Obrazy pamäti

V Bratislave, kde na jeseň 1968 nakrútila dokument o spisovateľovi, predstúpila pred domáce publikum až vlani, keď sme oslavovali Tatarkovu storočnicu. Teraz, na začiatku roku 70. výročia osláv SNP, si dcéra rodičov, ktorí sa rovnako ako Dominik Tatarka aktívne zapojili do Povstania, spomína aj na svoje detské vojnové zážitky v horách.

Detstvo určuje človeka na celý život. Ako 5-ročné dievčatko ste prežili niekoľko mesiacov v horách, v zime a o hlade, s matkou a s mladšou sestričkou ste boli účastníčkami SNP. Ako tento príbeh vo vás rezonuje?
Vojna vypukla týždeň po tom, čo som sa narodila. Bývali sme v malej dedinskej škole na strednom Slovensku, kde rodičia učili. Dosť dlho na seba vojna nechala čakať, kým sme ju pocítili v plnom rozsahu. Raz večer partizánka Katka doniesla vo veľkom plecniaku objemnú mašinu, rozmnožovací stroj. Moji idealistickí rodičia prijali pod svoju strechu nielen mašinku, na ktorej sa tlačil ilegálny partizánsky časopis Jánošík, ale aj partizánov, ktorí doň, nevynímajúc oboch mojich rodičov, prispievali, aj iných, čo ho po Slovensku šírili…

Dalo sa takéto niečo na dedine utajiť?
Nie. Po dedine sa všeličo povrávalo a obyvatelia s tým spokojní neboli. Časom mašinka zmizla, aj otec odišiel do hôr. Mama osamela s tromi deťmi a mala sa čo obracať, ľahké to nebolo. A to ešte nevedela, ako veľmi je naša rodina ohrozená. Ocitli sme sa na takzvanej čiernej listine, zaradení medzi ľudí, ktorých sa treba zbaviť v prvom rade. Dostali sme nové preukazy, nové mená. Volala som sa Hanička Bučková.

Pomohlo vám to?
O otcovi správy neboli, front sa blížil, čoraz častejšie sa ozývala streľba a dunenie nemeckých zbraní. Blížiace sa vojská povzbudili dedinských mládencov k tomu, aby v rodine nadobudnuté názory proti partizánom prejavili činom. Večer hodili granát do partizánskej školy, vybuchol pod oknom, kde spali v kočiariku dvojčatá. Sestrička Želka so slabším srdiečkom úľak neprežila… V tú noc bola mama pripravená na nevyhnutný odchod, keď vbehol chlap a zadýchane zakričal: „Pani učiteľka, utekajte, most cez Hron vyhodia do povetria každú chvíľu!“ Uložila druhé dvojča Elenku do batoha ušitého z paplóna, mňa pevne za ruku a bežali sme, ako sa vraví… ako o život! Prebehli sme cez most, počuli výbuch, ale na ohňostroj sme sa neobzreli, tak málo času bolo na záchranu života…

Žena, ktorá prežívala šok zo straty dieťaťa, ktoré nemohla ani len pochovať, musela s dvoma malými dcérkami utekať do neznáma a pokúšať sa skryť. Situácia, ktorú si dnes nevieme ani len predstaviť…
Šli sme na Oravu za ockovými rodičmi. Keď zistili, že sme na čiernej listine, poslali nás preč. Na voze s koňom, vysokým snehom a popod mrznúci dážď sme prešli do Liptova. Pobyt tam bol kratší ako na Orave, aj tam sa báli prichýliť partizánsku rodinu. Krátko na to sme sa stali súčasťou partizánskej skupiny.

Ako si na to spomínate?
Striedali sme dlhé pochody s krátkymi oddychmi v bunkroch, senníkoch či kolibách. Raz sa nám podarilo prenocovať vo veľkej horárni na Ryšianke, dvadsať partizánov na pôjde, zbrane dolu v predsieni. Nemcom sa to donieslo, obkľúčili horáreň a krížom-krážom oknami strieľali, streľba si nevyberala. Nás mama strčila pod posteľ, bola bez matracov, neviem, čo nás ochránilo. Nikdy nezabudnem na scénu so statnou horárkou, ktorá spínala ruky pod veľkým krížom. Pane Bože, deti, zachráň aspoň tie deti… mocným hlasom striedala modlitby s prosbami. Nemca zoči-voči sa nebála: „Vieš čo, Nemec, mňa si vezmi, ale deti nechaj žiť!“ Partizánov pochytali, niektorých zastrelili, iní utiekli do lesa, horárka mala hodinu na odsťahovanie a potom horáreň vypálili. Pamätám si na bunkre, kde sme spávali na pričniach vedno s partizánmi. Matka s dvoma deťmi budila rešpekt, lebo sa o jej statočnosti šírili legendy.

Mesiace života v bunkroch, zima, hlad, stále nebezpečenstvo, že vás nájdu Nemci, alebo zradia vlastní dolu. Všetko ste zachytávali do detskej pamäti v obrazoch, ktoré predznamenávali budúcu filmárku…
Nevymažem z pamäti pochod cez Chabenec, v snehu som skákala do hlbokých stôp partizánskych kapcov. Hora bola taká vysoká, že som ani slnko nedovidela. Na vrcholci úzky chodník hrebeňa. Odvrátená strana hory bola bez stromov, strmá a zmrznutá sa jagala v slnku ako zrkadlo. Na jej dne, v úzkom prielohu, boli čierne vrany s roztiahnutými krídlami, ako som to videla ja. Mama povedala: „To nie sú vrany, ale ľudia, partizáni ako my.“ Nevedela som, prečo sa hrajú na vrany. Na otázky čas nebol. Museli sme sa ponáhľať, lebo ešte za vidna bolo treba prejsť cez zamínované polia. Nečakane ma oslovil urastený muž. A teba kto niesol na horu? Sama som šla, nechápala som, prečo sa pýta, bola to moja povinnosť, preto som sa čudovala, keď ma rešpektovaný veliteľ major Štefan Feja zdvihol vozvysok a povedal: „Ty si malá hrdinka!“

Rozumeli ste tomu?
Nevedela som, čo to znamená, veď som neurobila nič mimoriadne. Až keď som neskôr čítala mamin reportážny román, ktorý o SNP napísala pod názvom Mŕtvi sa dívajú. Zachytila v ňom pohľad z Chabenca do údolia, kde ležalo šesťdesiat mŕtvych partizánov spolu s českým novinárom a politikom Janom Švermom, ktorý sa spolu s inými z paradesantnej samostatnej Československej brigády pridal k Povstaniu na Slovensku. Až vtedy som pochopila, že tie vrany boli ľudia, čo 10. novembra 1944 v predčasnej snehovej fujavici, noc pred nami na Chabenci zahynuli takmer na prahu slobody. Chabenec bol posledný pochod k údoliam, kde už bolo slobodné územie. Maminu knihu vydali v roku 1948, to už som sama vedela, čo sú hrdinovia, lebo sa o nich písalo v novinách.

Po roku 1948 sa však „pravda o SNP“ začala meniť…
Veliteľ 2. paradesantnej brigády major Štefan Feja sa mýlil. Zakrátko po takzvanom Víťaznom februári 1948 sa v novinách písalo o iných hrdinoch: socialistickej práce, napríklad. Hrdinovia z Povstania 1944 už boli vtedy vo väzeniach alebo popravení. Slovenské národné povstanie bolo jediným veľkým hnutím odporu proti fašizmu, aké uprostred druhej svetovej vojny nemalo v Európe obdobu. Vedomie významu hodnôt, ktoré uznávali moji rodičia, uviazlo v mojom životnom programe od detstva prostredníctvom obrazov, čo neboli len záznamom prežitého. Boli kľúčom k pochopeniu aj iných, neskorších dejov. Ním som otvárala nielen pamäť detstva. Kľúčové obrazy mi pripomínali príbehy, ktoré by inak mohli zostať zabudnuté.

Vaša matka Elena Kovalová-Kytková pracovala ako novinárka, aj vy ste sa rozhodli pre médiá. Mali ste predstavu o tom, aká by to mala byť pre vás osobne životná výzva?
Mama bola a je stále môj vzor, podľa ktorého chcem „vyšívať“. Možno aj preto som chcela byť novinárkou ako ona. Dva roky som bola redaktorkou v časopise Beseda, v rubrike pre mládež. Písala som reportáže o mládeži s optimistickým koncom, ako sa vtedy očakávalo. Dostala som sa do rozporu s realitou. Pokúšala som sa písať divadelné a filmové recenzie, ale nebola som na to odborne pripravená. Aj preto som sa prihlásila na pohovory na katedru dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU. Išlo o nový odbor, na ktorom požadovali prax.

Bolo to vtedy náročné?
Poslala som ukážky z tvorby a priamo na ústnom pohovore mi vedúci katedry A. F. Šulc oznámil, že ma prijíma, ak to naozaj chcem. Nebolo to ľahké rozhodnúť sa pre denné štúdium. Nežili sme s mamou v biede, ale len tak-tak. Mama ma znovu mala podporovať v štúdiách? Preto som si vyžiadala chvíľu na zváženie… "Papá Šulc“, ako sme láskavého pedagóga neskoršie prezývali, prišiel za mnou na chodbu, aby počul moje "áno“! Netušila som, že hodil udičku, ktorá bola mojou sudičkou. Ak sa niekto upíše filmu, je to celoživotný údel. Pravda, pokiaľ nežijete v socializme…

Rok 1968 bol osudovým pre celú krajinu. A vy ste sa ako mladá novinárka rozhodli pre krok, ktorý na dvadsať rokov zničil vašu rozbiehajúcu sa kariéru. Doslova v hodine dvanástej ste nakrútili televízny dokument o spisovateľovi Dominikovi Tatarkovi. Neoľutovali ste toto rozhodnutie?
Nie, nikdy som to neľutovala. Vedela som, čo robím, keď som sa rozhodla pre tento „ilegálny krok“. Tušila som, že ma čaká trest. Nedalo sa spočítať aký a na ako dlho. Napokon, zákaz realizácie filmov v neskoršom období normalizácie nebol taký veľký trest, ako to, že osobnosti, ktoré sa odriekli svojho pôvodného protestu proti okupácii, alebo s ňou dokonca súhlasili, by som už nepostavila pred kameru svojich iných projektov, ktoré som v čase môjho zákazu ustavične inovovala a prehlbovala. Uložené v šuplíku, naučili ma reholi pracovať ako každý občan a čakať na možné tvorivé vyslobodenie.

Ako vám zišiel na um tento námet?
V 60. rokoch uvoľnenia a otvorenejšej tvorby som realizovala 16 tridsaťminú­tových filmov, v rukách som mala ďalšie scenáre. A scenár o Dominikovi Tatarkovi bol pôvodne len jedným z nich… Dramatické udalosti roku 1968 ma zastihli pri realizácii celkom iného dokumentu, ale mala som štáb a k dispozícii niekoľko málo dní do oficiálneho zákazu tvorby pre Dominika Tatarku, barda slovenskej literatúry. Sama som ho videla vystupovať s výrazným protestom verejne na námestiach. Študenti ho niesli na ramenách pred Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, obklopenú tankami s namierenými hlavňami. Pred ne sa postavil tento spisovateľ a tribún národa s odhalenou hruďou.

Čím oslovil práve vás?
Tatarkove slová ma ohromili, už som ich raz počula počas fašistickej okupácie v horárni na Ryšianke. Bol to protest proti iným okupantom, vyslovený statočnou horárkou. Spisovateľ „spojencov“ vyzval: „Sem strieľajte, priatelia! Ale našu mládež nechajte žiť!“ Odvaha tohto muža musela byť potrestaná. Nevypálili mu dom, ale spálili všetky mosty s priateľmi, knihami, prezentáciou svojich diel… všetkým, čím žil spisovateľ, v našich učebniciach prvý a najváženejší do augusta 1968! Vedela som, čo mám urobiť a že nesmiem zaváhať. S nakrúcaním Tatarka súhlasil. So štábom, ktorý netušil, o čo ide, sme napriek nepriaznivým peripetiám na utajenom mieste nakrútili osobné krédo veľkej osobnosti našej kultúry. Bol to čin, neskôr sa ukázalo, že to bol prečin, ak nie zločin. Bezmála dvadsaťročný trest bez udelenia milosti pre mňa. Pre spisovateľa život v osamelosti na doživotie.

Po roku 1968 sa váš film stal nadlho trezorovým. Slovenskej verejnosti ste ho osobne predstavili po rokoch až na vlaňajšej novinárskej projekcii. Spoločenská situácia sa diametrálne zmenila, ako sa zmenila Kamila Kytková?
Pocítila som závan spoločenskej satisfakcie, prvý raz po dlhých rokoch. Chápem aj divákov, ktorí dnes nebudú súhlasiť s mojím vnímaním poslania dokumentárnej filmovej tvorby. No som si istá, že vo filme o Tatarkovi som nepochybila. Aj preto neľutujem, ale len nerada bilancujem roky „odslúžené natvrdo“.

Ako sa váš životný príbeh vyvíjal, keď ste nesmeli filmovať?
Pokiaľ ide o tvorbu, pre mňa za film niet náhrady. Zmyslom života sa mi mala stať moja rodina. No trpeli sme všetci. Priviedla som na svet dieťa, ktoré vycítilo veľmi zavčasu, že neprišlo do prajnej budúcnosti. Večer pred spaním syn Ľuboš nechcel počúvať rozprávky z kníh. „Rozprávku zo života mi rozprávaj!“ Chcel sa pripraviť na život, lebo vytušil, že v tej krajine, kde nie sú rozprávky v televízii farebné a ľudia nielen hladia, ale aj rozdávajú rany, musí byť človek na všetko pripravený. Rozumela som mu. „Mama, prečo ten náš život je taký sivý ako obrázky v televízii?“ Mal dva a pol roka. Naučil sa vyjadrovať rozvitými vetami ucelené myšlienky veľmi skoro. A priveľmi skoro aj odišiel…

Rok 1989 vám rozviazal ruky, znova ste sa postavili za kameru. Ako dokumentaristka si vyberáte témy, ktoré vás priviedli na mnohé odľahlé miesta planéty. Vo filmárskom svete „voľného trhu“ je ťažké sa presadiť. Ako sa vám to podarilo?
V tom čase som už bola celkom zabudnutá, ale priam „tehotná“ témami. Preto sa musela zrodiť sloboda prejavu aj pre mňa. Bolo to niečo podobné ako cisársky rez. Vynosené témy museli na svet, ale bolo to náročné. Predchádzajúce obdobie umožnilo mojim kolegom pracovať nepretržite a mladí svieži tiež naštartovali. So mnou nikto nepočítal. Preto aj prvé námety mizli v cudzích projektoch. Nakoniec dramaturgia Českej televízie, ktorá bola v tom čase naladená na nové podnety, umožnila, aby som realizovala svoj prvý seriál, dvanásťdielne Európske rodinné ságy.

Jeden z vašich filmárskych zážitkov je spojený s mostom cez hraničnú rieku v Barme. Našli ste v ďalekej Ázii asociáciu so zážitkami, aké ste prežili počas SNP alebo v roku 1968 – agresor verzus obete?
Barma sa stala mojou témou v 90. rokoch. My sme zvonili na námestiach a bez strát na životoch vstúpili do slobody a demokracie. Stali sme sa vzorom pre Barmu, ktorá mala za sebou bratovražednú krvavú revolúciu s tisíckami mučených väzňov. Ľudia túžili po slobode a demokracii a chceli ich dosiahnuť podobne my. Mnísi začali šafranovú revolúciu. Tesne predtým sa nakrátko pootvorili závory dovtedy celkom uzavretého štátu a mne sa podarilo mesiac putovať s kamerou po niekoľkých provinciách. Bola som prvou profesionálkou spomedzi dokumentaristov v krajine, plnej krásnych a zúfalých ľudí, túžiacich oslobodiť sa od krutých podmienok socializmu vojenského typu pod vládou troch starých generálov. Vedela som veľa o Barme, niekoľko rokov som si túto tému rozširovala. Nakrúcala som sekvencie, ktoré boli krásne aj mučivé zároveň, aby sa verejnosť dozvedela o tom, ako by mohla Barme pomôcť. Vtedy ešte nebolo toľko vyhrotených vojnových konfliktov ako dnes a Barme sa mohlo reálne pomôcť.

No šafranová revolúcia nedopadla ako nežná…
Po šafranovej revolúcii sa hranice uzatvorili aj pre diplomatov. Umožnili mi však navštíviť utečenecký tábor na thajsko-barmských hraniciach a na hraničnom moste Thajska s Barmou. Na oboch miestach som mala zákaz nakrútiť čo i len záber. No ale čo mali robiť dozorcovia a ozbrojení vojaci proti žene, ktorá bola prilepená k svojej zbrani – kamere? Nasnímala som zábery, aké nik nemá dodnes. Myslím, že ma zachránila úplatnosť početných zahraničných podporných misií pre Barmu, ktorá na hraniciach vládla, a bola som o nej informovaná. Stavila som na to, že nikto nemôže vedieť, koho som podplatila. Samozrejme, nikoho. Robila som len to, čo bolo treba.

Napriek tomu samotný film nikdy nevznikol…
Oba pobyty, jeden v Barme, druhý na jej hraniciach, ma naučili filmom rozprávať o veciach minulých. Krásnych aj krutých, stratených aj novo pochopených. Môj pôvodný projekt hodinového dokumentu, ktorý v ČT zamietli bez toho, aby videli materiál, som núdzovo umiestnila v dvoch krátkych ukážkach do seriálu Báječný svět k nepřežití. No z rozbitého projektu sa už vytratila tá obsažná kompletná výpoveď, o ktorú som sa usilovala. S časovým odstupom sa mi autorka rozhodnutia priznala a ospravedlnila. Mala som chuť jej povedať: „Barmským väzňom a obetiam sa ospravedlň!“ Mlčala som, lebo to si zaslúžilo trest, aký ja nemám právo brať do svojich rúk.

Ako vnímate dnešnú Barmu?
Tá dnešná už žije v nádeji na oslobodenie sa od socializmu krutých tvárí – a to od chvíle, ako po takmer dvadsiatich rokoch prepustili z domáceho väzenia bývalú premiérku Aun Schan Su Ťij, známu ako Su Ťij. Charizmatická osobnosť, na ktorú národ nezabudol, teraz cestuje po svete a v prospech Barmy vystupuje na najvyšších svetových fórach. No môžem si niečo lepšie priať pre krajinu tisícok zlatých pagod a miliónov chatrných obydlí láskavých ľudí?

Ak človek prejde takými rozpornými etapami života ako vy, získa vlastnú filozofiu. Ako by ste dokázali definovať tú svoju?
Na pomoc pamäti máme dnes dve inštitúcie s kilometrami regálov na spomienky iných. Ale to nás nezbavuje povinnosti spoliehať sa na svoju pamäť vlastnej prežitej minulosti. Sprístupnime si vlastnú pamäť, možnosť napraviť to, čo sa nepodarilo, stojí to zato. Skúšam to teraz aj ja, a je to šálka silnej kávy!

(Autorka rozhovoru je redaktorkou Rádia Devín RTVS.)