Ako dnes hodnotíte financovanie vedy na Slovensku? Odpoviete vlastným bonmotom „stačilo by nebyť nespokojný, lebo byť spokojný je vo vede na Slovensku privysoká méta“?
Je to naozaj tak. Na nespokojnosť je veľa dôvodov. Keď si pozriete 350-stranovú analýzu stavu výskumu a inovácií v členských krajinách EÚ, ktorú vlani vydala Európska komisia, nájdete tam o Slovensku aj takýto údaj: Financovanie výskumu a vývoja v SR kleslo z 3,88 percenta v roku 1989 na 0,68 percenta hrubého domáceho produktu v roku 2011.
Čiže až na šestinu úrovne dosiahnutej pred štvrťstoročím?
Je to jedna z najnižších hodnôt v Európskej únii. Nižšiu mali spomedzi členských krajín už len Bulharsko, Cyprus a Rumunsko. Slovensko si vytýčilo ako národný cieľ venovať 1 percento HDP na výskum a vývoj v roku 2020. (V niektorých dokumentoch sa uvádza 1,2 percenta.) Aby to dosiahlo, tak v desaťročí 2010 – 2020 by bol potrebný medziročný rast o 4,7 percenta, čo sa však nedeje.
Podlžnosti voči vede a výskumu má nielen verejný sektor, ale aj podnikateľská sféra. Čo s tým?
Súčasné verejné financovanie vedeckého výskumu trpí pre svoju neefektívnosť, pre administratívnu záťaž a nedostatok transparentnosti. Podnikový sektor na Slovensku, podľa EÚ, zasa charakterizuje dvojitá ekonomika. Na jednej strane máte cudzie nadnárodné spoločnosti s vysokou produktivitou, ktoré jasne dominujú. A potom je tu okolo 60-tisíc domácich malých a stredných firiem a niekoľko veľkých podnikov s nízkou produktivitou. Aj patentovanie je v nich, až na výnimky, ojedinelým javom.
Je tu ešte Agentúra na podporu výskumu a vývoja. Ako ho podporuje?
Táto naša hlavná agentúra sa dnes nachádza v krízovej situácii. Už druhý rok nepripravuje novú výzvu na podávanie projektov a nemá dokonca vykryté ani financovanie rozbehnutých projektov.
Čo na to vláda?
Keď tento stav porovnáme s programovým vyhlásením vlády SR na roky 2012 – 2016, vidíme, že spomínané problémy pomenovalo dobre, riešia sa však zatiaľ iba váhavo. Mám na mysli, napríklad, nedávno ohlásený nový daňový odpočet výdavkov na výskum v podnikateľskej sfére o 25 percent. Predstavitelia sektoru však poukazujú, že je to málo, veď v čistom vyjadrení ide asi o 5 percent. Ale v programe je jedna kľúčová veta, ktorá by mala odomknúť studničku našej vedy: deklaruje sa udržateľné hospodárstvo, ktoré nie je dominantne založené na lacnej pracovnej sile…
Prečo tak dlho trvá transformácia SAV na verejno-výskumnú inštitúciu, od ktorej si mnohí sľubujú aj zlepšenie financovania? Veď zásady transformácie vznikli ešte v časoch, keď ste boli predsedom Akadémie vy?
Transformáciou sme sa začali zaoberať v roku 2008. Inšpirovali sme sa príkladom Akadémie vied Českej republiky, ktorá to už vtedy mala za sebou. V roku 2009 nastúpilo nové Predsedníctvo SAV, prišlo k veľkej personálnej obmene, a preto sa začalo odznova. Naši nasledovníci však takisto dospeli k českému modelu a navyše posúdili aj iné alternatívy. Rozdiel medzi rokom 2008 a dneškom je v tom, že vtedy sa transformácia chápala ako rozvojový program, bola prisľúbená štartovacia rozpočtová bonifikácia, kým dnes sa chápe ako úsporný program. Ešte nie je dokončená, a už sa ňou zdôvodňujú rozpočtové škrty. Situáciu komplikuje program ESO, čiže reforma verejnej správy. Okrem toho, keďže nová forma verejných výskumných inštitúcií sa má otvoriť aj rezortným ústavom, legislatívna iniciatíva je teraz v rukách ministerstva školstva.
K čomu podľa vás privedie predpokladané znižovanie počtu ústavov SAV? Naozaj neexistuje iné riešenie?
