Tomáš Radil: Varujem, lebo nás to môže zachrániť

Tomáš Radil, rodák z Bratislavy, vyrastal na juhu Slovenska v Parkane - dnešnom Štúrove. Keď mal 14 rokov, odvliekli ho spolu s ostatnými členmi rodiny do koncentračného tábora Osvienčim. Po vojne odišiel na štúdiá do Prahy, kde ostal žiť a stal sa významným vedcom v oblasti neurofyziológie.

05.06.2014 06:00
OLYMPUS DIGITAL CAMERA         Foto:
Hlavná brána do koncentračného tábora v Osvienčime.
debata (41)

No až teraz, v 21. storočí priniesol osobné svedectvo o hrôzach, ktorých je ľudstvo schopné znovu a znovu – ak sa nepoučí. V roku 2009 vydal v pražskom vydavateľstve Academia spomienkovú knihu Ve čtrnácti sám v Osvětimi, ktorá po piatich rokoch vychádza v maďarskom preklade vo vydavateľstve Kalligram pod názvom Az auschwitzi fiúk. O týždeň pricestuje do Štúrova na medzinárodnú performanciu AquaPhone, aby vzápätí knihu osobne predstavil svojím krajanom z južného Slovenska.

Tomáš Radil Foto: Nakladatelství Academia
Tomáš Radil Tomáš Radil

Prečo ste sa rozhodli napísať a vydať svoje svedectvo až v roku 2009?
Knihu som začal písať ako 75-ročný. Bolo to pred takmer desiatimi rokmi. Naozaj s väčším časovým odstupom od udalostí, ktoré opisujem. Ale odrazu som mal pocit, že sa o to ešte musím pokúsiť, lebo to, o čom sa v mojej knihe hovorí je, bohužiaľ, stále aktuálne.

Aj v 21. storočí?
Keď som niekoľko dní po oslobodení hlavného tábora Osvienčim (27. januára 1945) Rusmi, vypochodoval cez bránu s nadpisom Arbeit macht Frei smerom domov do Štúrova, neotočil som sa. Myslel som si, že vojna aj s koncentrákmi a so všetkým, čo s ňou súviselo, sa pre mňa skončila. Mýlil som sa! O týchto veciach som s menšou alebo väčšou intenzitou nikdy neprestal rozmýšľať. Časom som si uvedomil, že podobné neľudské činy sa môžu opakovať, a v rôznych častiach sveta sa už aj opakujú, očividne bez ohľadu na letopočet. Až po desiatkach rokov som si v súvislosti so svojou profesiou uvedomil, že dlhodobá pamäť má diferencovanú povahu. Život ohrozujúce udalosti sa nezabudnú do smrti a tento jav má evolučno-biologickú povahu. Má to zmysel: príznaky toho, že sa niečo podobné bude opakovať, by nás mohli varovať. To nás môže i zachrániť!

Preto ste si zvolili podrobný záznam všetkého, čo ste zakúsili?
Svoje zážitky aj ich interpretácie nosím stále v sebe. Pochopil som, že veľká väčšina ľudí okolo, ktorí neprešli podobnými skúsenosťami, ich nemajú. Pritom budúce nebezpečenstvá môžu ohrozovať aj ich. Považoval som za svoju povinnosť urobiť si v hlave poriadok, preniknúť až na dno spomienok a svoje zážitky opísať. Bola to ťažká práca a trvala asi tri roky. Neskoršie som pripravil prispôsobené verzie pre čitateľov hovoriacich po maďarsky – Az Auschwitzi fiúk, podklady pre anglické vydanie, ktoré už bolo prijaté pre publikáciu v Izraeli, a ďalšie pre nemeckých čitateľov, o ktorom sa teraz rokuje. Myslím, že som urobil, čo som mohol. V každom prípade dúfam, že to, čo som napísal, už bude žiť nezávisle odo mňa svojím životom a že zapôsobí na ľudí dobrej vôle.

