Foto: David Bank
Počas letnej olympiády pred dvoma rokmi poskytovali všetky haly dohromady sedenie pre 745 100 divákov. A po skončení hier demontovali až 257-tisíc z nich! Londýnsku olympiádu označovali médiá za najprovizórnejšie hry a mysleli to ako kompliment. Dvanásťtisíc miest zmizlo napríklad pri rozobraní basketbalovej haly, kde svoje športové umenie predvádzali hviezdy ako LeBron James, Kobe Bryant či Kevin Durant.
Na mieste basketbalovej arény, ktorá zdobila olympijský park, a ktorá si pre svoj tvar vyslúžila prezývku „Marshmallow“, začnú už tento rok stavať novú rezidenčnú štvrť. Jej návrh mal na starosti aj 36-ročný slovenský architekt Peter Lančarič. Ako zástupca riaditeľa britského architektonického štúdia PRP stál pri zrode územného plánu novej lokality, ako aj pri dizajne budov jej prvej fázy. V rozhovore pre Pravdu prezradil viac o regenerácii štvrte v olympijskom parku, porozprával však aj o tom, ako si v Británii dávajú záležať na sociálnom bývaní.
Queen Elizabeth Olympic Park vyrástol v štvrti Londýna, ktorá predtým nebola príliš atraktívna. Je váš projekt Chobham Manor zavŕšením premeny, ktorá sa začala olympiádou?
Pre mňa je táto časť Londýna zaujímavá nielen z profesionálneho, ale aj z osobného hľadiska. Bývam totiž v tejto štvrti už takmer desať rokov, takže som zažil jej predchádzajúcu podobu, výstavbu olympijského parku, samotné olympijské hry a onedlho budem svedkom aj ďalšieho jej rozvoja, ktorého som priamou súčasťou. Máte pravdu, že predtým išlo o priemyselnú zónu plnú neporiadku s rozvetvenými elektrickými drôtmi… Jednoducho o zanedbanú oblasť s malou perspektívou rozvoja. Jej premenu však naštartovalo už vybudovanie jedného z najväčších nákupných centier na svete Westfield. V okolí tohto nového centra začali vyrastať budovy, ktoré nemali práve najlepší vzťah k okolitému prostrediu, neodrážali kontext tohto miesta.
Po olympiáde vznikla v Londýne špeciálna stavebná komisia London Legacy Development Corporation, ktorá dohliada na úspešnú realizáciu olympijského dedičstva. Chobham Manor ľudia z komisie pochválili za to, že zachytil charakter Londýna. Čo tým mysleli?
V bezprostrednom susedstve nášho projektu sa nachádza bývalá olympijská dedina, kde boli počas hier ubytovaní športovci. Ide o výstavbu, ktorá síce funkciou spĺňa svoj účel, ale nepôsobí veľmi londýnsky. So svojimi monolitickými výškovými budovami vyzerá, akoby ju vystrihli niekde z New Yorku alebo iného podobného mesta, pre ktoré je charakteristická veľmi vysoká hustota zástavby. Mesto Londýn už pri ďalších projektoch v olympijskom parku nechcelo pokračovať v tomto trende. Očakávali od nás teda skôr návrh, ktorý sa vráti späť k charakteru Londýna a pritom sa zameria na typ bývania vhodného pre rodiny.
Ako sa dá zachytiť charakter mesta v novej výstavbe? Na Slovensku často kritizujú novostavby práve z dôvodu, že idú akoby proti duši miesta.
Základnou vecou, a to platí pri každom architektonickom projekte, je myslieť na to, kto bude v tom priestore žiť, ako sa vytvoria podmienky na vznik fungujúcej komunity. My sme sa okrem toho pozreli na tradičnú urbánnu štruktúru Londýna. Všímali sme si, ako fungujú tradičné námestia a ulice, akú mierku majú budovy, akú typológiu stavieb majú ľudia radi, s ktorými sa v Londýne najviac stotožňujú. Následne sme sa pri dizajnovaní našej štvrte snažili o vytvorenie akejsi paralely. Inými slovami, to, čo ľudia poznajú, čo je dobré a overené, sme spájali s prvkami moderného životného štýlu a s technológiami. Nešlo nám v žiadnom prípade o to, aby sme vytvárali nejaké kópie, ale aby sme prispôsobili tradíciu súčasným, ako aj budúcim požiadavkám. To napokon komisia vyzdvihla aj v celkovom hodnotení. Bolo pre mňa nesmiernou poctou, keď sa komisia vyjadrila, že Chobham Manor je to najlepšie, čo im doteraz bolo prezentované.
Foto: Vizualizácie Chobham manor LLP
Vy budete v tomto prípade stavať v podstate na zelenej lúke. Ako je to však v Londýne pri revitalizácii území s jestvujúcimi historickými budovami? Na Slovensku ich developeri vo väčšine prípadov chcú odstrániť…
Situáciu na Slovensku už tak dôverne nepoznám, keďže 13 rokov žijem v Británii, ale občas zachytím v správach nejaké informácie o búraniach, aké spomínate. Povedal by som, že v Londýne je k historickej zástavbe väčšia úcta. A to aj z pragmatických dôvodov. Developeri si tu uvedomujú, že zachovať charakter miesta je veľmi dôležité i z komerčného hľadiska. Je to veľmi účinný marketingový nástroj, keď máte projekt so silnou vlastnou identitou. Dobre zrekonštruované existujúce budovy zachovávajú istú kontinuitu, dodávajú novému projektu iskru. Nehovorím, že zaujímavý nemôže byť aj úplne nový objekt, ale tu v Británii cítim tendenciu zachovať budovy s geniom loci.
Ako prebieha v Londýne súboj developerov s architektmi? Kto ťahá za kratší koniec?
Súbojom by som to nenazýval. Vždy ide o spoluprácu. Architektúra je veľmi tvorivá činnosť, takže polemika architekta a klienta vzniká vždy. Určite je výhodou, keď má človek klienta s rozhľadom, ktorý sa pozerá ďalej, ako sú len čísla. Musím povedať, že len okrem malých výnimiek som spolupracoval s klientmi, ktorí nám verili. Zrejme je to výsledok mojich skúseností a projektov, ktoré mám za sebou. Ale je to o obojstrannom pochopení. Dobrý architekt totiž nemá navrhnúť iba esteticky zaujímavý objekt, ale aj taký, ktorý nie je zbytočne komplikovaný a je zrealizovateľný. Ak si obe strany vyjdú v ústrety, môže vzniknúť zaujímavá architektúra. Takisto je nesmierne dôležitá kontinuita medzi štádiom navrhovania a realizácie projektu.
Vráťme sa ešte k Chobham Manor. Ako ste sa vlastne k takémuto projektu dostali?
Oslovili nás naši klienti – konzorcium súkromného developera Taylor Wimpey a združenia pre bývanie London & Quadrant. V olympijskom parku vznikne dovedna päť nových štvrtí, my sme v súťaži získali projekt na prvú z nich – Chobham Manor. Celkovo sa počíta v tejto oblasti až so 6 800 novými domácnosťami, my v Chobham Manor ich postavíme okolo 850. Celý minulý rok sme pracovali na územnom pláne, ako aj na architektonických návrhoch pre prvú fázu projektu. Pred tromi týždňami sme dostali stavebné povolenie, takže s výstavbou začneme už tento rok.
V popise novej štvrte sa spomína aj výstavba sociálnych bytov…
Áno, v Londýne pri každom rezidenčnom projekte, kde sa vybuduje viac ako desať bytových jednotiek, musíte počítať s tým, že až 50 percent bytov bude tvoriť takzvané dostupné bývanie. Pri Chobman Manor budú sociálne byty tvoriť 28 percent, pretože susediaca bývalá olympijská dedina sa premenila z väčšej časti na dostupné bývanie pre sociálne slabších.
Kto stavia tieto sociálne byty? Štát? Mesto Londýn?
Spomínal som, že okrem súkromného developera stojí za Chobham Manor aj združenie pre bývanie. V Británii fungujú takéto združenia ako súkromné neziskové organizácie a práve ony budujú a poskytujú dostupné bývanie.
Ako sú financované?
Sú dve cesty. Môžu sa uchádzať o štátne dotácie, tie však nedostávajú automaticky. Musia ich vysúťažiť a následne dostanú peniaze na určitý projekt s vymedzeným časovým ohraničením. Do toho termínu musia peniaze minúť a vydokladovať, inak o dotáciu prídu. Druhou cestou je, že vystupujú ako samostatný developer nejakého projektu. V takom prípade zo zisku z komerčne odpredaných bytov za trhové ceny hradia výstavbu dostupného bývania.
Foto: Vizualizácie Chobham manor LLP
Ako takéto byty vyzerajú?
Práve to, že v podstate úplne rovnako ako komerčné bývanie. Celý systém dostupného bývania je zameraný na integráciu sociálne slabších skupín do spoločnosti. Sociálne byty sú teda začlenené medzi tie voľne dostupné na otvorenom trhu, inak by hrozilo, že vzniknú getá. V Londýne sú stanovené podmienky pre štandardy bytov – určené sú nielen minimálne veľkosti bytov či domov, ale aj jednotlivých izieb, štandardy vonkajších priestorov, parkovania… Inými slovami, ak sa prídete niekedy pozrieť do Chobham Manor, zvonku nebudete vedieť ukázať prstom – aha, toto je sociálny byt. Tie rozdiely budú zrejme až vnútri. Majetnejší klient si kúpi lepšiu dlažbu, kuchynskú linku, luxusnejšie si zariadi kúpeľňu. Týmto sa zotierajú rozdiely a vznikajú podmienky na integrovanú a vyrovnanú spoločnosť.
Kto v takýchto bytoch býva?
Keď sa spomenie pojem sociálne bývanie, ľudia si často predstavia nejakú problémovú časť spoločnosti. V Británii však dostupné bývanie využívajú jednoducho všetci ľudia s nízkym príjmom, ktorí by napríklad mali problém získať hypotéku. Môže to byť zdravotná sestra, slobodná mamička, dôchodcovia… Kladie sa dôraz aj na to, aby toto bývanie ľuďom umožnilo lepší prístup k pracovným príležitostiam. Aj s nízkym príjmom by si títo ľudia totiž mohli zabezpečiť bývanie, ale len v lokalite, kde je pracovných ponúk málo.
Predpokladám, že ich obyvatelia musia preukázať nízky príjem. Byty si potom prenajímajú?
Áno, je vytvorený systém kontroly, aby dostupné bývanie naozaj využívali tí, ktorí ho potrebujú. Obyvatelia dostupného bývania potom platia nájomné, ktoré je dotované, teda je nižšie ako komerčné nájmy bytov. Existuje však aj jeden zaujímavý model medzistupňového bývania, ktorý aj ľuďom s nižšími príjmami umožňuje stať sa vlastníkom bytu. Združenie pre bývanie im umožní odkúpiť si časť bytu, minimálne to musí byť 25 percent a ak sa ich situácia časom zlepšuje, môžu si postupne dokupovať ďalšie percentá a napokon vyplatiť celý byt a stať sa jeho vlastníkom. Takisto tu existujú iniciatívy, aby si dlhoroční nájomníci sociálnych bytov mohli bývanie odkúpiť do osobného vlastníctva. Čosi podobné, ako sa udialo v Československu po nežnej revolúcii.
V popise Chobham Manor som si všimol aj pojem multigeneračné bývanie. O čo ide?
Okrem toho, že mojou úlohou v tomto projekte bolo zastrešovať územný plán, navrhovali sme aj veľkú časť budov. Snažili sme sa o ich diverzitu a ponúknutie rôznych typov bývania pre odlišné typy rodín. Budú tam bytové domy, radová zástavba, rodinné domy s parkovaním na pozemku, ale napríklad aj špeciálne pre tento projekt navrhnuté viacgeneračné bývanie. V Londýne sa miešajú najrôznejšie kultúry a pre niektoré je typické, že žijú spoločne ako širšia rodina. Aj preto sme navrhli dom, ktorý ma spoločný dvor s iným malým domčekom, v podstate garsónkou, ktorá má však vlastnú kuchyňu a vlastný vchod. Naša predstava je taká, že rodina bude môcť mať nablízku starých rodičov, ktorí sa už nebudú úplne vládať postarať sami o seba, ale na druhej strane budú mať dôstojné miesto s vlastným súkromím. Prípadne, že bude slúžiť pre vysokoškoláka, ktorý sa vráti po štúdiu na univerzite k rodičom, ale ešte nebude mať prostriedky na osamostatnenie sa. V Londýne je tiež trendom práca z domu, takže tento priestor sa môže pokojne využiť aj ako domáca pracovňa.
Keď spomínate študentov, ktorí sa vracajú domov. To nebol váš prípad.
Veru nie. Ja som sa v roku 2001 počas štúdia posledného ročníka na Fakulte architektúry STU v Bratislave dostal v rámci výmenného pobytu do Anglicka. Na University of Bedfordshire som mal pôvodne absolvovať len trojmesačný pobyt, na jeho konci mi však pre moje dobré študijné výsledky ponúkli možnosť zostať tam na doktorandskom štúdiu a učiť mladších študentov. Odpustili mi poplatky za školu, takže som si to reálne mohol dovoliť. A odvtedy tu žijem. Neskôr som si doplnil vzdelanie na Bartlett School of Architecture, kým som sa stal autorizovaným architektom.
Skúsenosť zo školy v zahraničí teda zrejme študentom odporúčate…
V každom prípade! Keď nie je šanca študovať v zahraničí, treba aspoň veľa cestovať. Nech objavujú, porovnávajú a dávajú sa inšpirovať. Moje kreatívne myslenie architekta sa veľmi zmenilo práve na základe tejto skúsenosti. Človek získa širší rozhľad a samozrejme aj po ľudskej stránke ma život v inom prostredí obohatil.
Čo bola najväčšia zmena oproti univerzite na Slovensku?
Najskôr musím zdôrazniť, že sú to už roky, čo som študoval na Slovensku, a odvtedy sa zrejme čo-to zmenilo. V tom čase, teda v roku 2001, bolo na slovenskej architektúre relatívne neobvyklé, keď študenti trávili čas v samotnej univerzite. Fungovalo to skôr tak, že prišli na cvičenia, občas na prednášky a potom si išli domov robiť zadania. V Anglicku som v škole trávil veľmi veľa času. Samozrejme, bolo to aj vybavením, mal som si tam kde sadnúť k počítaču, vytlačiť si, čo som potreboval, takisto sme veľa robili s pracovnými modelmi. Ale to, že študenti trávili veľa času spolu, radili sa, debatovali, zažívali ten obohacujúci tvorivý proces, to bola veľmi dobrá a pre mňa celkom nová skúsenosť.
Pripravovalo to študentov viac do praxe?
Čiastočne. Tvorba na univerzite je veľmi odlišná od reálnej praxe. Ale študenti sa naučia spolupracovať s inými ľuďmi, učia sa jeden od druhého a dalo by sa povedať, že získajú aj istú skromnosť, keď pochopia, že prostredníctvom spolupráce ako členovia skupiny sa stanú lepšími tým, ako sa navzájom podporujú. To sú veľmi užitočné skúsenosti do praxe.
Vy ste ich zrejme zužitkovali skvele, keď teraz iba 36-ročný pracujete na zmene tváre olympijského parku.
Dôležité skúsenosti som získal aj praxou počas doktorandského štúdia. Aby som si zarobil na živobytie, zamestnal som sa v malom architektonickom štúdiu v provinčnom mestečku. To bol dobrý krok, lebo v malej firme musí človek robiť veľa vecí a naučí sa všestrannosti. V roku 2003 som prešiel do Londýna do PRP, kde som sa postupne dostal až na môj súčasný post zástupcu riaditeľa. Rád by som poznamenal, že v PRP pracujú ľudia z rôznych krajín sveta, Slováci však majú vo firme veľmi dobré meno, čo je zásluhou solídneho vzdelania a najmä pracovitosti. Momentálne tu máme, vrátane mňa, troch slovenských architektov.
Foto: Vizualizácie Chobham manor LLP
Vaša firma má pobočky aj v Rusku a v Číne. Mali ste šancu robiť aj na nejakých projektoch v týchto krajinách?
Áno, ale je to trochu iná práca, ako tá, ktorú robíme tu v Londýne. Začiatkom tohto roka som pracoval na jednej súťaži na vilu v blízkosti Moskvy. Keďže sa zväčša špecializujem na veľkoobjemové rezidenčné projekty, navrhovať súkromnú rezidenciu s rozlohou 4-tisíc štvorcových metrov bolo zaujímavým spestrením.
Cítite pri práci mimo Londýna inú mentalitu?
Ale áno. Naše projekty v Rusku by som prirovnal k tomu, čo viem, že vzniká na Slovensku. Ide predovšetkým o bytové komplexy na priamy odpredaj. O nejakom sociálnom bývaní sa tam veľmi neuvažuje.
Odpútajme sa ešte od vašich projektov. Aké iné nové stavby v Londýne by si mal človek všimnúť?
V Londýne sa toho deje veľmi veľa, takže je ťažké vybrať niečo konkrétne. Mne sa vždy páčila výstavba v bývalých londýnskych dokoch. Je to síce architektúra, ktorá pôsobí skôr európsky kontinentálne, ale zachovali sa tu niektoré budovy bývalých skladov a zaujímavo sa zapracoval element vody do verejného priestoru. Priestor medzi budovami je rovnako dôležitý ako budovy samotné. Podľa môjho názoru kvalita architektúry spočíva v nadčasovosti a nepodliehaní krátkodobým trendom, vďaka ktorým môžu budovy veľmi rýchlo zostarnúť a nudiť. V Londýne sa v súčasnosti veľa diskutuje aj o mrakodrapoch. V poslednom čase rastú aj tam, kde pred niekoľkými rokmi nestála žiadna výšková budova.
Má Londýn aktívnu občiansku spoločnosť? Zaujímajú sa ľudia, ako sa mení ich mesto?
Určite áno. Navyše sa o tom aj včas dozvedia. Pri každom projekte je mesto povinné oznámiť obyvateľom tej-ktorej časti, čo sa v ich susedstve plánuje. Obyvatelia majú šancu vyjadriť sa s relevantnými pripomienkami, môžu sa aj zaregistrovať ako rečníci na verejné prerokúvania navrhovaných zmien. Zo skúsenosti viem, že ľudia v Londýne sa často angažujú.
Diskutujete s nimi aj vy architekti? Či len ľudia z PR tímu developera?
Ja sa vo veľkej miere venujem obnove obytných štvrtí. Preto je pre mňa veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi, ktorých sa naše zásahy priamo dotýkajú. Veď to budú oni, kto bude nami navrhnuté budovy používať. Je v mojom záujme s nimi komunikovať, rozumieť ich požiadavkám, vedieť, čo sa im páči, čo nie, a aké majú celkovo očakávania. Keď sa dnes vrátim na miesto nejakého staršieho projektu a vidím, že v ňom ľudia bývajú spokojne, je to najväčšie zadosťučinenie pri mojej práci.
Peter Lančarič, architekt
- Narodil sa v roku 1977 v Bratislave, v roku 2001, počas štúdia na Fakulte architektúry STU odišiel do Veľkej Británie, kde žije doteraz.
- Vzdelanie si doplnil štúdiom architektúry na University of Bedfordshire, kde pôsobil aj ako doktorand, a na Bartlett School of Architecture; jeho výskumný projekt bol prijatý na niekoľkých medzinárodných konferenciách.
- Spolu so svojou španielskou partnerkou žije v Londýne, kde pôsobí v medzinárodnej architektonickej firme PRP ako zástupca riaditeľa.
- Tu sa venuje predovšetkým návrhom obytnej architektúry. V jeho portfóliu sú projekty od 15 bytov až do územných plánov pre tisíc domácností.
- Stojí aj za obytným projektom Chobham Manor, ktorý vzniká v londýnskom olympijskom parku.