Ste špecialista na literatúru pre deti. Čo vás k nej priviedlo?
Detská kniha a moji dávni učitelia Viera a Ján Švecovci na podlavickej ľudovej škole. Ako si na nich pamätám, isto aj tam, na druhom svete, čítajú so svojimi žiakmi dobré detské knižky. A keďže som ich chcel napodobniť, o pár rokov neskôr som začal študovať na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Lučenci. No a tam som mal tiež šťastie na učiteľov, na čerstvých profesorov Boženu Kovalovú a Jána Findru, ktorí o detskej knihe nielen niečo vedeli, ale vedeli o tom aj rozprávať. A šťastie som mal aj na Filozofickej fakulte UK. Detská literatúra sa tu síce neprednášala, ale mladí asistenti Ján Števček a Milan Rúfus mali pre môj úlet pochopenie. V polovici 60. rokov som bol asi jediný, kto fakultu absolvoval dizertačnou prácou z literatúry pre deti a mládež do roku 1960.
Máte nejakú konkrétnu spomienku, keď vám knižka pre deti urobila veľkú radosť?
Mal som asi jedenásť rokov, keď som ochorel. Otec sa so mnou vybral do Bystrice k detskému lekárovi. Ukázalo sa, že ma okamžite bolo treba operovať. Cestou do nemocnice som vo výklade kníhkupectva uvidel knihu. Na obálke bol zabitý drak a vedľa neho Lomidrevo s kyjom v ruke. Kniha mala názov Soľ nad zlato, výber zo slovenských rozprávok Pavla Dobšinského. V tej chvíli som po ničom inom na svete netúžil, len po nej. Nepovedal som však ani slovíčko, pretože som vedel, že otec nemá žiadne peniaze. Bol pomocným robotníkom, ktorý zarobil len toľko, že sme mohli prežiť. Na moje veľké prekvapenie chytil ma za ruku a vošiel so mnou dovnútra. Len po rokoch, už ako dospelý, som sa dozvedel, že mi tú knihu kúpil za peniaze, ktoré mal na cestu domov. Odvtedy kedykoľvek čítam Dobšinského, mám pred očami svojho zrobeného otca, ktorý kvôli mojej túžbe po knihe kilometre kráčal pešo. Možno aj preto sa Dobšinský stal mojou celoživotnou láskou.
Myslíte si, že v čase vášho detstva čítali deti knihy viac ako dnes?
Nepochybne. Uvediem príklad a ospravedlňujem sa, že budem osobný. V roku 1981 mi vydavateľstvo Mladé letá vydalo knihu rozprávok O zakliatej žabe v náklade 94 000 výtlačkov! Takýto náklad dnes nemajú všetky detské knihy, ktoré vyjdú v jednom vydavateľskom roku dokopy. Vzápätí ešte vyšla v náklade 45 000 exemplárov. To je vari nespochybniteľný dôkaz, že vtedajšie deti čítali. Čítali hlavne knihy Kristy Bendovej, Kláry Jarunkovej, Márie Ďuríčkovej, Jaroslavy Blažkovej, Jána Navrátila, Milana Ferka, Jána Beňa, Vlada Bednára, neskôr Dušana Dušeka, Tomáša Janovica, Milana Rúfusa, Daniela Heviera a iných.
Prečo to nie je tak aj dnes? Kde je príčina?
Príčinou sme my dospelí. Začali sme vyznávať hodnoty, medzi ktorými už nie je duchovno, kultúra – ani tá literárna – kultúra vôbec. A najhoršie na tom je, že na dno ťaháme aj svoje deti. Jednoducho tým, že sme princípy, deti samotné, vymenili za svoje záujmy.
Ale detské knihy predsa vychádzajú aj dnes. Akí sú dnešní spisovatelia pre deti a mládež?