Dnešní mladí ľudia si nevdojak kladú otázku: prečo sa ľudia v koncentračných táboroch nebúrili, keď len neveľký počet esesákov ovládal a posielal na smrť státisíce väzňov?
V tejto súvislosti ide o dve vzájomne súvisiace veci: o funkčnú štruktúru lágru a o „prietok“ obrovského počtu ľudí, väzňov cezeň. Systém bol hierarchický, s presným vymedzením funkcií a podriadeností. Všetku moc mala plne v rukách málo početná esesácka riadiaca hierarchia. Strážne oddiely SS k nej vlastne nepatrili, tie slúžili len na to, aby sa väzni neprotivili rozkazom do takej miery, že by ich nebolo možné inak ovládnuť ako zbraňami, ktoré sa samozrejme nesmeli dostať do rúk ani väzenských pomocníkov SS, aby väzni neutiekli. Bolo veľmi málo tých, ktorým sa to podarilo. Patrili medzi nich dvaja slovenskí Židia, Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorí v apríli 1944 ušli z Birkenau, dostali sa do Žiliny a podali svedectvo o masovom vraždení ľudí v plynových komorách a ich spaľovaní v krematóriách.

Aký mechanizmus teda uplatnili esesáci, aby dosiahli poslušnosť?
Potlačovanie, prinudzovanie a terorizovanie masy neprivilegizovaných väzňov mali za úlohu kápovia, vybraní privilegovaní väzni kolaboranti SS, s väčšími dávkami jedla, lepšími životnými podmienkami a ako sami verili, aj s väčšou pravdepodobnosťou prežitia. Tento diabolský systém zneužívania, mučenia a vyvražďovania väzňov spoluväzňami umožnil minimalizovať počet nemeckého „personálu“ v koncentrákoch. Podriadená sústava väzenských pomocníkov SS bola tiež hierarchická, s presne definovanými funkčnými miestami a zodpovednosťou. Vcelku ich bolo oveľa viac ako samotných esesákov. Oni sa takmer všetci priamo podieľali na zločinnej činnosti SS, za ktorú niesli svoj diel spoluviny a zasluhovali aj zodpovedajúce tresty. Koncentráky fungovali ako veľké podniky, napríklad v Birkenau bolo miesto až pre 100-tisíc väzňov, pričom ich „obeh“ bol veľký. Vybraní na práce boli posielaní do ríše a prichádzali stále nové transporty, v každom transporte bolo okolo 2 500 alebo aj viac ľudí. Najväčší úbytok však predstavovali tí, ktorí boli zavraždení plynom a ich telá spálené v peciach krematórií. Hovorilo sa o nich, že „odišli hore komínom“.

Vo „fabrike smrti“…
Takýto „podnik“ bol založený na činnosti veľkého počtu väzňov – odborníkov, technikov a remeselníkov rôzneho zamerania, administrátorov, zdravotníkov, kuchárov a ľudí všetkých možných profesií. Esesáci len riadili a kontrolovali ich činnosť. Kolaborujúci mali lepšie životné podmienky a väčšiu pravdepodobnosť, že prežijú, ako neprivilegovaní väzni. Nepodieľali sa však na zločinoch SS. Nebolo ľahké ich rýchlo nahrádzať novými väzňami, lebo ich činnosť si vyžadovala zaškolenie. Pôsobili vo svojich funkciách dlhodobejšie, vytvárali sociálne siete, vedeli, čo sa v lágri robí a chystá, vzájomne sa podporovali a boli aj jediní, ktorí boli schopní organizovať akýsi odpor, i keď len v obmedzenej miere. Rozsiahlejší odpor väzňov či hromadné povstanie sa dali zorganizovať len vo výnimočných prípadoch, napríklad v krematóriu, kde na esesákov zaútočili väzni z tzv. Sonderkomanda. To boli tí, čo obsluhovali plynové komory a krematóriá a  potom ich zastrelili. Povstanie väčšej skupiny neozbrojených ľudí sa za daných podmienok rovnalo hromadnej samovražde s minimálnou pravdepodobnosťou záchrany života. Cez túto funkčnú sústavu pretekali masy neprivilegovaných väzňov. Tí, ktorých privážali, o ničom nevedeli, a väčšinu z nich zavraždili skôr, než pochopili, o čo ide. Tí ďalší boli postupne „zošrotovaní prácou“ a nakoniec tiež skončili v plyne. To bol vlastne plánovaný osud pre všetkých, pre privilegovaných i neprivilego­vaných. Len tí kolaborujúci mali prichádzať na rad neskoršie, keď už nebudú potrební.

