V Povstaní bojovali proti najväčšiemu zlu svojej doby

Povstanie bude slovenskú spoločnosť rozdeľovať dovtedy, kým nevyrastie generácia, ktorá k nemu začne pristupovať na základe vecných informácií, overených faktov, a nie emócií, predsudkov či mýtov. Tvrdí to známy historik, bývalý riaditeľ Múzea SNP Ján Stanislav.

, 29.08.2014 12:00, aktualizované: 30.08.2014 12:00
Ján Stanislav Foto: ,
Historik Ján Stanislav
debata (34)

Bolo Slovenské národné povstanie skutočne slovenské a národné? Vraj sa na ňom zúčastnili len obyvatelia niekoľkých okresov, aj to prevažne luteráni. Poznáte tieto názory?
Samozrejme, že áno, ale zoberme si ktorúkoľvek revolúciu u nás či vo svete. Zapojil sa do nej celý národ? Iba tie najprogresívnejšie sily. A väčšinou mladí ľudia. Tak to bolo aj v našom Povstaní. A čo sa týka ich vierovyznania: väčšinou to boli vojaci a slovenská armáda svojou demografickou skladbou kopírovala zloženie celej populácie. Povstalci boli, samozrejme, väčšinou katolíci.

Obdivovatelia Jozefa Tisa a jeho režimu považujú Povstanie za protištátny puč, lebo vraj išlo proti slovenskej štátnosti…
Išlo proti tej štátnosti, ktorá bola naoktrojovaná nacistickým Nemeckom. Povstanie obrodilo slovenskú štátnosť na demokratických princípoch, jej zárodky sa stihli prejaviť už aj vo fungovaní štátnej správy na povstaleckom území. Do žiadneho puču či prevratu sa vám predsa nezapoja desaťtisíce ľudí. Vôbec nemuseli nastúpiť na výzvu Slobodného vysielača, ani na mobilizačné vyhlášky. Mohli odísť do iných regiónov Slovenska, oni však nastúpili. Keby obyvateľstvo nebolo pripravené na takúto obetu, Povstanie by sa neuskutočnilo. Povstanie bolo ozbrojeným pokusom vymaniť Slovensko z nemeckého vojnového chomúta i z jarma spojeneckého bloku štátov fašistickej Osi, kde ho dostali protagonisti ľudáckej garnitúry.

Povstalci by sa sotva dokázali udržať dva mesiace a viazať také početné sily Wehrmachtu, nebyť vojenskej pomoci vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Natíska sa otázka, prečo táto pomoc prišla napokon z Východu, a nie zo Západu – od Veľkej Británie a USA?
Otázka je oprávnená, veď v Londýne sídlil cez vojnu prezident Edvard Beneš a celá československá exilová vláda. Tá opakovane žiadala vojenský materiál pre pripravované povstanie na Slovensku predovšetkým od britských vojenských a spravodajských orgánov. Ich odpoveď bola na pokračovanie buď vyhýbavá, alebo dodávky tohto materiálu podmieňovali súhlasom sovietskej strany.

Ako si to vysvetľujete?
Veľká Británia sa upriamovala na materiálne dotovanie západného frontu a prístupov k Balkánu. To si vyžadovalo netrieštiť materiálne a letecké prostriedky. SNP navyše bezprostredne nekorešpondovalo s operačnými smermi strategického plánu britskej či americkej armády. Preto Británia nebola už vtedy ochotná angažovať sa materiálne ani vojensky v stredoeurópskom priestore. Tento priestor prepúšťala silnejúcej sovietskej sfére vplyvu. Robila tak v zmysle spojeneckých dohovorov na Teheránskej konferencii, pod tlakom strategických víťazstiev Červenej armády v lete roku 1943 a v dôsledku celkového vojenského vývoja na sovietsko-nemeckom fronte.

Rovnako sa správali aj Spojené štáty?
V lete 1944 prejavil americký Úrad strategických služieb (OSS) záujem dodať pre chystané Povstanie vojenský materiál zo základní v Taliansku. Výkonný výbor pre špeciálne operácie (SOE) britskej spravodajskej služby MI6 však podľa archívnych dokumentov upozornil amerických partnerov, že každá spojenecká dodávka tohto materiálu sa viaže na sovietsky súhlas. V tejto súvislosti treba objektívne konštatovať, že československá exilová vláda nezmapovala včas, kde boli natrvalo nasmerované periskopy vojensko-politických záujmov Veľkej Británie. Nedokázala diferencovane využiť prehlbujúci sa záujem USA o stredoeurópsky priestor na to, aby prostredníctvom jeho OSS zabezpečila materiálnu pomoc SNP.

Sovieti boli ochotní hneď podporiť slovenské Povstanie?
Áno, ale aj oni túto pomoc všeličím podmieňovali. Požadovali zreálniť plán Povstania. Ten pôvodne predpokladal vytvorenie vzdušného mostu, ktorým by 400 lietadiel presúvalo na povstalecké územie aj ťažkú delostreleckú techniku, tylové zariadenia a protilietadlové zbrane vážiace viac ako dve tony. K dispozícii však bolo iba 170 lietadiel a tie takéto ťažké zbrane nemohli prepravovať z technických dôvodov. Sovietski generáli požadovali ďalej päť vhodných letísk pre dodávky, toľko ich však organizátori Povstania nemali k dispozícii.

Generálnemu štábu Červenej armády sa však spočiatku nepozdával celý plán Povstania. Čo vlastne proti nemu mali?
Operační dôstojníci generálneho štábu úplne spochybnili možnosť udržať pevnú obranu podstatnej časti povstaleckého Slovenska slovenskou armádou. V marci 1944 to generál Filipp Golikov povedal na rovinu: kým sa sovietske jednotky dostatočne nepriblížia k slovenskému územiu, nemožno počítať s tým, že by velenie Červenej armády nasadilo na podporu Povstania také vojenské sily, ktoré by mohli viesť dlhodobú obranu väčších priestorov.

Mali Sovieti vtedy iné zámery?
Začiatkom jari 1944 sa oslobodzovanie Česko-Slovenska v sovietskom strategickom pláne podmieňovalo úspechmi na varšavsko-berlínskom a bukureštsko-viedenskom smere. Územie Česko-Slovenska sa malo týmto spôsobom akoby vymanévrovať z nemeckých rúk. Hlavný stan nerátal s možnosťou prekračovať Karpaty priamym úderom. V Karpatoch mali operovať iba malé zaisťovacie jednotky Červenej armády.

Čo teda odporúčali jej stratégovia Slovákom namiesto vojenského ozbrojeného vystúpenia?
Podľa generála Golikova bol jediným vhodným spôsobom vedenia boja na Slovensku v tom čase boj pohyblivých partizánskych oddielov, ktoré by sa nesmeli viazať dlhodobou obranou miest. Dôstojníci generálneho štábu však celkom nevylučovali ani možnosť, že Červená armáda dostane rozkaz ísť na pomoc Slovensku v predstihu, teda skôr, ako sa pripraví útok sovietskych jednotiek cez Karpaty. Treba však konštatovať, že generálnemu štábu bolo jasné, že vojenské prípravy na Povstanie na Slovensku na prelome rokov 1943 a 1944 sa ešte de facto nezačali. A práve toto vákuum vo vojenských prípravách sa snažila sovietska strana využiť a preklenúť rozvojom partizánskeho hnutia. Podpísaním spojeneckej zmluvy so Sovietskym zväzom z decembra 1943 československá exilová vláda zvolila cestu dohody a perspektívy výhodnej spolupráce so ZSSR. Nádejala sa, že tento mocný spojenec poskytne dostatočnú vojenskú pomoc.

Ako vnímala možnosť partizánskeho hnutia podporovaného zo ZSSR londýnska exilová vláda?
Vtedy ešte ako hrozbu, ale nakoniec s tým súhlasila. A nezasiahla ani po tom, čo sa partizánske skupiny odmietli podriadiť vojenskému ústrediu pod velením vtedy ešte podplukovníka Jána Goliana, alebo aspoň s ním koordinovať svoju činnosť. Golian žiadal v polovici augusta 1944 utlmiť partizánske aktivity, aby nevyvolali okupáciu Slovenska nemeckými jednotkami ešte pred vypuknutím Povstania. Prosil československé ministerstvo obrany v Londýne, aby zakročilo v tomto zmysle u Sovietov. Z Londýna však dostal odpoveď, že partizánske akcie nemôžu byť na ujmu a že je dobre, ak urýchlia spád udalostí. Čo sa aj stalo, a tým sa len potvrdili Golianove obavy.

V júli 1944 už sovietska strana mala v rukách aj podrobný projekt Povstania vypracovaný ilegálnym vojenským ústredím. Ako naň reagovala?
V projekte sa počítalo s tým, že dve východoslovenské divízie nadviažu kontakt s jednotkami Červenej armády, čo im umožní rýchlo prekročiť Karpaty a oslobodiť Slovensko. Podľa najvyššieho sovietskeho velenia však pevná nemecká obrana so silnými tankovými zoskupeniami nevytvárali reálny predpoklad na úspešné prekonanie Karpát. Navyše z iných zdrojov sovietski predstavitelia vedeli o nepripravenosti východoslovenskej armády, ktorá sa stále nenachádzala v stave bojovej pohotovosti. Ale dlho sa ku Golianovmu plánu nevyjadrovali, zachovávali takpovediac zdržanlivé mlčanie.

Vieme, že Povstanie malo podľa tohto plánu vypuknúť až vtedy, keď jednotky Červenej armády obsadia Krakov, čo Golian veľmi prezieravo odhadoval na 20. januára 1945 (v skutočnosti sa tak stalo len o deň skôr). Okolnosti sa však zbehli ináč a Povstanie začalo neplánovane už 29. augusta 1944. Zmenil sa tým postoj Moskvy?
Sovietska strana vtedy prerušila mlčanie a zrejme začala zohľadňovať nosné racionálne jadro projektu s jestvujúcou situáciou na sovietsko-nemeckom fronte. Zostáva nezvratným faktom, že už tri dni po vyhlásení Povstania rozhodlo najvyššie sovietske velenie poskytnúť mu okamžitú vojenskú materiálnu pomoc prostredníctvom vzdušného mosta a predovšetkým spustením Karpatsko-duklianskej vojenskej operácie.

Tá sa však začala až 8. septembra, vojská sa cez karpatské priesmyky prebíjali dlho, čo poskytuje dodnes živnú pôdu na rôzne špekulácie. Jedna z nich znie: Moskva v skutočnosti chcela ponechať povstalcov svojmu osudu, aby potom ešte viac vynikla osloboditeľská misia Červenej armády. Čo vy na to?
Sú to všetko holé nezmysly, absolútne nepodložené faktami. A historickým faktom je, že hlavný stan Červenej armády nariadil veleniu 1. ukrajinského frontu, aby v maximálne skrátenom čase, prakticky za 5 – 6 dní, čo je nevídané, nasadil do operácie v Karpatoch všetky sily 38. armády (vrátane do jej zostavy začleneného 1. Československého armádneho zboru) a čiastočne aj 1. gardovej armády. V tom čase už najvyššie sovietske velenie vedelo, že naisto nemôže rátať s východosloven­skými divíziami, veď medzitým ich z väčšej časti odzbrojili a internovali nemecké okupačné jednotky. Je pravda, že sovietskym vojskám sa nepodarilo rýchlo prekonať Karpaty a preniknúť do priestoru Povstania. Boje v Karpatoch však zabránili nepriateľovi nasadiť tieto sily proti povstalcom, čo umožnilo generálovi Golianovi stabilizovať jednotlivé úseky povstaleckej obrany.

Na druhej strane, povstalci viazali početné sily Wehrmachtu. Nepresvedčila najmä táto okolnosť sovietsku stranu, aby poskytovala Povstaniu materiálnu a inú pomoc?
Určite áno, už samotné vypuknutie Povstania priviedlo najvyšších sovietskych činiteľov k tomu, aby si uvedomili, aké možnosti im poskytuje Slovensko, pričom nielen vojenské, ale aj politické.

Nemáme možnosť v jednom rozhovore rozobrať všetky problémy, ktoré sprevádzali povstalcov od začiatku bojov až po ich ústup do hôr. Nemožno sa však nespýtať, či sa niekedy dozvieme, ako zomreli povstaleckí generáli Ján Golian a Rudolf Viest?
Nevylučujem, že raz sa ešte objavia o tom nejaké dokumenty.

Kým sa tak stane, ktorú verziu o ich smrti považujete za najpravdepodob­nejšiu?
Ak vychádzame z logiky konania nacistických spravodajských služieb a Ríšskeho úradu pre bezpečnosť, je takmer isté, že takéto "veľké ryby“ by sotva ponechali nažive. Zvykli predsa popravovať menej významné osobnosti.

,,Financmajster" Povstania Imrich Karvaš sa však dostal na slobodu, prežil vyšetrovanie gestapa…
… a prežil ho aj "železný kapitán“ Ján Stanek. Ako to? Lebo nacistické spravodajské služby sa rozhodli pre popravu len vtedy, keď väzňa tejto kategórie už úplne vyťažili. V prípade Staneka a čiastočne aj Karvaša stále visela vo vzduchu otázka, či Tiso nemá prsty v Povstaní. Stanek ako dlhoročný spravodajca to pri výsluchoch vybadal a na tom postavil svoju hru s vyšetrovateľmi.

Vyvolával dojem, že čosi ešte vie, ale zatiaľ nepovie?
Asi tak. Svoje informácie dávkoval. Vedel, že vyšetrovatelia si ich budú overovať. A medzitým plynul čas, blížil sa koniec vojny.

Mohol však mať Tiso prsty v Povstaní?
Nemohol. Ale vedelo sa, že minister obrany Čatloš pripravoval prevrat. Čo ak Tiso o tom niečo vedel a nezasiahol? Čo ak vedel aj o prípravách Povstania? Takéto a podobné otázky si zrejme kládli nemeckí spravodajskí dôstojníci. Preto si takéto delikátne indície museli zdĺhavo viackanálovo overovať, keďže išlo o štátneho prezidenta satelitného štátu.

Teraz dovoľte niekoľko osobných otázok. Dejiny ste študovali na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici v čase, keď sa postupne menil aj oficiálny výklad Slovenského národného povstania – v prvej polovici 60. rokov minulého storočia. Ako ste to vnímali?
Viete, ja som mal veľké šťastie, že som vyrastal v Liptove, v Partizánskej Ľupči, bývalej Nemeckej Ľupči, a z neďalekej obce Lisková pochádzal Jaroslav Šolc, priamy účastník Povstania a neskôr znamenitý vojenský historik. Už ako mladý chlapec som počúval jeho rozprávanie i spomienky partizánov z mojej dediny.

Šolc sa zapísal do historiografie SNP výraznými písmenami…
Bol to múdry, bystrý historik. A verte, keď sa stretol so svojimi spolubojovníkmi pri guláši, a keď si chlapi vypili, nekládli si servítky na ústa. Všetko povedali naplno, bez príkras… Vďaka tomu som v dejepisoch a knihách o SNP dlho zamlčované pravdy počul už ako malý chlapec z prvej ruky. Iste, mnohé súvislosti som vtedy ešte nechápal, dobe poplatným výkladom som však už po takejto skúsenosti neveril.

Nenašli sa aj u vás v dedine ľudia, ktorí sa po vojne vydávali za odbojárov, hoci s protifašistickým odbojom nemali nič spoločné?
Boli snahy pridať sa akosi dodatočne, ale v partizánskej obci nemohli mať nádej na úspech. Tam každý vedel o každom, o jeho zásluhách i zlyhaniach.

Aj v rodine ste mali aktívnych účastníkov Povstania?
Otcov bratranec Laco Stanislav bojoval na strane Povstania ako delostrelec južne od Ružomberka v rámci 6. taktickej skupiny. A ďalší bratranec Pavol Stanislav zahynul ako príslušník východoslovenskej armády. Môj otec s rodinou bol počas Povstania na mimopovstaleckom území – žili sme v Budatínskej Lehote pri Kysuckom Novom Meste.

Akých ste mali učiteľov dejepisu na strednej škole?
Ja som chodil na drevársku priemyslovku v Liptovskom Hrádku. A tam sme mali nielen vynikajúceho dejepisára Štefana Trcku, ale aj skvelého slovenčinára Jaroslava Surovčeka. Títo dvaja muži predurčili moju budúcnosť, lebo vďaka nim som sa nestal technikom, ale som sa preorientoval na humanitné vedy a pokračoval v štúdiách na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.

Vyštudovali ste dejiny v kombinácii so slovenčinou ako učiteľský smer. Ako dlho ste učili po skončení vysokej školy?
Dvanásť rokov som odučil v Liptove. Najdlhšie v Liptovských Revúcach a v Ružomberku. Kým však na vysokej som viac inklinoval k slovenčine, počas učiteľovania ma čoraz viac vťahoval dejepis a pohlcovalo štúdium histórie, najmä tej novšej.

Táto vášeň vás v roku 1978 priviedla aj do Múzea SNP?
V podstate áno. Nie nadarmo sa však vraví, že za všetkým treba hľadať ženu. S mojou manželkou sme sa spoznali štyri roky predtým, ona však pracovala v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Banskej Bystrici. Chceli sme byť spolu, ale voľné miesto pre učiteľa dejepisu a slovenčiny sa v stredoslovenskej metropole vtedy nenašlo. A tak som našiel odvahu a zaklopal na dvere vtedajšieho riaditeľa Múzea SNP Štefana Pažura. Prijali ma…

Tam ste si odkrútili desať rokov a neskôr ste sa do múzea vrátili, medzitým ste však pracovali v Historickom ústave SAV. V Banskej Bystrici mal nejakú pobočku?
Práve vtedy v roku 1988 ju zriadil vtedajší riaditeľ ústavu Samuel Cambel. Zlanáril ma do pobočky. Pracovali sme v nej len dvaja, dnes už nebohá historička Xénia Šuchová a ja. V Bratislave neboli veru nadšení tým, že niečo také v Bystrici vôbec vzniká…

Nejaké to "druhé centrum“?
Veď hej, ale potom si povedali, uvidíme, ako si budú odborne počínať. Pre mňa to však bolo sedem hviezdnych rokov. V Akadémii som totiž mal naozaj čas na poriadnu prácu aj som veľa robil i publikoval.

Knižne vám vtedy vyšla aj dizertačná práca, čo sa stávalo len málokedy.
Okrem Jozefa Bystrického a Karola Fremala ju posudzovali aj Ľubomír Lipták a Jozef Jablonický. Práve oni dvaja prácu odporučili zaradiť do edičného plánu Akadémie. Jablonického posudok sa našiel v jeho pozostalosti, dali mi ho, veľmi ma potešilo, čo napísal. Vážim si to.

Doktor Jablonický sa už nedožil 70. výročia SNP. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale platí to aj o ňom? Necítiť po jeho odchode do večnosti vákuum v tej "jeho“ oblasti slovenskej historiografie?
Mal som to šťastie poznať Jožka Jablonického aj zblízka a mnohým veciam sa od neho priučiť. Bol pre mňa ako maják na mori. Vyoral velikánsku brázdu, chvalabohu, že ho slovenská historiografia mala. Bol to historik európskeho formátu, hoci pracoval na témach týkajúcich sa vyslovene Slovenska. Narobil sa prinajmenšom za piatich dobrých historikov, ním napísané zostáva. Všetci tí, čo sa budú zaoberať históriou odboja na Slovensku a Povstania, ho nebudú môcť obísť a tváriť sa, že neexistoval. Tak ako mnohí sa tvárili, že neexistuje, kým žil…

Vráťme sa ešte do čias vášho prvého pôsobenia v Múzeu SNP. Čo si tam vtedy historik mohol dovoliť a čo nie?
Viem, občas počuť hlasy, že múzeum za bývalého režimu skúmalo len vedúcu úlohu KSS v Povstaní. Vtedy to síce bola prioritná úloha, popri nej sa však pracovalo na všeličom inom. Vtedajší riaditeľ Pažur mi nikdy nebránil v tom, aby som mohol cestovať a dokumentovať aj západný odboj, hoci som nebol v strane. Tak sa mi podarilo získať v rámci akvizičnej činnosti pre múzeum stovky fotografií z činnosti československých letcov vo Veľkej Británii počas druhej svetovej vojny.

Čitateľovi treba vari pripomenúť, že výskumne ste sa venovali predovšetkým letectvu v čase príprav na Povstanie a potom i priamo počas Povstania.
Áno, to bola moja takpovediac celoživotná téma. A od nej sa odvíjali ďalšie. Napríklad, nevedelo sa, ako fungoval počas Povstania sovietsky vzdušný most. Lákalo ma získať o tom poznatky priamo z prameňa, dôležité sovietske vojenské archívy však boli vtedy nedostupné. Najmä Ústredný archív Ministerstva obrany ZSSR v Podoľsku.

Napriek tomu ste viaceré utajované informácie zo sovietskych archívov vydolovali. Ako?
Priatelia v Moskve ma doslova prepašovali do mekky sovietskeho vojenského letectva, do mestečka Monino. Dodnes tam sídli letecká akadémia aj archív letectva. Umožnili mi stretnúť sa s mnohými účastníkmi vzdušného mostu – počas Povstania boli kapitánmi či majormi, v čase, keď som ich navštívil, už generálmi.

Do samotného archívu v Podoľsku ste sa však nedostali?
Ja nie, ale oni tam na moju prosbu išli, ich pustili, a vypísali pre mňa to, čo som potreboval! Čo je však zaujímavé, báli sa citovať archívne čísla. Mám to teda ako ich spomienky. A z jednej návštevy Monina som si odniesol, ako prvý z československých historikov, aj fotografie veliteľov vzdušného mostu, ktorým sa prepravovali sovietske zbrane, munícia a ďalší vojenský materiál pre našich povstalcov v roku 1944. No nešlo len o fotografie. Postupne som sa spriatelil napríklad s generálmi S. F. Jalovým, V. A. Gordilovským a s A. V. Dudakovom. Ten v roku 1944 velil eskadre, ktorá lietala na pomoc Povstaniu. V roku 1988 sme s Jurajom Rajnincom napísali o vzdušnom moste dokonca scenár pre dokumentárny film, ktorý nakrútila Československá televízia.

Ale základné archívne materiály o vzdušnom moste vám naďalej chýbali?
K tým som sa dostal až po roku 1995, už ako riaditeľ Múzea SNP. V nových pomeroch sme rozbehli intenzívnu spoluprácu s hlavnými vojensko-historickými inštitúciami v Rusku. Vtedy sme už mali prístup aj do archívu v Podoľsku pri Moskve.

Využili ste zrejme obdobie, keď sa tie archívy na niekoľko rokov pootvorili, aby sa potom znovu pre bádateľov zo zahraničia zatvorili?
Presne tak, práve ten čas "otvorených dverí“ som využil.

Dá sa povedať, že historici už Povstanie v zásade preskúmali?
Veľa je preskúmaného, ale, žiaľ, aj nepoznaného. Nepoznaného aj v tom zmysle, že fakty a poznatky o Povstaní, obsiahnuté v našich monografiách, zborníkoch a vo vedeckých článkoch, sa, bohužiaľ, nešíria ďalej. Vyjde to v niekoľko sto výtlačkoch, ale máločo sa dostane do školských knižníc a do knižníc vôbec, ale aj do masových médií.

Čo ešte ostáva preskúmať, overiť, lepšie spracovať?
Je toho dosť. Napríklad partizánske hnutie a jeho riadenie z hlavného štábu v Kyjeve, činnosť špeciálnych diverzných skupín NKVD alebo skupín, ktoré sem vysielali jednotlivé fronty, stále nie je dostatočne prebádaná.

A čo excesy partizánov, popravy nevinných civilistov?
Bohužiaľ, bolo aj to, hoci je chybou na základe niekoľkých takýchto excesov hodnotiť celé partizánske hnutie. Niektoré z tragických prípadov sú už objasnené, napríklad Sklené. Iné však nie komplexne. Ani vražedné praktiky štábu partizánskej brigády nadporučíka Velička v auguste a v septembri 1944 v Sklabinej neboli objasnené do konca, čo naďalej vrhá tieň na Povstanie. Čiže práce je nadostač aj pre ďalšie generácie historikov.

Nie je však historický výskum v tejto oblasti u nás príliš rozptýlený a málo koordinovaný?
Teraz ste udreli klinec po hlavičke, ako sa hovorí. Mňa príjemne prekvapilo, keď poľský premiér Donald Tusk nie tak dávno inicioval založenie ústavu – a našiel preň peniaze! – ktorý má skúmať dejiny Poľska v období druhej svetovej vojny. Tusk zrejme pochopil, že ak sa to má spracovať komplexne, budú potrebné sily špecializovaného vedecko-výskumného pracoviska.

Na Slovensku sme však kedysi dávno mali Ústav SNP. Čo sa s ním vlastne stalo?
Ústav, ktorý spomínate, vznikol v roku 1947 v Banskej Bystrici a mal pôvodne vedecky dokumentovať všetky stránky odboja a Povstania. Začiatkom roku 1951 presídlil do Bratislavy, kde ho postupne prebudovali na Ústav dejín KSS, z ktorého sa neskôr stál Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS. Po novembri 1989 sa už Ústav SNP neobnovil.

Medzitým však vzniklo a rástlo Múzeum SNP.
Iste, ale množstvo archívneho materiálu z pôvodného Ústavu SNP sa nedostalo do Múzea SNP. Rozchytali si ho iné inštitúcie – Ústav pamäti národa, Národný archív a tak ďalej.

Po roku 1995, už ako riaditeľ múzea, ste túto otázku nenastolili?
Nastolil, ale karty už boli rozdané, vrátili nám len fotoarchív, ktorý zachránila pre múzeum fotografka Plevzovho ústavu (Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS). V tom čase som vypracoval novú koncepciu Múzea SNP a neskôr som ju rozšíril. Postavil som si totiž otázku, čo s týmto múzeom v 21. storočí. A keďže mi bolo jasné, že Ústav SNP už nie je možné obnoviť ani ako autonómnu organickú súčasť múzea, predostrel som ministerstvu kultúry v rámci rozšírenej koncepcie požiadavku na zvýšenie počtu jazykovo a historiograficky kvalifikovaných pracovníkov, ktorí budú schopní programovo pracovať na príprave dokumentov na vydanie. Napokon rozhodli nie strategicko-koncepčné, ale ekonomické kritériá.

Múzeum však vydáva knihy, je tak považované aj za vedecké pracovisko?
Áno, ale v akom rozsahu a s akým zázemím? Obnovená koncepcia predpokladala posilniť tieto činnosti personálne i materiálne, čo sa doteraz nestalo. Ekonomickí úradníci majú aj dnes rozhodujúce slovo. Nezmyselne často zdržujú ľudí od práce v štýle: hláste, prečo ste nehlásili.

Súhlasíte s názorom, že všetko zásadné už historici o Povstaní povedali. Napriek tomu sú naďalej pokusy ho odznova prepisovať a vykladať neskutočným spôsobom: ako sprisahanie Čechov a komunistov alebo dokonca slobodomurárov (pozri texty istého B. Podolského). V čom to je?
Má to korene v minulosti, keď si Povstanie viac-menej privatizovala komunistická strana, keď sa význam vojska v Povstaní nedoceňoval a úloha komunistov a partizánov zveličovala. Vtedy sa začalo kriviť vedomie. A pretrvávalo to prakticky až do roku 1964, do rehabilitácií nespravodlivo odsúdených v politických procesoch. Mnohí ľudia sa hanbili alebo báli priznať, že boli v Povstaní. Viete si to predstaviť? Bojovali proti najväčšiemu zlu tej doby, proti fašizmu, a báli sa k tomu priznať?!

V prvej polovici 50. rokov takmer všetci významnejší, v tom čase ešte žijúci politickí predstavitelia a vojenskí velitelia Povstania sa ocitli vo väzniciach alebo boli v emigrácii…
Nadlho prevládlo obrátené garde hodnôt. A mnohí gardisti hneď po vojne prezliekli kabáty, vstúpili do komunistickej strany a prenasledovali povstalcov. Čo to mohlo urobiť s vedomím, s morálkou a so vzťahmi v spoločnosti? Ďalší, tí prihorliví, čo si odniesli zo Slovenského štátu maslo na hlave, mlčali síce, ale vtlačili pečať svojim potomkom. Potomkovia sa prejavili po roku 1989, keď sa otvorili stavidlá novoľudáctvu.

Prečo Povstanie aj po 70 rokoch rozdeľuje slovenskú spoločnosť? A dokedy ešte bude?
Dokedy nevyrastie nová generácia, ktorá už bude pristupovať k Povstaniu na základe vecných informácií, overených faktov, a nie emócií, rôznych predsudkov, legiend či mýtov. Preto považujem za také dôležité systematicky vydávať dokumenty o Povstaní a vôbec o Slovensku v období druhej svetovej vojny. Potom sa tu nebude o týchto historických udalostiach šíriť toľko demagógie a bohapustých výmyslov. Edícia dokumentov by argumentačne vzala vietor z plachát demagógom rôzneho politického či ideologického kalibru. Súčasne by sa stala aj istým vhodným nástrojom na uľahčenie verejnej kritiky historickej práce, čím sa uvedú do spoločenského života objektívne kritériá kladené na vedeckú produkciu.

Ján Stanislav (1942) , historik

  • Po skončení vysokoškolského štúdia v roku 1966 pôsobil najprv 12 rokov ako učiteľ v Liptove.
  • V rokoch 1978 – 1988 pôsobil ako historik v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v rokoch 1988 – 1995 v Historickom ústave SAV.
  • V rokoch 1995 – 2006 bol riaditeľom Múzea SNP.
  • Je autorom alebo spoluautorom desiatok monografií a štúdií o Slovenskom národnom povstaní a odboji na Slovensku. Uvedieme aspoň Fašistické represálie na Slovensku (1990), Letectvo v prípravách na ozbrojené vystúpenie a jeho účasť v SNP (1996), Francúzi v Slovenskom národnom povstaní (2003), Zápisky generála Rudolfa Viesta (2002), Povstalecké nebo (2012).

V sobotnej prílohe Pravdy Víkend venovanej 70. výročiu SNP ďalej nájdete rozprávanie jedného z posledných žijúcich pamätníkov Povstania a dva spomienkové príbehy účasníkov SNP, ktorí už nie sú medzi nami. Názorový článok Petra Javůrka, ktorý aktualizuje význam Povstania pre našu dnešnú spoločnosť a úvahu Pavla Branka, ktorý vyvracia obskúrne argumenty kritikov SNP. V Neznámej histórii Vladimír Jancura odhaľuje zmeny v hodnotení SNP na pozadí jeho niekoľkých okrúhlych výročí. Stvárnenie Povstania v dielach slovenských spisovateľov sumarizuje literárny historik Vladimír Petrík.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #70. výročie SNP #Ján Stanislav #Múzeum SNP
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy