„Samovražda je najjednoduchšie východisko, ale neznamená riešenie. V koncentrákoch sa diali strašné veci, ale poddať sa by bolo jedine prehrou,“ zdôraznil v rozhovore pre Pravdu, prečo v najťažších skúškach života nestratil nádej. Fürst sa zúčastnil na pozvanie občianskeho združenia Edah na konferencii o holokauste, ktorú v Bratislave usporiadalo Múzeum židovskej kultúry Slovenského národného múzea. Koncom tohto mesiaca si svet pripomenie Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN.
Narodili ste sa v roku 1932. Ako si spomínate na detstvo?
Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Rodičia vlastnili pekný dom. Boli mladí a zdraví. Otcovi sa finančne darilo, s bratom podnikal s drevom. Tatko dokonca vlastnil auto, čo bolo na tie časy málo vídané. Mali sme aj telefón, čo nebola vec bežná v domácnostiach. Ako deti sme dostávali všetko, čo sme potrebovali. Žiaľ, roky šťastia trvali len do roku 1938.
Prečo?
Žili sme v Petržalke. V októbri 1938 na základe Mníchovskej dohody nacisti prevzali toto územie. Naša rodina sa presťahovala na druhý breh Dunaja.
Ako ste to vnímali ako chlapec?
Veľmi emotívne, ale treba doplniť, že som nechápal, prečo musíme odísť. Veď som bol ešte len v predškolskom veku. Moja mamička sa o vysťahovaní dozvedela písomným príkazom. Bála sa, ako to zvládne, pretože otecko vtedy nebol s nami.
Kde sa nachádzal?
Narukoval po mobilizácii československej armády. Nakoniec nám pomohli známi a príbuzní z Bratislavy. Veci z domu, ale hlavne zo skladu s drevom, previezli na vozoch ťahanými koňmi. Keď sa otec vrátil, prakticky sme boli úplne presťahovaní do okolia vtedajšej Dynamitky. Svoju zlosť si vybil tak, že sekerou zničil v opúšťanom dome krásny zabudovaný nábytok, ktorý bol urobený na mieru. Za vyvlastnenie sme nedostali nijakú náhradu.
Niektorí Židia v predtuche vojny unikli do vzdialeného zahraničia. Vaši rodičia o tom neuvažovali?
Pokiaľ viem, neviedli o tom debatu. Jeden z mojich strýkov však emigroval. Odišiel do Ameriky. Na plavbu sa vydal poslednou loďou, ktorá v roku 1939 odišla z bratislavského prístavu. Mal teda šťastie, stihol to v poslednej možnej chvíli.
Čo znamenalo pre vašu rodinu počiatočné obdobie slovenského štátu?
Začal sa stupňovať tlak na Židov. Vychádzali protižidovské opatrenia. Keď som nastúpil do základnej školy, spomínam si, ako sa mi rovesníci vysmievali pre môj pôvod. Došlo aj na bitky. Onedlho sme museli opustiť aj prenajatý bratislavský byt. Otec rozhodol, že sa radšej poberieme za jeho bratom, ktorý býval v jednej obci pri Novom Meste nad Váhom. Bolo to koncom roku 1941, čiže krátko pred začiatkom deportácií do koncentračných táborov. Neskôr naša rodina zamierila do seredského tábora. Tatko dúfal, že nás to zachráni pred odvlečením do koncentrákov, keďže v Seredi začal pracovať v stolárskej dielni.
Aké boli podmienky v seredskom tábore?
Bola to dramatická zmena. Ponižujúci zvrat. Ubytovali nás, ak sa to tak dá nazvať, v malej izbe. Približne tri metre na šírku a rovnako na dĺžku. Štyria ľudia v izbičke – rodičia, starší brat a ja. Chýbali postele, spalo sa na slame. Báli sme sa gardistov, veliteľ tábora strieľal z pušky, kedy sa mu zapáčilo. Podstatné však bolo, že sme boli na nejaký čas ochránení pred transportmi do koncentrákov na okupovanom poľskom území. Otec mal totiž v tábore na starosti sklad s drevom. Našťastie sme ani nehladovali.
Dokedy ste sa nachádzali v tábore?
Do leta 1944. Otec prikázal mne a bratovi, aby sme v dohodnutom čase prešli cez plot. S niekým to dohodol, lebo tam bol pristavený rebrík. Otec nám dal adresu svojho známeho, tiež drevára, ktorý žil v Seredi. Na druhý deň k nemu za nami prišli rodičia. Onedlho, po vypuknutí Slovenského národného povstania, bol tábor rozpustený.
U otcovho známeho ste zostali?
Minimálny čas. Otec chcel rodinu dostať do Piešťan, kde sme mali najbližších príbuzných. Cestovali sme v noci taxíkom. Lenže na slovenské územie už prúdili nemeckí vojaci. Mali sme strach, že nás chytia, tak sme sa skryli na povale jednej chalupy. Potom sme sa predsa len dostali do úkrytu, kde žila moja babička a strýko z matkinej strany. Nakoniec nás však odhalili. Otcovi sa podarilo utiecť. Zvyšok rodiny vrátane mňa skončil zase v seredskom tábore, to bolo po potlačení Povstania. Nakoniec sme sa tam stretli aj s otcom. Pridal sa k partizánom, ale zajali ho a doviezli do tábora. Celú našu rodinu na jeseň 1944 odvliekli do koncentráku v Osvienčime.