Ako dospievajúci chlapec ste si napriek všetkému dokázali vybudovať aj priateľstvá. Cítili ste intuitívne komu môžete veriť? Ako sa vytvárali sociálne siete vzájomnej solidarity v tomto pekle?
Snahou väzniteľov bolo roztrhať všetky vzájomné vzťahy medzi ľuďmi pozvážanými z celej Európy. Len na smrť boli prichádzajúci posielaní spoločne. U prechodne prežívajúcich – ženy zvlášť, muži zvlášť, aj potom prebiehalo neprestajné trhanie skupín na menšie, bez akéhokoľvek ohľadu na vzájomné vzťahy ľudí. Proces smeroval k tomu, aby každý zostal sám, stal sa zraniteľnejším a aby bola potlačená akákoľvek vzájomná pomoc medzi ľuďmi. Aby sa zlikvidovali jednotlivo, lebo to bolo ľahšie. Pritom sa životné podmienky väzňov zhoršovali a ich rezervy sa znižovali.

Ako sa napriek tomu ľuďom darilo adaptovať na otriasajúce okolnosti?
Objavili sa dva sociálne psychologické spôsoby adaptácie: tá individualistická spočívala v získaní výhod na úkor spoluväzňov. Napríklad silnejší ukradol chlieb slabšiemu, takže ten slabší chátral rýchlejšie a nakoniec prežil len ten silnejší. Najčastejšie však išlo o to, že ten „iniciatívny“ sa akýmsi spôsobom pripojil k zločinným kolaborantom. Stal sa kápom, pomocníkom kápa a pod. Bol to prísne hierarchický systém s definovanými funkčnými miestami. To znamenalo, že buď sa mal kápo vymenovať k novému pracovnému komandu, alebo existujúceho kápa sa podarilo nejakým trikom vypichnúť z miesta a zaujať jeho funkciu. Otrasné bolo to, že táto adaptácia sa uskutočnila akoby skokom. Príslušný jedinec bol jeden deň poháňaný do práce obuškom a nasledujúci deň on poháňal takisto tých, s ktorými včera pracoval.

A ten druhý spôsob?
Kolektivistická adaptácia spočívala v postupnom vytváraní malých skupín a niekedy len dvojíc jedincov, ktorí sa vzájomne podporovali. Takto sa dalo zabrániť okrádaniu silnejšími. Malé kolektívy mohli aj organizovať získavanie chleba navyše a poskytovali si aj vzájomnú psychologickú podporu, tak ako v rodine. Takéto skupiny sa vytvárali postupne, bolo na to treba niekoľko týždňov. Potrebná vzájomná dôvera sa vyvíjala pomaly, ale mohla zaniknúť rýchlo. Členovia takých skupín si museli byť vzájomne na očiach. Jedlo, ktoré fasovali alebo získali, si obvykle delili rovnakým dielom. Bez toho, aby sa o to vedome usilovali, vytvárali sa mravné prikázania: Nepokradneš, Neuškodíš, Pomôžeš, keď tým neohrozíš sám seba – to všetko vo vzťahu k spoluväzňom, a nie k eráru. Vzájomná pomoc bola jednou z podmienok prežitia, chcieť prežiť bola druhá a mať šťastie, to znamená šťastnú náhodu na svojej strane – bola tá hlavná.

Ako štrnásťročný chlapec ste mali predstavy o živote, sny a lásky… Čo z tohto zostalo v Tomášovi za bránou s nápisom Arbeit macht Frei? Snívalo sa vám, napríklad, niečo počas nocí na pričniach v barakoch?
Cez jar a leto roku 1944 sme spali na zemi. V baraku, kde sme bývali, bola rozbitá betónová podlaha, pod ktorou bolo už len blato. Večer sme rozložili dosky asi 15 cm široké, narovnané cez deň pri stene. Zostávali medzi nimi asi 5–10 cm medzery. Ležali sme na nich takým zvláštnym spôsobom, aby sme sa vošli. Keď sa nám o niečom snívalo, tak väčšinou o jedle. Ráno nás budili ešte za tmy revom. Boli sme v skupine piati a prežil som len ja… Pamätám sa, ako sa jeden z chlapcov pomalšie budil a pekne usmieval, keď my ostatní sme už boli hore. Povedal, že sa mu snívalo, že je malý a mamička mu spieva uspávanku. Inak išlo o jediné: prežiť, ale pritom zachovať tie tri prikázania, na iné veci nezvýšilo nič.

Ako lekár viete, že práve v tínedžerskom veku telo potrebuje najviac živín na svoj rast a vývoj počas dospievania. Viete si vysvetliť, ako je možné, že ste prežili mesiace hladovania v Osvienčime? Čo pre vás znamená jedlo dnes ?
V Birkenau bol jeden lekár z nášho mesta, ten mi vysvetlil, že ide o rovnováhu medzi prijatými a vydanými kalóriami. Tých prijatých bolo toľko, že sa telesné rezervy spotrebovali pri miestnej strave asi za tri mesiace. Potom už tí postihnutí vyzerali tak mizerne, že ich obvykle pri najbližšej príležitosti vyselektovali. To znamenalo, že ich zabili v plynovej komore. Pritom však oni, na rozdiel od ľudí z prichádzajúcich transportov, vedeli, čo ich čaká. My sme riskovali a kradli z erárnych skladov. Jeden známy chlapec zo Štúrova mal pľúcnu tuberkulózu a veril, že cibuľa ho vylieči, čo bol nezmysel. Zorganizovali sme zložitý projekt, ako mu dopraviť v rámci čistej dobročinnosti, a pritom riskantne, cibule z inej časti Birkenau. Lekár, ktorý toho chlapca liečil už doma, bol posledný v reťazi odovzdávania cibule. Zjedol tie cibule sám. Tak už som sa od neho nič nedozvedel. Ani ten chlapec, ani on sa domov nevrátili. Keď teraz vidím, že sa niekto veľmi trasie za jedlom doma, v dobrých podmienkach, keď sa väčšina spoločnosti doslova prepcháva, tak si niekedy pomyslím: čo všetko by si asi ty bol ochotný urobiť, keby si len tak tri dni nejedol?

Po návrate z koncentračného tábora ste dokázali začať odznova. Z rodiny ste zostali živý len vy a váš otec. Vyliečili ste sa z tuberkulózy, opravili ste dom, dokázali ste sa vrátiť do normálneho života a začať študovať. Čomu pripisujete tú nezlomnú vnútornú silu a vitalitu?
Nemyslím si, že som sa zachoval nejako mimoriadne. Robil som, čo som mohol a väčšinou som nemal mnoho volieb. Ale myslím si, že som sa nerád vzdával a neustupoval som. A keď boli dve možnosti – jedna ľahšia, druhá ťažšia, tak som radšej volil tu druhú. A iných ľudí, tých zlých, som sa naučil nebáť. A tým, čo ma zradili, som už viackrát nepodal ruku. Celkovo vzaté: nič mimoriadne.

Ako vnímajú vašu knihu vaše deti a vnúčatá? Aké máte ohlasy od dnešných mladých ľudí? Žijú v reáliách, ktoré sú zdanlivo vzdialené od druhej svetovej vojny, akoby ich svet nemal žiadnu súvislosť s tým, čo prežili generácie pred nimi.
Každé naše dieťa, a tie sú už výrazne dospelé, a každé vnúča, bez ohľadu na vek, dostali moju knihu s venovaním. Ale neskúšam ich z toho. Myslím, že príbeh knihy sa stáva "súčasťou ich identity“. Aj v tom je kúsok evolučnej biológie: keď potomkovia už chápu, že ide o životne dôležité veci, ale ešte sa nedokážu rozhodovať, vtedy sa im rodičovská skúsenosť, ktorá sa týka nebezpečenstiev života, stáva súčasťou aj ich dlhodobej pamäti. Takže, keby prišiel napríklad akýsi politik a povedal im: „To, čo sa stalo pred sedemdesiatimi rokmi, už nechajme: je čas urobiť hrubú čiaru medzi nepeknou minulosťou a krásnou budúcnosťou! – tak ho pošlú nielen teraz, ale aj za ďalších iks rokov, keď budú starí, ako som teraz ja, veď viete kam!

Hovoríte aj o tom, že holokaust je celosvetový problém, pretože sa niečo podobné môže týkať akejkoľvek – malej alebo veľkej – ľudskej skupiny. Je podľa vás chápanie holokaustu iné na Slovensku alebo v Česku ako na Západe?
Myslím, že nebezpečenstvo číha vlastne všade, pretože ľudia ako druh nemajú genetickú výbavu na to, aby riešili problémy, ktoré sú dôsledkom interakcií vo veľkých spoločenských skupinách. Sme zariadení na túlanie sa v malých čriedach po Afrike a v hľadaní niečoho pod zub. Ale rozdiely sú v skúsenostiach získaných počas života a v škole, potrebných na pochopenie toho, o čo ide v podobných katastrofálnych podmienkach a navyše v nejakej ďalekej krajine. V šťastných krajinách, ako sú USA, veľká väčšina ľudí ťažko chápe, čo je historické utrpenie v strednej Európe a jej stále sa meniaci politický zemepis.

Aký máte dnes vzťah k Slovensku? Vraciate sa sem ako domov?
Áno, cítim sa doma aj na Slovensku, v Štúrove. Je to teraz príjemné kúpeľné mesto s jedinečným historickým okolím a s dobrými rozvojovými možnosťami. Odtiaľ pochádzajú moji rodičia z obidvoch strán. Človek by nikdy nemal zabúdať, odkiaľ vyšiel. Môžeme sa cítiť a byť doma aj na dvoch i viacerých miestach. Ja som doma aj v Prahe, kde mám rodinu, našťastie veľkú, kde dosiaľ pracujem a prežil som väčšinu svojho života. Súvisí to s tým, že človek môže mať aj zložitejšiu než jedinú identitu. Identita má svoju etnickú zložku a okrem nej aj kultúrnu, svetonázorovú, krajinnú, náboženskú a podobne. Identita je vždy viaczložková a tie sú u rôznych jedincov zastúpené v rôznej miere. Identita je zložitá vec.

Ako ju môžeme podľa vás chápať?
Keď identitu posudzujeme celkovejšie, tak niekto môže byť napríklad súčasne Slovákom aj Židom, a to neznamená, že taký Žid môže byť maximálne len 50-percentným Slovákom! Môže ním byť oveľa viac. Dalo by sa povedať, že aritmetika, ktorou by sme chceli také veci popísať, je nelineárna. Podobne môže mať niekto súčasne aj českú i slovenskú identitu, alebo aj viac identít súčasne. To platí všeobecne. Podstatné je, aby sa ľudia, skupiny ľudí aj národy spolu kvôli identite nepobili. Lebo keď sa dvaja bijú, tak sa obyčajne tretí smeje, čo môžeme brať aj ako akési ekonomické alebo politické pravidlo. Pritom ten tretí môže prípadne sedieť v nejakej medzinárodnej banke alebo vo vláde ktovie akej krajiny…

Máte k Štúrovu stále blízky vzťah a pocit domova aj kvôli domu, ktorý pre vás znamená spomienku na rodičov, na vaše detstvo?
Ako to už doma býva: niečo sa mi páči viac, niečo menej. Navyše, ja som v Štúrove doma do takej miery, že môžem povedať: vybabrali so mnou ako s vlastným! Zdedil som tam dom po svojich predkoch – niektorí sa tam aj narodili, väčšinu z nich odtiaľ odviezli do Osvienčimu, kde ich zabili. Ten dom nepredám ani z vlastnej vôle, ani z prinútenia. Náš dom má spoločnú bránu na ulicu so susedom. Vlastníkom brány je sused, ktorý svoj dom kúpil v dražbe, ten kedysi patril rodine, z ktorej sa nikto z lágru nevrátil. A teraz ma nechce púšťať do vlastného dvora a využívať priestory prístupné odtiaľ, hoci právo prechodu cez tú bránu je zapísané v katastri v náš prospech už viac ako sto rokov.

Ako je to možné? To by som rád pochopil aj sám. Prehral som v tej veci súdny spor. Azda to pochopia študenti práva, keď niekedy v budúcnosti budú túto kauzu preberať ako poučný príklad z histórie súdnictva. Veci sú, aké sú! A sú také preto, že bývajú podmienené špecifickými skupinovými záujmami. Sám s tým nič neurobím. Nemám na to ani peniaze, ani čas, a to celé spolu s problematickými súdmi ma už aj prestalo baviť. Ale ktovie? Aj dobrá vôľa by mohla zvíťaziť.

Tomáš Radil

neurológ

  • Narodil sa v roku 1930 v Bratislave, vyrastal v meste Parkan – dnešnom Štúrove.
  • V roku 1955 absolvoval Lekársku fakultu na Karlovej univerzite v Prahe.
  • Už počas štúdií pracoval v laboratóriách pre výskum neurofyziológie, z ktorých bol neskôr vytvorený Fyziologický ústav Československej akadémie vied.
  • Bol vedúcim odborníkom v laboratóriách vo Fyziologickom ústave, ale aj v Psychologickom ústave Akadémie vied ČR.
  • Viedol oddelenie výskumu mozgu vo Fyziologickom ústave, neskôr bol vedúcim katedry psychofyziológie a klinickej psychológie na Karlovej univerzite v Prahe.
  • Zaoberal sa experimentálnym výskumom mozgu, predovšetkým elektrofyziolo­gickým sledovaním vzájomných vzťahov rôznych mozgových oblastí u zvierat a psychofyziologickým výskumom mozgových mechanizmov spánku, bdenia, pozornosti a vnímania u ľudí.
  • Ako hosťujúci profesor a vedecký pracovník pôsobil v mnohých krajinách: Fínsko, USA, Nemecko, Taliansko a i.
  • Je nositeľom viacerých vedeckých vyznamenaní, o.i. mu udelili čestný doktorát Helsinskej univerzity.
  • Vyše tridsať rokov sa programovo zaoberá problematikou sociálnych mechanizmov holokaustu a jeho dôsledkov.
  • Spolupracoval v minulosti s Múzeom holokaustu vo Washingtone a v súčasnosti s Yad Vashem v Izraeli.
  • V roku 2009 v pražskom vydavateľstve Academia vyšla jeho kniha – svedectvo Ve čtrnácti sám v Osvětimi.
  • Vydavateľstvo Kalligram predstaví čerstvý preklad jeho knihy do maďarčiny v pondelok 9. júna o 17.30 v Mestskej knižnici v Štúrove.

© Autorské práva vyhradené

41 debata chyba
Viac na túto tému: #Tomáš Radil #koncetračný tábor #neznáma história #neurológ
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy