Každý by chcel nájsť svojho Tutanchamona

Jaromír Málek bol jedným z prvých absolventov egyptológie na pražskej Univerzite Karlovej, keď ju v 60. rokoch po dvadsaťročnej odmlke znovu otvorili. Náhoda, ktorej on skromne pripisuje veľa zo svojich úspechov, ho však zaviala do Oxfordu, kde si vybudoval povesť jedného z najlepších svetových expertov v odbore.

10.09.2014 12:00
jaromír málek, egypt, egyptológ, tutanchamón, Foto: ,
Egyptológ Jaromír Málek.
debata

Tridsať rokov mal na starosti pozostalosť Howarda Cartera, slávneho objaviteľa hrobky kráľa Tutanchamona. Do Bratislavy Máleka priviedol práve Tutanchamon – zastupoval akademickú obec na otvorení výstavy replík, ktorá bude v bratislavskej Inchebe do 30. novembra sprostredkúvať vzrušenie z objavu kráľovskej hrobky.

Tutanchamon je pre širokú verejnosť akýmsi maskotom starého Egypta aj egyptológie. Ale vzhľadom na veľmi nízky vek, v ktorom zomrel, asi v dejinách veľkú rolu nezohral, však?
Sú takí, čo tvrdia, že to najzaujímavejšie na osude Tutanchamona bolo, že zomrel a jeho hrobku po tisícoch rokov našli viac-menej neporušenú. Ja s tým však nesúhlasím, pretože vláda Tutanchamona mala úzky súvis s pozoruhodnou vládou jeho otca Achnatona. Za vlády Achnatona staroegyptská ideológia prešla radikálnymi zmenami a za vlády Tutanchamona sa situácia začala vracať k pôvodnému stavu. A to je veľmi zaujímavé a zásadné, práve takéto krízové situácie sú pre historikov a archeológov najatraktívnejšie. Za vlády mnohých významných a dlhovekých panovníkov sa totiž, naopak, neudialo nič výnimočné. Hoci Tutanchamon nesedel na tróne viac ako desať rokov, v ríši sa toho práve za ten čas veľa zmenilo.  

Vládol Tutanchamon skutočne sám? Nebol len bábkou v rukách sivých eminencií?
Je pravda, že keď ako osemročný zasadol na trón, nemohol sám robiť dôležité rozhodnutia, čiže o mnohom iste rozhodovali jeho poradcovia. Ale v pätnástich či šestnástich rokoch už iste bol na vtedajšie pomery schopný aj oprávnený konať sám za seba.

Tutanchamonov otec Achnaton sa pokúsil pravdepodobne ako celkom prvý v dejinách ľudstva nastoliť monoteizmus. To sa však v staroegyptskej spoločnosti nestretlo s pochopením a napokon opovážlivého  kráľa chceli priam vymazať z dejín a opustili aj nové hlavné mesto, ktoré vybudoval. Zrodila sa táto revolúcia v hlave jediného muža?
Za Achnatonovej vlády prežívala egyptská spoločnosť obdobie veľkej krízy. Spôsobili ju podľa mňa predovšetkým nové skupiny, ktoré sa v tom čase objavili v spoločenskej hierarchii. Stávali sa veľmi dôležitými, ale v starom usporiadaní pre ne nebolo prirodzené miesto. Jednou boli kňazi, ďalšou vojaci – do toho času totiž v Egypte neexistovalo profesionálne kňazstvo ani vojsko, oboje vykonávali ľudia popri iných povolaniach. Odrazu sa ukázali byť pre spoločnosť veľkým problémom. Svoju rolu však zohrala aj skutočnosť, že Egypt v tom čase po prvýkrát začal komunikovať s okolitými civilizáciami. Zo zahraničia naraz prichádzali cudzí ľudia a s nimi aj ich teórie, technológie, zvyky a názory. Náboženstvo v starom Egypte znamenalo oveľa viac, ako si pod ním dnes predstavujeme my. Bola to celá štátna ideológia, dotýkalo sa aj pozície panovníka a ďalších osôb – celá spoločnosť od neho v podstate závisela. A naraz začala táto spoločnosť mať problémy a jediným spôsobom, ako ich vyriešiť, bola zmena od základu, teda zmena náboženstva. Takéto premeny sa v spoločnostiach dejú, obvykle pozvoľna. No Achnaton sa rozhodol konať radikálne. Všetci starí bohovia boli odrazu zamenení jediným slnečným bohom Atonom. Prečo konal tak drasticky, to sa už asi nedozvieme. Možno situácia bola naozaj príliš vyhrotená, možno to boli len Achnatonove osobné vlastnosti, ktoré ho takto hnali vpred. Spoločnosť to však neuniesla a zmeny Achnatonovu vládu neprežili. Za Tutanchamona sa Egypt vrátil k starým bohom, a to je veľmi pozoruhodné obdobie.

Ako vlastne Tutanchamon zomrel? Bola to násilná smrť, ako mnohí špekulujú?
Názory sú rôzne. Ale pokiaľ ide o tradičné historické pramene, tak vôbec nevieme. Neexistuje žiaden nápis alebo niečo iné, dostatočne konkrétne, čo by jeho smrť vysvetľovalo. O týchto veciach Egypťania nezvykli písať, a tak my egyptológovia musíme počúvať to, čo nám hovoria anatómovia, ktorí skúmali múmiu mladého kráľa pomocou vlastných postupov. V tejto atraktívnej kauze je dnes hneď niekoľko teórií, tá posledná hovorí o tom, že mohol zomrieť na následky nejakého zranenia, možno nehody. No o tom sa môže písať teraz a o rok možno budeme čítať čosi celkom iné. Ja som k týmto veciam trošku skeptický. Postupy, ktorými sú tieto teórie zisťované, sú veľmi moderné a zaujímavé, ale pred desiatkami rokov, keď bola múmia skúmaná po prvýkrát, sa žiadne zranenie na nej nenašlo. Nemohla byť poškodená až sekundárne, teda ľuďmi, ktorí s ňou neopatrne zaobchádzali dávno po kráľovej smrti? Egyptologicky Tutanchamonova smrť zostáva nevysvetlená.

Spomínate exaktné historické pramene. Ak sa nemýlim, vašou doménou sú práve písomné artefakty…
Nie celkom. Vlastne ma zaujíma najmä to, ako do seba vzájomne zapadajú písomné pramene a umelecké pamiatky. O staroegyptskom umení som napísal dve knihy. Fascinuje ma, že pri pohľade na toto umenie musíte stále myslieť na to, aby ste neverili tomu, čo vidíte. Čo vidí vaše oko, nie je verný odraz reality, je to tam preto, aby ste si mysleli to, čo autor diela chce. Ak sa napríklad pozeráte na zlatú masku Tutanchamona, nesmiete veriť tomu, že tak naozaj vyzeral. Je to zidealizovaná predstava a manipulácia. Napísal som však tiež knihu o úlohe mačky v starom Egypte. Keď sa chcete priblížiť starým Egypťanom, hľadajte veci, ktoré máme s nimi spoločné. Aj my chováme mačky, začal som teda porovnávať všetky tie „prečo“ a „ako“ a našiel som mnoho zaujímavostí. Mačka v Egypte nebola len maznáčik, mala veľkú úlohu v ekonomike, pretože pomáhala udržiavať sýpky bez škodcov a dokonca bola aj účinnou ochranou pre hadmi. Možno kdesi tu nájdeme aj korene rozdielnych vzťahov človeka a mačky a človeka a psa. Pes ako spoločník lovca musí poslúchať na slovo, zatiaľ čo mačka na to, aby chytala myši, potrebuje určitú slobodu a suverenitu. Takýchto paralel medzi minulosťou a dneškom je mnoho a pre mňa sú zdrojom veľkej inšpirácie.

Replika sarkofágu na bratislavskej výstave. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
výstava Tutanchamon, sarkofág, egypt, Replika sarkofágu na bratislavskej výstave.

Blízko však máte aj k samotnému Tutanchamonovi, však?
Asi tridsať rokov som mal na starosti práve dokumentáciu slávneho objaviteľa Tutanchamonovej hrobky Howarda Cartera. Raz sme s kolegami vypočítali, koľko z jeho nálezov vlastne bolo riadne publikovaných a koľko zostalo ležať ladom a povedali sme si, že to azda ani nie je možné, aby bol taký významný objav tak slabo preskúmaný. Urobili sme teda aspoň to jediné, čo sme mohli – všetky Carterove poznámky, mapy a ďalšie materiály sme riadne zadokumentovali a zdigitalizované zverejnili na webstránke oxfordského Griffithovho ústavu. Verte mi, že som nikdy obzvlášť netúžil po tom pracovať na Carterových archívoch, ale egyptológ vo mne skrátka vedel, že je to práca, ktorú musíme urobiť. Dnes sa už teda nikto nemôže vyhovárať, že dokumentácia nie je. Treba však tiež ísť do múzea v Káhire a analyzovať tieto nálezy priamo.

Tutanchamonova hrobka je dodnes najveľkolepejším objavom egyptológie, ale podľa vašich slov je dôsledne preskúmaných prinajlepšom 30 percent z Carterových nálezov. Ako je to možné, kam sa stratil ten záujem a nadšenie?
Tých dôvodov je hneď niekoľko. Howard Carter bol vynikajúci archeológ, ale zároveň veľmi komplikovaný človek. Pracovať s ním bolo ťažké a vydržal to len málokto. Práca na hrobke bola náročná, a keďže nemal spoľahlivých asistentov, väčšinu driny si musel urobiť sám. Keď skončil, bol fyzicky aj mentálne vyčerpaný a nedokázal už nálezy riadne publikovať. V roku 1939, sedem rokov po tom, čo ukončil práce na Tutanchamonovej hrobke, Howard Carter zomrel a v jeho práci, žiaľ, nemal kto pokračovať. No na vine je tak trochu aj nález samotný. Keď prídete do káhirského múzea a poviete, že by ste potrebovali týždeň sedieť pred Tutanchamonovou maskou, budete s tým mať veľké problémy. Je to poriadny kus zlata a tak za vaším chrbtom bude stáť desať policajtov a poháňať vás. No a ako čas beží, vzniká aj nový problém. Keď totiž pred päťdesiatimi rokmi stačilo nález popísať a vysvetliť, dnes sa budú ľudia pýtať napríklad aj odkiaľ prišlo zlato, z ktorého je maska vyrobená, a akými postupmi ju robili. A na to ja ako egyptológ odpovedať neviem. Publikácia nálezu teda dnes nemôže byť prácou jednotlivca, musíte mať celý tím odborníkov z rôznych oblastí. V prípade Tutanchamona je chybou aj to, že sa egyptológovia dosiaľ nedokázali zorganizovať. Egyptológmi sa síce stáva len hŕstka odborníkov, ale prichádzajú z mnohých akademických zázemí. Obmedzené prostriedky, ktoré majú, prirodzene používajú hlavne na svoje vlastné objavy.

Každý si teda radšej hľadá svojho vlastného Tutanchamona?
Samozrejme. Je to ich kariéra a nikto ju nechce stráviť za stolom pri objavoch niekoho iného. Ale som optimista a zdá sa, že by sa teraz možno aj vďaka putovnej výstave repliky Tutanchamonovej hrobky mohla v tejto oblasti rozbehnúť nová iniciatíva.

Na to som sa práve chcela spýtať. Výstavy, ako je aj tá bratislavská, iste prispievajú k popularizácii egyptológie. Existuje však aj nejaký praktický presah? Smeruje aspoň zlomok z toho, čo návštevníci zaplatia za vstupné, na prácu egyptológov?
Úprimne povedané, skôr nie. Všetky tie doterajšie výstavy skutočných artefaktov, ktoré putovali neraz po celom svete, pre egyptológov nemali takmer žiadny prínos. Ale to je aj naša chyba, pretože ak nedokážeme nájsť financie na publikáciu takýchto slávnych nálezov, tak na čo teda vôbec? V prípade tejto výstavy to možno predsa len bude inak, no nerád by som predbiehal.

Pri slávnostnom otvorení bratislavskej výstavy ste za prítomnosti egyptského veľvyslanca povedali, že Tutanchamon nepatrí len Egyptu, ale celému svetu. Ako teda vnímate lobing za návrat artefaktov, ktoré sú dnes ozdobami múzeí po celom svete, do Egypta?
Myslím si, že je to naivné. Podľa mňa sú práve tieto predmety najlepšími veľvyslancami Egypta v zahraničí. Množstvo artefaktov, ktoré sa dnes nachádzajú po celom Egypte – v múzeách, archívoch, ale aj v obyčajných skladoch, je enormné. A pravda je taká, že Egypt nemá dostatok peňazí na to, aby sa o ne adekvátne postaral. V 21. storočí medzi civilizovanými ľuďmi predsa neexistuje žiadny dôvod, aby nebolo možné poslať hoci aj slávnu Rosettskú dosku na pol roka či rok do Káhiry na výstavu. Ale tomu, že by sa tam mala vrátiť nastálo, nerozumiem.

Ako sa teda egyptológia pozerá na masový turizmus za pamiatkami priamo v Egypte? Vyváži jeho finančný prínos prípadné poškodzovanie monumentov?
Pre egyptský štát je ekonomický zisk z turizmu mimoriadne dôležitý. No priznám sa, nemám dojem, že by z tohto zisku nejaká výraznejšia suma putovala priamo na obnovu či údržbu pamiatok. Egypt má, bohužiaľ, oveľa väčšie problémy, ako je stav pyramíd.

Ako sa na egyptológii podpísali nepokoje a kríza v egyptskej spoločnosti?
Za normálnych okolností sú pamiatky pod ustavičným dozorom polície. No predovšetkým v prvých dňoch egyptskej revolúcie táto ochrana celkom zmizla. Mnohí to využili na nelegálne výkopy, kradlo sa tiež v múzeách, vrátane toho káhirského. Zmizlo aj niekoľko vecí z hrobky Tutanchamona, ďalšie boli poškodené. Bolo to pre nás nepríjemné prebudenie – dosiaľ sme si totiž naivne mysleli, že keď sa artefakty dostanú do múzea, tak sú v absolútnom bezpečí a my sa nemusíme ponáhľať ani s ich publikáciou. Bol to omyl. Musíme si však tiež uvedomiť, že aj keď sa o artefakty staráme najlepšie ako vieme, ich stav sa už nikdy nezlepší. Otáľať s ich študovaním je teda nebezpečné, hoci sa na ne aj pod váhou nových technológií či súvislostí budeme musieť o nejaký čas pozrieť znova.

Nedávno sa v médiách objavil škandál aj z vašej novej vlasti Británie. Verejné múzeum sa rozhodlo dať do dražby staroegyptskú sochu, ktorú dostalo do daru…
Áno, ale išlo o artefakt, ktorý bol do Británie z Egypta dovezený ešte v čase, keď to bolo pomerne jednoduché a celkom legálne a bol majetkom malého provinčného múzea. Malé mestá a múzeá v ich správe majú s financovaním veľké problémy. Vyvstáva otázka, čo je dôležitejšie – že sa bude mesto starať napríklad o svojich najstarších obyvateľov, alebo o nejakú sošku v múzeu? Ako egyptológ by som mal uprednostniť sochu, nemalo by sa stávať, že múzeum rozpredáva svoje zbierky. Na druhej strane si uvedomujem, že je to pokrytecké. Na svete sú aj iné dôležité veci. Myslím si, že ak je artefakt dostatočne preštudovaný a publikovaný a my k nemu budeme mať v prípade potreby prístup, nie je dôvod, prečo by nemohol byť aj v rukách súkromníka.

Náhrdelník v podobe sokola. Originál je v múzeu... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
výstava Tutanchamon, náhrdelník, sokol, egypt, archeológia Náhrdelník v podobe sokola. Originál je v múzeu v Káhire.

Je toho v súkromných zbierkach veľa?
Áno, ešte začiatkom 20. storočia bolo v Egypte legálne nakúpiť veci a previezť ich kamkoľvek inam. Dokonca oveľa neskôr, v 60. rokoch, Egypt sám podaroval nejaké artefakty do krajín, ktoré sa podieľali na záchrannej akcii v Núbii, kde hrozilo zaplavenie desiatok monumentov. Aj do Prahy sa takto všeličo dostalo. No treba si opäť uvedomiť, že to, kde sa predmet fyzicky nachádza, nie je také dôležité. Naozaj záleží na tom, aby bol prístupný odborníkom a uchovávaný v podmienkach, ktoré ho nepoškodzujú.

Starý Egypt je často predmetom romantických či mystických fikcií. Čo hovoríte na historickú červenú knižnicu alebo „dänikenovské“ teórie? Nerozčuľujú vás ako odborníka?
Nevyhľadávam ich, a tak mi ani neprekážajú. Kým nie je beletria zle napísaná, tak v nej problém nevidím. Nestrácam nadhľad ani v prípade pána Dänikena – viem, že tomu netreba veriť, a keď prídem do debaty s niekým, kto verí, tak mu rád poskytnem svoj názor. Tam sa to však pre mňa končí.  

Čo vás vlastne k starému Egyptu a egyptológii prilákalo?
Život je plný náhod. Keď som mal asi dvanásť rokov, prečítal som si celkom náhodou knihu austrálskeho prehistorika V. Gordona Childea, ktorý bol do istej miery marxista, a tak jeho dielo vyšlo aj v češtine. Nebolo o Egypte, ale o Blízkom východe, ale veľmi ma zaujalo. Ďalšou náhodou práve v roku, keď som sa chystal na vysokú školu, otvorili na Karlovej univerzite odbor egyptológie po prvýkrát hádam po dvadsiatich rokoch. Prihlásilo sa nás asi dvesto, a keď som prišiel na pohovor, snažili sa ma presvedčiť, či by som predsa radšej nechcel študovať angličtinu či francúzštinu. Zaťal som sa však a povedal som im, že si pokojne radšej počkám rok či dva na ďalšie prijímačky, ale budem egyptológom. To na nich zrejme zapôsobilo, pretože ma prijali. Po piatich rokoch, keď som absolvoval štúdium, boli v pražskom egyptologickom ústave len dve voľné miesta a my sme boli traja. Ja som musel nastúpiť na vojnu a tiež som v tom čase trochu pochyboval o tom, či je egyptológia ozaj to, čomu sa chcem venovať. Uvedomoval som si totiž, že je to pomerne nepraktický a nereálny odbor. A tak som aj celkom uvítal náhodnú zámienku, že na mňa to voľné miesto nepočká. Po návrate z vojny ma však v ústave privítali s otvorenou náručou.

Nezostali ste však len v pražskom ústave…
Čoskoro prišla príležitosť ísť na tri roky do Oxfordu. Odišiel som v januári roku 1968 a v auguste sa v Prahe objavili sovietske tanky. V roku 1970 sa mi ešte podarilo s českým egyptologickým tímom vycestovať do Egypta, ale po návrate do Anglicka prišla výzva, aby sa všetci Česi zo zahraničia vrátili domov. Práve vtedy mi, opäť náhodou, v Oxforde ponúkli stále miesto a ja som ho prijal.

Stali ste sa však vyhnancom.
Áno. Dokonca som vo svojej neprítomnosti bol odsúdený na tri roky väzenia. V Československu som teda prakticky nebol od roku 1968 až do roku 1990. Aj preto dnes moja čeština už za veľa nestojí. Po revolúcii som síce doma bol rehabilitovaný, ale mal som už svoju prácu aj život v Oxforde.

Ostať  bez kontaktu s rodinou iste nebolo pre žiadneho exulanta jednoduché. Neboli chvíle, keď ste svoje rozhodnutie napriek úspechom v zahraničí ľutovali?
Ľutovať či neľutovať – to je veľmi emocionálny termín. Od začiatku som vedel, že ak zostanem v Anglicku, znamená to, že sa už domov pravdepodobne nikdy nevrátim. Snažil som sa teda žiť svoj život plnohodnotne tam, kde som sa rozhodol ho žiť.

Ako ste sa v oxfordskom akademickom prostredí adaptovali? Nebol to kultúrny šok?
Nebol to šok, ale veci sa tam, samozrejme, robili celkom inak. Pre dnešných študentov je obrovskou výhodou, že môžu ísť na čas do zahraničia a porovnať si, ako to tam funguje a aké majú oni sami poznatky a schopnosti. Pre nás bolo jediným dostupným zahraničím východné Nemecko a aj tam sme sa dostali prinajlepšom na tri dni.  

Zmenila sa egyptológia od čias Cartera veľmi, alebo gro tejto práce stále zostáva v teréne so štetcom či s lopatkou v ruke?
Správny archeológ určite aj dnes trávi veľkú časť svojho času v teréne a tam sa toho veľa nezmenilo. Keď som bol ja v Egypte, mal som na starosti skôr kopírovanie nápisov. Mám však k práci archeológov obrovskú úctu, to, čo sú schopní a ochotní robiť, je neuveriteľné. Predstavte si, ako napríklad vykopávajú tisíce rokov starú stenu z nepálených tehiel priamo z tvrdého blata. Už len rozpoznať rozdiel medzi tehlou a blatom je malý zázrak. Musím tiež povedať, že českí egyptológovia majú vo svete výbornú povesť, a to oprávnene. Majú tiež k dispozícii mimoriadne zaujímavú lokalitu v Abúsíre.

Za všetky tie roky plné bohatých skúsenosti, na aký artefakt či objav si dodnes najlepšie spomínate?
Zhruba desať rokov som pracoval v Memfise, niekdajšom hlavnom meste egyptskej ríše, kde sa v jednom z chrámov objavili fragmenty veľmi vzácnej listiny kráľov – jeden väčší je dnes v Palerme, menší tiež v Londýne. Keď sme tam pracovali, stále som žil v napätí a očakávaní, že sa nám hádam podarí objaviť zvyšok. Nepošťastilo sa, ale dodnes občas myslím na to, že tam ten zvyšok ešte možno stále niekde je… Jedna z najdôležitejších vlastností archeológa je mať šťastie. Howard Carter ho mal. My, žiaľ, nie.

Jaromír Málek (1943), egyptológ

Jaromír Málek Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
jaromír málek, archeológ, egypt, egyptológ Jaromír Málek
  • Vyštudoval egyptológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde v roku 1969 získal doktorát. Od konca 60. rokov žije a pracuje v Oxforde.
  • Jeho výskum je zameraný na súvislosti medzi egyptskými textami a monumentmi.
  • Tri roky viedol Svetovú egyptologickú spoločnosť, v súčasnosti je šéfom Griffithovho ústavu v Oxforde.
  • Z publikovaných prác: Egyptské umenie (1999), Egypt: 400 rokov umenia (2003), Mačka v starom Egypte (2006, 2. vydanie), Poklady Tutanchamona (2006), Poklady starého Egypta (2010). Je spoluautorom práce Topografická bibliografia starého Egypta: Hieroglyfické texty, sochy, reliéfy a maľby (2007).
  • Jeho Tutanchamon: Anatómia vykopávok s bohatou dokumentáciou je verejne dostupný na stránke Griffithovho ústavu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Egypt #archeológ #egyptologický výskum #Tutanchamón