Cestou na južný pól jej pomáhal Harry Potter

Vyzerá ako obrovská lízanka. Označenie južného pólu je veľkou lesklou guľou položenou na červeno-bielej palici. "Možno to znie detinsky, ale dotknúť sa tej gule bolo jednou z najväčších motivácií mojej cesty," povedala v rozhovore pre Pravdu islandská dobrodružka Vilborg Arna Gissurardóttir. S tvárou a snom malého dievčaťa o "polárnej lízanke" ju sprvu nikto nebral vážne. Začiatkom júla na konferencii TEDxBratislava však vyrozprávala slovenskému publiku, ako sa z odpísaného prípadu stala prvou Islanďankou, ktorá stála na južnom póle a len deviatou ženou na svete, ktorá sa na cestu z antarktického pobrežia na najjužnejší bod našej planéty vydala sólo na lyžiach.

22.07.2014 11:00
Vilborg Arna Gissurardóttir, dobrodružkyňa,... Foto:
Vilborg Arna Gissurardóttir
debata

V hre českého Divadla Járy Cimrmana o dobytí severného pólu jedna z postáv upozorňuje na zaujímavý úkaz. „Jdu na sever,“ vraví, keď sa blíži k pólu, „a už jdu na jih“, pokračuje, keď ho minie. Potom ešte ostatným povie, že to isté sa dá zažiť aj na južnom póle, „jen obráceně“. Vyskúšali ste si to?
Ja som bola najmä neskutočne šťastná, že som konečne tam. Miešalo sa vo mne toľko pocitov, že som nemala pomyslenie na takéto fóry. Ale viem, že ich je viac. Mne napríklad vraveli, že keď začnem utekať dozadu okolo pólu, omladnem, keďže sa vlastne vrátim späť v čase cez všetky časové pásma.

Počas svojho vystúpenia na TEDxBratislava ste spomínali, že expedície vám zmenili život. Ako?
V podstate som dosť dlhý čas nemala žiadne životné ciele, nijaké sny. Trikrát ma vyhodili zo školy, len som prežívala zo dňa na deň, pracovala som v jednom hoteli, nikto z blízkych do mňa už nevkladal nejaké nádeje. Hotel, v ktorom som robila, mal však úchvatný výhľad na Vatnajökull – najväčší ľadovec v Európe. Popri práci som snívala, že by som sa raz vybrala na jeho najvyšší bod. Každý, komu som to povedala, si však klopkal na čelo – že to je len pre mužov, pre športovcov. Potom som si však všimla inzerát na organizovanú výpravu na vrch ľadovca. Deň, keď som sa tam prihlásila, mi naozaj zmenil život. Začala som mať ciele, vášeň pre život.

Kedy prišiel nápad ísť na južný pól?
Začala som pracovať v cestovnom ruchu a robila som si aj záchranársky kurz. Počas neho som sa vzdelávala, veľa čítala a dostala sa mi do rúk aj kniha o prvej a vtedy jedinej islandskej výprave na južný pol. V roku 1996 sa tam vybrali traja islandskí chlapi a ja som si povedala, že to dokážem tiež.

Bol to taký bláznivý nápad alebo ste od začiatku verili, že sa tam skutočne dostanete?
Neviem vám povedať prečo, ale ja som bola vždy presvedčená, že sa mi to podarí. Pritom zo začiatku, keď som zháňala podporu a sponzorov, tak som tým ľuďom vôbec nezapadala do imidžu polárničky. Pýtali sa ma – na južný pól? Vy? Naozaj?

Tá kniha bola tak dobre napísaná, že ste si z mnohých zaujímavých cieľov vybrali práve južný pól?
Aj to. Ale mňa zaujal ten jednoduchý spôsob života, ktorý počas expedície zažívate. Dva mesiace len lyžujete a jediné, čo k životu potrebujete, si veziete na saniach. Svet je dnes rýchly, zložitý, ľudia majú plnú hlavu rôznych potrieb, ktoré sú často falošné. V Antarktíde to bolo naozaj len o tých primárnych potrebách – najesť sa, vyspať sa, prežiť. A tiež som sa neuveriteľne túžila dotknúť tej gule, ktorá označuje južný pól.

Ľudia poznajú z Antarktídy buď tú „lízanku“ a budovy okolo nej na južnom póle alebo pobrežie s tučniakmi. Aká je medzi týmito dvoma bodmi?
Je to vlastne púšť. Nie je tam žiadny život. V tom je aj jej krása. Pre mňa je Antarktída symbolom slobody. Expedície sa robia v lete, keď je tam polárny deň, takže je stále svetlo. Ak vám teda nevyhovuje čas na hodinkách, „vyrobíte“ si vlastný čas a rytmus. Keď vstanete, môžete sa rozhodnúť, či chcete, aby ten deň bol dobrý alebo zlý, a bude len na vás, či to tak naozaj bude. Nijaký iný živý tvor na to nebude mať dosah.

Ale počasie asi áno.
To áno, ale s tým počítate. Každý, kto sa sem vydá, musí rešpektovať silu prírody. Človek si potrebuje uvedomiť, že je jej súčasťou. Nemôže ísť proti nej, musí fungovať s ňou.

Dá sa na to vôbec pripraviť?
Nie. Ale môžete preto spraviť maximum. Ja som čítala knihy, blogy ľudí, ktorí tú cestu prešli predo mnou. Dokonca som sa stretávala a skamarátila aj s jedným z hrdinov knihy, ktorá ma inšpirovala k mojej ceste. Strávili sme celé hodiny rozhovormi o tom, čo by ma mohlo čakať. Ja sama som si snažila v hlave vybaviť každú jednu situáciu, ktorá by mohla nastať.

Prekvapilo vás teda niečo?
Počasie bolo začiatkom minulého roku, keď som cestu absolvovala, o čosi extrémnejšie ako roky predtým. Problémy mi robili najmä takzvané zastrugi, teda akési ľadové obdoby pieskových dún na púšťach. Prechod cez ne veľmi spomaľoval cestu. Hoci som si na saniach niesla asi sto kilogramov zásob, pre komplikácie s počasím som musela krátko pred koncom cesty požiadať o doplnenie zásob.

Vaša cesta sa aj preto natiahla z plánovaných 50 až na 60 dní. Aké je to byť v oblasti večného ľadu dva mesiace úplne sama?
V rámci prípravy som absolvovala týždenný sólo pobyt v Grónsku, a ten bol možno dokonca náročnejší, keďže to bolo po prvýkrát, čo som bola v takýchto podmienkach úplne sama. Ísť sólo má, samozrejme, svoje plusy aj mínusy. Takisto nie je jednoduché byť s niekým iným tak dlho v extrémnych podmienkach a nemať pritom ponorkovú chorobu.

Dva mesiace v tichu však asi tiež nie sú jednoduché na psychiku…
Ja som v tichu nebola, mala som hudobný prehrávač.

Ten tam nezmrzol?
Samozrejme, musela som ho mať dobre skrytý. A nabíjala som ho cez solárny panel. Staral sa mi o takú príjemnú rutinu. Každé ráno som si pustila nejakú audioknihu. Najčastejšie Harryho Pottera. On bol vlastne taký môj osobný motivačný spíker. Tiež čelil výzvam, ktoré sa zdali neprekonateľné, no snažil sa ich vyriešiť hrdinsky a s inteligenciou. A na konci bol vždy víťazom. A ja som tiež chcela byť vo svojom príbehu víťazkou.

A čo hudba? Tá islandská ako Björk či Sigur Rós sa mi zdá na polárnu expedíciu trochu temná…
S obľubou počúvam islandskú hudbu a napríklad Sigur Rós mám veľmi rada. Ale máte pravdu, že na takúto expedíciu sa veľmi nehodí. Počúvala som veselé melódie. Hudbu z 80. rokov a ešte staršiu, ktorú som predtým nikdy nepočúvala. V Antarktíde som zrazu prišla na chuť kapelám ako Roxette či Fleetwood Mac.

Boli ste aj v nejakom spojení so svetom?
Áno, mala som satelitný telefón. Musela som každý deň hlásiť svoju polohu. Keby o mne nepočuli viac ako 48 hodín, automaticky spustia pátranie. Aj keď, nájsť v Antarktíde človeka je naozaj náročné. Keď ma hľadali asi dvanásť dní pred koncom cesty, aby mi doplnili zásoby, na prvýkrát to nevyšlo. Ja som ich videla celý čas, oni mňa vôbec. Človek je tam naozaj veľmi, veľmi maličký.

Nebol záver cesty aj trochu smutný? Na expedíciu ste sa pripravovali desať rokov a zrazu sa mal najväčší sen v živote naplniť…
Poslednú noc som spala asi 20 kilometrov od pólu. Už som mala na dohľad budovy, ktoré ho obkolesujú. Posledné metre som však išla veľmi pomaly. Náročky. Pripravovala som sa na to dopredu, ale človek napokon cíti také zmiešané pocity. Obrovská radosť na jednej strane, no sčasti tiež zlomené srdce. Akoby nenávratne odišla životná láska.

Cítili ste, že hneď začnete hľadať ďalšiu lásku? Alebo ste potrebovali pauzu?
Posledné dni pred príchodom na pól som sa sama seba pýtala, či ešte chcem absolvovať nejakú takúto veľkú expedíciu a odpoveď bola – asi nie. V momente, keď som sa chytila gule na póle, okamžite som pocítila, že som pripravená pokračovať. Bolo to zvláštne.

Aký je teda ďalší cieľ?
Absolvovať takzvaný grandslam dobrodruhov. Postaviť sa na oba zemské póly a na najvyšší vrch všetkých siedmich kontinentov. Tých sedem vrcholov som chcela absolvovať počas jedného roka a následne severný pól. Zvládla som zatiaľ len šesť z nich. Pod tým siedmym, najvyšším, Mount Everestom, som zažila tú veľkú tragédiu.

Myslíte májový pád lavíny, ktorá zabila šestnástich Šerpov?
Áno. Bola som v ten deň v základnom tábore a zvuk padajúcej lavíny ma prebral zo spánku. Môj tím Šerpov v lavíne prišiel o troch ľudí. Dodnes to v sebe celkom neviem spracovať, cítim niečo iné ako v deň tragédie a čosi odlišné ako mesiac po nej. Je preto pre mňa stále zložité o tom rozprávať.

Predsa len, aká bola bezprostredná reakcia ľudí pod Everestom?
Smútok, smútok. Analyzovanie situácie by bolo zbytočné. Niekedy idú horolezci napriek riziku do zlého počasia, a preto prídu o život, no to nebol ten prípad. Prechádzať cez ľadovec Khumbu je vždy rizikom. Nedá sa však nijako predvídať, kedy sa spustí lavína. Jednoducho sa to stalo práve vtedy. Neskôr sa dosť hovorilo aj o rodinách obetí, ktoré dostanú len nízke odškodné a pritom prišli o živiteľov rodiny.

V čom je najväčší rozdiel medzi vašou polárnou expedíciou a výstupmi na najvyššie vrchy kontinentov?
Práve v ľuďoch. V Antarktíde som bola úplne izolovaná, pri horských výstupoch sa vždy zoznámim s miestnymi. Vidíte iné svety, posúva vás to vpred po ľudskej stránke.

Robili ste aj v turistickom ruchu. Slovensko je krajina s peknou prírodou, nemáme však svetoznáme unikáty, ktoré by sem lákali ľudí. Čím môžeme svet zaujať?
Predovšetkým buďte autentickí. Nestraťte v inšpirovaní sa zahraničím to, čo je naozaj vaše.

A čo sa aktivít týka? Čo teraz letí?
Jednoznačne tematické dovolenky. Povedzme, ľudia, čo radi pozorujú vtáky. To síce nie je hlavný turistický prúd, no keď im ponúknete špecializovaný balíček s pútavým programom, nazbierajú sa z celého sveta a prídu. Nedávno mi napríklad zase ukazovali geologicky zameranú dovolenku. Bolo to v sopečnej oblasti a človek sa stal tak trochu výskumníkom. Edukatívne dovolenky sú tiež v kurze.

A šport? Stále funguje ten adrenalínový?
Nie nevyhnutne. Ľudia chcú robiť svoje hoby aj na dovolenke, tak je dobré im to umožniť. Ale nielen tak, že v stredisku bude, povedzme, požičovňa bicyklov. Treba spraviť viac. Pripravte turistom skvelé cyklistické trasy, bežecké trasy, povedzte im o nich, pripravte mapy, budujte popri nich rôzne atrakcie. Potom to celé funguje.

Vystupujete aj ako motivačná rečníčka. Tých je dnes toľko, že človek v tej záplave musí hľadať motiváciu, aby našiel niekoho, kým sa naozaj oplatí nechať motivovať. Ako to robíte vy?
Hovorím o svojom príbehu. O ceste od trojnásobného vyhadzovu zo školy až po výpravu na južný pól.

Môže taký neuveriteľne veľký cieľ motivovať? Neodradí skôr?
Práve preto hovorím otvorene o tom, že dosiahnutie niektorých cieľov, ako napríklad tohto môjho, môže trvať celé roky. Preto si treba ciele a sny rozdeliť na menšie stupne a oslavovať úspešné dovŕšenie každého z nich. A nezabúdať na seba vytvárať tlak.

Ako?
Keď som sa rozhodla, že pôjdem na južný pól, bála som sa, že ma s tým ľudia vysmejú, a tak som o tom nikomu nepovedala. Nikomu, okrem jednej osoby – a jej výber bol veľmi dôležitý. Vyhľadala som jedného z autorov tej knihy o južnom póle, ktorá ma inšpirovala, a povedala som mu, že sa tiež chcem dostať tam, kde on. Ten človek bol mojím vzorom, a preto som sa snažila o to viac dosiahnuť svoj cieľ. Aby sa ma raz po rokoch nemusel môj hrdina opýtať – prečo si nešla za svojím snom?

Vilborg Arna Gissurardóttir

dobrodružka

  • Narodila sa v roku 1980 na Islande; hovorí o sebe, že v mladosti bola stratená v živote, trikrát vyhodená zo školy, až kým sa raz neprihlásila na expedíciu na vrchol islandského ľadovca Vatnajökull; v roku 2012 prešla aj Grónsky ľadovec.
  • 17. januára 2013 presne 101 rokov po dosiahnutí južného pólu tímom Roberta Scotta, ukončila svoju 1 140 km dlhú a 60 dní trvajúcu sólo púť na lyžiach od antarktického pobrežia až na južný pól.
  • Pracovala v cestovnom ruchu, dnes sa však naplno venuje expedíciám; v súčasnosti sa snaží o grandslam dobrodruhov – stáť na oboch zemských póloch, ako aj na najvyšších vrcholoch siedmich kontinentov (zatiaľ stála na šiestich).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #cestovanie #Južný pól #Vilborg Arna Gissurardóttir #dobrodružkyňa