Schematické redukovanie počtu ústavov SAV tlačí na vytvorenie veľkých centier, ktoré budú mať trojstupňovú štruktúru riadenia. Tá bude nákladnejšia ako tá dnešná dvojstupňová. Za ideálne by som pokladal vytvoriť ústavy v priemere dvakrát väčšie, ako sú dnešné, bolo by ich asi tridsať. Určité dvojice, ktoré k sebe inklinujú, sa dajú rozoznať na prvý pohľad. Akadémia vied ČR má pri asi dvojnásobnom počte pracovníkov 55 verejných výskumných inštitúcií, čiže ústavov. SAV ich dnes zastrešuje 56.
Čo by sa tým dosiahlo?
Určité zväčšenie ústavov je žiaduce, aby sa dali využívať šance, napríklad grantové schémy, najmä európske. Treba tu prekročiť prahovú hodnotu. Príliš malé ústavy sa nedokážu dostatočne zorientovať, priestor na súťaživosť je menší. Už ani nehovorím o tom, že dnes nás byrokracia dohnala k tomu, že pracoviská musia zamestnávať projektových manažérov administrátorov, ktorí sú pre výskumníkov živým štítom, chrániacim ich pred paľbou grantových agentúr.
Nakoľko sú oprávnené obavy spoločenskovedných ústavov SAV, z ktorých sú mnohé malé, že transformácia spôsobí ich zánik?
Transformácia ich pripraví o status právnickej osoby, takže formálne naozaj zaniknú, podstatné však je, či zanikne, alebo sa, naopak, posilní príslušná vedná oblasť. V každom prípade, vnútorná konkurencia sa zvýši. Akreditácia v SAV nám napríklad ukázala, že ak sa ústavy hodnotia nie v jednej spoločnej komisii, ale v troch, čo bolo prijateľné, alebo dokonca v deviatich odborových komisiách, čo bolo priveľa, počet ústavov kategórie A (čiže najvyššej kvality – pozn. red.) rastie. Keby sme mali na Slovensku deväť Corgoň líg, mali by sme deviatich majstrov.
Predstavitelia humanitných vied však vnímajú tento model transformácie SAV ako prejav podceňovania alebo nedoceňovania ich spoločenského významu, cítia sa byť odstrkovaní a zbytoční. Čo im na to poviete?
Spoločenskovedné ústavy prežívali konjunktúru po roku 1989. História, sociológia, filozofia a iné disciplíny si vyžadovali nové pohľady. Vznik samostatnej Slovenskej republiky k tomu ešte prispel. Otvorili sa nové projekty v oblasti starostlivosti o jazyk, tvorby encyklopédií, archeológie, ktoré získali osobitné vládne dotácie a Akadémia vďaka ním bodovala a boduje dodnes. Ekonomická kríza však priority modifikovala, dnes je na prvom mieste trojčlenka výskum – vývoj – inovácie. Európske štrukturálne fondy využívajú najmä prírodné a technické vedy, ktorým sa vďaka tomu zlepšuje vybavenie ich infraštruktúry. Aj ústavy SAV takto získavajú prístroje a budovy za odhadujem 200 miliónov eur. No bez spoločenských vied to nepôjde. Transformácia, ktorá nedokáže mobilizovať všetkých, by bola krokom späť.
Posilní sa však vedná oblasť sociológie, ak namiesto súčasného Ústavu sociológie SAV vznikne, vymýšľam si, "zlúčený“ Ústav sociológie a etnológie SAV?
Ja si dokonca myslím, že jedným východiskom je pod vplyvom nových okolností presadzovať aspoň čiastočnú symbiózu humanitných vied s prírodnými, lekárskymi, technickými a environmentálnymi vedami. Organizácia Science Europe uverejnila 12 prípadových štúdií tohto typu, kde napríklad prepojením archeológie a biológie sa objasnilo, že vysoká miera tolerancie na laktózu v škandinávskych krajinách nie je spôsobená stravovacími návykmi, ale súvisí s prílevom imigrantov. Spoluprácou medicíny a lingvistiky sa darí na základe opisu postihnutými správne odlíšiť epileptické a neepileptické záchvaty. Spoluprácou fyziky, etiky a ekonómie sa zase zistilo, že správy o nákladoch na výrobu energie z "jadra“ sú často nehodnoverné.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Prečo?
Lebo nezahrnuli náklady na poistenie, úrokové sadzby, nadhodnocuje sa v nich životnosť reaktorov atď. Cena energie je podhodnotená až 6-násobne.
Kritici predkladaného modelu SAV ako verejnoprávnej inštitúcie tvrdia, že nevzniká ani tak pod tlakom zvonka, ale znútra Akadémie. Je vraj výtvorom predstaviteľov tých technických a prírodovedeckých pracovísk SAV, ktorí by radi podnikali a ktorí sa údajne usilujú aj o prerozdelenie majetku Akadémie zlučovaním ústavov, aby ho potom mohli ľahšie vkladať do spoločných podnikov so súkromnými firmami. Čo si o tom myslíte?
Tlaky na užšie prepojenie verejného výskumu a podnikateľského sektora diktuje Európska únia. Európa, ktorá je stále ešte svetovým lídrom v produkcii nových poznatkov, zaostáva v schopnosti využiť ich. Ak porovnáme EÚ s USA, Čínou, Japonskom a Južnou Kóreou, musíme konštatovať, že firmy majú zastaranú štruktúru, málo sa angažujú vo výskume. Európa sa orientuje na klasické oblasti ako energia, potraviny, kým ostatný svet je o kus ďalej v kľúčovom zoskupení NBIC (nano-bio-info-kognitívne technológie). A v rámci EÚ je Slovensko, ako sme už hovorili, na chvoste. Patríme do tretej triedy inovátorov, dúfajme, že neprepadneme do štvrtej, poslednej ligy. Takže tu ide v prvom rade o politické tlaky zvonka, o tlaky znútra až v druhom slede.
Teda sú aj tlaky znútra Akadémie?
Je pravda, že o konkrétnom využití novej formy verejných výskumných inštitúcií majú zatiaľ predstavu iba niektoré ústavy SAV, ktoré sa v tomto duchu ozývajú. Keď porovnám súčasnú legislatívnu kampaň v Akadémii s tou, ktorá viedla k zákonu o SAV v roku 2002, vychádza mi, že vtedy bola SAV zjednotená, išlo jej o existenciu. Dnes je nejednotná, čo sa dá prekonať iba ďalšími korektnými analýzami a hlbokým vniknutím do problému.
Súhlasíte s názorom, že vedecký výskum by sa mal deliť predovšetkým na kvalitný a nekvalitný, až potom na základný a aplikovaný, lebo v opačnom prípade privedú organizačné zmeny vedeckú inštitúciu do slepej uličky?
Existuje viacero schém klasifikovania výskumu, či už z hľadiska základnej filozofie poznávania (základný a aplikovaný), evaluácie (tam sa hodnotí excelentnosť a kvalita), alebo použitia (výskum civilný, vojenský alebo duálne využiteľný). Základná deliaca rovina z hľadiska orientácie však rozlišuje výskum v oblasti prírodovedných, lekárskych, informatických a technických vied na jednej strane a výskum v spoločenských vedách a humanitách na druhej strane. Vylúčenie nekvalitného výskumu je prvoradým faktorom efektívneho využitia zdrojov. Organizačné zmeny sa však robia ľahšie a kdekto sa domnieva, že je povolaný ich robiť. Práve to môže viesť do slepej uličky. Do takýchto zmien dnes tlačí SAV reforma verejnej správy ESO. Pri dobrom nastavení parametrov kvality by sa vedecké a výskumné systémy adaptovali a optimalizovali. Aj počet univerzít by sa zmenšil. Žiaľ, je to práve politika, ktorá je často hrobárom ekológie výskumného prostredia.
Platí však, že uvažovaný spôsob transformácie môže postihnúť predovšetkým základný výskum, povedzme teoretickú fyziku?
O teoretickú fyziku sa nebojím, je u nás na vysokej úrovni a je medzinárodne zakotvená. Možný negatívny dosah na základný výskum súvisí s financovaním vedy u nás. Pokiaľ nebudú do nej smerovať podstatne väčšie prostriedky spojené s objednávkou konkrétnych aplikačne orientovaných tém, systém automaticky nastaví svoje preferencie iba na lacnejší základný výskum a bude znova napádaný. Kritické ohrozenie by mohlo nastať iba pri likvidačných opatreniach a k tomu nepríde, lebo sme viazaní stratégiami EÚ, ku ktorým sa hlásime, aspoň verbálne celkom iste.
Sami ste pripustili, že dosiahnutie národného cieľa – zvýšiť financie do vedy a techniky na 1 až 1,2 percenta HDP do roku 2020 – je zatiaľ otázne.
