Televízna legenda Karol Polák: Hovor málo, ale povedz veľa

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Karol polák Karol Polák

Čo vás teraz najviac zamestnáva?
Zamestnáva ma práca… Mám jej viac, ako keď som pôsobil v televízii. Stále prichádzajú telefonáty, našťastie. Pozývajú ma na rôzne akcie. Od začiatku roka som mal tuším voľný len jeden víkend. Mám svoj dvojhodinový program, ktorý sa volá Z blata do kaluže. Rozprávam v ňom svoje zážitky, vtipy, odznejú aj populárne melódie s mojimi textami. Cestujem s ním po Česku i Slovensku, ale najväčší ohlas má na Morave, kde som s touto šou vystúpil už 87-krát. Najviac času mi však teraz zaberá program Kalendárium v televízii Senzi. Vyžaduje si obrovskú prácu.

To je športová relácia?
Nie, je to dvojhodinový program, moderujem ho každý druhý týždeň od pondelka do piatka. Rozprávam, kto má práve meniny, čo meno znamená, aké významné osobnosti sa narodili alebo zomreli v ten deň, aké historické udalosti sa v ňom odohrali u nás i vo svete, nazriem aj do športu… Najskôr som si myslel, že reláciu budem len moderovať, ale vysvitlo, že ju budem chystať aj autorsky. Som stále obklopený mojím archívom, encyklopédiami, rôznymi učebnicami, knihami. Nestíham už ani lúštiť krížovky, ktoré milujem.

Necítite únavu?
Trošku ma pobolievajú nohy, keď idem dlhšie do kopca… Ale keď stojím dve hodiny na javisku a zabávam ľudí, nič ma nebolí. Priznávam, že niekedy sa mi nechce, keď sa pozriem na horu kníh predo mnou. Chodím spávať okolo polnoci a vstávam ráno pred štvrtou, dám si kávu a pustím sa do roboty.

Nemáte zavše chuť skúsiť pokojnejší život dôchodcu?
Budem úprimný, motiváciou sú aj peniaze. Manželka učila na vysokej škole, chémiu, biológiu, máme teraz dokopy 760 eur mesačne. Bývame už osemnásť rokov neďaleko Búdkovej cesty, ale mám aj družstevný trojizbový byt na Ostredkoch, ktorý som odkúpil. V ňom býva syn, ktorému sa teraz príliš nedarí, rozviedol sa, nemá prácu. Platím inkaso moje i jeho, aj jeho výživné, aj iné výdavky. Mesačne je to dovedna bezmála 900 eur. Musím pracovať, alebo mám druhú možnosť – všetko predať. A ísť do starobinca.

Sledujete v televízii športové prenosy?
Sledujem už len spravodajské relácie a športové prenosy. Nie všetky, najmä futbal, aj to nie každý zápas. Ponuka je široká, to by som presedel pred obrazovkou celý deň a nestihol nič iné.

Raz ste sa vyjadrili, že často vypnete zvuk a sledujete len obraz…
Niekedy, neplatí to stále. Aj keď to urobím, nevydržím dlho, lebo prenos bez ruchu, atmosféry nestojí za veľa. Áno, pri obrazovke často trpím, ak narážate na kvalitu komentovania.

Čo vás najviac vyrušuje?
Nerád sa k tomu už vyjadrujem. Rešpektujem, že je iná doba, nechcem mentorovať. Len by som možno chlapcov upozornil, aby neskĺzali z komentovania do reportovania. Nepotrebujem, aby mi popisovali, čo vidím. Keď som sa dostal ako mladý komentátor k sledovaniu futbalového zápasu vo viedenskej televízii, mal som pocit, že vypadol zvuk. Komentátor čosi povedal a nasledovalo dlhé ticho. Potom opäť niečo zahlásil… V redakcii mi dlho viselo nad stolom heslo: Hovor málo, ale povedz veľa. Čo ma veľmi trápi, je slabá úroveň slovenčiny. Je v nej viac čechizmov ako v čase spoločného štátu. Situácia je alarmujúca, ministerstvo kultúry by malo zriadiť komisiu na záchranu jazyka. Sledovala by slovenčinu v rozhlase, televízii, ale aj v novinách a za každý prehrešok by udelila pokutu.

Vy ste študovali herectvo, mali ste výbornú jazykovú prípravu…
Našťastie, mal som dobrý sluch, aj hudobný, pochytil som vždy rýchlo tiež cudziu reč. Mám za sebou dvanásť rokov na hudobnej škole, študoval som hru na husliach, absolvoval záverečný koncert. Pôvodne som mal byť operný spevák barytonista, ale potom ma prevelili na divadelnú fakultu. Cepovali ma takí bardi ako Ondrej Jariabek, Viliam Záborský, Beta Poničanová. O tom, že som sa dal na televíznu dráhu, rozhodla náhoda, mal som nastúpiť do martinského divadla. Stretol som však na ulici Dušana Gábora, ktorý bol v začínajúcej televízii šéfom hlásateľov. Ochorel Gusto Täuber, potreboval, aby ktosi za neho zaskočil. Večer som už hlásil Televízne noviny z Kamzíka. Mohol som byť známy herec, ale sotva by som sa stal špičkou ako v komentátorskej brandži.

Z čoho pramenila vaša mimoriadna popularita?
Bol som pyšný na to, čo robím. Televízia sa rozbiehala, stávala sa veľkým fenoménom. Vtedy nebolo množstvo kanálov ako teraz. Ľudia si sadli pred obrazovku a videli Poláka… Štyri roky som hlásil v novinách, potom sa formovala športová redakcia. Všetci vedeli, že mám šport rád, otec bol futbalista ČsŠK (Česko-slovenský športový klub), ja som hral súťažne basketbal. S Radom Siváčkom sme sa v televízii venovali všetkým športom a niekoľko desaťročí som nechýbal na nijakom významnom podujatí.

Prežívate zápasy?
Už si od nervozity neobhrýzam nechty. Moja práca ma naučila byť nad vecou, odosobniť sa. Aj v prípade, že prehrá mužstvo, ktorému som fandil. Nemohol som byť nikdy na strane niektorého klubu, to sa dalo len v prípade reprezentácie. Vychádzal som však so všetkými hráčmi, trávil som s nimi veľa času, vedel som o nich viac ako ich matky či manželky a zostali sme dodnes priatelia.

Ktoré stretnutie ste si naposledy pred obrazovkou vychutnali?
Zaujali ma najmä dva zápasy reprezentácie – v Bosne a Hercegovine a na Ukrajine. Slovenská liga sa dostala trochu do závozu. Hrajú v nej tri skupiny futbalistov – tí, čo na ňu nedorástli, tí, čo sú nepredajní (ale nie preto, že sú takí dobrí, ale preto, že ich nik nechce) a tí, čo sa vrátili, aby doslúžili. Kvalita je všetka vonku. Za socializmu sa nedali predávať hráči, mohli len emigrovať, ale na to nemala väčšina chuť. Keby bol vtedy terajší režim, Trnava i Slovan by boli do týždňa rozpredané. Do nohy.

Precestovali ste s mikrofónom svet. Súčasní komentátori približujú podujatia zväčša zo štúdia. Nemá to vplyv na kvalitu?
Samozrejme, že má, ale to nie je problém komentátorov. Nie sú peniaze. V bývalom režime boli všetky podniky štátne, peniaze, ktoré zarobili, išli do štátneho rozpočtu. Teraz je štát žobrák, všetko rozpredal, preto nemá peniaze ani verejnoprávna televízia. Zúčastnil som sa na dvanástich olympiádach, boli sme v dejisku vždy týždeň pred začiatkom. To je potom iné. Pripravoval som rozhovory, chodil na tréningy, zažil atmosféru, stretával sa s kolegami z iných krajín, mal som množstvo informácii.

Spomeniete si na omyly, keď vám mohlo ísť o kariéru?
Bolo ich viac. Ale spomeniem, povedzme, dva. Keď som ešte len začínal hlásiť spravodajstvo, zomrel prezident Antonín Zápotocký a volili nového – Antonína Novotného. Vtedy zasadala Slovenská národná rada a ja som zahlásil, že poslala pozdravný telegram novému prezidentovi, súdruhovi Zápotockému. Do miestnosti vletel námestník Sarvaš a vraví mi: Ty krepáň, nie Zápotockému, ale Novotnému… Alebo oveľa neskôr, v roku 1972 som v Sappore komentoval otvorenie zimných olympijských hier. Len krátko sme boli ČSSR. Keď sa objavila československá výprava, spustil som s pátosom – vítame v bráne borcov delegáciu… na chvíľočku som sa zarazil, odrazu som mal v názve dve „es“, ale dokončil som – Československej sovietskej socialistickej republiky. Zalial ma studený pot, zložil som mikrofón. Karle, ja končím, vraciam sa domov, vravím Mikyskovi. Dobehol japonský technik a ťahal ma preč. Volá Praha. Na druhom konci námestník Diviš. Čo to vyvádzaš? zahučal. Niečo som mu vysvetľoval. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval: Nič si z toho nerob, predbehol si dobu…

Prečo ste vlastne v televízii pred vyše dvadsiatimi dvoma rokmi skončili – v podstate na vrchole síl?
Odišiel som pre peniaze. V roku 1991 som mal plat 4 200 korún, čo bolo dve stovky nad mojím stropom. Tie som dostával od riaditeľa, pretože som bol držiteľom Zlatého krokodíla, vtedajšieho televízneho ocenenia, akým je v súčasnosti OTO. Pozvali ma majitelia stávkovej kancelárie Terno a ponúkli mi miesto PR riaditeľa a mesačný plat, ktorý som v televízii zarobil bezmála za rok. Hneď vtedy som podpísal novú zmluvu, v redakcii som napísal výpoveď, odniesol ju na sekretariát a odvtedy som už do budovy televízie nevkročil. V Terne som pracoval 19 rokov a otvoril 395 prevádzok.

Nikdy ste neoľutovali ten krok?
Ja som si svoje odkomentoval – 12 olympiád, 8 MS vo futbale, 32 MS a ME v krasokorčuľovaní, 30 Pretekov mieru… V tom, že som urobil dobre, ma utvrdil fakt, že ani na druhý deň, ani o týždeň sa nik z televízie neozval, nespýtal sa, prečo vlastne odchádzam a či si to ešte nerozmyslím. Neskôr som sa ešte vrátil k práci v súkromných rádiách či v televíziách.

Ľudia vás aj po mnohých rokoch stále spoznávajú a málokoho iného tak často imitujú…
Kolegovia z Českej televízie zorganizovali súťaž v imitovaní Karola Poláka. Do tridsiatky súťažiacich, ktorí sa prihlásili so svojimi nahrávkami, zaradili aj môj hlas, nevedel som o tom. Vyhral to český komentátor Dalibor Záruba, ten ma imituje najlepšie, u nás Pišta Skrúcaný. Karle, ty si skončil štvrtý, vravel mi Záruba, keď som mu gratuloval k prvému miestu…

Osemdesiatku ste oslávili minulú nedeľu tradične – prácou…
Bol som v Bosonohách, čo je časť na okraji Brna, moderoval som tam oslavy futbalového výročia. Stretol som sa s viacerými futbalovými legendami. Viete, čo ma potešilo? Špeciálne kvôli mne prišiel z Prahy šéf českého zväzu Miroslav Pelta a venoval mi reprezentačný dres s osemdesiatkou a mojím menom.

Ozvali sa aj zo slovenského zväzu?
Negratulovali mi, ale volali mi, pýtali si moju e-mailovú adresu. Nijakú nemám, lebo nemám ani počítač.

Potešil by vás ako darček k narodeninám?
Poďakoval by som a odmietol ho. Bol som u syna a vravím mu, aby mi na internete vyhľadal meno Valentina Tereškovová, potreboval som o nej informácie do mojej relácie. Vyšlo tam zopár chudobných riadkov. Všetko, čo som potreboval, som si našiel v mojich archívoch. Z moderných pomôcok využívam len mobil, ale len na telefonovanie, nepíšem esemesky, nemám ich rád, uprednostňujem osobný rozhovor. Stále používam len pero, neuznávam komunikáciu na verejných sieťach. Internet v práci nepotrebujem a dokonca si myslím, že ho nemali vôbec vynájsť.

Z čoho vyplýva vaše jednoznačné odmietanie?
Voľakedy mala tlač svoju zodpovednosť za to, čo napíše, možno to platí aj teraz. Internet ju nemá, sociálne siete umožňujú aj osobné a anonymné útoky, najhrubšie urážky, proti ktorým sa nedá brániť. A to je len maličkosť. Hackeri sa vedeli dostať k tajným kódom FBI, raz sa dostanú aj do systému atómovej základne a len tak zo srandy odpália niekoľko rakiet. Z toho mám najväčšie obavy.