Rudolf Chmel: Hovorme priamo o malosti, chudobe a biede

Kam až sa posunie hranica dôstojného života človeka v spoločnosti? Zobudí sa zo spánku chrobák národnostného napätia? Stojí už naša krajina na pokraji rasizmu? Otázky, ktoré na Slovensku visia vo vzduchu po 25 rokoch od pádu komunizmu, by si v Novembri '89 položil len málokto. Dnes na ne hľadajú odpovede v prvom rade tí, čo ľudské práva berú ešte vážne. "Keď sa usilujete pochopiť, prečo sa mnohým ľuďom nedarí uplatniť, zistíte, že sme ich vyhnali na perifériu. A radšej si ich nevšímame," hovorí predseda parlamentného výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, literárny vedec a bývalý diplomat Rudolf Chmel.

09.07.2014 07:00
Rudolf Chmel Foto: ,
Rudolf Chmel.
debata (44)

Na sklonku 90. rokov ste zostavili knihu Slovenská otázka v 20. storočí. Čo bolo tou otázkou?
V 20. storočí sme fakticky dokončili proces národného obrodenia, ktorý sa začal v 19. storočí. Už dvadsať rokov máme samostatný štát, aj keď nám akoby spadol do lona. Boli na to priaznivé geopolitické podmienky a Západ nás integroval aj preto, že stredná Európa predsa len patrila viac do západoeurópskeho priestoru ako povedzme do balkánskeho. Takže, ak by som to trochu prehnal, „pravda sa ukázala“. Na druhej strane – štátnosť sme síce nadobudli, ale jej obsah zostal pre mnohých veľmi dlho, takpovediac, neznámy. Chcel som tou knihou zrekonštruovať protirečivý obsah, ale najmä pluralitu slovenskej otázky v 20. storočí. Presnejšie do roku 1989, aby sme si osvetlili zmysel našich moderných dejín aj prínos tých, ktorí ho spoluvytvárali. Preto je v nej okrem mnohých napríklad Hodža, Tiso i Husák, aby som menoval len niektorých.

Čo je slovenskou otázkou v roku 2014?
Po Novembri '89 pre našich ľudí nebolo jednoduché adaptovať sa na zmenené podmienky. V prvej eufórii, samozrejme, si to všetci predstavovali jednoducho – že o pár rokov sa budeme mať prinajmenšom ako v Rakúsku. A onedlho im Mečiar narozprával, že tu bude dokonca nové Švajčiarsko. No neuverte takým bludom! Chceli sme byť rýchlo súčasťou vyspelej demokratickej Európy. Čoskoro sa však ukázalo, že prišli také sociálne problémy, ktoré žiadna neviditeľná ruka trhu nevyrieši. A to je problém, ktorý stojí pred našou spoločnosťou dnes. Ako vytvoriť a udržať do budúcna trvalú sociálnu spravodlivosť, prinajmenšom sociálny zmier.

Prečo to zašlo až tak ďaleko, že dnes musíme zdôvodňovať samotnú potrebu sociálnej spravodlivosti?
V prvej fáze som aj ja mal ekonomicko-liberálne „predsudky“, že základ je indivíduum a človek sa má o seba postarať sám. No ako sa naša trhová spoločnosť vyvíjala, bolo čím viac jasnejšie, že nie každý jednotlivec to dokáže. Takto som sa nakoniec dostal k ľudským právam. Keď sa totiž usilujete pochopiť, prečo sa mnohým ľuďom nedarí uplatniť, zistíte, že sme ich jednoducho vyhnali na perifériu. A radšej si ich nevšímame. Ale to sme v roku 1989 a tesne po ňom vari nemali na mysli. Navyše, dnes už sociálna nerovnosť trápi väčšinu ľudí v celej zjednotenej Európe. Aj preto majú sklon vidieť jej riešenie v extrémistických postupoch, čo je, samozrejme, veľmi zlé. Na vyváženú politiku zatiaľ nemajú primeraný liek ani konzervatívne strany, ale ani ľavicové. V tomto vidím aj náš problém – kam až sa posunie hranica dôstojného ľudského života v spoločnosti.

