Politické reformy, ktoré v Československu prebiehali v predchádzajúcich mesiacoch, obzvlášť sledovali zástancovia demokratického socializmu po celom svete. Medzi nich patrila aj významná maďarská filozofka Ágnes Heller. Invázia, ktorá ukončila reformný proces, znamenala stratu veľkých nádejí, no bola aj podnetom na vytvorenie nového pohľadu na svet.
Aký mal pre vás význam rok 1968?
Znamenal pre mňa dve veci: na jednej strane to bola Pražská jar a protestné hnutie proti invázii Varšavskej zmluvy a na druhej strane májové vzbury v Paríži. Boli to pre mňa dva roky 1968. Obidva ovplyvnili moju prácu a moje osobné rozhodnutia, ale úplne odlišným spôsobom.
Ako to bolo s Pražskou jarou?
Po sovietskom potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956 som stratila akúkoľvek nádej v možnosť reformovania tohto typu socializmu, ktorý vtedy existoval v strednej Európe, a obzvlášť v Maďarsku. No postupne, a najmä počas Pražskej jari, sa mi vrátila nádej, že predsa len bude nejaká reforma možná. Dúfala som, že keby boli synchronizované reformné procesy rôznych štátov pod sovietskou nadvládou, bolo by možné dosiahnuť „socializmus s ľudskou tvárou“. Potom, po vpáde sovietskych, ale aj maďarských vojsk do Československa v auguste 1968, som túto nádej úplne stratila. Dospela som k názoru, že už žiadna možnosť reformy neexistuje. Socializmus sovietskeho typu, ale s ľudskou tvárou, bol jednoducho klam.
Čo pre vás znamenali parížske udalosti 1968?
Spoznala som myšlienky Novej ľavice, ktoré mi priniesli ďalšiu novú nádej práve vo chvíli, keď som stratila tú predchádzajúcu. Začala som dúfať, že ľavica, ktorá nemá nič spoločné so Sovietskym zväzom a s jeho ideológiou, obstojí. Nesympatizovala som so všetkými ideami, ktoré vzišli z tohto hnutia, ale získali si ma koncepcie komunity, študentskej participácie, slobody, oslobodeného a uvoľneného spôsobu života, individualizmu, ak to môžem tak nazvať. Slovom, idea, že môžeme robiť čo chceme, pokiaľ tým neobmedzujeme slobodu iných. To je starý princíp liberalizmu, ale tento princíp v liberálnych spoločnostiach zatiaľ nikdy nebol realizovaný. A ja som si myslela, že v Novej ľavici by sa konečne uskutočnil.
Spomenuli ste, že udalosti v roku 1968 ovplyvnili aj váš osobný život. Ako?
V čase vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa som bola na ostrove Korčula na filozofickej konferencii, ktorú každý rok organizovali juhoslovanskí humanistickí marxisti. Spolu s kolegami a kamarátmi sme na pôde konferencie proti invázii verejne protestovali. A z toho vyplynul celý rad iných vecí. Už sme neboli vnímaní ako „revizionisti“, ale ako opozícia vtedajšej vláde – a skutočne sme ňou už boli. Keby sme napísali kritické postrehy v osobnom liste generálnemu tajomníkovi Maďarskej socialistickej robotníckej strany Jánosovi Kádárovi, patrilo by to k straníckym komunistickým tradíciám. Očakávalo sa, že sa so svojimi problémami budeme obracať na stranícke vedenie. Ale to sme neurobili. Poslali sme spoločnú deklaráciu do tlačovej agentúry AFP, t. j. do agentúry nepriateľskej krajiny, čo bolo neodpustiteľné. Keď nás v roku 1973 prepustili z práce, argumentovali, že sme neboli len kultúrnou opozíciou, ale aj politickou. Dôkazom toho mala byť táto korčulská deklarácia.
Zúčastnil sa na príprave deklarácie aj váš učiteľ, renomovaný marxistický mysliteľ György Lukács?
