Ekonóm Šikula: Scenáre budúcnosti sveta môžu byť naozaj rôzne

„Vždy som pociťoval hrdosť, že som prišiel na svet v takýto výnimočný dátum,“ zdôraznil v predvianočnom rozhovore pre Pravdu riaditeľ Ekonomického ústavu SAV Milan Šikula. Jeho úvahy sa však zďaleka neniesli len na pohodovej sviatočnej vlne.

Aké sú vaše Vianoce?
Klasické, jednoduché, skromné. Pravdaže, inú atmosféru pre mňa mali, keď som ako gymnazista chodil s otcom do hory po stromček a mäso sme si striktne dopriali až po polnočnej omši. Pokiaľ žili moji rodičia, trávili sme ich spolu v rodnej Kremnici. Pamätám sa, mama robievala výborné makové či bryndzové opekance. Teraz bývam na Štedrý večer v Bratislave, už iba sám s manželkou, syn aj dcéra sa osamostatnili. Večeru máme typickú, len do kapustnice okrem tradičných ingrediencií pridávame červené víno a našu špecialitu – mäsové guľky.

Ste telom i dušou ekonóm – a dnes aj Vianoce úzko súvisia s ekonomikou. Ako to pociťujete vy?
Je mi naozaj nepríjemné, ako sa Vianoce ľuďom doslova marketingovo a komerčne vnucujú. Najmä v posledných rokoch sa zmysel týchto sviatkov celkom zdegradoval. Už od jesene nás obchodné reťazce bombardujú vianočným tovarom, ošiaľ sa stále stupňuje a keď Vianoce konečne prídu, ich čaro akoby sa už vytrácalo.

Všeobecne však žijeme vo veľmi zložitej dobe. Ovplyvňuje aj ona naše vnímanie týchto sviatkov?
Pravdaže, priamo aj nepriamo. Vládne obrovský individualizmus a komercia, aj Vianoce akoby sa stali veľkým trhoviskom. Hoci ekonomické a sociálne rozdiely medzi ľuďmi sú stále väčšie, pozornosť sa sústreďuje najmä na materiálne darčeky, ktoré sú mnohí potom nútení nakupovať na úver. Celý rad negatívnych vplyvov úplne potlačil duchovný rozmer Vianoc.

Nie je tento stav odrazom celkového spoločenského vývoja?
Možno to potvrdiť. Aj my na Slovensku citlivo vnímame krízu v eurozóne, ktorá sa nás priamo týka. Je tu však aj globálna celosvetová kríza. Prehlbuje sa problém obrovskej polarizácie bohatstva, od 80. rokov 20. storočia sa zväčšuje až exponenciálne. Vytvorené hodnoty sa prerozdeľujú veľmi nespravodlivo. Na jednej strane klesajú príjmy rozhodujúcej masy bežných spotrebiteľov, ktorí majú vytvárať prirodzený ekonomický dopyt. Na strane druhej sa v úzkej skupine najbohatších koncentruje kapitál v takom obrovskom objeme, že už nenachádza reálny zhodnocovací priestor. Aj preto vznikajú rôzne špekulatívne finančné produkty, ktoré síce nevytvárajú žiadny reálny efekt, ale vyvolávajú akýsi umelý dopyt založený na narastajúcom zadlžovaní. Globálny finančný sektor sa odtrhol od reálnej ekonomiky, a to nemôže fungovať donekonečna. Mnohé štáty, v ktorých už bublina spľasla, sa ocitli vo veľmi zložitej a nebezpečnej situácii.

Vianočné obdobie núti zamýšľať sa skôr nad krízou hodnôt.
No a to je druhý dôležitý aspekt. Honba za ziskom za každú cenu úplne zdeformovala hodnotovú štruktúru. Medziľudské vzťahy sa zostrujú, sociálne a politické napätia a rozpory sa stupňujú, riziká rôznych konfliktov a nebezpečných procesov narastajú. Už teraz zrejme niet jediného štátu vrátane vyspelých, kde by sa nevyskytovali krízové javy tohto typu. Potreba humanizácie spoločnosti je preto čoraz naliehavejšia. Už aj niektorí najväčší boháči si uvedomujú, že finančný sektor treba začať účinne regulovať, pretože inak aj im hrozí, že si pod sebou podpília konár. Pritom nejde o to, že by v rozdeľovacích procesoch mali dostávať všetci rovnako. Pre rovnováhu spoločnosti je však dôležité hľadať takú vyváženosť, aby aj tí najslabší mali šance na dôstojný život.

To však už zrejme hovoríte o kríze celého kapitalistického systému. Nezaváňa to marxizmom?
Asi pred rokom súčasný americký ekonóm Nouriel Roubini pre časopis Wall Street Journal pripustil, že kapitalizmus sám sebe vytvára podmienky zániku. A jeho naozaj ťažko považovať za marxistu. Kapitál si tvrdo hľadá nové cesty zhodnocovania, na prelome 80. a 90. rokov si v celom bývalom východnom bloku našiel novú sféru svojho vplyvu, ktorej absorpčná schopnosť a potenciál sa dali veľmi dobre využiť. Zo strany Západu nešlo voči nám o nejakú altruistickú pomoc. Čakali ho tu jednoducho priaznivé podmienky, lacná a kvalifikovaná pracovná sila a mimoriadne priaznivá logistická poloha uprostred Európy. Naším vstupom do Európskej únie a neskôr do eurozóny sa tie výhody preň ešte umocnili.

Napriek tomu máme problém prilákať zahraničných investorov, bojujeme s rekordnou nezamestnanosťou, rastie u nás chudoba.
Treba pripomenúť, že globalizácia celkom otočila niekdajšie pravidlá. Kým kedysi podmienky pohybu tovaru, kapitálu či pracovnej sily cez hranice určoval štát, teraz ich diktujú transnacionálne, teda nadnárodné korporácie. Globalizácia prerazila heslom, že kapitál je nadnárodný. Očakávaný predpoklad, že to pomôže presunu časti bohatstva z vyspelých krajín do chudobnejších, sa však nenaplnil. Zisk sa vracia do materských firiem, štáty si len konkurujú v tom, nakoľko sú ochotné podvoliť sa ich požiadavkám. Podstatná časť vytvorenej hodnoty zo štátu odchádza, zostáva mu však povinnosť starať sa o dôchodcov, verejný sektor, školstvo, zdravotníctvo, vedu, výskum a podobne. Samozrejme, veľkou brzdou nášho rozvoja je korupcia, v tej sa radíme k najhorším štátom Európy.

Je z tohto stavu východisko?
V prvom rade je potrebné zvýšiť našu konkurencieschop­nosť. Investíciami do vzdelávania, vedy, výskumu, ale aj infraštruktúry presunúť jej ťažisko z nízkonákladových výhod na kvalitatívne vyššiu úroveň. Veľké transnacionály totiž fungujú ako obrovské komplexy, ktoré majú svoje jadro v materskej krajine a flexibilný satelitný systém subdodávateľov v iných krajinách. Našou úlohou je teda dostať sa v tomto systéme z okrajových sfér, na ktoré najviac dopadajú negatívne dôsledky konkurenčného boja, k tým, čo sú bližšie k jadru, kde sú aj konkurenčné tlaky slabšie a podiel na efekte vyšší. Riešenie tohto problému sa dlhodobo zanedbáva. Argumenty, že počas krízy treba šetriť aj v tejto oblasti, sú zavádzajúce. Ďalší problém vidím v tom, že u nás trestuhodne živoria malé a stredné podniky. Vo vyspelých štátoch pritom práve tie vytvárajú až 70 percent zamestnanosti a sú aj dynamickým zázemím inovácií. Tie naše máme hlboko podvyživené a diskriminované, bez akýchkoľvek úľav vystavené tvrdej konkurencii.

Zmeniť by to mohli mladí. Mali sme tu už generácie vojnové a socialistické, ktoré sa spätne často zjednodušene označujú za stratené. Nastupujúcej generácii však takisto niet čo závidieť.
Tak to je mimoriadne vážna otázka. Už teraz sa so všetkou vážnosťou aj o súčasnej mladej generácii hovorí ako o stratenej. V niektorých štátoch dosahuje miera nezamestnanosti mladých 30 až 50 percent. Aj u nás je situácia alarmujúca, je vskutku najvyšší čas začať niečo koncepčne robiť. Naše chaoticky sa rozvíjajúce sa školstvo nepripravuje mladých na pracovný trh. To bývalé socialistické sme šmahom ruky zavrhli, hoci vtedajšie učňovské a stredné odborné školy mali dobrú úroveň, stačilo ich prispôsobiť novým podmienkam a pokroku v technológiách. Najmä severské štáty by nám mali byť príkladom, aká dôležitá je pre školstvo dlhodobá stratégia, ktorá sa nemení každou výmenou vlády. Voľný pohyb pracovnej sily v rámci EÚ navyše spôsobuje odlev najkvalitnejších vedcov, informatikov či lekárov, ktorým náš štát zaplatil vzdelanie.

Mladí tiež často počúvajú, že sa už nesmú spoliehať na štát, ale postarať sa sami o seba, o svoj dôchodok, zdravie a podobne.
Otázka fungovania sociálneho štátu je ďalšia zásadná téma do budúcnosti. Individualizácia, veľká nezamestnanosť, všeobecný problém starnutia, to všetko môže najmä penzijný systém priviesť do kolapsu. Treba si však uvedomiť, že sociálny systém je obrovský civilizačný výdobytok, ukázalo sa to predovšetkým prvých 25 rokov po 2. svetovej vojne. V 70. rokoch nastal zlom, nastúpili faktory, ktoré začali systémy vo svete komplikovať. A nastúpila globalizácia s jej vplyvmi na sociálnu sféru. Ťažko dnes presviedčať mladých, aby si na dôchodok odkladali, s perspektívou, že ich čaká práca do sedemdesiatky. Znovu sme však pri tom istom, ak sa budú dôsledne vzdelávať, aktívne sa zapoja do tvorby hodnôt a zvýšia konkurenčnú schopnosť krajiny, nepochybne pribudnú aj zdroje na sociálne účely.

V 80. rokoch viacerí ekonómovia predpovedali, že v roku 2000 bude ľudstvo poznať liek na rakovinu, Sovietsky zväz ekonomicky predbehne USA a podobne. Nepredvídali nástup mobilov, obrovský rozmach informačných technológií a jeho dôsledky. Ako vidia budúcnosť súčasní prognostici?
Hm, prognózovať možno veľa vecí, no predpovede sa spravidla konkrétne neplnia… Kedysi boli trendy spoločenského vývoja ustálenejšie, budúce smerovanie sa preto odhadovalo ľahšie. Dnešný svet je omnoho turbulentnejší a neurčitejší. Preto moderná teória chaosu hovorí, že v každom bode vývojovej línie nejestvuje len jedna, ale veľké množstvo budúcností. Ktorá z nich konkrétne nastane, to závisí od spolupôsobenia mnohých faktorov a nedá sa vopred odhadnúť, aké, kedy a v akej sile sa dostanú do interakcie. Kto vie dnes povedať, ako budú o niekoľko rokov ekonomicky spolupôsobiť Spojené štáty, Európska únia a niektoré ázijské či juhoamerické krajiny? A do toho ešte môžu zasiahnuť rôzne prírodné katastrofy, sociálne nepokoje, vojenské konflikty, no opäť aj prelomové objavy.

Ani vedecko-technický pokrok však ľudstvu nemusí pomôcť, keď nezabezpečí pracovné príležitosti, pre väčšinu ľudí jedinú možnosť, ako získať prostriedky na živobytie.
To je pravda, už v minulosti ekonómovia a filozofovia často vyvodzovali závery, že pokrok bude ľudí stále viac oslobodzovať od ťažkej práce, že budú mať väčší priestor na oddych, kultúru, rodinu. Ukazuje sa však presný opak. Nové technológie sa zatiaľ používajú skôr ako nástroj na ešte väčšie prehlbovanie spoločenských rozdielov. Sú stále lepšie, produktivita vďaka nim rastie, napriek tomu sa zároveň neprimerane zvyšuje intenzita práce. V 70. rokoch napríklad v bežnej americkej rodine pracoval iba manžel. Manželka sa starala o domácnosť a deti študovali. Teraz musia robiť obaja, dokonca na viac úväzkov, a deti si na štúdium berú úver.

Spoločenské pohyby sú ako valiaci sa kameň. Ak naberú zlý smer, nemožno ho jednoduchým spôsobom zastaviť. Nesmeruje vlastne ľudstvo k akémusi kritickému bodu?
Scenáre môžu nastať naozaj rôzne. No isté je, že už dnes fungujú globálne koordinované štruktúry, ktoré tento svet ovládajú. Nie je všetko náhoda, čo sa okolo nás deje. Viaceré analýzy ukázali, že vrcholné medzinárodné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka, WTO a predovšetkým najväčšie finančné aj nefinančné korporácie fakticky ovplyvňujú dianie na planéte. A sú preto aj vo veľkej miere zodpovedné za globálnu krízu. Pod jej vplyvom však dochádza aj k veľkému prerozdeľovaniu ekonomickej a politickej moci. Popri USA, EÚ a Japonsku rastie vplyv nových globálnych hráčov – Číny, Indie, Brazílie, Ruska či JAR. Budúci vývoj sveta bude teda stále viac závisieť aj od toho, ako sa medzi nimi bude vytvárať konkurencia a spolupráca pri riešení nahromadených rozporov našej civilizácie.