Pre dôstojný ľudský život je však dôležitá príležitosť na prácu.
Áno, práca alebo jej absencia identifikujú každého človeka. A my sme na ňu pozabudli. Preto sa nezamestnanosť stala takým vážnym problémom – sociálnym, ale aj psychologickým.

Nie je akousi psychologickou črtou našej spoločnosti, že ľudia pokojne znášajú diskrimináciu spoluobčanov?
Nemyslím si, že je to špecifický slovenský problém. Napriek tomu je pre nás typické možno viac to, že ľudí, ktorí sa z rôznych príčin dostali na okraj, radi ešte väčšmi marginalizujeme. Máme pre nich taký pekný termín, že sú „z menej podnetného prostredia“. Ich situáciu pomenúvame jemnými metaforickými výrazmi, namiesto toho, aby sme priamo a vecne hovorili o chudobe a biede. Pričom problém s rómskou komunitou je u nás vyhrotený do takej miery, ktorá už presiahla hranicu únosnosti a ktorú napriek tomu nechceme vidieť. Už 25 rokov ju riešime len náhradnými spôsobmi. Často to nechávame na mimovládne organizácie a združenia, ktoré nedokážu túto problematiku riešiť systémovo, len od prípadu k prípadu alebo v jednotlivých lokalitách. Podmienkou akéhokoľvek úspešného začiatku riešenia je spoločenská dohoda, že problém vylúčenia je najväčšia výzva tohto štátu v 21. storočí, že sa budeme učiť z úspešných modelov integrácie – aj také existujú – a prestaneme tému populisticky využívať.

Veľmi často sa iba konštatuje, že nechceme vidieť, ako problém narastá. Prečo sa naozaj nerieši? Čo tomu bráni?
Väčšinová spoločnosť dospela do takého štádia, že sa už nachádza na hranici rasizmu. Zatiaľ si ho ešte nevšímame, nechceme to vidieť. A keď to nechceme vidieť, tak to nie je. Vidíme to len vtedy, ak problém niekde vypukne v drastickej podobe, ako napríklad pri prepadoch dôchodcov alebo policajnej svojvôli v chudobných osadách. Ale aby sme hovorili o tom, ako žijú ľudia v osadách, s empatiou a s vôľou zamyslieť sa, prečo takto vlastne žijú a ako sa im dá pomôcť – v neposlednom rade v televíznych a iných médiách – je stále v nedohľadne. Všetky návrhy sú všeobecné a nič neriešia. Nehovoriac o školskej problematike, ktorá je v tejto súvislosti skoro katastrofálna. Je to celý balík sociálnych, školských, kultúrnych, zdravotných problémov, ktorý zachytáva takmer všetky rezorty. Zavesili sme ho na krk jednému splnomocnencovi a ten de facto nemá žiadne exekutívne právomoci. Navyše pri tom súčasnom, ktorý ako reformu predstavuje nútené práce, nevidieť ani ten systematický a programový prístup. Takto sa kruh zakaždým uzavrie a riešenie chceme vidieť v zákone o hmotnej núdzi, keď niekomu odoberieme dávky. Je vylúčené vyriešiť to týmto spôsobom.

Minister zahraničných vecí predložil parlamentnému výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedáte, svoju stratégiu pre zabezpečenie politiky ľudských práv a ich ochranu. Ako sa v tomto dokumente riešia problémy rómskej menšiny?
Za 25 rokov sa zatiaľ nikto nepodujal hĺbkovo riešiť túto otázku. Každá vláda, ktorá prišla, mala pocit, že sa do toho musí pustiť odznovu. Predchádzajúca vláda Ivety Radičovej prijala stratégiu pre riešenie problémov rómskej menšiny, ktorá by mala platiť do roku 2020. Ale terajšia exekutíva aj so splnomocnencom sa tvária, akoby táto stratégia, ktorá vznikla na podnet zasadnutia Rady Európskej únie pre zamestnanosť a sociálnu politiku, neexistovala. Pritom je záväzná, lebo bola predložená v EÚ, ktorá ju schválila. Keď každá vláda zruší predchádzajúceho splnomocnenca aj predchádzajúce nástroje, výsledkom je, že vždy začíname od nuly a k oveľa väčšiemu číslu sa po ďalších štyroch rokoch neprepracujeme.

Čo bolo podstatou stratégie, ktorú ste pripravovali vy?
Bola komplexná, vytvorila rámce, aby sa sociálna, výchovná, kultúrna úroveň najbiednejšej rómskej populácie dostala z dezolátneho stavu, v ktorom sa nachádza. Obsahuje konkrétny plán aktivít, prijímanie akčných plánov v jednotlivých oblastiach, s konkrétnymi úlohami pre všetkých dôležitých aktérov, ktorých sa táto problematika týka, aj s finančným vyčíslením. Ale to bol len prvý krok. Ďalším by malo byť, aby si už konečne niektorá vláda zobrala za úlohu vytvoriť exekutívny orgán, ktorý by bol za to zodpovedný so všetkými dôsledkami. Každý splnomocnenec je nakoniec vždy len figúrou, ktorá nemá žiadne právomoci. Mal by vzniknúť jeden rezort, ktorý by za túto problematiku zodpovedal komplexne.

V Bratislave sa uskutočnil v sobotu pokojný Dúhový pride. Napriek prijatej zmene v ústave, ktorú si vyžiadali politici na podporu tradičnej rodiny, nemáte pocit, že sa v našej spoločnosti zlepšilo vnímanie práv sexuálnych menšín?
Už ako podpredseda vlády som vyslovil myšlienku, že aj takáto forma prejavu je manifestáciou inakosti, predovšetkým v tej symbolickej rovine. Ľudská dôstojnosť by nemala byť podmienená ľudskou nenávisťou, ktorá zaiste ešte v našej spoločnosti pretrváva. Ľudia však často, a to v prípade akýchkoľvek menšín, radi demonštrujú svoju „väčšinovú“ nadradenosť. Treba presadzovať princíp nediskriminácie všetkých príslušníkov menšín.

V Česku prepukla polemika o „ľudskoprávnom atlantizme“ – o kritike amerického mesianizmu, ktorý je v mene demokracie schopný aj „humanitárneho bombardovania“. Ako ju vnímate?
Ten diskurz nadväzuje na ľavicový vplyv reformných komunistických intelektuálov z roku 1968, ktorí sa pokúsili kultivovať spoločnosť na jej beztriednom pôdoryse.

Keď však po roku 1989 vznikla spoločnosť bleskove triedne rozdelená, intelektuáli, nielen ľavicoví, akoby stratili zmysel svojej existencie. Ich pôsobenie dnes suplujú najmä ľudskoprávne mimovládne organizácie (u nás oveľa viac ako v Česku), ktorých charakterizuje skôr kolektivizmus ako osobnostný intelektualizmus. Zdá sa, že triedna spoločnosť, ktorá po roku 1989 vznikla najmä na privatizačných a čiastočne aj reštitučných základoch, skomplikovala nielen ľudské a občianske práva, ale vlastne aj ústavu a privilegovaným umožnila porušovať ich.

Inak, ja som, žiaľ, hlasoval vo vláde za prelet nad Slovenskom, ktorého dôsledkom bolo „humanitárne bombardovanie“ Belehradu a ďalších juhoslovanských miest. Dosť na to myslím a vyčítal som si to najmä, keď som sa na tvári tých miest presvedčil o výsledkoch tejto „pomoci“ pri pohľade na ruiny. Som totiž starý pacifista, aj na vojenčine ma dvaja museli držať pri streľbe zo samopalu, aby som sa nepostrelil. Aj preto som sa zrejme venoval pacifistovi a tolstojovcovi Albertovi Škarvanovi.

Od utorka Slovensko predsedá Vyšehradskej štvorke, pri zrode ktorej ste stáli v roku 1991 osobne. Ako hodnotíte toto zoskupenie z pohľadu aktuálnych vzťahov medzi krajinami V4?
V prvých rokoch svojej samostatnosti Slovensko príliš nepomohlo pozdvihnúť V4. Za Mečiara boli slovensko-maďarské vzťahy veľmi zlé. Ale nemalú rolu v jeho neproduktívnosti zohrala aj Antallova konzervatívno-kresťansko-nacionálna vláda, ktorá mala pocit, že prichádza jej čas reprezentovať 15 miliónov Maďarov.

Odvtedy tento problém straší nielen vo Vyšehradskej skupine, ale najmä v slovensko-maďarských vzťahoch. Samozrejme, svoj blen do toho priliali aj osamostatnení Česi, ktorí na čele s Klausom a jeho vtedajším ministrom zahraničia mali už vtedy ešte neodbytnejší pocit, že sú premianti strednej Európy a nepotrebujú takéto „prívesky“ na ceste do zjednotenej Európy. Irónia dejín, ktorej sme svedkami za posledné desaťročie, ukázala, že česká zahraničná politika sa dostala na chvost Európy a dnes ju zachraňuje akokoľvek kontroverzný Zeman. V tomto sme my na Slovensku napriek všetkej nedovyvinutosti veru vpredu.

A to je dobre. Poliaci v tej štvorke boli napokon vždy lídri, hoci teraz sa tiež brodia… My by sme mali ponúknuť akúsi skutočnú revitalizáciu Vyšehradskej skupiny aj z pohľadu perspektívy slovenského predsedníctva EÚ. Lebo Slovensko je síce najmenší subjekt tohto zoskupenia, ale mohol by ho možno stmeliť nejakou novou ideou. Možno aj ľudskoprávnou, hoci súčasná vláda nie je jej fanúšikom.

Slovensko zaujme v roku 2016 čestné predsedníctvo v Rade EÚ. Čo by sme z tejto pozície mohli ponúknuť únii?
Ak pominiem tú ideu, mali by sme vytvoriť čo najlepšiu pracovnú a ľudskú atmosféru. No nejaký špeciálny bonus, pridanú hodnotu si momentálne neviem predstaviť. Zamýšľať sa nad tým má vláda, predovšetkým minister zahraničných vecí a európskych záležitostí. Ale pri vašej otázke som sa zamyslel aj nad tým, kde by sa u nás dalo uskutočniť zasadnutie 28 delegácií. Nemáme totiž, bohužiaľ, vybudovanú základnú infraštruktúru, kde by sme sa mohli prezentovať na porovnateľnej európskej úrovni. Nemáme ani rokovacie sály, v ktorých sa môže takéto veľké medzinárodné stretnutie vôbec uskutočniť.

Ukázalo sa to aj pri inaugurácii prezidenta Andreja Kisku, ktorá sa musela odohrať v koncertnej sále Slovenskej filharmónie, mimochodom, zrekonštruovanej len vďaka nórskym fondom?
My sme za vyše dvadsať rokov samostatnej štátnosti urobili veľmi málo, aby sme „predali“ našu značku, ak len sme sa stále nespoliehali na športovcov. Aj iné atribúty štátnosti, v ktorých by sa ona mala prejavovať, sme zanedbali. Takže skutočnosť, že nemáme dôstojné priestory na podobné ceremónie, ale aj iné podobné akcie, že sa nám zdá normálne, ak prezident, ale ani premiér či predseda parlamentu nemajú primeranú rezidenciu, o iných veciach nehovoriac, svedčí len o našej provinčnosti a o tom, že sme na svoj štát nedorástli. Nikoho to netrápi, však nech si to všetko tí politici platia, keď si toľko nakradli, no nie?! To je rovnostárstvo naruby. Pravdaže, nechcem zužovať problém našej provinčnosti len na infraštruktúru, lebo by si zaslúžila pozornosť aj z hľadiska ukrajinsko-ruskej krízy, napríklad, či prehliadania červotoča na tom mohutnom dubisku.

Slovensko vstúpilo do EÚ, keď ste boli ministrom kultúry. Zmenil sa vzťah Dzurindovej vlády ku kultúre týmto vstupom?
Keď sme chodili na ministerské rady do Bruselu, vari jediné, čo spájalo všetkých ministrov kultúry, bolo, že sme nadávali na ministrov financií. A to bez ohľadu na to, či išlo o štáty chudobnejšie, alebo bohatšie. Tento problém bol takpovediac univerzálny, každý si ho riešil na domácej úrovni. Myslím, že pretrváva, a my sa len veľmi ťažko môžeme v podpore kultúry vyrovnať čo i len vyšehradským susedom.

Ako sme ho teda neriešili my?
Za tých 25 rokov od Novembra '89 si nespomínam na situáciu, keď by bola kultúra prioritou a pracovalo sa v nej s vedomím, že ide o návratnú investíciu. Keď sme sa chceli zúčastniť na medzinárodných podujatiach, do ktorých bolo potrebné investovať nejaké peniaze, bolo to jednoducho nemožné. Môj maďarský kolega mi vysvetľoval, že keď robili vo Veľkej Británii Mesiac maďarskej kultúry, naliali do toho ťažké milióny eur.

Dali si totiž vypracovať štúdiu, koľko peňazí sa do krajiny vráti vďaka jej zviditeľneniu, napríklad aj vo forme cestovného ruchu. My sme nikdy takto veľkoryso nekonali a v tomto sme malí dodnes – vyše vody, niže trávy. Mal som pocit, že práve sociálno-demokratická vláda by chvíľu mohla byť v tejto veci ústretovejšia… Ale do toho prišla kríza. Všade sa osekáva, v tejto situácii je kultúra „jednoduchší problém“, lebo konkrétne to vraj nikto nepocíti.

Nezdá sa vám, že nedostatok kultúry vo verejnom priestore ako prvý udiera do očí, takže ho cítime už aj na diaľku?

Áno, ale naša kultúrna elita je ospalá a atrofizovaná. Keď som bol ministrom, priam som vyzýval kultúrnych pracovníkov aj umelcov, aby vytvorili sústavnejší tlak na politikov a vládu zvlášť. Ale kultúrna obec ostala rozbitá. Nič nedokáže urobiť. A je jedno, či inklinuje k ľavej, alebo k pravej strane. Nesúvisí to s politickou orientáciou, skôr s beznádejou, že sa nič nezmení. Keď to porovnávam s okolitými štátmi, nie je to ešte agónia, ale už je to načisto neživotaschop­ný stav.

Je už korózia kultúry nezadržateľná?
Prekonať sa to dá, ale tlak musí ísť zdola. Bez toho to nepôjde. Istá časť kultúry, ktorá sa adaptovala na trhový mechanizmus, na to kašle. Ale slovenský trh nie je trhom rozvinutej krajiny, je veľmi malý, obrazne – dá sa zrealizovať na jednom námestí. Okrem sponzorov niekoľkých divadiel alebo hudobných telies u nás kultúru nepodporí nikto. Keď som ako minister naivne prišiel s tým, že by sme mali začať proces decentralizácie, ukázalo sa, že v krajoch to pochopili tak, že môžu napríklad predať budovu galérie. Je to také slovenské.

Odráža sa tento mentálny stav aj v literatúre?
Literatúra na Slovensku stratila svoj spoločenský kredit a stala sa predmetom záujmu len úzkej spoločenskej vrstvy. Tak trochu sa z toho na chvíľu vymyká Bibliotéka, ale len zdanlivo, lebo na jej eufóriu čoskoro zabudneme. O Česku, Maďarsku alebo o Poľsku sa to nedá povedať. Tam ešte literatúra a literárne časopisy majú svoj vplyv na vedomie spoločnosti. Slovenská literárna scéna sa po roku 1989 atomizovala. Výsledkom sú rôzne spolky a inštitúcie, na ktoré sa kedysi jednotný literárny svet rozložil a ktoré sú proti sebe v bojovom postavení. Čitateľ sa raz prikláňal k jedným, inokedy k druhým, až napokon rezignoval. Nešlo a nejde už totiž o literatúru.

Na akej pôde by sa mohla literatúra v niečom zjednotiť?
Žiaľ, oproti susedným krajinám nemáme seriózny literárny časopis, ktorý by bol pluralitný a zároveň by aj kultúrnu scénu integroval a pritom mal podstatne väčší náklad ako len 200–300 výtlačkov. Umenie aj literatúra by mali odrážať spoločenskú pluralitu, a nie politicko-stranícke a ideologické postoje. Potenciálny čitateľ je de facto dezorientovaný, lebo naše médiá mu nedokážu pomôcť porozumieť hod­notovému svetu umenia.

Koncom 80. rokov ste boli šéfredaktorom Slovenských pohľadov, ktoré boli takýmto orientačným bodom pre širokú kultúrnu verejnosť. No krátko, asi rok po Novembri '89 sa autorita tohto titulu rozplynula. Nemôže za to samotná kultúrna obec, keď to pripustila?
Kultúrna obec sa vtedy rozbila na tzv. pronárodných autorov, ktorí boli militantní, a na občiansky orientovaných, liberálnych, demokratických, ktorí zostali v defenzíve a nereagovali. Patril som k nim aj ja. Čitateľ vtedy stratil chuť podieľať sa na osobných výpadoch a škandáloch, čo nesúviseli s literatúrou, ale skôr s mindrákmi bývalých komunistov a eštebákov.

Tí mali silné nutkanie sa z tejto obruče vyslobodiť nacionalizmom, a všetkých, ktorí sa nepridali, vyhlásiť v lepšom prípade za svetoobčanov. Časopis, ktorý by dokázal obsiahnuť celú pluralitu kultúry na tolerantnej a kultivovanej úrovni a ktorý by čitateľovi ponúkol hodnotovú orientáciu, ako to svojho času dokázali Slovenské pohľady, tu dodnes veľmi chýba. Je to slovenské špecifikum, ktoré sa s nami ťahá už celé roky. Koncom roku 1997 sme síce založili kultúrno-spoločenský časopis OS, ktorý mal presahy aj do politiky, ale vychádzal len necelé desaťročie. Zohral však vari dosť dôležitú úlohu najmä v zápase s mečiarizmom, hoci potom tiež pomaly atrofoval. Spolu s intelektuálmi, ktorí stáli pri jeho aktívnom nástupe roku 1997.

Rudolf Chmel. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Rudolf Chmel Rudolf Chmel.

Staré dobré meno bolo stratené, nové sa neobjavilo.
Je veľmi ľahké prísť o dobré meno a veľmi ťažké si ho získať. Žiaľ, nikomu to tu nechýba. Z môjho pohľadu sa to však už týka tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Som z generácie, ktorá má písať memoáre. Aj preto si veľmi dobre pamätám na obdobie, keď ešte literatúra mala v spoločnosti vážnosť. Keď nedávno zomrel môj priateľ Ladislav Ballek, zamyslel som sa nad tým, že svoje najlepšie diela vytvoril v 70. rokoch, ktoré boli po okupácii v auguste 1968 tým najhorším časom pre literatúru. No on ich dokázal prekonať a vytvoriť diela, ktoré priniesli nadčasové hodnoty. Teraz, keď pre literatúru nastali optimálne časy a nikto jej nevytvára prekážky, tak sa mi nezdá, že by vznikala v podobnej kvalite, v akej ju ponúkol Ballek a iní z jeho generácie. Ak by nevychádzali preklady vynikajúcich diel inonárodných literatúr, tak slovenský čitateľ po vysokej literatúre ani nesiahne.

Čo vás ešte drží v politike?
Do exekutívnej politiky som sa dostal, až keď som dovŕšil 62 rokov. Oslovila ma myšlienka, že by na Slovensku mohla konečne vzniknúť relevantná liberálna strana. No už po krátkom čase sa ukázalo, že som sa mýlil – naše prostredie ešte nedorástlo pre skutočne hodnotovo liberálnu stranu. Napriek tomu som si to štyri roky „odkrútil“ a plánoval som definitívne zakotviť na svojom univerzitnom pôsobisku v Prahe. Ale vydržalo mi to len necelé štyri roky, keď som bol znovu oslovený myšlienkou nadetnickej strany, ktorá by mala v erbe aj slovensko-maďarské porozumenie.

Presvedčili vás, lebo ste okrem iného hungarista?
Bola to moja agenda už takmer polstoročie. Opäť som sa dal nahovoriť, že by som mohol pomôcť pri vzniku strany, ktorá by sa pokúsila ošetriť, terapeutizovať problém, keď to veľmi zveličím, slovensko-maďarského vyrovnania. Zdalo sa mi, že taká strana by mohla zmeniť tradičnú slovensko-maďarskú paradigmu, zaťaženú nacionalizmom na oboch stranách. Ešte nie som absolútny skeptik, ale optimizmu na rozdávanie tiež nemám. Napokon ma v parlamente zvolili za predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, čo je pomerne intelektuálska pozícia. Ešte stále mi umožňuje aspoň vnútorne sa dištancovať od priveľmi pragmatických politikov. Dlho som totiž chcel veriť, že kvalita politiky nepochybne záleží na intelektuálnych kvalitách ľudí, ktorí ju robia. Trochu som po dvoch rokoch v parlamente „zoskeptičtel“…

Mnohí mladí ľudia na Slovensku si už dnes myslia, že slovensko-maďarské vzťahy so sebou nenesú žiadny problém. Je to teda niečo, čo umelo vytvárajú politici, alebo ide o reálnu vec?
Vo vedomí spoločnosti fungujú stereotypy, ktoré sa nedajú zmazať šibnutím prútika. V ľuďoch žijú predsudky historicky staršie ako obdobie, ktoré reprezentoval Ľudovít Štúr. Istý môj známy sa ma pred 15 rokmi pýtal, prečo sa chcú Maďari od nás odtrhnúť? Na moju otázku, odkiaľ to vie, mi odpovedal: „Cítim to v kostiach.“ A to je celý problém slovensko-maďarských vzťahov. Je totiž iracionálny a nevyspytateľný. Ľudia sú schopní podľahnúť stáročným predsudkom, ale na druhej strane vieme, že sa ich vedia aj pomerne rýchlo zbaviť. Za 25 rokov od pádu komunizmu pozorujeme sínusoidu – raz je ten problém hore, raz dole. Samozrejme, vždy k tomu prispejú politici a teraz sa podarilo dostať tieto vzťahy do polohy mŕtveho chrobáka, ktorý ešte nevie, či a kedy sa preberie zo zimného spánku.

Takže stále nie je nič vyriešené?
Slovensko-maďarské otázky nášho spolunažívania nemôžeme riešiť cez Budapešť. Buď sa vyriešia tu, alebo sa nevyriešia. Je to vnútroslovenský problém. Nechcem si prihrievať politickú polievočku, ale práve preto som si myslel, že by strana Most-Híd mala byť nadetnická a občianska, aby mohla tieto problémy riešiť civilizovaným, európskym spôsobom. A ešte raz: doma! To znamená – nájsť modus vivendi vo vzťahu väčšina a menšina. My sme si v roku 1993 predstavovali, že konečne sme „páni“, ale najmä sme sa tešili, že máme svojich „poddaných“ – teda maďarskú menšinu. Tento mečiarovský syndróm stále žije v hlavách našich rodákov aj v tzv. demokratickom spektre. Existujú u nás totiž aj demokratickí nacionalisti, hoci to znie na prvé počutie čudne!

Pred pár dňami si svet pripomenul sto rokov od sarajevského atentátu a v Maďarsku sa opäť hovorilo o Trianone. Čím si vysvetľujete, že Rakúšania nemajú zo záverov prvej svetovej vojny takú silnú traumu ako Maďari, hoci prišli o podstatne väčšiu mocenskú pozíciu?
Rakúšania možno prišli o mocenskú pozíciu, ale samotné Rakúsko zostalo ako-tak teritoriálne kompaktné spolu s pôvodnými obyvateľmi. Maďarsko prišlo o veľké územia, ktoré sa stali súčasťou nových povojnových štátov. Bývalo na nich množstvo Maďarov, ktorí sa tak z väčšiny stali menšinovými občanmi iných krajín: Českos­lovenska,  Rumunska či Juhoslovanského kráľovstva. Nové hranice sa totiž nakreslili na geopolitickom princípe, nie na etnickom. Stratili tak, prirodzene, veľa. Napriek tomu sú Maďari jediný národ, ktorý ešte po 95 rokoch od podpísania Trianonskej zmluvy cíti amputované končatiny. V Európe asi už ani nie je iný národ a štát, ktorý by sa tak dlho nedokázal zmieriť s novou geopolitickou skutočnosťou ako Maďari.

Ako si vysvetľujete, že to stále pretrváva, hoci sme už v zjednotenej Európe?
Počas 40 rokov komunizmu bola táto téma v maďarskej spoločnosti tabu, až v 80. rokoch sa začalo o nej hovoriť trochu verejnejšie. A po roku 1989 prvá maďarská vláda, ktorá bola konzervatívno-kresťanská a národná, bola tomu naklonená viac, ako bolo treba. Vtedy preukázali veľký zmysel pre realizmus a objektivitu maďarskí socialisti, o liberáloch ani nehovoriac, ale nebolo im to príliš platné z hľadiska nejakej perspektívy. Ukázalo sa totiž, že maďarská spoločnosť je z Trianonu frustrovaná dodnes.

A na tejto frustrácii sa zrejme dnešná vláda pokúša znova o politickú reintegráciu maďarského národa, prípadne, ako oni hovoria, Maďarov v Karpatskej kotline – čo je veľmi imaginárny pojem. To je problém, ktorý zrejme bude onedlho aktuálny aj v našich medzištátnych vzťahoch. Tiež ma nenapĺňa optimizmom. Ale ja som starý skeptik, hoci nie bezdôvodný: poznám svojich pappenheimských. Akoby som počul trávu rásť… Lebo, zdá sa mi, že v tejto chvíli už nejde o problém ľudskoprávny. Keby totiž bolo všetko v tejto oblasti výborné, aj tak by ho Orbán vytiahol ako historickú traumu geopolitického významu pre všetkých Maďarov obývajúcich virtuálnu Karpatskú kotlinu.

Pripúšťate ešte vážnejší nacionalistický konflikt medzi Slovenskom a Maďarskom?
Maďarská politická elita prijala júnové výročie Trianonu ako sviatok maďarskej súdržnosti – je to sviatok, ktorý spája Maďarov doma s Maďarmi za hranicami. No spojenie všetkých Maďarov v spoločnom štáte je niečo, čo žije v maďarskom podvedomí napriek dlhej prestávke za komunizmu. Keď som bol začiatkom 90. rokov veľvyslancom v Budapešti, k slovu začala prichádzať liberálna mládež, študujúca na západných univerzitách, zhromaždená vo vtedajšom liberálnom Fidesze, ktorú som dával za vzor. A napriek tomu po štvrťstoročí táto téma v maďarskom prostredí neprestala rezonovať, hoci reálne už neexistuje žiadny priestor pre nejaké silové prekresľovanie hraníc medzi dvoma štátmi, členmi NATO – Slovenskom a Maďarskom. Ukrajine sa to mohlo prihodiť, lebo v NATO nie je.

Rudolf Chmel (1939)

  • literárny historik a hungarológ, diplomat a politik
  • Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru a ruský jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave.
  • Od roku 1961 pôsobil v SAV: v Ústave slovenskej literatúry, Ústave svetovej literatúry a jazykov a Literárnovednom ústave, ktorého riaditeľom bol v rokoch 1989 –1990. V rokoch 1982 – 1989 bol zároveň tajomníkom Zväzu československých spisovateľov.
  • Bol redaktorom časopisu Slovenská literatúra a v rokoch 1988 – 1989 šéfredaktorom Slovenských pohľadov.
  • V rokoch 1990 – 1992 bol posledným veľvyslancom Česko-Slovenska (ČSFR) v Maďarsku.
  • V roku 1992 získal titul DrSc., neskôr sa stal vedúcim Katedry maďarskej literatúry a jazyka na FiF UK v Bratislave.
  • Od roku 1994 pôsobí na FiF UK v Prahe v Ústave slavistických a východoeurópskych štúdií, ktorý viedol v rokoch 2006 – 2011, a po jeho rozdelení (2011) je na katedre stredoeurópskych štúdií.
  • Vedecky sa venuje dejinám slovenskej literatúry a slovensko-maďarských literárnych vzťahov.
  • S ročným prerušením bol ministrom kultúry v rokoch 2002 – 2006.
  • V rokoch 2010 – 2012 bol podpredsedom vlády pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien vo vláde Ivety Radičovej.
  • Je poslancom Národnej rady SR na kandidátke strany Most-Híd a predsedom Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny.
  • Je editorom a autorom radu kníh, o.i. Dejiny slovenskej literárnej kritiky (Tatran, 1991), Moja maďarská otázka (1996), Moje slovenské pochybnosti (2004), Romantizmus v globalizme: Malé národy – veľké mýty a Slovenský komplex (2010), ktoré vyšli vo vydavateľstve Kalligram.

© Autorské práva vyhradené

44 debata chyba
Viac na túto tému: #Rudolf Chmel