Lukács napísal list Kádárovi. V tom bol rozdiel medzi novou a starou generáciou. Lukács bol starý komunista aj napriek tomu, že bol voči vláde v určitej opozícii a nepodieľal sa na jej činnosti. Predtým ho vylúčili zo strany, potom ho vzali späť. No vo svojom liste Kádárovi aj tak s nami vyjadril určitý druh solidarity. Veril, že to, čo sme urobili, bolo správne, aj keď on sám urobil niečo iné. Patrila som do tzv. Budapeštianskej školy prvej generácie Lukácsových študentov, vrátane môjho manžela Ferenca Fehéra, Mihálya Vajdu a Györgya Márkusa. Márkus a Fehér veľké sympatie k Novej ľavici necítili. Boli racionalistami, pre nich bolo toto hnutie romantickým. Ale na Vajdu a na mňa urobilo veľký dojem. Mysleli sme si, že to bola skvelá vec. Napísali sme dokonca článok s názvom Rodinná štruktúra a komunizmus. V ňom sme vymysleli rodinnú štruktúru možnú pre budúcnosť. Tradičné manželstvo je zlé pre deti, písali sme, a preto sme vymysleli typ veľkej rodiny, v ktorej budú mať deti viacero matiek a otcov. Nedávno som si článok prečítala znova. Je úplne utopický. Ale kritická časť, o rozpade tradičného manželstva, ešte platí.
Nová ľavica teda ovplyvnila vás, ale zdá sa, že vplyv bol aj obojsmerný. Je to tak?
Áno, moja kniha Každodenný život zapôsobila na Novú ľavicu, a to napriek tomu, že som ju napísala v čase, keď som o tomto hnutí ani nevedela. Nová ľavica sa zaujímala o možnosť revolúcie v každodennom živote. Jej prívrženci si mysleli, že každodenný život sa musí úplne zmeniť, a ja som vo svojej knihe tiež volala po totálnom pretvorení každodennosti. Moja práca si tak získala nadšený ohlas. Vplyv Novej ľavice na moje myslenie sa potom odrazil v mojej neskoršej práci Marxova teória potreby. Túto knihu som osobne nepovažovala za dôležitú, napriek tomu priamo oslovila duch doby. V Taliansku vyšla v jednom roku, myslím, v šiestich vydaniach.
Boli ste teda súčasťou politicko-intelektuálnych debát na Západe či Juhu. Mali ste aj vzťahy s reformnými marxistami a disidentmi okolitých krajín pod vládou komunistických strán?
Veľmi blízko som mala k poľským disidentom. V marci 1956 som na konferencii v Berlíne na tému sloboda spoznala filozofa Leszeka Kołakowského. Tam som sa tiež zoznámila s filozofom a novinárom Wolfgangom Harichom, ktorý bol vtedy významným predstaviteľom opozície vo východnom Nemecku, a s Ernstom Blochom, filozofom utópie a nádeje, ktorý v tom čase tiež žil v NDR. Ale Kołakowski bol prvý cudzinec, s ktorým som viedla vážnu výmenu ideí. Neskôr, počas maďarskej revolúcie v októbri a novembri 1956, poslal Leszek do Budapešti spisovateľa Wiktora Woroszylského. Rozprávala som sa s ním o svojej práci a on potom publikoval moje texty v Poľsku, no pod pseudonymom. Až po zmene systému vyšla kniha pod mojím menom.
Spomeniete si aj na iné kľúčové osobnosti poľskej filozofie?
Stretla som aj historika filozofie Tadeusza Krońského. S ním sme zažili zaujímavú príhodu. Viedli sme zapálenú diskusiu pri peci v byte Wolfganga Haricha. Otázka, o ktorej sme debatovali (a uvidíte našu naivnosť), znela: akú známku dáme Sovietskemu zväzu? Bolo to tesne po 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, keď Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti. Ja a Leszek sme povedali: „No tak, medzi jednotkou a päťkou – asi tri.“ Lebo jasné, je to hrozná diktatúra, ale vyhrali druhú svetovú vojnu, dosiahli niektoré veci, takže „tri“. Kroński začal na nás kričať: „Čo ste sa zbláznili? Sú to vrahovia! Vražda anuluje všetko ostatné! Dostanú nulu! Nulu! Nulu!“ To bol Kroński. Zomrel pár rokov na to a ja som ho už druhýkrát nevidela. Ale ešte si ho pamätám. Czesław Miłosz písal vo svojom životopise, že Krońského volali Tiger. Rozumela som tomu, keď som to čítala: preto na nás kričal, lebo tiger bol.
Mali ste kontakt aj so Slovákmi a s Čechmi?
Až po roku 1968, v emigrácii. Ale aj v roku 1968 som na spomínanej konferencii na ostrove Korčula stretla istého človeka z Československa. Keď prišla správa o invázii, všade zavládlo veľké vzrušenie. Bolo to ráno. Okamžite po tom, čo v juhoslovanskom rádiu hlásili, že vojská Varšavskej zmluvy vpadli do ČSSR, predniesol Ernst Bloch vynikajúcu reč o povinnosti hájiť slobodu a o povinnosti hájiť nezávislosť. Vtedy jeden účastník z Československa vystúpil na pódium a začal plakať, skutočne nariekať, so slzami v očiach. Povedal: „Všetko sa skončilo! Všetko sa skončilo! Stratili sme všetko!“
Zistili ste neskôr, o koho išlo?
Áno. Po zmene systému nás s manželom pozvali urobiť prednášku v Slovenskej akadémii vied. Keď sme tam boli, povedali mi: „Poďte, riaditeľ Filozofického ústavu by vás chcel vidieť.“ Keď sme sa stretli, opýtal sa ma, či ho nespoznávam. „To som bol ja, kto vtedy na Korčuli plakal.“ Bol to Július Strinka, prvý riaditeľ Filozofického ústavu po Novembri '89. (Július Strinka bol v 60. rokoch členom medzinárodnej redakčnej rady časopisu Praxis, ktorý organizoval konferencie na Korčuli. Neskôr sa stal disidentom. Riaditeľom FÚ SAV bol v rokoch 1990 – 1994 – pozn. autora).
S manželom ste v roku 1977 emigrovali z Maďarska do Austrálie. Bolo pre sociálnych kritikov ťažké presadiť sa z jedného typu spoločnosti, ktorý ste zvykli zvnútra kritizovať, do iného typu? Boli ste pripravení stať sa sociálnymi kritikmi aj v novom domove?
Keď je raz niekto sociálnym kritikom, bude ním vždy. V Austrálii som však zaujala iný postoj voči okolitému svetu než v Maďarsku, lebo byť sociálnym kritikom v totalitnej krajine znamená byť v opozícii. V krajine ako je Austrália môžete byť kritikom bez toho, že by ste sa museli stať opozičníkom. K tomuto systému totiž patrí, že ho môžete a máte kritizovať. Do určitej miery z kritiky a negácie žije. To je zlatá éra kritiky, keď kritizujete slobodne. Kritizovala som, samozrejme, spoločnosti sovietskeho typu aj predtým, ale nechcela som skončiť doživotne vo väzení. Knihu ako Diktatúra nad potrebami, ktorá bola nekompromisným zrkadlom sovietskeho systému, som mohla vydať až v emigrácii.
Je pre vás kľúčovým vzťah filozofie a politiky?
Filozofi sú, dá sa povedať, zamilovaní do politiky, a to už od čias Platóna. Stále vymýšľame nejakú ideálnu spoločnosť, ideálny štát, a veríme, že sa môže uskutočniť. Máme určitú neopätovanú lásku k politike. Táto láska sa však môže vyjadriť rôzne. V Austrálii sme s manželom napísali k politickým debatám veľa príspevkov. Napísali sme knihy o mierovom hnutí, o identite a tzv. biopolitike (politika o živote – pozn. autora), o vzťahoch medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Boli sme veľmi angažovaní v politike, nie však ako politickí činitelia, ale ako teoretici. Hegel mal pravdu, keď napísal, že filozofia nie je ničím iným, než časom vyjadreným v konceptoch. Nemôžeme uniknúť z našej doby, z nášho času. Vždy vyjadrujeme našu dobu v konceptoch. Čo to znamená? Koncepty sa vyvíjajú vo svojich vlastných termínoch. Nie sú to však len akési odtlačky, majú vlastný vývoj, vlastné sebavyjadrenie.
Zmena, ktorá sa v duchu tejto doby objavila, bol koniec alebo rozpad tzv. veľkých príbehov o pohybe dejín k nejakému konečnému rozriešeniu všetkých problémov. Jeden z týchto príbehov poskytoval marxizmus a bolo to práve v čase, keď ste sa vy, podobne ako mnohí kritici sovietskeho systému, začali dištancovať od marxizmu…
Áno, opustila som marxizmus, lebo som opustila všetky „izmy“. Dospela som k záveru, že v modernom svete už nie sú „izmy“, a že filozofia sa stala osobnou. Každý rozvíja svoju osobnú filozofiu. Už nemôžete byť „-ista“. Dokonca Marx sám povedal, že nie je marxistom.
V tom čase ste písali, že po rozpade veľkých príbehov, ktoré poskytovali jednotné a univerzálne riešenia dejinných rozporov, je súčasný svet charakterizovaný pluralizmom. V súčasnosti sa však tiež stáva, že mnohí vidia globalizáciu ako nebezpečenstvo pre pluralizmus. Šíri sa aj nostalgia po predmodernej dobe, o ktorej si často predstavujeme, že bola pluralitnejšia. V strednej Európe je to najčastejšie doba starej monarchie, o ktorej sa rozpráva ako o dobe, keď ľudia rôznych národností žili spolu, nie ako dnes, keď národy žijú oddelené v samostatných národných štátoch.
Nie sú zisky bez strát. Najlepšie, čo môžeme robiť, je optimalizovať zisky a minimalizovať straty. Pluralizmus je veľkým prínosom. Ale pluralizmus neznamená, že všetko na všetkých miestach a vo všetkých krajinách je rozličné. Napríklad, umenie. Teraz je v istom zmysle v umení veľký pluralizmus. V tzv. postmodernom veku už nie je žiadny dominantný, určujúci štýl. Môžete maľovať abstraktne, figuratívne, tvoriť inštalácie, video, môžete robiť veľa vecí. To je pluralistické, nie? Na druhej strane, ak pôjdete do Južnej Afriky a pozriete sa tam do múzeí, uvidíte presne tie isté druhy maľby ako v New Yorku. Môžete povedať, že to je úpadok a že sa už netvoria žiadne veľké umelecké diela. Že tento druh pluralizmu, v ktorom nie je žiadny dominantný štýl, žiadny dominantný žáner, je strata. Možno, že stratou je. Ale možno ide aj o zisk.
Popri našich snahách dosiahnuť viac zisku a menej straty, ako by sme sa mohli zo skúseností z roku 1968 poučiť?
Napísala som raz článok nazvaný Boli všetky revolúcie zradené? Odpoveď bola: „Áno, ale ako?“. Často je to, čo sa dosiahne, opakom toho, o čom sa snívalo. Občas je to len otázkou sklamania. V časoch revolúcie ľudia konajú s vyšším morálnym cítením než inokedy. Po revolúcii, naopak, konajú s nižším morálnym citom.
Myslíte, že sa to stalo aj po revolúciách v roku 1989?
Nie. V roku 1989, aspoň v Maďarsku, nebola žiadna vysoko morálna činnosť. Revolúciu sme dostali ako dar. Revolúcie však nemôžu byť darované. Za ten dar platíme dodnes.
Ágnes Heller
filozofka
- Narodila sa v roku 1929 v Budapešti.
- Po druhej svetovej vojne, počas ktorej jej otec zomrel v koncentračnom tábore v Osvienčime, vstúpila do Komunistickej strany Maďarska.
- Študovala u popredného filozofa Györgya Lukácsa a spolu s inými Lukácsovými študentmi vytvorila tzv. Budapeštiansku školu, ktorá rozvíjala neortodoxný marxizmus a kritizovala systém sovietskeho typu, ktorý v Maďarsku vládol.
- Od roku 1977 žila v emigrácii, najprv v Austrálii a neskôr v Spojených štátoch.
- V posledných rokoch žije opäť v Maďarsku, kde sa stala ostrou kritičkou konzervatívnej vlády Viktora Orbána.