhý extrém je byť ľahostajný, tváriť sa, že sa nič nestalo a nepodať trestné oznámenie. Vo filozofii restoratívnej spravodlivosti sa dbá na vyváženosť kontroly a podpory.

O akú vyváženosť presne ide?
Kontrola znamená, že podozrenie z trestného činu musíme oznámiť, musíme to vyšetriť a prijať ochranné opatrenia, aby sa predišlo recidíve. Samozrejme, nie je bezpečné nechávať ho s deťmi samého bez dozoru. Popri kontrole je ale dôležitá aj podpora, zdravé sociálne zázemie, psychoterapia a zabezpečenie ďalších životných potrieb. Pretože ak by sme toho človeka nechali bez pomoci a v sociálnej izolácii, tak s veľkou pravdepodobnosťou recidivuje alebo sa prinajmenšom vzpiera sankciám a tvrdošijne popiera svoju zodpovednosť.

Nie je to voči páchateľovi zhovievavé?
Aj v kresťanskej filozofii sa zdôrazňuje myšlienka – nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. Nejde o to, zničiť toho, kto spáchal niečo zlé, ale skôr mu pomôcť k tomu, aby to v budúcnosti už neurobil. Vôbec nejde o zhovievavosť voči zlu.

V súvislosti s ratifikáciou dohovoru o ochrane detí pred sexuálnym zneužívaním sa objavili výzvy na jeho odmietnutie, pretože vraj hrozí odoberanie detí z „malicherných príčin“. Čo si o tom myslíte?
Vždy je nešťastné, ak sa na základe nejakej extrémnej situácie vyvodia nepatričné závery. Ja mám ten dohovor kompletne naštudovaný a nič zlé v ňom nevidím. A ten, kto proti nemu stojí, nepochopil problém a poukazuje na riziko, ktoré je veľmi minimálne. V 80. rokoch, keď sa problematika sexuálneho zneužívania detí začala skúmať, sa odborníci domnievali, že falošných obvinení je možno až 20 percent. Po niekoľkých rokoch, keď už o tej téme vedeli viac, svoje odhady trochu upravili a dnes sa predpokladá, že falošné obvinenia sa vyskytujú v rozmedzí od niekoľko promile po maximálne päť percent.

Čo z toho pre dnešok vyplýva?
Ak vznikne podozrenie, že dochádza k sexuálnemu zneužívaniu alebo dieťa o tom spontánne hovorí alebo vysiela nejaké signály, tak by sme mali rátať skôr s tým, že k tomu skutočne dochádza. Samozrejme, nemôžeme sa stavať do roly vyšetrovateľov, to je kompetencia iných orgánov. Ale tak ako vo vzťahu k páchateľom zdôrazňujeme prezumpciu neviny, tak aj vo vzťahu k obetiam by sme mali zdôrazňovať prezumpciu toho, že sa to stalo a že máme povinnosť chrániť dieťa. Okrem toho treba myslieť aj na to, že z právneho hľadiska je páchateľ ten, komu sa to dokázalo. V reálnom živote však veľa trestných činov vôbec nebolo oznámených. Ale to neznamená, že tí páchatelia a obete neexistujú, že sa skutok nestal a obeť neutrpela traumu.

Niektorí ľudia si však možno myslia, že definície týrania a sexuálneho zneužívania sú prehnané.
Veľmi všeobecná definícia hovorí, že sexuálne zneužívanie je nepatričné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, činnosti alebo správaniu. Do tejto definície treba zahrnúť to, že existujú dotykové a bezdotykové formy zneužívania. Väčšina ľudí si predstavuje, že sexuálne zneužívanie je len pohlavný styk medzi dospelým a dieťaťom. To je však len najextrémnejší prípad. K dotykovým formám patrí ale aj napríklad dráždenie erotogénnych zón dieťaťa či manipulovanie dieťaťa k tomu, aby sa dotýkalo erotogénnych zón páchateľa. Bezdotykové formy, ktoré by mnohí ľudia nezaraďovali k sexuálnemu zneužívaniu, bývajú napríklad obscénne telefonáty, emaily, esemesky, návrhy k sexuálnej aktivite, masturbovanie pred dieťaťom, špehovanie intímnych úkonov dieťaťa, ukazovanie pornomateriálov dieťaťu. Pritom sa nedá jednoznačne povedať, ktorá forma je závažnejšia a ktorá menej. Dosah neprimeraného sexuálneho podnetu môže byť u každého dieťaťa iný.

V čom zlyháva spoločnosť, ak nevie deti ochrániť pred násilím?
Je veľa vecí, ktoré by sa mali robiť a nerobia. To, čo veľmi chýba, je predovšetkým špecializované vzdelávanie jednotlivých pomáhajúcich profesií. Týka sa to najmä sociálnych pracovníkov, ktorí pôsobia na oddeleniach sociálno-právnej ochrany detí, policajných vyšetrovateľov, prokurátorov, psychológov, súdnych znalcov, sudcov, lekárov. Ak im chýbajú hlbšie vedomosti o sexuálnom zneužívaní, tak sa v mnohých prípadoch pri svojich postupoch dopúšťajú závažných chýb, čo môže obeti spôsobovať sekundárnu traumatizáciu.

Mohli by ste uviesť príklad?
Nedávno mnou otriasol prípad sexuálneho zneužívania, ktorý je smutnou ukážkou nekompetencie tých, ktorí sú v role profesionálov. Dieťa bolo vypočúvané v prítomnosti hlavnej podozrivej osoby, psychologička prijala úlohu súdnej znalkyne, hoci pozná podozrivú osobu a nemohla byť v žiadnom prípade nezaujatá. A trestné stíhanie bolo zastavené. Je viac ako frustrujúce, ak človek, ktorý nabral odvahu, podá trestné oznámenie na blízku osobu, aby chránil dieťa, napokon čelí nefunkčnému systému.

Mimovládky hovoria, že chýba prepojenosť jednotlivých rezortov a lepšia spolupráca sociálnych pracovníkov so školami, zdravotníkmi a podobne. Ako to vnímate vy?
Terajšia spolupráca jednotlivých profesií závisí skôr od dobrých vzťahov v danej lokalite. Zatiaľ nie je vypracovaný národný systém, ktorý by prinútil jednotlivé profesie, aby si efektívne vymieňali informácie a aby bol postup pri riešení prípadov koordinovaný a komplexný. V prvom rade musíme zabrániť tomu, aby boli obete poškodzované neprofesionálnym prístupom. Musíme chrániť ich práva a poskytnúť im účinnú pomoc. Zároveň ale nesmieme zabúdať na páchateľov a na opatrenia nevyhnutné pre ich detekovanie, ale aj pre predchádzanie možnej recidíve.