Ktorí ako… sú dobrí, vynikajúci a priemerní. Autorská rozprávka si ešte stále vďaka Jánovi Milčákovi, Jánovi Uličianskemu, E. J. Grochovi a pár ďalším autorom udržuje vysokú úroveň, no próza pre mládež – až na vzácnu výnimku, ktorou je pre mňa Juraj Šebesta – chýba. Žiaľ, priemerných autorov je väčšina. Pre mnohých je písanie detských kníh buď prestížnou sebaprezentáciou, alebo grafomanskou záležitosťou. A akí sú oni, také sú potom aj ich knihy. Na spôsob dnešnej mediálnej sféry, ktorej stratégiou je uzabávať svojich divákov či čitateľov k smrti, sú to knižky psudozábavného typu, v ktorých absentuje akákoľvek poznávacia hodnota. O tej, ktorá by mala rozvíjať emocionálnu inteligenciu dieťaťa, a tak vytvoriť rovnováhu k inteligencii poznatkovej, už ani nehovorím. Povedané s Dobšinským – tma pred nimi, tma za nimi. Isteže, detské knihy vychádzajú. Lenže ich náklad v pomere k súčasnej detskej populácii je mizivý. Navyše sú neskutočne drahé, takže tisíce zbedačených rodín, o tých nezamestnaných už ani nehovorím, si taký luxus, akým je detská kniha, jednoducho nemôžu dovoliť.
Eliška Sadíleková: Prečítané príbehy sa v deťoch ukladajú
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Eliška Sadíleková roky vedie dramatické krúžky. Ako programová koordinátorka z projektu Čítame s Osmijankom chodí do základných škôl po celom Slovensku a učí deti počúvať príbehy a vytvárať si o nich vlastnú predstavu.
„Väčšinou pracujem s deťmi z prvého stupňa. Na desiatkach kolektívov mám overené, že všetky deti veľmi chcú účinkovať v našich programoch, majú obrovskú potrebu prejaviť sa a ukázať svoj názor. Keď však dieťa vytiahnete, aby sa zapojilo a ukázalo, čo vie, často sa zľakne: zrazu hovorí tíško a vy sa nestačíte čudovať, kam sa stratila tá spontánnosť. Na deťoch veľmi vidieť, ako s nimi pracuje učiteľ v škole. Ak je učiteľ tvorivý, deti sú schopné vedomosti využiť aj v praktickom živote. Dnes predsa svet vyžaduje flexibilitu a schopnosť prejaviť svoj názor. Nepomôže nám, keď budeme len opakovať naučené veci, nech sú akokoľvek múdre,“ hovorí Sadíleková.
Podľa nej je ešte stále veľa mladých učiteľov, ktorí majú chuť niečo zmeniť. Napriek tomu, že na pedagogických školách ich tvorivú dramatiku nikto neučil, snažia sa o ňu. Veď ako tvrdí Sadíleková, škola nemusí byť vždy len veľmi vážna záležitosť. Sama totiž vidí výsledky školy hrou. „Po drezúre v škole si deti najprv myslia, že tvorivá dramatika znamená, že si môžu robiť čokoľvek. Keď sa stretneme druhýkrát, pochopia, že aj hra má svoje pravidlá a keď ich nebudem dodržiavať, rozsype sa. A to by bola škoda. Ukazuje sa totiž, že príbehy, ktoré deti čítali či počuli, sa v nich ukladajú. Príbehy si ľudia rozprávali odpradávna. Odovzdaná ľudská skúsenosť je nenahraditeľná – pre život, pre vývoj. Morálne veci musia deti dostať cez príbehy, ktoré prežijú – nie ako nič nehovoriace poučky,“ je presvedčená Sadíleková.
Je pravda, že deti z malých miest sú často lepší čitatelia ako malí Bratislavčania? „Aj ja cítim rozdiel medzi deťmi. Akoby tie v malých obciach boli vďačnejšie. Bratislavské deti sa zdajú až presýtené ponukou rôznych aktivít. Drvivú väčšinu detí však dokážeme strhnúť a nadchnúť. Na začiatku sme sa aj báli, či nás budú deti počúvať. Lebo my robíme čosi iné ako divadlo. Učíme deti počúvať príbeh cez jeho dramatizáciu, premýšľať o ňom. Ale nie je čoho sa báť, deti sa vďačne zapájajú,“ uzatvára Sadíleková.
Výtvarníčka Silvia Sekelová: Osmijankove rozprávky odporúčam aj dospelým
Foto: Archív Silvie Sekelovej
Máte na starosti celú výtvarnú koncepciu výstavy Čítame s Osmijankom – ako dlho to už robíte a ako ste sa dostali k takejto zodpovednej funkcii?
Osmijanko mi zaklopal na dvere asi pred rokom. Naša spolupráca sa začala návrhom webovej stránky a neskôr som mala navrhnúť výtvarný koncept putovnej výstavy Osmijankovo veľké literárne stopovanie. Výstava má svoj literárny scenár, ktorý potrebuje "rám“. Chcela som hravo prezentovať detské práce, spraviť z čítania ešte väčšiu zábavu. Takže na výstave sú napríklad lietajúce balóny, ale – môžete si aj zacvičiť, a to rovno abecedu!
Kde hľadáte podnety? Inšpiruje vás aj päťročný syn Kvido?
Detská fantázia nepozná hranice a pre mňa je zdrojom nekonečnej inšpirácie. Je skvelé, že už mám aj vlastný zdroj: syna! Čítam mu od malička, knižky má rád a ako rastie, mení sa aj obsah tých kníh. Asi nielen jemu sa páčia v tomto veku knihy o rôznych hrdinoch, ktorí majú statočné srdcia, zachraňujú princezné, ale aj všetky veselé a vtipné knižky. Kvido sa nesmierne zabáva napríklad pri čítaní príbehov o Maxipsovi Fíkovi, ale často mu kupujeme nové slovenské knižky. Naposledy sa veľmi tešil z príbehov o Mimi a Líze Katky Kerekesovej.
Aká detská kniha sa páčila kedysi v detstve vám?
Bolo ich veľa, ale nedá mi nespomenúť príbehy muminovskej rodinky od Tove Jansson alebo Pipi Dlhú Pančuchu Astrid Lindgrenovej a zo slovenských "farebné“ knihy Ľubomíra Feldeka.
Ako hodnotíte to, čo dnes vychádza pre deti? Kde končí umenie a kde sa začína gýč? Je gýč nebezpečný pre vývoj dieťaťa?
Dnes je ponuka detských kníh skutočne pestrá. Tak, ako vychádzajú nádherné knižky, sú v ponuke aj knihy, ktoré by som pre svoje dieťa nekúpila: zdajú sa mi plytké, o výtvarnej podobe ani nehovoriac. Trochu gýču však k detstvu patrí – ak vieme určiť hranice!
Myslíte si, že projekt Čítame s Osmijankom má zmysel? Aké ohlasy sa k vám dostávajú?
Samozrejme. Keď sa mi dostali do rúk po prvýkrát súťažné práce detí – to neskutočné množstvo! – a prečítala som si len zlomok toho, už som si uvedomila, ako sa deti čítaním obohacujú. Osmijanko pripravuje pre deti úžasné zážitky vo svete literatúry, učí ich skutočne ČÍTAŤ, hravo, nevšedne. Sama som zažila na tvorivých dielničkách skutočný záujem, radosť a nadšenie nielen detí, ale často aj ich rodičov.
Výtvarník Martin Kellenberger: Každá trieda má svojho knihomoľa
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Myslím si, že deti dnes veľa čítajú. Chodím na besedy a stretnutia s deťmi v rôznych kútoch Slovenska a všade vidím, že ich knihy bavia. V triede býva rôzne zloženie, deti majú rozličné záľuby, ale vždy sa tam nájde nejaký milovník literatúry – hovorí sa mu aj knihomoľ – ktorý drží úroveň a inšpiruje ostatných. Deti sa vedia do knižiek priam zaľúbiť! Ja som mal najradšej Kiplingovu Knihu džunglí a Dobšinského Slovenské rozprávky. Na projekte Osmijanka som tiež spolupracoval – kreslil som napríklad psíka a urobil som ho v tvare osmičky, aby to bolo osmipsík. Pekné ilustrácie som vnímal ako vzrušujúci širokouhlý film.