Oľga Feldeková: Všetko okolo nás je príbeh

Ako je známe, Oľga Feldeková má veľkú rodinu a na Vianoce sa rodiny schádzajú. U Feldekovcov je vtedy mimoriadne rušno - gazdiná musí všetko zladiť. Veľká rodina ju naučila trpezlivosti. Nešomre, radšej ďakuje za to, čo sa podarilo. Ani na Vianoce ju neopúšťa humor, hoci žánrovo by našu dobu zaradila medzi horory. A poruke má na sviatky aj vinš - aby sme sa všetci o rok v zdraví stretli.

, 25.12.2013 07:00
Oľga Feldeková Foto: ,
Oľga Feldeková
4

Aký bol pre vás uplynulý rok? Stalo sa niečo prekvapujúce, na čo nezabudnete? Čo vás potešilo a – čo sa nemalo stať?
Už som prežila všeličo, takže rok, ktorý uplynie bez katastrof, považujem za úspešný. Každý človek má svoje trápenia. Mňa to neobchádza, ale zakiaľ moji blízki žijú a pasujú sa statočne s nedostatkom a chorobami, nesťažujem sa. Veľa vecí sa nemalo stať. Zomrel náš blízky priateľ Karol Kállay a ďalší priatelia. Ak mám povedať, čo ma potešilo, je to jednoznačne spev našej dcéry Katky a turné Sedem bez záruky po Slovensku. S Eňou Vacvalovou, Milanom Lasicom a Mariánom Leškom cestujeme po slovenských mestečkách a všetci máme radosť z diváckeho záujmu, z pozitívnej energie a z poznania, že aj keď sa ľuďom žije ťažko, radi sa smejú.

V tomto roku ste vydali knihu s klasickým príbehom – Kým som šťastný. Keby ste mali charakterizovať našu dobu, aký žáner by ste jej prisúdili? Majú sa dnes udalosti čas skladať do príbehov? A – vedia ešte ľudia počúvať?
Keby som mala dnešnej dobe prisúdiť žáner, povedala by som, že najpriliehavejší bude horor. Možno sa to zdá iba mne, lebo niektorým veciam prestávam rozumieť – mám strach hocičo podpísať, dohodnúť sa na úrade, už málokomu na verejných miestach dôverujem. Je možné, že to súvisí s vekom. A či sa dnes odohrávajú príbehy? Všetko, čo sa okolo nás deje, je príbeh. Napríklad som sledovala na ulici žobráka. V jednej ruke držal fľašu piva, v druhej čiapku na dobročinné eurá. Ľudia mu do nej hádzali drobné. Ľúto mi je každého žobráka – ale aj tak odhadujem, že za hodinu mu do nej nahádzali najmenej tri eurá, čiže toľko, koľko moja dcéra dostane za hodinu tvrdej práce ako servírka. Aj toto je príbeh o tom, že sa už pomaly neoplatí pracovať, príbeh o nožniciach, ktoré sa u nás za toho štvrť storočia od nežnej revolúcie podarilo roztvoriť medzi bohatstvom a chudobou.

Vraj máte radšej prvý apríl než Vianoce, lebo vtedy si môžete ľudí doberať. Na Vianoce ste iba vážna?
Každý prvý apríl ma zamestnal. Stálo ma to veľa telefonátov, pozývala som v cudzom mene rôznych ľudí k iným ľuďom na okrúhle narodeniny. Alebo som zmeneným hlasom, ako sekretárka zberných surovín, vyzvala majiteľa neďalekého domu, aby povynášal pred dom staré železo, že budeme odvážať. Potom som spoza rohu sledovala, ako s manželkou trepú ťažkú pec. Po každom kroku oddychovali. Pred domom bola obrovská hromada starého železa. Neskôr som sa dozvedela, že keď si po železo nikto nechodil, môj priateľ rozčúlený zatelefonoval do zberných surovín. Bol to socialistický podnik, pravá ruka nevedela, čo robí ľavá, vyľakali sa a naozaj poslali po to železo auto. Keby som to bola vedela, vynosím haraburdie pred dom aj ja. Mali sme krámov plnú garáž. Aprílová zlomyseľnosť sa zmenila na dobrý skutok. A veľa ďalších nápadov. Tento rok som na prvý apríl zabudla. Na Vianoce sa zabudnúť nedá. Musela by som byť bez kalendára niekde na Sahare. Niekedy som vážna na prvého apríla a veselá na Vianoce, a niekedy naopak.

Je dnes v našom živote dosť humoru? Na čom ste sa vy naposledy dobre zasmiali?
Dnes je humoru až-až. Najmä čierneho. Dočítala som sa napríklad, že istý rakúsky rybár pôjde na dva roky do basy, lebo pri Malackách chytal ryby na tri udice, hoci sú povolené len dve. Nad touto správou sa určite schuti zasmeje veľa našich megazlodejov, korupčníkov a vrahov, ktorí behajú po slobode. Zo svetového humoru ma potešila správa, že v Číne zakázali grilovanie. Grily rodinám konfiškujú a spaľujú vo vysokých peciach. Chcú tak zabrániť znečisťovaniu ovzdušia grilovaním. Takto sa chce Čína dostať z prvého miesta najväčších znečisťovateľov na svete. Z fabrických komínov sa potom okrem iného valí aj dym zo spálených grilov. Vždy je niečo na rozveselenie. Ponúka to sám život. Moja kamarátka zle prečítala v novinách vetu „Trávnik v záhrade upokojuje.“ Namiesto trávnik prečítala právnik a pýtala sa ma potom, či by som ju nezoznámila s nejakým atraktívnym právnikom. Potrebuje sa upokojiť.

Robíte cez sviatky veľké hostiny? Dôverujete dnešným potravinovým výrobkom?
Cez sviatky robím hostinu aj proti svojej vôli. Takmer každý zúčastnený pri sviatočnom stole má svoju špeciálnu diétu. Cukrovkovú, diétu pri Crohnovej chorobe (tá nesmie byť zvyšková, teda bez kapusty, cibule, atď.), vegetariánsku, máme v rodine alergikov na koreňovú zeleninu, vegetariánsky zať je alergický na hríby. Mexický vyžaduje štipľavé, niektoré vnúčatá sa vyhádžu po sladkom, niektoré po mandarínkach. Predpokladám, že ani v interhoteli nemusia vymýšľať toľko chodov, nehovoriac o tom, že paradajky z dovozu majú chuť umelej hmoty, ázijský cesnak chuť penicilínu a o stresovanej hydine ani nehovorím. Tú už manžel kategoricky odmieta.

Čo ľúbite vy?
Môžem jesť všetko, ale v jedení som si nenašla záľubu. Možno som práve vďaka tomu relatívne zdravá – ale taká som aj vďaka dobrému základu, ktorý som dostala na Orave. Pravidelne sme jedávali špenát zo žihľavy, zemiaky s kyslým mliekom, kapustu, v ktorej sa uvaril franforec mäsa, ale iba v nedeľu, aj to nie každú, kukuričnú kuľašu, raz do týždňa brusnicovú omáčku s vajcom a zemiakmi, bryndzové halušky. V lete zelenú fazuľku, v zime suchú. Na večeru šálku mlieka a haruľu alebo aj nič. A to je asi všetko. Tomu pripisujem, že keď som pred pár rokmi vypila omylom fridex (síce riedený), nezabilo ma to. Naopak, nemusela som v zime chodiť v kožuchu a nezamrzla som. Dnes mladým ľuďom stačí zahryznúť do neumytého jablka, a už aby ste volali sanitku. Mali by sme zabudnúť na to, že láska ide cez žalúdok. Cez žalúdok nejde láska, ale nenávisť. Pri každom jedle má človek strach, či ho nechcú otráviť. Od rána do večera počúvame v médiách, čo všetko škodí. – medziiným aj preto, že to odkiaľsi doviezli a na trh pustili podvodníci. Dnes máme aj ich zásluhou ohrozené nielen telesné zdravie, ale možno ešte viac duševné.

Pozeráte sa na svet ako prozaička? Vidíte okolo seba viac kladných alebo záporných postáv? Ako rozoznávate charaktery?
Napriek všetkému sa mi na svete páči a vnímam ho ako veľký román, plus množstvo drobných poviedok, ktoré sa okolo mňa dejú každý deň. Spisovateľ by mal mať svoje postavy rád. Aj keď sú záporné. Aj Dostojevskij mal rád svojho Raskoľnikova. Obklopujú ma väčšinou kladní hrdinovia, aj keď sa iste okolo mňa motá aj dosť kreatúr, ale tie, chvalabohu, nikdy neboli moji priatelia. Mala som a mám v živote veľké šťastie. Veľa ľudí sa sklamalo v manželovi, deťoch, príbuzných, aj priateľoch. Ja môžem zodpovedne povedať, že keď som sa s niekým spriatelila v prvej ľudovej a takisto v priebehu ďalších rokov, keď vznikali ďalšie priateľstvá, ešte ma nikto z nich nesklamal a ostali sme priateľmi dodnes.

Máte rada aj niektorú cudziu krajinu? Neľutujete, že ste zo Slovenska? Čo nikde inde nemajú?
Aj keď nie som cestovateľ, mám niektoré krajiny v obľube. Jeden z mojich zaťov je Mexičan. Má úžasných rodičov a súrodencov. Mexiko je síce nebezpečná, ale obrovská, farebná, veselá krajina a keby v nej žili samí takí ľudia, ako je rodina môjho zaťa, tak túto krajinu nie je možné nemilovať. Mám aj zaťa Maďara. Ak žijú v Maďarsku takí ľudia, ako je môj zať – kto by si neobľúbil aj Maďarsko? Jedna moja dcéra študovala a dvadsať rokov žila v Nemecku. Keď mi o tejto krajine a o svojom živote v nej rozpráva, zisťujem, že mám rada aj Nemecko. A stále považujem za svoju obľúbenú krajinu aj Česko. Žije tam môj syn a dcéra s rodinou. Keď som tam, som doma. A kto by svoj domov nemiloval? Ale cestujem hlavne po Slovensku. A všade, kam prídem, stretávam milých ľudí – a neraz stačí päť minút na to, aby som zistila, že sme aj rodina. Nemusím teda osobitne zdôrazňovať, že najradšej mám Slovensko.

Obávate sa o osud rodiny ako takej? Dnes sa mnohé rodiny rozpadajú a diskutuje sa o tom.
Toto je téma, ku ktorej sa vyjadruje už každý. Najviac sa do rodinného života rozumejú ľudia, ktorí v nijakej rodine nežijú. Náš nebohý priateľ režisér Miloš Pietor mal strýka, ktorý hovorieval: „Dodržuj v živote hlavne dve zásady: Nikdy nedávaj nikomu nijaké écesy a nikdy si nedaj operovať bradavice.“ Neviem, ako je to s bradavicami, ale écesy ani ja neznášam. A teda ich ani nedávam. Priznám sa, že neviem, ako v budúcnosti dopadne rodina ako taká. O manželstvách homosexuálov som nikdy nerozmýšľala, ale myslím si, že to nie je nič nové: odjakživa sa stávalo, že keď sa dvaja muži alebo dve ženy dobre znášali, dokázali spolu prežiť celý život v jednom byte – aj keď sa tomu nehovorilo manželstvo – a nikto sa tomu nečudoval. Určite aj po sebe dedili, keď jeden z nich umrel – a bola by hlúposť, keby zákon dovoľoval dedenie iba pokrvným príbuzným, veď sú aj ľudia, po ktorých je čo zdediť, hoci nijakých pokrvných príbuzných nemajú. Neraz takéto dvojice vychovali aj nejakú sirotu – a takisto sa nad tým nikto nečudoval. A tá sirota mala neraz šťastnejší život, než keby mala vyrásť v nejakom rozvrátenom manželstve. Ak sa smie na túto tému aj trochu žartovať – mám nápad. Najlepšie by bolo, keby sa gejovia ženili s lesbami, a bolo by po probléme…

Aj vy sa niekedy pohoršujete nad množstvom rozpadnutých manželských zväzkov? Máte pochopenie pre niektoré dôvody?
Ľahko sa moralizuje, keď sa nás to netýka. Ale pýtam sa, prečo by mala žena žiť s tyranom, alkoholikom alebo lenivcom, ktorý sa necháva ňou živiť a cíti sa ako hlava rodiny? Keď po rokoch príde partner na to, že si zobral hlupaňu alebo žena hlupáka, s ktorým sa nedá dohovoriť, ktorý nerozumie základným potrebám rodiny, treba odísť čím skôr, kým hlupák alebo hlupaňa nedostane partnera do blázinca alebo sa nestane ešte niečo horšie. Priateľ lekár mi rozprával, ako raz písal anamnézu 92-ročnému pacientovi. „Ženatý?" opýtal sa. „Rozvedený,“ odpovedal pacient. „Ako dlho ste boli ženatý?“ „Týždeň,“ povedal pacient. Lekárovi to nedalo a opýtal sa, prečo sa rozviedol. „Nepáčila sa mi.“

Koncom roka sa riešil prípad šlabikára, kde sa píše, že mama sa zblížila so susedom. O čom majú deti čítať v detských knihách a v šlabikári?
Keď som sa ja začala povinne vzdelávať, mali sme v prvej triede šlabikár, kde bola veta: „Ema má mamu, mama má Emu.“ Určite by sa aj vtedy našiel dôvod na protesty. Ako to, že iba Ema má mamu? A ostatné deti, ktoré sa volajú inak, tie už hádam mamy nemajú? Ale nespomínam si, že by sa za mojich detských čias o šlabikároch takto mudrovalo. Tým však nechcem povedať, že by sa mi ten nápad s mamou, ktorá má nového muža zo susedstva, nejako páčil. Prečo by mal byť muž zo susedstva lepší než muž povedzme z Mexika? A nie sú aj dôležitejšie veci, ktoré by sa mohli dozvedieť deti už popritom, že sa učia čítať? Úvaha o šlabikároch ma privádza ešte k inej myšlienke. Slovenčinu máme radi aj preto, že je to ľubozvučná reč – všetci to o nej tvrdíme a ona taká naozaj je. A my, ako prváci, sme sa aj preto hravo naučili čítať a písať, že ten náš dávny šlabikár využíval hudobnosť slovenčiny. (Aj to „Ema má mamu, mama má Emu“ znie ako hudba.) Na hudobnosť šlabikára dbajú aj v Českej republike: deti sa tam učia zo šlabikára, ktorý vytvoril jeden z najlepších a aj najmelodickejších českých básnikov Jiří Žáček. Dbá sa na to aj v súčasnom slovenskom šlabikári? Ak áno, je to v poriadku. Ale musím sa na to ešte pozrieť. Našťastie, šlabikár nie je jediná kniha, ktorá sa dostane deťom v ranom školskom veku do ruky. Slovenská literatúra pre deti mala vždy svetovú úroveň, takisto slovenská knižná ilustrácia (nenadarmo je Bratislava sídlom BIB-u, čiže svetovým hlavným mestom krásnej knihy pre deti). Tie gýče, čo dnes zamorili pulty kníhkupectiev – to je dočasný zlozvyk. Možno v dnešnej dobe idú na odbyt – ale kvalitná a krásna slovenská kniha pre deti napokon nad nimi zvíťazí.

Vždy ste sa o niekoho starali, a predsa ste vždy pôsobili bezstarostne a uvoľnene. Ste taká povaha od prírody alebo máte vôľu?
Nie som bezstarostná. Som na tom podobne ako moja mama, ktorú ustavične čosi trápilo. Spomínam si, ako sa raz posťažovala svojim priateľom, na Orave žijúcim maliarom Ctiborovi Belanovi a Márii Medveckej. Udrela sa do pŕs a povedala. „Mám tu stále akúsi guču.“ Ctibor sa usmial a povedal: „Ja tam vidím dve.“

Aký máte pocit, keď ľudia čítajú vaše knihy – aké sú ohlasy? Čo dnes ľudia očakávajú od spisovateľa a o čom by ste teraz chceli písať?
Na knihu Kým som šťastný mám ohlasy od svojich priateľov, ktorých názor si vážim. Najväčší kompliment som počula od svojej kamarátky, ktorá sa v literatúre vyzná a požičiava mi najlepšie knihy svetových autorov. Povedala: „Pri čítaní tvojej knižky som sa nahlas smiala a na konci som sa rozplakala.“ Dnes vychádza veľa kníh. Ani to nestačím všetko sledovať. Aby som mala prehľad, listujem v knihách „na stojáka“ v kníhkupectvách, prelistujem – a zistím, že väčšinu z tých už pri vchode do predajne pretŕčajúcich sa kníh by som si nekúpila. Píše sa v nich všetko po lopate. Skoro z každej „knihy pre ženy“ sa napríklad dozvieme, ako sa tá chudera započúvala do vzdychov, ktoré za dverami, na ktoré mala prilepené ucho, vyletúvali z úst jej manžela a jeho milenky. Polopatizmus nie je literatúra. Literatúra je, keď napríklad Veronike Šikulovej stačí napísať, že si otec odniesol kufor. Každému jej čitateľovi je hneď všetko jasné aj bez vzdychov. Čím nechcem povedať, že niečo do kníh nepatrí. Všetko do nich patrí, ak to spisovateľ vie povýšiť na umenie. Charles Bukowski píše o tom, ako je neustále opitý, ako vracia, alebo opisuje svoje hemoroidy – skrátka jeho knihy sa nedajú čítať pri jedle. Ale ako parádne o tom píše! Dôležité nie je to, o čom spisovateľ píše, ale ako to napíše. Aj ja sa usilujem o to „ako“ a bola by som rada, keby sa mi aj v najbližšej knihe podarilo hlavne to „ako“.

Čo očakávate od prichádzajúceho roku? Keby ste mu mohli niečo vnútiť, čo by to bolo?
V budúcom roku by som sa rada zbavila tej „guče“, čo som zdedila po mame, hoci viem, že sa mi to nepodarí. Aspoň by som chcela, aby som ju nemala dôvod mať. Ostatným ľuďom by som želala, aby boli spokojní, aby na svete nevládlo násilie a aby sme sa nebáli, že naše životy pokazia čiesi zlé rozhodnutia, na ktoré nemáme vplyv. Želám svojim spoluobčanom, aby nestáli kdesi na okraji tejto spoločnosti. Aby nemuseli živiť tých, ktorí si to nezaslúžia. Ak sa máme zraziť s nejakou inou planétou, nech sa to stane naraz, bez varovania, aby sme sa pri čakaní na tú katastrofu nemuseli opiť na mol. A ak sa opijeme, aby sme neoslepli. A aby sme sa o rok v zdraví stretli.

Oľga Feldeková
spisovateľka a humoristka

  • Narodila sa 28. marca 1943 v Martine.
  • Vyštudovala novinárstvo na FFUK v Bratislave.
  • Pracovala ako redaktorka v Novom slove mladých, scenáristka a dramaturgička Slovenského filmu.
  • Píše prózu a účinkuje v projekte Sedem bez záruky.
  • Debutovala v roku 1975. Vydala dve knihy esejí a šesť próz, z ktorých kniha Kým som šťastný vyšla v apríli tohto roku.
  • Je vydatá za básnika Ľubomíra Feldeka, má päť detí a osem vnúčat.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
4 debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #Oľga Feldeková