Čo nasledovalo?
Vytetovali nám čísla, oddelili nás od rodičov. Brata a mňa poslali do neďalekého tábora Budy. Bolo to 19. januára 1945, keď nacisti vydali rozkaz na evakuácie, pretože sa blížil východný front. Vydali sme sa tak na pochod smrti. To bol aj osud väzňov z Osvienčimu, ktorí ešte zostali nažive.
Niektorí väzni hľadali vykúpenie v samovražde, prípadne urobili niečo, aby ich dozorcovia zastrelili. Vám také niečo neprebleslo hlavou?
Nie. Otec nám pred transportom povedal, bratovi a mne, že musíme za každú cenu prežiť. Pokúsiť sa zostať nažive. Dodal nám odvahu. Zdôrazňoval, že celá rodina sa musí po skončení vojny zísť v byte v Bratislave. Toto posolstvo, alebo ak chcete výzva, nás držalo v nádeji. A ešte konkrétne k otázke. Samovražda je najjednoduchšie východisko, ale neznamená riešenie. V koncentrákoch sa diali strašné veci, ale poddať sa by bolo jedine prehrou.
Vráťme sa k pochodu smrti.
Trval tri a pol dňa. S bratom sme mali šťastie, že nám nevzali dobrú obuv po deportácii do lágra. Veď iní väzni kráčali v drevákoch, mnohí dokonca naboso alebo len s látkou omotanou okolo nôh. Bola chladná zima. Brat a ja sme si navzájom dodávali energiu. Boli sme v skupine približne 60 väzňov. Ak sme sa dostávali do zadných radov, vždy sme našli silu prejsť dopredu. Pozdĺž cesty ležali mŕtvoly z pochodov smrti, čo boli pred nami. Boli to tí, čo nevládali ísť ďalej, zastrelení nacistami.
Ako ste nocovali počas pochodu smrti?
Jednu noc sme napríklad prespali v stodole. Ležali sme natlačení, esesák na postavil na naše telá a varoval, aby sa nikto nepokúsil o útek. Pochod bol úmorný. Spomínam si, ako som jeden večer zahliadol svetlo vychádzajúce z jednej dediny. Nazdával som sa, že tam niekde prespíme, ale museli sme kráčať ďalej.
Dali vám niečo na jedenie?
Nič. Pred začiatkom pochodu sme dostali kúsok chleba a margarín, potom už nič. Napriek tomu som zažil jeden svetlý moment v tých krutých dňoch. Keď sme prenocovali na jednom statku, nejakej panej sa podarilo podať mi dva krajce chleba, medzi ktorými bola husacia pečienka. O jedlo som sa rozdelil s bratom.
Kde ste skončili?
Najprv na železničnej stanici v meste Gleiwitz. Naložili nás do vagónov a odviezli do koncentráku v Buchenwalde. Cesta bola príšerná. Boli to vagóny bez strechy, nachádzalo sa v nich asi meter snehu. Buchenwaldom sa transporty nekončili.
Kam vás odvliekli?
Našťastie už nikam. Vysvetlím prečo. V Buchenwalde boli dvaja bratia podobného veku ako my dvaja. Jedného dňa dozorca vyvolával môjho brata. Mal ísť do ďalšieho transportu. Samozrejme, že sme chceli zostať spolu. Vymenili sme si preto so spomínanými bratmi nové čísla, ktoré sme dostali. Oni sa rozhodli radšej ísť ďalej. Nikto netušil, čo ho čaká v Buchenwalde, a rovnako ani inde. Podstatné bolo, že obe bratské dvojice chceli byť spolu. Tí dvaja odišli do transportu. Zahynuli, lebo vlak bombardovalo spojenecké letectvo. Hovorievam, že prežiť holokaust bolo o detailoch. O náhodách, o viacnásobnom šťastí. Oslobodenie som zažil v apríli 1945, keď do Buchenwaldu vkročila americká armáda.
Váš otec sníval o spoločnom stretnutí celej rodiny.
Znie to neuveriteľne, ale napriek všetkým hrôzam sme sa zišli. Rodičia, brat a ja. Otec prežil nakoniec v koncentráku v Dachau a matka v inom pri Buchenwalde.
Aké boli pre vašu rodinu prvé povojnové roky?
Otec vyhnal arizátora a znovu začal podnikať s drevom. Ja aj brat sme sa prihlásili do ľavicovej organizácie Hašomer Hacair, ktorá mala pomôcť pri budovaní Izraela. Páčili sa mi pritom komunistické myšlienky. Veď kto by sa po takej hrôzostrašnej vojne nemohol cítiť komunistom? Faktom bolo, že bez sovietskej armády by sa Európa nedočkala oslobodenia. Žiaľ, prišiel február 1948 a vidiny mnohých ľudí boli zmarené. Znovu nastali neprávosti. Otcov majetok sa stal korisťou takzvaného znárodnenia. Brat a ja sme odcestovali do Izraela v roku 1949. Rodičia za nami prišli o rok neskôr.