Áno, ale prekrýva ho štedré budovanie infraštruktúry výskumu zo štrukturálnych fondov EÚ. Tým si možno vysvetliť zmierlivé postoje výskumnej komunity v prírodných, lekárskych a technických vedách k stavu vo vede. Pre oblasť spoločenských vied sú však tieto investície menej dôležité, čo vytvára zjavnú názorovú a postojovú diferenciáciu.
Určite máte dobrý prehľad o situácii v akadémiách vied okolitých i vzdialenejších štátov, ktoré už prešli reformami. Kde dopadli najlepšie a kde najhoršie?
Najhoršie dopadli tam, kde akadémie neuvážene zanikli, napríklad v pobaltských štátoch. Fundamentálna reforma sa v rámci krajín V4 udiala v Česku. Z ich skúseností čerpáme. Základný poznatok je, že reforma sama osebe je potenciálom, nie výstupom.
Nebude transformácia SAV vzhľadom na to pridrahou reformou?
Naša reforma síce nebude lacná, ale aj tak patrí do kategórií lacných nástrojov, medzi ktoré počítam napríklad aj vytvorenie našej styčnej kancelárie v Bruseli, prísľub malých grantov na napísanie veľkých grantov, nehovoriac už o nejakých galavečeroch pre vedcov. Principiálna zmena si však vyžaduje podstatne zlepšiť domáce financovanie výskumu, európske zdroje sú všade iba jeho doplnkom. Bez neho nebude možné prevádzkovať ani nové prístrojové vybavenie laboratórií, o ktorom sme hovorili pred chvíľou.
Vaši českí kolegovia sú na tom lepšie?
Česi sú aj v tomto ohľade o veľký krok vpredu. Dnes, v období prísnej ekonómie a šetrenia, zvyšujú prostriedky na vedu. Nedávno dokonca analyzovali udržateľnosť nových, v súčasnosti budovaných centier. Prišli k záveru, že tri veľké centrá sú z hľadiska prevádzkových prostriedkov ohrozené.
Vraj počas veľkej redukcie SAV v rokoch 1992 – 1994 (Akadémia vtedy zoštíhlela takmer na polovicu a vy ste už boli jej predsedom, hoci len úradujúcim) museli zaniknúť aj vedné odbory a ústavy, ktoré sa neskôr ukázali ako potrebné. Je to tak?
Z ústavov, ktoré pod tlakom "ekonomickej skrutky“ zanikli, spomeniem Ústav pedagogiky a Ústav fyzikálnej elektroniky v Piešťanoch. Ten prvý nám neskôr opakovane vyčítali, ale už bolo neskoro. Funkcia druhého sa rozptýlila medzi iné pracoviská. Pozoruhodný bol vývoj dnešného Ústavu informatiky SAV, ktorý sa mal pôvodne rozpustiť. Radikálne sa mu obmedzil rozpočet, ale ústav dokázal prežiť vysokou aktivitou v medzinárodných grantových súťažiach. Dodnes je v tomto smere príkladom.
Stretávate sa ešte na "kompetentných“ miestach s názormi, že celú SAV by bolo najlepšie rozpustiť a budovať vedeckú základňu na univerzitách?
Na skutočne kompetentných miestach sa s tým nestretávam, iba na tých v úvodzovkách. SAV má na Slovensku svoje pevné miesto, potvrdené moderným zákonom z roka 2002 a vzťah medzi ňou a univerzitami sa vydiskutoval v 90. rokoch minulého storočia. Je pravda, že nastupuje nová generácia, ktorá o procese vzniku súčasnej štruktúry slovenského výskumu veľa nevie a občas z jej radov zaznejú staronové tézy. Nemajú však zatiaľ šancu otvoriť širšiu diskusiu. Na druhej strane otvorenie zákona o SAV v etape legislatívnych zmien pri prechode na verejné výskumné inštitúcie prináša určité nebezpečenstvo.
Čo máte na mysli?
Poviem to tak: prvoradou úlohou vedenia SAV je získať pre uvedené zmeny garancie v celom politickom spektre, aby neboli o pár rokov snahy o nejaké nové revízie.
Výkonnosť i tvorivosť vedca, podobne ako umelca, nezávisí len od veku, vy sám ste toho názorným príkladom. Aj k vám však dozaista doliehajú hlasy, podľa ktorých by SAV ľahšie prešla obdobím "finančných suchôt“ a prípadných reštrikcií, keby sa rozhodnejšie zbavovala starších pracovníkov. Kde sa berú podobné názory, kto alebo čo ich živí?
SAV sa môže starších pracovníkov zbavovať rovnako ako ktorýchkoľvek iných, ak nepodávajú vedecké výkony, čo sa zistí evaluáciou ad persónam, čiže dôkladným odborným zhodnotením práce každého vedca. Vek sám osebe nie je dôvod a pripomínam, že u nás platí antidiskriminačný zákon. Na druhej strane chápem, že keby sa to ošetrilo legislatívne, prehnane poviem "vek ako kolektívna vina“, bolo by to pre vedúcich pracovníkov omnoho pohodlnejšie. Aj pre vedenie SAV.
Budúcnosť slovenskej vedy si však nemožno predstaviť bez jej mladých talentov, u nás sú to najmä doktorandi. Čo sa dá ešte robiť pri jestvujúcich možnostiach, aby neodchádzali nenávratne do sveta a nachádzali doma vhodné podmienky na tvorivú prácu?
Nedávno som za zúčastnil na zasadnutí ALLEA, je to Federácia európskych akadémií, kde sa preberalo doktorandské, teda PhD štúdium v Európe v jeho konzervatívnej podobe tretieho stupňa vysokoškolského vzdelávania. Predstaviteľ Asociácie európskych univerzít Holm Nielsen uviedol tabuľku statusu účastníkov PhD štúdia. Vo vyspelých krajinách ako Švédsko, Dánsko, Rakúsko, Nórsko, Holandsko, Švajčiarsko má postavenie študenta najviac 20 percent účastníkov, väčšinu tvoria zamestnanci univerzít, ústavov, podnikov, samozamestnané osoby, štipendisti a nositelia grantov. V zaostávajúcich krajinách východu a juhu ako Maďarsko, Slovensko, Česká republika, Estónsko, Litva status študenta dominuje, je ich viac ako 50 percent, u nás dokonca 65 percent. To o niečom vypovedá.
O čom?
Tretí stupeň štúdia je aj dočasným útočiskom pred nezamestnanosťou, čo pri iných formách neplatí a prostriedky sú tam vynaložené omnoho efektívnejšie.
Okrem vedeckých publikácií ste autorom životopisných portrétov, cestopisných čŕt, či aforizmov. Nepíšete už aj svoje pamäti?
Píšem Kroniku SAV aj našu Rodinnú kroniku, obe sa pochopiteľne prelínajú.
Nedávno vyšli oficiálne Dejiny SAV od Dušana Kováča a kol., vy ste boli jedným z recenzentov tejto knihy. Čím sa bude od nej líšiť vaša kronika?
Bude mať menej faktografií, ale viac osobných spomienok a zážitkov. Niektoré sú poučné.
Mohli by ste z nej pre čitateľov Pravdy uviesť malú ukážku??
Prosím. V roku 2008 sme boli presviedčať premiéra, že Slovenská akadémia vied potrebuje vyšší rozpočet. Bol tam aj minister financií. Premiér nám nakoniec vyhovel, minister financií s tým nebol celkom spokojný. Po audiencii sme vyšli na dvor, minister si zapálil cigaretu a my sme mu s profesorom Slezákom húdli o význame vedy pre budúcnosť ľudstva. Minister vyfúkol dym a hovorí: „Pán predseda, kvôli vede ešte žiadna vláda nepadla.“ Mal, žiaľbohu, pravdu. Veda nie je futbal, kvôli ktorému vypukla v roku 1969 medzi Hondurasom a Salvadorom niekoľkodňová vojna.
Prof. Ing. Štefan Luby, DrSc. (1941), fyzik a organizátor vedeckého výskumu
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
- Úradujúcim predsedom Slovenskej akadémie vied bol od roku 1994 a riadnym predsedom od marca 1995 do mája 2009.
- V súčasnosti naďalej pracuje vo Fyzikálnom ústave SAV.
- Od roku 2010 je podpredsedom Európskej akadémie vied a umení so sídlom v Salzburgu.
- Vo výskume sa venuje laserom, röntgenovej optike, nanotechnológiám a nanoetike.
- Je autorom 390 vedeckých prác a 8 patentov.
- Je štvornásobným držiteľom Doctor honoris causa a nositeľom Pribinovho kríža 1. triedy.
- Napísal desať kníh životopisných portrétov a esejí, cestopisných čŕt, aforizmov a sentencií z prostredia vedeckého výskumu.