Etnomuzikologička: Sme banka kultúrnej mnohorakosti

28.08.2014 11:42
Jana Ambrózová
Jana Ambrózová Autor:

Folklór mladých opäť láka. Navyše stále vznikajú nové lokálne festivaly, pri ktorých si obyvatelia v regiónoch oživujú vzťah k vlastnej minulosti a tradícii. A folklorizácia sa prenáša aj do oblasti populárnej hudby. Vedecky aj umelecky sa folklóru venuje v rôznych hudobných (nielen) ľudových združeniach mladá etnomuzikologička Jana Ambrózová, ktorá je autorkou množstva programov folklórnych festivalov na celom Slovensku.

Ako sa spája váš umelecký záujem o folklór s jeho vedeckým výskumom?
Vedecké a umelecké sa v mojom živote užitočne dopĺňa. Takzvaná štýlová hra na husliach alebo spev ľudových piesní totiž pomáhajú lepšie pochopiť veľmi dôležitú vec – mechanizmus interpretácie folklórnej hudby v jej mnohorakých podobách. Množstvo štýlotvorných detailov hudobnej interpretácie možno rozpoznať a vysvetliť oveľa jednoduchšie a spoľahlivejšie práve vtedy, keď na vlastnej koži zakúsime proces ich realizácie. Okrem toho sa venujem aj tzv. scénickému folklorizmu – napríklad dramaturgii programov na folklórnych festivaloch, aranžérskej práci pre spevácke skupiny, ale aj lektorovaniu workshopov, zameraných na ľudovú nástrojovú hudbu. Odborná znalosť je aj pri práci s folklórnymi telesami zásadná a nevyhnutná vec.

Mohli by ste viac priblížiť, čo je to scénický folklorizmus?
Hovoríme o ňom najčastejšie v prípadoch, keď sa folklór realizuje mimo svojho autentického prostredia, čím spravidla mení svoje funkcie a podobu. V praxi ide najmä o prezentáciu folklóru na javisku. Tam sa prispôsobuje zásadám nového priestoru, prípadne sa výraznejšie umelecky štylizuje, či už do podoby choreografie alebo speváckeho či hudobného diela. Aby pri tomto zložitom procese nedošlo k obsahovým a interpretačným omylom, paškvilizácii pôvodiny, ale najmä k potláčaniu lokálnych či regionálnych špecifík folklórnych prejavov, je nevyhnutné dôkladne poznať materiál, s ktorým pracujeme, a kontexty jeho existencie v tradičnom prostredí.

Chodia vôbec ešte v súčasnosti choreografi a hudobní upravovatelia „zbierať folklór“ na vidiek?
Niektorí áno. Priama osobná skúsenosť autora choreografie s  „pôvodnými“ interpretmi tanca a hudby určitej lokality je veľmi žiaduca. Ešte aj dnes je možné stretnúť takých, čo si stále veľa pamätajú a vedia niečo zatancovať alebo zahrať. Viacerí z nich boli alebo stále sú členmi dedinských folklórnych skupín. Rozhovorom s nimi možno získať cenné informácie na­príklad aj o tom, čo považujú za esteticky kvalitné, charakteristické pre ich lokalitu, ako sa oni naučili, čo vedia, aké rôzne funkcie hudbe a tancu pripisujú, pri ktorých príležitostiach sa hralo a spievalo atď. Tvorcov scénického folklóru toto poznanie obohacuje a pomáha im lepšie sa postaviť zoči-voči problematickým otázkam pri umeleckej a didaktickej práci s folklórnym materiálom.

Aj vo svete vidieť rastúci záujem o tradície a folklór. Je v tomto Slovensko špecifické?
Áno aj nie. Odborníci dobre vedia, že stredoeurópsky kultúrny priestor bol a stále je z rôznych dôvodov nesmierne bohatý na rôznorodé folklórne prejavy. Územie súčasného Slovenska je v tomto kontexte výnimočné. Tradičná hudba a tanec sa u nás dokázali vo svojej lokálnej mnohorakosti a nezmenenej funkcionalite zachovať až hlboko do druhej polovice 20. storočia. V mnohých ohľadoch sme však najmä v posledných dvoch desaťročiach nastúpili rovnakú cestu ako iné, nielen európske krajiny. Okrem zmien, ktoré so sebou priniesli globalizačné procesy, boom informačných technológií a až paralyzujúci vplyv masmédií, vo vidieckom prostredí sa na mnohé tradície postupne zabudlo. Stratili svoje opodstatnenie, inde sa pestrejšie, archaickejšie formy prekryli novšími, všednejšími, v ďalších lokalitách sa folklór ako-tak udržuje už iba na scéne. Zo sviatočných či všedných chvíľ každodennosti úplne vymizol alebo sa o ňom vie už len sprostredkovane. Ale napriek všetkému máme ešte lokality, kde sú folklórne prejavy mimoriadne živé dodnes. Navyše, pre etnomuzikologické bádanie sa v tomto prostredí objavili nové, fascinujúce témy na vedecký výskum.

