Hľadanie pokladov nie je zábavka, ale podlý kšeft

Najväčšiu nelegálnu archeologickú zbierku zaistila polícia tento rok ešte vo februári v obci Boleráz. Iba 22-ročný mladík mal v dome také ohromné množstvo vzácnych predmetov, že ich znalci dosiaľ nestihli všetky zanalyzovať a zapísať do posudku.

25.05.2014 06:00
michalik1 Foto: ,
"Veci, ktoré tu zanechali naši predkovia, sú spoločným dedičstvom," tvrdí Tomáš Michalík.
debata (34)

Od tohto odborného posudku bude závisieť, či mladíkovi hrozí pred súdom päť, alebo dokonca až desať rokov väzenia… Čo sa týka ochrany kultúrneho dedičstva, Slovensko má jeden z najprísnejších zákonov a podľa jeho spolutvorcu, experta na právo a archeológiu Tomáša Michalíka, je to nevyhnutné.

Je vykrádanie archeologických lokalít naozaj čoraz naliehavejším problémom?
Nemáme k tomu žiadne tvrdé údaje, no vykrádanie je nelegálna činnosť a situácia sa určite zásadne nezlepšuje za posledné dve dekády. Nálezov je stále dosť, Slovensko je nepoznaná krajina, ktorá určite nevydala všetky svoje tajomstvá. Treba si uvedomiť, že ak niekto surovo vytrhne predmet z náleziska a predá ho na burze alebo načierno vyvezie za hranice, tak sme po prvé prišli neobhájiteľným spôsobom o informácie o živote našich predkov a po druhé aj v rovine ekonomickej ide o nevyčísliteľné hodnoty. Čo si málokto uvedomuje.

Dá sa odhadnúť počet detektoristov, ktorí operujú na Slovensku? A tiež rozsah škôd? Riaditeľ Archeologického ústavu Matej Ruttkay hovorí o státisícoch až miliónoch eur ročne.
Prihováram sa za milióny. Určite to nie je žiadna nevinná zábavka. Existuje síce pár nadšencov, ktorí chcú pomôcť histórii vlastného regiónu, ale vo väčšine prípadov to slúži len na budovanie súkromných zbierok veľkých rozsahov a čo je oveľa horšie, slúži to najmä na kšeft. V Čechách odhady archeológov hovoria približne o 20– až 25-tisíc detektoristoch, na Slovensku ich môže byť 5– až 10-tisíc. Samozrejme, presné počty z pochopiteľných dôvodov nie sú a ani nebudú známe.

Niektoré artefakty sa predávajú na internete. Kde však končia naozaj vzácne predmety zo Slovenska?
Na britskom eBay som nedávno videl nálezy rímskych mincí a už som túto informáciu postúpil polícii. Bolo tam vyslovene uvedené, že pochádzajú zo Slovenska. Bol to hromadný nález a takéto pribúdajú každým dňom. Problémom je však práve identifikácia. Hranice boli pred tisíc-dvetisíc rokmi úplné iné, ako sú dnes. Keď sa napríklad nájde takzvaný šalgotarjánsky kruh z bronzovej doby, nemôžeme si byť stopercentne istí, či pochádza zo Slovenska, z Maďarska alebo zo Sedmohradska… Nuž a skutočné skvosty nenájdete na eBay, ale v špecializovanej sieti sprostredkovateľov, ktorú dobre opisuje anglická literatúra. Ako príklad môžem uviesť poklad zo Salisbury, kde britskí kriminalisti urobili špičkovú prácu a dopodrobna odkryli celú štruktúru. Od hľadačov cez sprostredkovateľov až ku konečným spotrebiteľom, čo sú často finančné a spoločenské elity. Sú to totiž špičkové predmety, ktoré netratia na cene a z pohľadu finančníkov je to veľmi dobrá investícia. Toky idú cez Londýn, Tokio, New York, Mníchov či Ženevu.

Mohli by ste uviesť aj konkrétne príklady?
Významná zbierka nálezov z antických a etruských čias sa podľa talianskych médií našla napríklad pri prehliadke Berlusconiho vily Silvia. Sú známe prípady zo Severnej Ameriky, z Japonska. Existujú štúdie, ktoré hovoria o čiernom trhu s archeologickými nálezmi ako o jednom z najlukratív­nejších biznisov. Finančné elity nekupujú tuctové rímske mince, ony skupujú veľké poklady. Napríklad v Rumunsku bolo v roku 2 000 odsúdených šesť ľudí za nezákonné vykopávanie a následné sprostredkovanie predaja zlatých dáckych šperkov z 2. storočia pred naším letopočtom. Rumuni aj na základe tohto prípadu prijali ešte v tom istom roku pomerne striktnú legislatívu, prísnejšiu ako u nás. No nejde len o zlaté poklady. Môžu to byť napríklad aj khmérske sochy z 10. storočia z oblasti Juhovýchodnej Ázie. Medzi dílermi starožitností je známa tiež kultúra Nok z Afriky, ktorú charakterizuje veľmi svojbytný výtvarný prejav. Táto kultúra je známa prakticky len z nelegálnych vykopávok, inak nevieme o nej skoro nič.

Podľa policajných zdrojov je to štvrtý najvýnosnejší čierny biznis po drogách, zbraniach a bielom mäse. Koľko vlastne zarobí samotný hľadač?
V Afrike či Strednej Amerike je bežné, keď samotný kopáč, ktorý pamiatku fyzicky vykope zo zeme a riskuje pritom svoju existenciu, dostane ani nie jedno percento z celkovej sumy, za ktorú sa nález predá na čiernom trhu. A stále sa mu to oplatí. Je to pre neho a pre pomery, v ktorých žije, dosť lukratívny spôsob, ako prísť k nejakým peniazom. Aj v ostatných krajinách to často funguje tak, že na začiatku sú akísi pešiaci, od ktorých to vykupujú sprostredkovatelia.

Ktoré slovenské lokality sú najviac ohrozené?
Také, ktoré sú ďaleko od civilizácie a kde je veľká pravdepodobnosť, že sa niečo nájde. A to sú hradiská. Dajú sa ľahko identifikovať vďaka valom a miestnym názvom. Nejedna časť obce sa nazýva Hradište, Hradisko, Hrádok a podobne. Práve vykrádaním hradísk sa to na Slovensku začalo a postupne sa to rozšírilo napríklad aj na pohrebiská z rímskej doby.

Môžu pomôcť občianske združenia, ktoré zachraňujú zrúcaniny?
Prvé lastovičky sú z hradov na východnom Slovensku, kde bol v roku 2013 realizovaný archeologický výskum a aj tu zaznamenali nájazd hľadačov pokladov. Veríme, že občianske združenia si zoberú za svoju aj ochranu hradov. Mnohé sú aktívne, venujú sa osvetovej činnosti, osádzajú tabule a riešia aj problém detektoristov. Verím, že ich počet bude narastať.

Už ste povedali, že Slovensko je nepreskúmanou krajinou. Stále k nám chodia aj skupiny zo zahraničia?
Je toho stále dosť. Slovensko je pomerne hornatá krajina a do mnohých obcí noha archeológa ešte nevkročila. Bývali tu nájazdy hľadačov z Moravy, Čiech, údajne aj z Poľska, no podľa mojich informácií sa aj vďaka sprísneným zákonom z roku 2011 podarilo aspoň čiastočne eliminovať tento jav.

O aké predmety z našich končín je najväčší záujem?
Ťažko to zovšeobecniť. Ide o kovové nálezy artefaktov z drahých kovov, azda poklady keltských mincí, zlatých a strieborných šperkov, no najmä hromadné nálezy bronzových predmetov, oštepov, sekeriek, nákrčníkov, čeleniek. Bronzová doba je na Slovensku veľmi hojne zastúpená, nálezy sú veľmi pekné, pútavé. Ale žiadané je prakticky všetko, čo spĺňa hodnotu autenticity. V tejto oblasti je totiž veľmi rozšírené falšovanie.

To, že falzifikáty artefaktov a najmä relikvií boli výnosným obchodom už v stredoveku, opisuje aj skvelá kniha Baudolino od Umberta Eca. Koľko sa toho falšuje dnes?
Falšuje sa toho dosť. Podľa správ od kolegov je dokonca veľká časť významnejších nálezov falošných. Máme tu príklad z roku 2010 z obce Ivanovce, kde sa našla celá falšovateľská dielňa, a pokiaľ viem, ten prípad nie je ešte stále uzavretý. Okrem detektorov kovov tu policajti našli tisícky falzifikátov strieborných mincí, biatekov, rôzne tetradrachmy, ktoré sú na čiernom trhu veľmi žiadané. Našli sa tam aj rôzne pseudomýtické sošky, ktoré mali slúžiť ako repliky archeologických nálezov. Býky, antromorfné a zoomorfné bytosti. Aj tento prípad svedčí o tom, že rozsah falšovania je veľmi veľký. Numizmatici dokonca hovoria, že pri veľkej časti drahých mincí na burzách a aukciách existuje podozrenie, že sú falzifikátmi. A to sú často mince za tisícky eur.

Stále sa zhovárame o tvrdom biznise. Najväčšia škoda v prípade krádeže artefaktu je však niekde inde.
Presne tak. Predstavme si, že detektorista predá na burze mincu. Mohla to byť pritom jedna jediná minca, ktorá by nám pomohla zadatovať nejaké hradisko. Ak by to bola minca z exotického regiónu, napríklad z oblasti dnešnej Dalmácie, mohla zdokladovať trebárs diaľkové kontakty Keltov. Na oppide, veľkom keltskom hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach sa našlo množstvo cudzích mincí z prvého storočia pred naším letopočtom, ktoré dokladujú veľmi široké kontakty oblasti stredného Považia v laténskej dobe. Ak by sa keltská minca našla na dávno zaniknutej rímskej ceste, bol by to dôkaz, že táto cesta fungovala nielen v období Veľkej Moravy, ale už tisíc rokov predtým. Tá minca so všetkými súvislosťami by nám jednoducho určila kontext. Každý archeologický nález má potenciál rozšíriť naše poznatky.

Je potom veľkým šťastím, ak archeológovia predbehnú detektoristov. Napríklad v hrobke v Matejovciach…
Podobne špičková záležitosť ako náš veľmož spod Tatier je hrobka zo staršej železnej doby v lokalite Eberdingen-Hochdorf, čo je zhruba 650 rokov pred naším letopočtom. Tam je tiež pochovaný príslušník elity. Našli sa tam okutia voza, zachované tkaniny, a ak by tam prišiel nejaký detektorista, tak by tam nezostalo nič ani z toho dreva či textilu. Celé by to bolo poprehadzované a nedalo by sa to zrekonštruovať. Teraz našťastie vieme určiť rozloženie celej komory a vieme, ako sa pochovávalo v oblasti južného Nemecka pred vyše 2 500 rokmi.

Všetko, čo je ukryté v zemi, hoci aj na súkromnom pozemku, patrí štátu. Táto zásada má v Európe hlboké korene a možno siaha až 800 rokov späť k Jutskému právu, k pokladom zvaným danefae. Čo sa dá doslovne preložiť ako majetok mŕtveho Dána. Ako sa v minulosti vnímali nálezy?
Už aj v starom Egypte sa vzácne nálezy museli odovzdať faraónovi. Sú to doklady o živote našich predkov a ide o princíp, ktorý sa tiahne skoro všetkými základmi právnych predpisov. Aj dánske Jutské právo z 13. storočia hovorí, že keď sa nájde niečo zo zlata pri rozorávaní alebo v mohyle, toto patrí kráľovi. U nás sa základy takéhoto práva objavili v 18. storočí za vlády Márie Terézie. Vtedy platilo, že všetky starožitnosti mali byť odovzdané štátu za nejakú protihodnotu, ktorú my dnes nazývame nálezné. Mimochodom, z tejto doby pochádza jeden z najväčších nálezov zlatých keltských mincí na území Českej republiky. Ide o Podmokelský poklad nájdený v roku 1771 pri obci Podmokly, keď tu strhlo breh miestneho potoka. Tým ľuďom, ktorí tieto „dúhovky“ odovzdali dobrovoľne, aj erár niečo vyplatil. Sú však aj zmienky o tom, že pandúri prehľadávali každý dom, aby našli ďalšie mince.

Ak niekto cielene kope v archeologickej lokalite a vyberie odtiaľ mincu, je to zlý úmysel. No čo ak niekto zbadá mincu na poli, neodolá a zodvihne ju. Má problém?
Záleží na rozsahu a ako s tým človek mieni naložiť. V tomto smere som školil pamiatkarov a policajtov, aby sa spolu s vaničkou nevylialo aj dieťa… Určite nie je problém, ak niekto takto pozbiera pár črepov vo vyoranej brázde. Ale ak má niekto doma hromadný bronzový nález, poklad mincí, ktoré našiel na svojom pozemku, tak už to problém je. Ešte z detských čias si pamätám, ako jedna spolužiačka priniesla na hodinu dejepisu stredovekú uhorskú mincu, ktorú jej babka vytiahla zarastenú v mrkve. Babka za to, samozrejme, nebude mať poťahovačky. Akýkoľvek zákon dotiahnutý do absurdnosti nie je v súlade s verejným záujmom.

Nálezné sa rovná trhovej hodnote. Oplatí sa potom detektoristom predávať na čiernom trhu?
Nálezné sa netýka detektoristov, lebo je to trestná činnosť. Nálezné sa navyše týka iba náhodného archeologického nálezu, ktorý nebol úmyselne vyhľadávaný. A archeológovia vo väčšine prípadov dokážu určiť, či bol nález objavený náhodne, alebo nie.

Ste spoluautorom zákona z roku 2011, kde sa jasne vymedzilo, že detektorizmus je nelegálna činnosť. Podľa niektorých archeológov je tento zákon jeden z najprísnejších v Európe. Nie je to až príliš?
To je pravda, že patrí k najprísnejším. Trestné sadzby doň navrhovali kolegovia z ministerstva spravodlivosti. Nám išlo o to, aby takéto konanie bolo nezákonné aj z pohľadu trestného práva. Aby sa tým mohli konečne zaoberať aj policajti a nielen pamiatkari, ktorí nemajú postavenie verejného činiteľa. Chceli sme prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva, pretože sme mali veľmi závažné indície o tom, aký negatívny dosah to malo na Slovensku. Na európskych archeologických kongresoch sa sprísnenie stretlo s veľkým ohlasom. Svoje prezentácie som posielal kolegom do Ruska, Poľska a iných krajín, kde slúžili ako podklad pri vypracovávaní ich noviel pamiatkových zákonov.

Podľa archeológov však takýto zákon môže odháňať aj spolupracovníkov. Nadšencov z dedín, ktorí dobre poznajú svoje okolie, nie sú detektoristi. Teraz sa boja čokoľvek nahlásiť.
Spoluprácu s takzvanými „dobrými detektoristami“ nevylučujem, aj keď nie som zástancom tohto pojmu a osobne by som toto riziko nepodstúpil. Na niektorých projektoch to bolo dokonca odskúšané a pamiatkový zákon tomu nebráni. Musí však ísť o schválený vedecký projekt, za ktorý budú archeológovia osobne zodpovední. To pre prípad, ak by niektorý detektorista neodolal pokušeniu.

Odporcovia našej právnej úpravy poukazujú na Anglicko a hovoria, že je to raj pre detektoristov. Je to pravda?
Detektorizmus tu v princípe nie je zakázaný, môže sa vykonávať s výslovným súhlasom vlastníka pozemku. Od 90. rokov však existuje vo Veľkej Británii osobitná právna úprava, ktorá sa však nevzťahuje na Škótsko. Ide o takzvaný Treasure Trove Act, čiže zákon o pokladoch, ktorý presne definuje, čo je poklad, a že za tieto poklady sa dostáva od štátu nálezné. Ale pozor! Detektorový prieskum nemožno vykonávať na dvoch veľmi významných skupinách lokalít. Prvými sú takzvané Scheduled Ancient Monuments, niečo ako naše kultúrne pamiatky, a väčšina hradísk. Druhú skupinu tvoria územia archeologického významu. Takže raj to určite nie je.

Vy tvrdíte, že dohoda medzi archeológmi, detektoristami a pamiatkarmi je nedosiahnuteľná. Prečo?
Pretože záujmy každej z týchto skupín sú úplne rozdielne. Dohoda je možná len na čiastkových projektoch. Ak by sme žili v ideálnom štáte, kde by všetci odovzdávali všetko, čo sa má, možno by sme boli k dohode bližšie. Ale žijeme v podmienkach Slovenskej republiky roku 2014. Takže čo sa týka uzavretia paušálnej dohody, som skôr skeptikom.

A nebolo by riešením vytvorenie nejakého fondu, do ktorého by prispieval štát a vždy by mal na okamžité vyplatenie odmien? Slušnú odmenu 30-tisíc eur dostal nedávno jeden nálezca za poklad mincí pri Devíne. Pikantériou je, že ho objavil počas malej potreby v kríkoch…
V tomto prípade sa naozaj čakalo dva roky, kým ministerstvo uvoľnilo potrebný balík. Ťažko povedať… Nálezné sa týka náhodného archeologického nálezu a nemôžeme od štátu chcieť, aby vyplácal ľudí, ktorí zámerne vyhľadávajú jeho vlastníctvo. To je taká nelogická právna konštrukcia. Myslím si, že štát by nemal mať na tom záujem. Ale nemám mandát v súčasnosti vystupovať za štátne inštitúcie… V každom prípade by som chcel vyzvať ľudí, aby sa nebáli nahlasovať náhodné archeologické nálezy. Detektory by však mali nechať doma.

zväčšiť Vykopávanie artefaktov zo zeme je trestný čin a... Foto: Andrej Barát, Pravda
nálezisko, archeológovia, vykopávky, Iza Vykopávanie artefaktov zo zeme je trestný čin a narušia sa tak súvislosti, ktoré sú pre historikov cennejšie ako samotný predmet, upozorňuje Michalík.

Tomáš Michalík (30)

archeológ a právnik

  • V rokoch 2009 až 2013 pôsobil na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky ako hlavný štátny radca v oblasti právnej agendy ochrany kultúrneho dedičstva
  • V rokoch 2007 až 2009 pôsobil ako štátny radca a právnik na Pamiatkovom úrade Slovenskej republiky, školil policajtov vo veci kultúrnej kriminality.
  • Je spolutvorcom novely Trestného zákona účinnej od roku 2011, kde sa jasne zadefinoval detektorizmus ako trestný čin s prísnymi postihmi.
  • Prednáša právo ochrany kultúrneho dedičstva na Univerzite Komenského v Bratislave.
  • Je členom niekoľkých slovenských aj medzinárodných asociácií vrátane European Association of Archaeologists či The Lawyer's Committee for Cultural Heritage Preservation.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #vykopávky #archeológia #archeológ #Tomáš Michalík
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy