Pehe: Ak neskrotíme rozpínavosť kapitálu, celý systém skrachuje

Osemdesiatpäť najbohatších ľudí planéty vlastní majetok polovice svetovej populácie. Táto správa britskej neziskovej organizácie obletela svet v predvečer otvorenia Svetového ekonomického fóra v Davose.

27.01.2014 06:00
Jiří Pehe Foto:
,,Ak by sa hnutia ako Occupy Wall Street, ktoré požadovali rovnomernejšiu distribúciu kapitálu, znovu rozhoreli, boli by už zrejme oveľa masovejšie," upozorňuje politológ Jiří Pehe.
debata (67)

Rastúca priepasť medzi bohatými a chudobnými bude pre rok 2014 najväčšiu svetovou hrozbu, tvrdia odborníci aj politici. „So systémom, v ktorom žijeme, sa musí niečo stať,“ poznamenal v rozhovore pre Pravdu český ľavicový politológ a filozof Jiří Pehe.

Ako vnímate tieto správy vy?
Priepastná nerovnosť v rozdeľovaní bohatstva svedčí o kríze globálneho systému ako celku. Ešte pred 10 rokmi rozdiel medzi bohatými a chudobnými nebol taký obrovský. Tendencia, že nastane ešte väčšie roztváranie nožníc medzi bohatými a chudobnými, je očividná. V masách ľudí narastajú pocity veľkých sociálnych krívd a nespravodlivosti. Odrazu je im jasné, že so systémom, v ktorom žijú, sa musí niečo stať. To je však už predpoklad na vznik veľkého globálneho konfliktu.

Dajú sa tieto nožnice otvoriť azda ešte viac? Predpokladáte, povedzme, že by systém vygeneroval jediného človeka, čo si privlastní bohatstvo celej zemegule?
Nemusel by to byť jediný človek, môže ich byť viac, ale dokopy budú mať taký obrovský majetok, že sa vyrovná majetku mnohých miliárd chudákov. Ale problém nie je v číslach.

V čom?
Sociálne napätie pramení aj z toho, že dnes majú ľudia prístup k moderným informačným technológiám. S ich pomocou sa už väčšina môže ľahko dozvedieť, akým spôsobom najbohatší ľudia sveta ďalej bohatnú – že presúvajú kapitál po planéte tam, kde sa oň s nikým nemusia deliť. Že využívajú všetky možnosti daňových rajov. Systém je veľmi nespravodlivý a v okamihu, keď spôsobí tým najchudobnejším ešte väčší sociálny problém, aký majú dnes, tak sa ich hnev môže veľmi ľahko obrátiť proti vládam a bohatým.

V tých konfliktoch však ide zúfalá masa ľudí proti inej, spravidla podobne zúfalej a nemajetnej…
Bohužiaľ, je to tak. Ale je naivné, ak si niekto myslí, že keď vybuchne globálny konflikt, práve bohatí z neho vyviaznu bez ujmy.

Prečo sa nedá pohnúť s diktátom nadnárodného kapitálu? Je kapitalizmus taký silný, taký „odolný“?
Každý systém má svoje limity. Aj ten aktuálny, ktorý sa zrodil koncom 80. rokov, keď tzv. Washingtonský konsenzus oznámil veľký nástup neoliberalizmu. Dovtedy pôsobiaci trend k posilňovaniu distribúcie prostredníctvom so­ciálnych štátov sa obrátil o 180 stupňov. Veľkí hráči začali smerovať k vytváraniu bipolárneho sveta. A zatiaľ sa táto pomyselná ručička pohybuje akoby v zotrvačnosti stále tým istým smerom – k roztváraniu nožníc. Ale zároveň v sebe obsahuje aj limity sociálnej trpezlivosti. Systém sa síce prejavuje ako veľmi silný, ale v okamihu, keď opäť dôjde k nejakej ekonomickej kríze, ktorá bude mať dosah na veľké masy ľudí, ľahko sa môžu rozhorieť hnutia, ktoré sa dnes zdajú dávno vyhasnuté.

Máte na mysli Rozhorčených a Occupy Wall Street?
Áno, hnutia, ktoré požadovali rovnomernejšiu distribúciu kapitálu. Ale ak by sa znovu rozhoreli, boli by už zrejme oveľa masovejšie.

Prečo si to myslíte?
Problém narastá, pretože vlády, ktoré chcú šetriť pod tlakom medzinárodného kapitálu a uspokojiť tak ratingové agentúry, šetria na tých, čo majú málo prostriedkov na život. Tých, čo majú viac, nechávajú na pokoji. Stále totiž prevláda názor, že bohatších nemožno nijako obmedzovať alebo zdaňovať, pretože by to zadusilo ekonomiku atď. Ale v tomto argumente je skrytá logická pasca. Keď sa tvrdé šetrenie dotkne príliš veľkých skupín a tie už nebudú mať čo stratiť, tak sa ich hnev obráti proti politickým reprezentáciám. No a tie už nebudú schopné týmito slovami obhájiť svoju ideológiu.

Hovoríte to tak, akoby sa tomu už nedalo zabrániť…
Je to veľmi nebezpečný trend. Všetky tie výstražné znamenia, keď v roku 2008 prepukla kríza a začali bankrotovať investičné banky a vyspelé ekonomiky prudko spomalili svoj rast, sú zdanlivo zažehnané. Akoby v tom tento „životaschopný“ systém obstál. Ale otázka znie, či sa v jednom momente nezlomí? Koniec – koncov si tento rok pripomíname storočnicu začiatku prvej svetovej vojny. Ak by sme sa zhovárali o situácii vo svete v predvojnovom roku 1913, videli by sme síce určité kritické trendy a riziká, ale vôbec by nám vtedy nezišlo na um, že celkom zakrátko sa celý systém zrúti v globálnom vojnovom konflikte. Práve preto by som dnešnú situáciu vôbec nepodceňoval.

Napriek tomu, že politici optimisticky predpokladajú hospodársky rast, dokonca tvrdia, že kríza je už zažehnaná?
Záleží na tom, z akej perspektívy na krízu nazeráme. Ak budeme hovoriť o krátkodobom alebo strednodobom výhľade, mohli by sme povedať, že kríza z roku 2008 je šťastne za nami. Ale nedávno som natrafil na zaujímavý názor, že to, čo prežívame, sa ponáša na situáciu uprostred hurikánu. Teraz sme možno v akomsi „oku“ hurikánu, v zátiší, a ten hlavný úder príde, keď nás zachytí jeho „hustejšia“ časť. Ak si predstavíme krízu ako cirkulujúci prúd, zistíme, že sme ju vôbec nezažehnali.

Prečo odmietate optimizmus politikov?
Príčiny vzniku krízy sa od roku 2008 nikdy zásadne nevyriešili. Vlády síce pomohli najväčším dlžníkom „vyškriabať sa“ z najhoršieho, ale tieto ich dlhy sa preniesli na daňových poplatníkov. Štáty a vlády preto museli obmedziť výdavky aj do ekonomiky. V konečnom dôsledku sa nám nepodarilo vyjsť zo začarovaného kruhu. A keď si pripomenieme správu, že po 6 rokoch od začiatku krízy tu máme 85 boháčov verzus 3,5 miliardy bedárov, zistíme, že ani trend smerom k roztváraniu nožníc nerovnosti nikto neskrotil. Naopak, rýchlo napreduje ďalej.

Čo navrhujete?
Globálny systém kontroly, ktorý má šancu zabrániť, aby bohatí ľudia nebohatli len vďaka tomu, že obrovské sumy ukrývajú v daňových rajoch. Dnes existuje množstvo dokladov o tom, ako sa známe svetové značky úspešne vyhýbajú daňovej povinnosti. Vytvorili veľmi zložitý systém vlastníctva obchodných reťazcov s neprehľadným množstvom sídiel, ktorý sa nedá rozlúštiť. Takže ak sa nenájde spoločná politická vôľa urobiť správne systémové kroky, kríza sa bude prehlbovať alebo sa vráti v horšej podobe.

Keď sa spoliehate na reguláciu, ako dnes po 6 rokoch hodnotíte pomoc vlád bankám?
Samotná pomoc bola v poriadku, ale dôležité je, čo po nej nasledovalo. Vlády sa zadlžili, aby pomohli bankám a aby dlhy mohli vyrovnať, nasadili voči občanom drastické šetrenie. A najväčšie banky, ktoré sa zachránili len vďaka daňovníkom, sa vo väčšine prípadov vrátili k starým praktikám. Dnes, aj keď v menšej miere, znovu obchodujú s toxickými finančnými produktmi, riskantne investujú alebo presúvajú peniaze do daňových rajov. Je to možné iba preto, že stále neexistuje globálna regulácia, ktorá by im v tom zabránila. Vlády sa tak stali obeťami útoku privátneho sektoru – v prípade Grécka, Talianska a iných krajín, na ktoré pre ich vysoké dlhy začali vyvíjať obrovský tlak ratingové agentúry. Ale tieto dlhy vznikli v mnohých prípadoch práve preto, aby štáty pomohli súkromnému sektoru. A tiež preto, že tí najbohatší – napríklad aj v Grécku – neplatili dane. Tento začarovaný kruh nikto nerozsekol. Skutočné príčiny krízy stále pretrvávajú. Nikam nezmizli.

Takže politici národných štátov by sa mali stať „nadnárodnými“ podobne, ako sa zglobalizoval kapitál, ak mu chcú čeliť v jeho dehumanizovanej podobe?
Nadnárodný kapitál spustil proces, ktorý privatizuje politiku. A politika v národných štátoch je čoraz závislejšia od pohybu globálnej voľnej ruky trhu. Obe naše krajiny by mohli byť v jednom momente zničené, ak by sa nejaká veľká výrobná spoločnosť, ktorá tvorí chrbticu nášho hospodárstva (povedzme Volkswagen) rozhodla odísť do lacnejšieho prostredia. Politici tak nemajú na výber a stále nadnárodným korporáciám vychádzajú v ústrety…

Ako sa to môže skončiť?
Globálny kapitál postupuje veľmi rýchlo. Pomalé a ťažkopádne demokratické procesy mu prekážajú. Začína ich obchádzať. V určitých podmienkach nadnárodnému kapitálu viac vyhovuje spolupráca s poloautorita­tívnymi systémami, aký je napríklad v Číne. Akokoľvek veľká stavba v Pekingu sa dá zrealizovať za pár dní, lebo tam neplatia žiadne právne alebo ekologické obmedzenia ako u nás.

Kríza sa preniesla na demokraciu samotnú?
Je to veľmi závažný posun. Demokracia totiž vyrástla v rámci národných štátov a do veľkej miery bola dlho spojená s fungovaním trhu. Samotný trh bol formou občianskej spoločnosti. Ale dnes sa vzťah medzi trhom a politickou demokraciou dramaticky rozpája.

Do toho vstupujú aj rýchlo sa rozvíjajúce technológie a začínajú sa napĺňať slová sociológov, ktorí varovali, že ak sa ľudstvo nespamätá, práca sa skôr či neskôr stane výsadou vyvolených. Ostatní zostanú bez akejkoľvek možnosti pracovať.
Ide tu o ďalšie zlyhanie súčasného kapitalizmu, veď nemôže byť problém v tom, že by ľudia nemali čo robiť. Nové technológie nevytvárajú o nič menšie bohatstvo, ako sme ho mali v minulosti. Svet je dnes bohatší, ako bol pred 10 alebo 50 rokmi, hoci oveľa viac ľudí nemá „klasickú“ prácu. Ale v rámci tohto globálne rastúceho koláča bohatstva sa vykrivuje jeho redistribúcia. V tradičnej výrobe ľudskú prácu nahradila automatizovaná výroba. Ale problém je v tom, že prostriedky, ktoré sú v koláči bohatstva, nie sú investované do rozvoja samotného človeka, ľudstva, do jeho zdokonaľovania. Naopak, rozhodujúcu časť z tohto koláča si ukrajuje malá skupina nesmierne bohatých, globálne pôsobiacich oligarchov, ktorí sa s týmto bohatstvom nechcú deliť.

Filozof Slavoj Žižek tvrdí, že kapitalizmus je sebazničujúco dokonalý stroj. Všetci ľudia naň hľadia, konštatujú, že sa rúti do záhuby, ale nie sú schopní niečo proti tomu urobiť. Ste ešte optimistický v tom, že sa dá zabrániť katastrofe bez konfliktu?
Súhlasím s Žižekom a ďalšími teoretikmi, ktorí hovoria, že kapitalizmus má v sebe zabudovaný sebazničujúci mechanizmus. Akumulácia kapitálu a vynaliezanie nových foriem akumulácie a vykorisťovania sú podstatou systému, ktorý na globálnej úrovni nemá žiadneho protihráča. Tento systém sa dá zachrániť, len ak sa k nemu podarí vytvoriť globálnu opozíciu. Niečo na spôsob toho, čo sa podarilo urobiť v druhej polovici druhej svetovej vojny, keď sa západné demokracie zjednotili. Politické inštitúcie západných štátov boli niekoľko desaťročí napokon také silné, že dokázali kapitál skrotiť. Vo svojich národných hraniciach tak zaistili reguláciu a redistribúciu bohatstva tak, že v nich vznikli sociálne štáty. Ak sa nám niečo také nepodarí urobiť v globálnom meradle v dohľadnom čase, teda vytvoriť globálne fungujúci politický systém, ktorý skrotí rozpínavosť kapitálu, tak celý systém dospeje k nejakej forme krachu.

Nehovoríme už azda o konci dejín?
Vždy je lákavé tvrdiť, že súčasný systém nemá alternatívu, že sa napokon sám zdokonalí a že sa nedá vlastne nič urobiť, pretože má nesmiernu životaschopnosť. Nie som si tým taký istý. Keby sme sa narodili v 16. storočí, tiež by sa nám mohlo zdať, že feudalizmus nemá alternatívu a bude tu na večné časy. No prepukla Francúzska revolúcia a bolo po ňom. Dejiny ľudstva sa rozhodne neskončia. Ale ak sa aktuálny systém, v ktorom žijeme, rýchlo vnútorne nezreformuje, môže sa ako historická éra skončiť úplne rovnako, ako sa skončili tie predchádzajúce.

Násilný konflikt sa nám tak predsa len nevyhne?
Toho sa veľmi bojím. Všetky veľké dejinné zlomy sprevádzalo veľké revolučné kvasenie alebo ich vyprovokovali dôsledky zničujúcich vojnových konfliktov. Celý projekt európskeho zjednotenia je určitou odpoveďou na globalizáciu nadnárodného kapitálu. No treba si uvedomiť, že sa začal po druhej svetovej vojne. Bez nej by sa nikdy nenaštartoval. Impulzom sa stal povojnový rozvrat Európy. Otázka je, či sme sa poučili z histórie a či sa dokážeme vyvarovať ďalšiemu globálnemu konfliktu v boji o nové rozdelenie zdrojov, alebo nie. Lenže takýto globálny konflikt by už bol neporovnateľne zničujúcejší a samovražednejší, ako bola druhá svetová vojna.

Zastávate ľavicové pozície. Čím by podľa vás mohli ešte ľavicové sily presvedčivo osloviť ľudí?
Ľavica je momentálne vo veľkej defenzíve. V istom čase ponúkala progresívne riešenia, ktoré pomohli vytvoriť určitú rovnováhu medzi politikou a kapitálom – rovnomernejšiu distribúciu bohatstva. No a potom ustrnula na úrovni národných štátov. Ak chce so svojimi receptami na rovnomernejšiu distribúciu bohatstva uspieť, bude musieť byť veľmi internacionalis­tická. To znamená, že by mala spolupracovať na nadnárodnej úrovni a nemala by sa báť presadzovať vznik globálne fungujúcich politických inštitúcií. Len tak sa podľa mňa dá zaistiť redistribúcia bohatstva, sociálny štát či regulácia veľkých hráčov na nadnárodnej úrovni. Ale zatiaľ sa to nedeje.

Prečo hovoríte, „nemala by sa báť“?
Európska ľavica síce spolupracuje, ale zároveň sa každá z tých strán hrá na národnom piesočku. Ľavicové strany sú viac proeurópske ako strany konzervatívne a národné, ale nehovoria o politickej globalizácii, lebo sa boja, že si znepriatelia vystrašených voličov v národných štátoch, ktorí sa v čase krízy, ako je dnes, sťahujú do národnej ulity a obranárskeho postoja. Ak sa jej to nepodarí, ľavica nemá šancu uspieť.

Prečo?
Dnes tu máme na jednej strane globálne fungujúci a flexibilný kapitál, akúsi ekonomickú stratosféru, ktorá obopína celú planétu, ale na druhej strane rozdrobenú politiku národných domén. Momentálne však ľavica na naliehavosť tejto úlohy akoby nedorástla…

Vlani sa všeobecne očakávalo, že česká ľavica vyhrá predčasné voľby oveľa presvedčivejšie. Ale voliči siahli po „tretej ceste“ a v českej vláde je dnes Andrej Babiš. Vidíte aj pozitívne stránky tejto voľby? Naozaj ide o alternatívu duelu ľavice s pravicou?
Žiadnu alternatívu v tom nevidím. Tie „tretie sily“, ako ich nazývate, sú väčšinou hnutia, ktoré sú vnútorne spravidla nedemokratické. Naopak, demokraciu spochybňujú, pretože nemajú pevné a jasné rozhodovacie štruktúry. Napríklad hnutie ANO je projekt Andreja Babiša v takom zmysle, že ho vlastní. Aj keď sa hnutie tvári, že vytvára akési vnútorné rozhodovacie mechanizmy, nikto si nevie ani predstaviť, že by Babiša ktokoľvek mohol odstrániť. Pre mňa zosobňujú nebezpečenstvo pre demokraciu, nie alternatívu.

Prečo na oboch našich scénach rastú práve takéto hnutia?
V postkomunis­tických krajinách sa nesformovali skutočné politické strany. Nestihli sa, lebo verejný priestor bol veľmi rýchlo skolonizovaný súkromnými záujmami. A tie majú veľmi často súvislosť s globálnym kapitálom, čo vytvára neriešiteľné situácie. Babišovo ANO je protistranícke a antipolitické.

Čím si vysvetľujete jeho úspech?
Aj tým, že politické strany sú čiastočne sprivatizované a neschopné robiť rozhodnutia v záujme verejnosti. Robiť politiku, ktorá verejnosť reprezentuje. Ľudia ich považujú za skorumpované a neschopné, preto hľadajú niečo iné. Postkomunistické krajiny sú ako zväčšovacie sklo pre to, čo môže v blízkej budúcnosti postihnúť celý Západ. Ten sa síce ešte bráni, pretože má zázemie a tradície. Ale pokiaľ sa politika Západu nezmôže na ohlas proti procesu globalizácie kapitálu a privatizácie všetkého verejného priestoru, tak aj tam dopadne stranícka politika rovnako, ako sa to deje v Česku a v ďalších postkomunistických krajinách.

Môžeme sa teda spoliehať iba na zázrak, keď chceme, aby sa nič zlé nestalo?
Veľké konflikty, ako aj ten spred sto rokov, často vznikajú z malých vecí. Pod povrchom totiž býva nahromadený celý rad problémov, ktoré sú systémové, ale spoločnosť má tendenciu ignorovať ich. Potom stačí pomerne malá prekvapivá iskra, ako regionálny konflikt – tak, ako pred sto rokmi na Balkáne – a môže to rozdúchať vojnový požiar. Taký požiar sa rozšíri naraz. Všetky zábrany padajú, akékoľvek rozumové či rozumné argumenty tiež, svet zrazu zaplaví vlna iracionálnosti. Verím, že k takému niečomu nedôjde.

Čo je pre vás dobrá správa?
Zdá sa mi, že nové technológie nevytvárajú obrovské možnosti len pre kapitál a jeho diktát voči politike, ale poskytujú aj obrovské možnosti pre občiansku spoločnosť. Dochádza vlastne k akémusi procesu virtualizácie občianskej spoločnosti. Mimo nášho zraku vzniká veľmi silná globálna sféra občianskeho prepojenia v podobe akejsi globálnej občianskej spoločnosti, ktorá by napríklad pred 50 rokmi bola úplne nepredstaviteľná. Obávam sa len, že tento proces nebude dosť rýchly a silný, aby reagoval na to, čo sa deje na finančných trhoch a v ekonomike. V každom prípade, vidím v tom určitý prísľub. A možno je práve toto nejaký zázrak, na ktorý ste sa ma pýtali, pretože ide o niečo celkom nové a ešte pred niekoľkými desaťročiami nepredstaviteľné.

Jiří Pehe (1955)

český filozof a politológ

  • Študoval právo a filozofiu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde v roku 1980 obhájil doktorát.
  • V roku 1981 emigroval, 7 rokov žil, študoval a pracoval v New Yorku.
  • Od roku 1988 pôsobil takmer jedno desaťročie ako analytik pre Rádio Slobodná Európa.
  • V roku 1995 sa vrátil do Českej republiky,
  • V rokoch 1997 – 1999 bol riaditeľom politického kabinetu prezidenta Českej republiky Václava Havla a pokračoval ako Havlov poradca až do roku 2003.
  • Od roku 1999 je riaditeľom New York University v Prahe
  • Je autorom radu kníh vrátane troch románov. Píše eseje a komentáre, o. i. aj pre denník Pravda.

© Autorské práva vyhradené

67 debata chyba
Viac na túto tému: #dane #peniaze #dlhy #bohatstvo #majetok #Jiří Pehe