S niektorými svojimi kolegami, napríklad Betkou Lukáčovou alebo Petrom Obuchom, nerobíte len etnomuzikologický výskum, ale experimentujete a využívate folklórne motívy v rôznych kapelách, kde dochádza k prieniku džezu, hudby iných kultúr a žánrov.
Na Slovensku existuje niekoľko etablovaných kapiel, ktoré sa zaraďujú do žánru world music. Je pravda, že v nich pôsobia viacerí moji kolegovia, a dovolím si tvrdiť, že je to aj počuť. Keď je človek talentovaným, technicky zdatným interpretom a súčasne je „poučený“ v oblasti folklóru, má obrovskú výhodu v tom, že sa dokáže nielen rafinovane pohrať s hudobnou štruktúrou a repertoárovou pestrosťou folklórnej hudby, ale tvorivo pracovať aj s ďalšími jej aspektmi. Možnosti kompozičných a aranžérskych riešení vtedy narastajú geometrickým radom. A potom to je úplne iná káva. Pri vydarených hudobných delikateskách sa niekedy nestačím v dobrom zmysle slova čudovať. Stačí spomenúť bratislavskú skupinu Banda či najnovší objav elektronickej scény – Fallgrapp talentovaného Jureša Líšku, violistu v sláčikovej ľudovej hudbe, ktorého hudobnú predstavivosť výrazne vyživuje rozmanitosť tradičnej hudby.

Médiá stále obľubujú viac balkánsku alebo rumunskú tradíciu. Je tá naša naozaj taká neznáma?
Odpoviem príkladom. Keď som bola v Belgicku, púšťala som nahrávky neštylizovanej ľudovej hudby zo Slovenska tamojším muzikantom, ktorí sa balkánskym alebo rumunským folklórom zaoberajú na vysokej úrovni. A oni boli úplne fascinovaní tým, aká je naša hudba rôznorodá a v mnohých ohľadoch muzikantsky atraktívna. Okrem toho som sprevádzala po Slovensku viacero študentských skupín z Rakúska a Nemecka – z krajín, v ktorých sa archaickejšie vrstvy ľudovej hudby a tanca buď nezachovali, alebo boli prekryté novšími formami. Títo študenti boli často zaskočení nevšednosťou folklóru, živelnosťou jeho interpretácie, osobitou krásou a vyžarovaním niektorých jeho interpretov. Veľmi zjednodušene povedané (ale s opodstatneným presvedčením): folklórne umenie našej krajiny je akousi „bankou“ mnohorakosti. Mnohorakosti, o ktorej v podstate netušíme ani my sami.

Dnešná mladšia generácia začína s folklórom experimentovať viac. Mení to už aj podobu folklórnych festivalov?
Áno. Posledné roky sa dramaturgia festivalov zásadne obohatila o typy podujatí, ktoré totálne rušia hranicu medzi interpretom na scéne a divákom v hľadisku. Priamo z diváka totiž robia účinkujúceho – veľkú revolúciu v tom spravili takzvané Tanečné domy občianskeho združenia Dragúni, ktoré vzniklo v roku 2002. Alebo divákov zapájajú do rôznych aktivít – sú to interaktívne podujatia pre deti, remeselné workshopy, semináre a prednášky pre širokú verejnosť či otvorené bočné pódiá pre ľubovoľných interpretov a i. Mnohí súčasní tvorcovia sa s ohľadom na okolnosti doby, v ktorej žijeme, snažia návštevníkov festivalov vzdelávať: v špeciálnych programoch im podrobnejšie približujú originálne a neštylizované podoby tradičnej kultúry či folklóru a na scénu pozývajú ešte žijúcich nositeľov. Možno v duchu akéhosi hesla: čím viac o niečom vieš, tým sa toho menej bojíš. Je totiž absurdné, že máme dodnes predsudky voči vlastnému kultúrnemu dedičstvu.

Folklórne Tanečné domy sa objavujú v mestských kluboch čoraz častejšie. Teda zmena je aj v klasickom folklóre. Ide tu už o akýsi nový typ hnutia?
Pred rokom 1989 zjednocovala fungovanie festivalov a činnosť folklórnych súborov pomerne jasná paradigma. Aj systém štátnych súťaží a prehliadok svojimi propozíciami jednoznačne pomenúval, aká miera štylizácie folklóru je pri jednotlivých typoch folklórnych telies optimálna. Dnešné Tanečné domy, kde sa široká verejnosť môže špeciálnou metodikou naučiť konkrétnu lokálnu podobu určitého tanca a spontánne si zatancovať pri ľudovej hudbe, sú samostatnou kapitolou. Mám dojem, že sa s nimi do veľkej miery začala „nová éra“ vo vývoji folklórneho hnutia u nás.

Učiť sa tancovať je zjavne čoraz obľúbenejšie.
Po roku 1989 sa z najrôznejších dôvodov posilnila variabilita uplatnenia folklóru na scéne. Pri vystúpeniach jednotlivých typov telies sa v súčasnosti možno stretnúť naozaj s hocičím. Vznikla celkom silná potreba opäť verejnosť zoznámiť s originálnou, umelecky neštylizovanou podobou folklóru. Inšpirovali sme sa v Maďarsku, kde sa s Tanečnými domami, ktoré sa volajú Táncház, začalo už v 70. rokoch minulého storočia. Občianske združenie Dragúni z Bratislavy a členovia folklórneho súboru Železiar tento model prevzali niekedy na prelome milénií. Dnes už pôsobia v mnohých mestách na Slovensku. To je však len jedna línia systematického zvyšovania povedomia o podobách folklóru a tradičnej kultúry.

Krojovaná svadba. Svadobný pár a starejší po...
Krojovaná svadba. Svadobný pár a starejší po obrade v kostole. Autor: Tomáš Kožík

Aké sú tie iné?
Najmä v posledných rokoch sa aspoň formálne kladie veľký dôraz na podporu regionálnej a lokálnej identity obyvateľov jednotlivých kútov Slovenska, ich vzťahu k rodisku a poznanie miestnych kultúrnych tradícií. Významné sú pri tom snahy UNESCO a viaceré medzinárodné dohovory. Primerane na ne mala reagovať aj naša vláda a súvisiace kultúrne inštitúcie – o. i. aj takzvané Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru pri SĽUK-u, ktoré v tomto kontexte vzniklo. Osobitá situácia nastala v jednotlivých obciach, kde sa  často s minimálnym rozpočtom kultúrni pracovníci, učitelia alebo iní angažovaní obyvatelia snažia pracovať na oživovaní, folklorizácii a konzervovaní tých prvkov tradičnej kultúry, ktoré považujú pre svoju lokalitu za dôležité.

Čo vás vedie k takej aktívnej, až osvetovej angažovanosti?
Stále silnejú opodstatnené hlasy pre rozvoj kultúrnej rozmanitosti, podporu kultúrnej identity miestnych spoločenstiev a systematickej práce s tým, čo sa označuje ako kultúrne dedičstvo – a to všetko na lokálnej a regionálnej úrovni. V školstve to možno badať aj na zavedení takzvanej regionálnej výchovy. Ale stále sme len na začiatku. Aktivity sú nesúrodé, metodický a vzdelávací materiál pre učiteľov, odborných pracovníkov chýba alebo nepostačuje. Čo sa folklórneho umenia a jeho pôvodných, „autochtónnych“ nositeľov týka, žijeme v hodine dvanástej. Mať dostatočný rozpočet a voľný čas, nerobím nič iné, len záchranný terénny výskum po bielych miestach na folklórnej mape Slovenska.

Prečo sa podľa vás v súčasnosti mnohí ľudia vracajú k folklóru alebo jeho inšpiráciám?
Zdanie, že festivaly sa opäť napĺňajú ľuďmi, nemusí byť celkom pravdivé. „Folklórne hnutie“, ako sa táto kultúrna sféra zvykne ešte aj dnes nazývať, je mimoriadne silné, a to najmä od 50. rokov minulého storočia. Zásluhu na tom majú viaceré dobové spoločenské faktory. Hovoriť o nich presnejšie by nestačilo na jeden rozhovor. Je však isté, že folklórne festivaly fungujú v akomsi živom emočnom a bujarom pnutí nielen dnes, ako sa to môže niekomu zdať, ale už niekoľko desaťročí.

Záujem mladej generácie vytvára dojem, že folklór nie je len vecou minulosti.
Áno, ale druhá vec je, že „živá“, lokálne príznačná folklórna tradícia v niektorých častiach Slovenska nám postupne zaniká. A veľmi rýchlym tempom. Za posledné roky nás naveky opustilo hneď niekoľko veľkých rómskych primášov, ktorí boli reprezentantmi špecifických herných štýlov. Ubúda ľudí, ktorí sa folklóru priučili prirodzene od starších na tanečných zábavách a pamätajú si mnohé dôležité informácie. Robili sme výskum ľudových piesní v jednej podtatranskej obci, kde sa ešte bežne rozpráva v nárečí. Ale piesne už obsahujú aj texty v spisovnej slovenčine či termíny z iných lokalít. Je to obvyklý jav. Z obavy o zánik miestneho nárečia sa objavil návrh, aby sa texty všetkých piesní preložili do miestneho dialektu: keď sa dialekt vytratí z každodennej komunikácie, bude existovať piesňový repertoár, v ktorom sa zachová. To, že situácia je akútna, si už uvedomuje veľmi veľa ľudí a v mnohých obciach sa zaktivizovali, aby čo-to zo svojho zachovali nasledujúcim generáciám. Hoci aj takýmto nezvyčajným spôsobom.

Teda nemožno v scénickom folklorizme hovoriť o skutočnom oživení?
Skôr ide o akýsi znovuoživený záujem. S veľkou pravdepodobnosťou sa v súčasnosti rozvíja na pozadí širšieho záujmu o vlastnú kultúrnu históriu a akýsi „návrat“ k jej hodnotám. Folklórni nadšenci majú, samozrejme, rozličné motivácie, prečo sa venujú práve ľudovej hudbe či tancu. Niektorí sú členmi folklórnych súborov len pre sociálny kapitál. Ale u mnohých svojich priateľov jasne pozorujem iný, omnoho sofistikovanejší prístup. Folklór a v rôznej miere idealizovaná predstava o tradičnej kultúre či o vidieckom spôsobe života pre nich predstavuje nesmierne dôležitú hodnotu. Vzdelávajú sa, zaujímajú sa o dejiny svojho rodiska, pátrajú cez rôzne, dnes už omnoho dostupnejšie informačné zdroje, prenášajú „ľudovosť“ v rôznych formách do svojho každodenného života, napríklad spôsobom obliekania. Pasia z krásy folklórneho umenia sa tak kombinuje s citlivým vnímaním historickej a kultúrnej kontinuity, vzťahu s predošlými generáciami či konkrétnymi predkami. To všetko sa odráža aj na dianí väčších folklórnych festivalov. Živelná muzika a tanec plne improvizovaných foriem nachádzajú svoje miesto aj mimo scény a oficiálneho programu. A ich hlavnými nositeľmi sú čoraz viac „súboristi“, a nie autochtónni nositelia folklóru. Práve toto je pre súčasné dianie príznačné.

Prečo folklór aj napriek predsudkom, ktoré ho spájajú s rôznymi veľmi negatívnymi nálepkami, oslovuje v takej veľkej miere novú vzdelanú generáciu? Nestáva sa životným štýlom príslušníkov nastupujúcej elity?
Tento dojem ste asi nadobudli účasťou na niektorých špecifických folklórnych podujatiach, ktoré veľmi dbajú o svoju dramaturgiu a úroveň programov. Napríklad ešte stále veľká skupina členov folklórnych súborov nevie veľa o tradičnej kultúre, alebo to, ako vyzerá a akými zásadami sa riadi originálny tanec, ktorý je základom jednotlivých choreografií súboru. Na druhej strane je pravda, že sa jasne formuje pomerne kompaktná skupina nadšencov, ktorí sú v poznaní ďalej. Objavil sa tiež úplne nový fenomén – seniorské folklórne súbory. To tu predtým nikdy nebolo. Takisto došlo k oživeniu a posilneniu tradície ľudových hudobných nástrojov. Vďaka zaujímavým spolkom a telesám sa zachovala už zanikajúca gajdošská tradícia alebo sa rozšírila výroba a hra na pastierskych hudobných nástrojoch píšťalách. Zužujúca sa personálna základňa na udržanie folklóru, hoci aj vo forme jeho javiskovej, takzvanej druhej existencie, sa teda zaujímavým spôsobom opäť rozširuje. To, čo sa dnes deje na Slovensku v tejto sfére, je na odbornú knižnú edíciu.

Podnetom na tento rozhovor pre mňa bolo, keď som zažil vystúpenie vašej skupiny Vranky na Myjavskom folklórnom festivale. Pri niektorých piesňach bolo vidieť, že ľudia plakali. Bolo vidieť, ako im hudba a piesne vyvolávali zimomriavky, umožnili im niečo, čo je dnes už vytlačené zo života – verejný plač, teda niečo podobné tradičným plačkám. Aké to je manipulovať s emóciami ľudí?
Dnešná doba je veľmi špecifická tým, že mainstreamové umenie, prezentované masmédiami, hrá vabank na naše emócie. Veľmi plocho a lacno, s túžbou po okamžitom účinku. Výhodou folklórneho materiálu je, že mnohé ľudové piesne sú charakteristické na jednej strane zaujímavými textami, podmanivou melódiou, na druhej strane sa s nimi v tradičnom prostredí spájal a ešte aj spája osobitý kontext interpretácie, ale aj funkčné väzby na konkrétne situácie. To všetko sa dá pri tvorbe scénického diela využiť. Fascinujúce je, že originálny materiál nie je potrebné príliš meniť. Citlivou úpravou sa dá upriamiť pozornosť poslucháča nielen na krásu toho, čo vidí a počuje, ale aj vzbudiť presvedčenie, že je to jeho. Že ide o dielo ľudí, ktorí mali podobné prežívanie situácií, podobné životné pravdy ako on. Teda, že folklór je stále aktuálnym umeleckým fenoménom.

Vaša snaha bola zjavne veľmi úspešná…
Ďakujeme. Konkrétne v našom programe zaúčinkovali aj balady. Nielen melódiou, ale najmä svojimi textami veľmi silno pôsobia na imagináciu človeka: odkazujú na ľudské utrpenie a tragédiu životných príbehov. Chceli sme presvedčiť poslucháčov, že príbehy „našich“ balád sa naozaj reálne stali, že žiale, ktoré boli v daných piesňach vypovedané, sú rovnaké, aké možno v iných situáciách prežiť aj dnes. Ak sa stalo, že niektorí diváci plakali, mohlo to byť práve preto, že istá forma práce s folklórnym materiálom dokáže u dnešného unaveného človeka ešte stále zarezonovať. Dokáže ho presvedčiť, že tu nejde výlučne o estetické kvality interpretácie ako takej, alebo o abstraktnejšie umelecké zámery upravovateľa.

V tomto roku ste sa stali spoluorganizátorkou Súťaže predníkov o cenu Rinalda Oláha, dali ste sa tak na praktickú organizáciu folklóru. Svojím poznaním začínate formovať a kultivovať sféru, ktorá býva považovaná za autenticky ľudovú. Ako to vnímajú ľudia v lokálnych folklórnych súboroch, keď im radí niekto zvonku?
Trecie plochy nastávajú najmä na súťažiach a prehliadkach, kde je na interpretov folklóru vyvíjaný akýsi pomyselný tlak, aby svoje umenie udržali v istej kvalite a štýlovo-interpretačnej rovine a aby prezentovali rozmanitosť folklórnej tradície s dôsled­nou väzbou na pôvodný materiál. Aby ho prinajmenšom dobre poznali. Mnohí interpreti a choreografi dosť ťažko znášajú neúspech na prehliadkach a súťažiach, rozpačitú spätnú väzbu od autorít a odborníkov, ktorí citlivejšie vnímajú neúprosnosť doby a konzekvencie, ktoré s tým súvisia.

Ide očividne o omnoho zložitejší problém …
Pokúsim sa to vysvetliť na jednom, veľmi zjednodušenom modeli. V súčasnosti možno hovoriť o dvoch, v mnohom prepojených, ale aj veľmi odlišných svetoch. Na jednej strane stojí pomyselný svet scénického folklorizmu, charakteristický veľkou rôznorodosťou javiskovej aj mimojaviskovej prezentácie folklóru v snahe tvorivo využívať jeho potenciál a štýlovú a žánrovú pestrosť. Na druhej strane tu máme reálny, každodenný svet hudobno-tanečnej kultúry na vidieku, ktorá od polovice 20. storočia prechádza veľmi intenzívnou premenou. Ako na to poukazujú terénne výskumy, tendencie potláčajúce osobitosť, stierajúce regionálne rozdiely nekompromisne „vyhrávajú“ nad vývojom k väčšej hudobno-štrukturálnej rozmanitosti. Hlavnou otázkou, ktorá s týmto súvisí, je, aké sú v súčasnosti prvoradé funkcie folklórnych telies a aké sú potreby dnešnej spoločnosti.

Zaujímavá je snaha konzervovať, aby sa folklór nevyvíjal.
Myslia si to viacerí, ale je to skreslená predstava. V prvom rade ide o apel poznať autentickú folklórnu predlohu. V súboroch sa štylizuje štylizované, choreografie sa vzďaľujú od pôvodiny obsahom aj formou. Preto vzniká pomyselný tlak na folklórne telesá a interpretov, aby sa štylizáciou príliš neodkláňali od tradície, aby svojím umením slúžili aj ako informačný zdroj o podobách folklóru u nás. Ale robí sa to len formou odporúčaní a inštrukcií. Umelecká a upravovateľská tvorba vo folklórnych telesách nie je na Slovensku systematicky koordinovaná. U nás existuje relatívne veľká voľnosť v spracovaní a interpretácii folklóru a mnohí sa jej úprimne tešia. Hranie či spievanie všeobecne je pre všetkých v prvom rade voľnočasovou aktivitou, ktorou uspokojujú nielen svoje osobité umelecké a psychologické, ale aj ďalšie spoločenské potreby. A tu akékoľvek externé pokyny a pravidlá, žiaľ, strácajú na váhe.

V súvislosti s kultúrnym dedičstvom by som sa pristavil pri otázke autorských práv, ktorú si nárokuje riešiť a spoplatňovať SOZA. Na tento problém upozornili práve akcie, napríklad v Pohorelej, kde chceli ľudia verejne prezentovať tradičné ľudové piesne. Čo pre vás ako človeka, ktorý aktívne pracuje s ľudovou, teda neautorizovanou hudbou, znamenajú tieto pravidlá?
Táto téma je mimoriadne zložitá. S istotou môžeme tvrdiť, že organizátori mnohých folklórnych podujatí v obciach či mestách zdieľajú voči súvisiacim normatívam a poplatkom pre SOZA celkom jednoznačne negatívne stanovisko. Poplatky, ktoré odvádzajú kvôli prezentácii ľudovej hudby na podujatí, majú nejasného konečného adresáta. Okrem toho často vážne finančne aj administratívne zaťažujú, dokonca v niektorých prípadoch existenčne ohrozujú mnohé podujatia. V takom prípade je rozčarovanie organizátorov celkom pochopiteľné. Okrem iného majú povinnosť nahlasovať zoznamy skladieb, ktoré odznejú. Aj to je často s ohľadom na spontánny priebeh mnohých typov programov, tiež aj neznalosť obsahu hudobnej zložky choreografií samotnými interpretmi (pretože sa na javisku odvíja improvizovane) – nemožné. Existuje tu skrátka mnoho absurdných prípadov, ktoré svedčia skôr o tom, že autorom legislatívy chýbajú dôležité poznatky o reálnej podobe a priebehu folklórnych podujatí a vôbec – hudobno-tanečných príležitostí.

Aby to nevyzeralo len ako nekonštruktívna kritika, čo by pomohlo, aby sa situácia zmenila?
Sledujem medializované diskusie medzi reprezentantmi SOZA a jej oponentmi, napríklad ako nedávno celkom otvorene vystúpil primáš ľudovej hudby Muzička Tomáš Brunovský. A nadobúdam presvedčenie, že kým sa nesprehľadnia, nespresnia niektoré právne znenia zákona a nenastane uspokojivý konsenzus v kompetentnej definícii, čo je autorské dielo vo vzťahu k ľudovej piesni ako hudobno-textovej forme so špecifickým kontextom vzniku, vývoja a tradovania, k spokojnosti na oboch stranách nedôjde. Ľudová pieseň je naozaj veľmi špecifický fenomén, v mnohých ohľadoch odlišný od komponovaného diela konkrétneho autora, rovnako ako proces upravovateľského procesu, ktorý s ňou súvisí.

Druhá čiastočne politická otázka sa dotýka vedy a verejného školstva. Pôsobíte na univerzite a dôkladne poznáte všetky problémy, ktorým je akademické prostredie vystavené. Zo strany politikov a zamestnávateľov už viac rokov vidieť systematické útoky a kampane vedené proti spoločenským a humanitným vedám ako zbytočným a neužitočným. Aký môže mať zmysel rozvíjať v súčasnosti také disciplíny, ako sú etnológia alebo veľmi špecifická etnomuzikológia?
Systematické spochybňovanie opodstatnenosti a spoločenskej funkcie humanitných a sociálnych vied je pre mňa nepochopiteľné. V podstate tomu celému akosi celkovo nemôžem uveriť. Je to ďalšia tragédia slovenskej vedy. Čo sa týka zamerania našej katedry, dôležitým aspektom štúdia je okrem samotnej odbornej erudície študentov aj podpora ich schopnosti byť užitočnými v praxi, zámerne nehovorím len „na trhu práce“. Okrem zručností spojených so zaznamenávaním sledovaných javov a následnej analýze pre využitie poznatkov v ďalšom bádaní a praxi, našich absolventov vedieme k nadobudnutiu zručností v oblasti osvetovej práce, ku kompetentnému pôsobeniu vo folklórnom hnutí a podobne. Absolventi takýchto odborov dostávajú príležitosť naučiť sa poučene pracovať s prvkami tradičnej kultúry v rôznych spoločenských oblastiach. Až príliš často sa totiž v médiách aj v práci kultúrnych inštitúcií rôzneho typu stretávame s amaterizmom, s intuitívnou prácou s „akýmsi krásnym folklórom a s národnými tradíciami“. Chýba vecný a odborný prístup.

Čo znamená folklór pre vás osobne?
Ako hudobná interpretka a cítiaca bytosť dokážem vnímať a oceniť obsahovú zložitosť folklóru, tiež interpretačnú bravúru a umelecký talent jeho pôvodných nositeľov, úplne originálny groove hudobno-tanečných príležitostí. Pri konfrontácii s hudobnými alebo filmovými záznamami z terénu ma niekedy priam mrazí. Fascinujúci balans medzi obsahom a formou, akési umelecké absolútno, tradované v mikrokozme každej jednej lokality. Otvorene priznávam pomerne veľký sentiment a fascináciu, ktorým podlieham najmä pri práci so staršími filmovými a zvukovými prameňmi. Často zachytávajú také umelecké formy, ktoré už dnes neexistujú v živej praxi. Odhliadnuc od toho – folklórne prejavy a ich vývoj sú súčasťou dejín umenia a kultúry našej spoločnosti. Je dôležité ich poznať aj napriek tomu, že nás ako umelecké formy možno neoslovujú.

Jana Ambrózová (1982)

etnomuzikologička

  • Vyštudovala a doktorskú prácu obhájila u Bernarda Garaja na Katedre etnológie a folkloristiky UKF v Nitre, kde aj v súčasnosti pôsobí.
  • Absolvovala výskumné a študijné pobyty na viedenskom Inštitúte pre výskum ľudovej hudby a etnomuzikológiu, na katedre hudby Univerzity v nemeckom Bambergu a v Múzeu hudobných nástrojov v Bruseli.
  • Odborne sa zaoberá najmä tradičnou inštrumentálnou hudbou na Slovensku, štýlovými znakmi hry sprievodných muzikantov v sláčikových ľudových hudbách a vybranými problémami systematickej hudobnej vedy.
  • Aktívne umelecky vystupuje v rámci ženských speváckych súborov Trnki (Banská Bystrica), Vranky (Nitra) a je členkou ľudovej hudby Borievka a experimentálneho tria NE:BO:DA:J (s Julom Fujakom a Andrejom Pleštinským).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovensko #folklór #kultúra #Jana Ambrózová #etnomuzikológia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku