Nemusíme letieť na Jupiter

Píšete vedecké i populárno-náučne články, ale aj básne a texty piesní, skladáte hudbu. Čím ste v detstve chceli byť?
Spisovateľom alebo vedcom.

Hlásili ste sa po maturite aj na humanitné študijné smery?
Nie. Som z ročníka, ktorý maturoval ako prvý po revolúcii v roku 1989. Vtedy sa ešte nedalo hlásiť na viacero škôl. Vybral som si biochémiu.

Diplomovú prácu ste robili u profesora Štefana Kuželu, legendárnej postavy slovenskej vedy. Patrili ste medzi jeho posledných diplomantov, v roku 1994 totiž náhle zomrel. Ako si naňho spomínate?
Profesora Kuželu vyhodili pri normalizačných čistkách z fakulty. Po novembri 1989 chcel stihnúť všetko zameškané. Bol doslova na roztrhanie. Spomínam si, ako som pri jednom pokuse v „labáku“ nemohol nájsť istý enzým – celulázu. Všetko som poriadne prehľadal, a nič. Nezišlo mi na um nič lepšie, ako sa vybrať priamo do riaditeľne. Povedal som mu, čo hľadám. Položil pero, vstal a ihneď sa vybral so mnou zo štvrtého poschodia po schodoch na prízemie, odtiaľ cez zasnežený dvor do susednej budovy, a tam hore schodmi a potom až na koniec dlhej chodby do nášho laboratória. Otvoril prvú chladničku a z poličky vo výške mojich oči vybral neprehliadnuteľnú skúmavku s červeným nápisom Celuláza. „Nech sa páči,“ podal mi ju a ponáhľal sa späť za svojimi povinnosťami. Taký to bol človek.

Po promóciách ste zostali pôsobiť ako doktorand na fakulte alebo už v tomto ústave?
Nie, voľné doktorandské miesto sa našlo len v Ústave experimentálnej onkológie SAV. Po roku som však stadiaľ odišiel.

Prečo?
V tom čase som už bol ženatý, manželka bola začínajúca učiteľka, bolo ťažké z našich platov vyžiť. Preto som si vtedy privyrábal aj upratovaním.

Kde?
V tom istom ústave. Prihlásil som sa tam za upratovača, za upratovanie som na hodinu dostával viac peňazí ako doktorand. Potom sa mi však naskytla príležitosť ísť do Viedne – na Ústav imunológie Lekárskej univerzity. Prijali ma na skúšobnú dobu, na jeden mesiac, ten najkratší, a mne sa tam v tom teplom februári darilo tak, ako nikdy predtým a vlastne ani potom. Tak ma zobrali a ja som tam začal robiť doktorantúru od začiatku – ale teraz už v oblasti imunológie.

Naďalej sa venujete aj nádorovej biológii, rok v Ústave experimentálnej onkológie teda asi nevyšiel naprázdno?
Áno. Popri molekulárnej imunológii predstavuje nádorová biológia môj druhý veľký projekt.

Vo Viedni ste pôsobili od roku 1998 vlastne až do začiatku tohto roku. Ako to tam pokračovalo?
Dobre. Za svoju dizertačnú prácu som získal cenu Rakúskej imunologickej spoločnosti. Ponúkli mi miesto postdoktoranda – postdoka, ako sa vraví. Neskôr som získal rakúsky národný grant FWF a stal som sa vedúcim vlastného malého výskumného tímu. Po štyroch rokoch som tento grant dostal znovu.

To je tam bežné?
Práve že nie, pravdepodobnosť, že ho získate, nie je veľká. Vážil som si to, lebo ako Slovák v Rakúsku som tie granty získal možno aj na úkor domácich vedcov.

Tam to tak berú?
Našťastie nie, projekty napísané po anglicky posielajú Rakúšania na posúdenie do zahraničia viacerým expertom v danej oblasti, je to anonymné a transparentné. Grant dostanú len žiadatelia s najlepšie hodnotenými projektmi.

A dostanú toľko, o koľko si zažiadali?
Áno, v tom spočíva základný rozdiel oproti praxi na Slovensku. Tam som dostal toľko peňazí, o koľko som žiadal, a navyše, z grantov som mohol zamestnať doktorandov či postdokov. To u nás, s naším národným vedeckým grantovým systémom VEGA, neexistuje. Projekty sa píšu po slovensky, na posúdenie sa zvyčajne posielajú v rámci Slovenska, prípadne Česka, a aj keď sú vyhodnotené ako excelentné, nakoniec získajú len zlomok z toho, čo žiadali. Lebo spolu s nimi z jedného balíka získajú granty aj projekty vyhodnotené ako menej kvalitné či nekvalitné. Takto sa v praxi podporuje priemernosť a nie výnimočnosť. Zdroje napokon nevystačia ani na základné chemikálie, tobôž nie na doktorandov a postdokov. Ja sám som takto získal desatinu toho, čo som žiadal, konkrétne 5-tisíc eur na jeden rok.

Čo sa z toho dá urobiť?
Dal som v „labáku“ spraviť klímu, kúpil som lampy a tým to vyschlo. Ak by som ešte stále nemal bežiaci grant a priateľov v Rakúsku, nemal by som tu čo robiť.

Naďalej spolupracujete s Viedenskou univerzitou?
Mám tam grant. Pre zaujímavosť, na výskum som dostal takmer 400-tisíc eur na tri roky. Mám tam študentov, ktorí dokončujú práce, robievam s nimi semináre. Okrem toho, ústav, s ktorým spolupracujem, vyraďoval v rámci rekonštrukcie nejaké staršie, ale stále funkčné prístroje, a tie mi darovali. Ide o zariadenie za nejakých 100-tisíc eur, napríklad laminárny box na prácu s ľudskými bunkami. Ďalším významným rozdielom medzi Rakúskom a Slovenskom je to, že keď tam dostanem grant a objednám si z neho niečo, zajtra to mám. Nikto mi do toho nehovorí, sú to moje peniaze a je na mne, či ich budem rozumne míňať. Zatiaľ čo tu je okolo toho výberové konanie a veľa zbytočnej byrokracie.

Prečo ste sa teda vrátili?
Chcel by som niečo vytvoriť na Slovensku, nejakú novú platformu, a naštartovať bližšiu spoluprácu s Viedňou, to bola hlavná pohnútka. A azda aj niečo zmeniť. Navyše, dennodenne dochádzať je dosť únavné. Syn už chodí do školy, vyžaduje si viac času, nechcem všetko nechávať na manželku. Keď som teda dostal ponuku od vedenia Ústavu molekulárnej biológie vytvoriť nové laboratórium, zobral som to ako príležitosť a výzvu. Pre mňa je to nová skúsenosť. V súčasnosti hľadám – zatiaľ neúspešne – vedychtivého sponzora, ktorý by poskytol chýbajúce prostriedky na rozbeh laboratória.

Prečo súkromný sektor na Slovensku je taký ľahostajný k problémom tunajšej vedy? Zažili ste niečo podobné aj v Rakúsku?
V Rakúsku sa robí veda predovšetkým na univerzitách.

Tam vari nemajú akadémiu vied?
Majú aj akadémiu vied, sú v nej však len špičkové pracoviská. Akadémiu tam do značnej miery – možno až z dvoch tretín – financuje štát.

A univerzitný výskum je odkázaný predovšetkým na sponzorov?
Na Lekárskej univerzite vo Viedni, teda aspoň v našom centre, bola približne jedna tretina peňazí zo štátnych zdrojov, dve tretiny boli granty a súkromné peniaze, voláme to third-party money. Ale z nich sa dajú platiť aj zamestnanci a môžu sa použiť na kapitálové investície, na veľké nákupy. Pričom medzi sponzorov nepatria len súkromné firmy.

A kto ešte?
Napríklad samotné mesto Viedeň vypísalo nedávno obrovský grantový projekt.

Mesto Bratislava je zadlžené po uši. A slovenskí veľkopodnikatelia sponzorujú radšej šport. Nesúvisí to tak trocha aj s tradíciami?
Možno. Už Jozef Ignác Bajza si všimol, že Slováci „opovrhli knihou a perom“.

Ale to bolo pred dvoma storočiami.
V súčasnosti majú problémy inú podobu. Za komunizmu bola slovenská veda v dlhoročnej izolácii, mala sťažený prístup k západným informačným zdrojom a mnohí naši vedci nemohli vycestovať na medzinárodné kongresy. Výskum sa obmedzil na vyvíjanie zlepšovákov pre pridružené fabriky a oneskorené opakovanie vo svete dávno objavených vecí. Napriek demokratickým zmenám v spoločnosti po roku 1989 izolácia slovenskej vedy pokračuje.

Ale za to už nemôže bývalý politický režim?
Nie, to už je záležitosť ostatných 25 rokov. Podpora vedy a vzdelávania sa síce neustále proklamuje, v skutočnosti však vykazujeme stagnáciu alebo až úpadok.

Skúste byť konkrétnejší.
Veľa vecí je na Slovensku len „akože“. Vstúpili sme do Európskej únie, ale členstvo v nej sme dostali len ako voľnú kartu. Prijali nás s tým, že sa budeme dobre učiť a že po istom čase budeme mať aj výsledky. To však predpokladá zapnúť, vynaložiť úsilie, investovať energiu a prostriedky. A my to, naopak, flákame, blicujeme.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

biochemik, vladimír leksa Biochemik Vladimír Leksa.

Dostali sme sa tam, kde sme sa dostali, predovšetkým preto, že vkladáme čoraz menej do výskumu a vedy?
Každoročne je to na úrovni Cypru alebo Malty. Ak porovnáme Slovensko s Rakúskom, je to menej ako tretina. Pričom Slovensko je krajinou porovnateľnou skôr s Rakúskom ako Maltou.

Predpokladaná transformácia akadémie vied na verejnoprávnu inštitúciu má podľa jej iniciátorov uľahčiť podnikanie s výsledkami vedeckého výskumu a viac zainteresovať súkromný sektor na jeho podpore. Veríte tomu?
Obávam sa, že ak sa táto reforma bude robiť zhora, môžu finančné prostriedky skončiť v súkromných firmách a výskum na nich nebude profitovať. Iniciatíva by mala prichádzať zdola, zo základného výskumu. Tak vznikla napríklad v Českej akadémii firma Exbio, ktorá dnes vyváža monoklonálne protilátky do celého sveta. Ináč mi to zasa len pripomína tie zlepšováky pre pridružené fabriky. No a popri solídnom základnom výskume by mali byť motivované aj samotné firmy. Mám teraz na mysli výrazné daňové úľavy pre tie z nich, ktoré investujú do vedy sponzorstvom či zakladaním nadácií podporujúcich výskum.

Naozaj si myslíte, že by to pohlo aj podnikateľskou sférou na Slovensku?
Určite tu máme významných podnikateľov, ktorí by radšej podporili vedu ako šport, a len čakajú na stimuly. Ja im dokonca ponúkam aj možnosť pomenovať nejaký prípadný novoobjavený proteín.

Čo vám vychádza pri porovnávaní rakúskych a slovenských adeptov vedy, čiže doktorandov?
Kríza systému vzdelávania na Slovensku sa už podľa mňa naplno prejavuje. Tí najlepší študenti odchádzajú do zahraničia a po získaní vedeckého titulu PhD. sa už zriedka vracajú. Existujú síce programy, ktoré podporujú ich návrat, SAV napríklad ponúka grant pod názvom SASPRO, ale na to, aby sa taký človek vrátil, musí mať pripravené aj podmienky na prácu. Keď niekto robí špičkový výskum na svetovej úrovni v zahraničí, tak chce po návrate pokračovať v tomto výskume. Nechce klesnúť o tri štyri úrovne z ligy majstrov do tretej regionálnej.

Necelý rok po svojom návrate ste teda rozčarovaný?
Nerád by som pôsobil ako pesimista, viem si predstaviť východiská zo súčasnej situácie.

Čo by sa teda malo zmeniť?
Tri veci. V prvom rade náhľad celej spoločnosti na vzdelanie a vedu. Predpokladá to väčšiu úctu k učiteľskému a vedeckému stavu. Napísal som knihu s názvom Vzdelaní príbuzní, príbehy našich vedcov. Má slúžiť aj na to, aby deti, keď dostanú v škole slohovú prácu na tému Môj hrdina, nepísali o Jánošíkovi, ale napríklad o Aurelovi Stodolovi, Jozefovi Murgašovi alebo Dionýzovi Štúrovi. My predsa nie sme národ zbojníkov a lokajov. A nikdy sme neboli. Navyše, na Slovensku je veľmi veľa univerzít, ktoré sú univerzitami iba podľa názvu. Veľký problém je tiež v tom, že univerzita sa tu hodnotí podľa počtu svojich študentov. Prijíma teda aj nekvalitných žiakov a snaží sa ich udržať.

Za týchto okolností však pribúda u nás ľudí s vysokoškolským diplomom, ktorí márne hľadajú prácu nielen vo svojom odbore, ale prácu vôbec…
Nejde len o uplatnenie absolventa. Vzdelanie znamená slobodu, nevzdelaných možno ľahšie zotročiť.

A druhá podmienka zmeny?
Súvisí s politickou mocou. Ak sa má vnímanie spoločnosti v oblasti vzdelania a vedy zmeniť, musí tu byť nejaká jasná politická stratégia, vízia, čo vlastne chce Slovensko dosiahnuť, povedzme do roku 2030 alebo aj v dlhšom období.

SAV predsa takéto dlhodobé prognózy svojho času vypracovala…
Ale riadi sa nimi dlhodobo slovenská politika? Len čo sa zmení vláda, už sa mení aj stratégia, menia sa priority vo vzdelávacom systéme aj vo vede. Stále tu nie sú stabilné štandardy a chýbajú aj učebnice. Potom sa stáva to, čo sa stáva: prídu peniaze zo štrukturálnych fondov a rýchlo sa hľadá účel, na ktorý by sa vynaložili. Malo by to byť opačne, idey by mali súťažiť o prostriedky a zvíťaziť by mala tá, ktorá je prospešná pre celú spoločnosť.

Dokážete sformulovať aspoň niektoré priority a ciele takejto vízie? John Kennedy kedysi vytýčil pre Američanov cieľ uskutočniť do desiatich rokov cestu na Mesiac…
To bol naozaj cieľ, ktorý pohnal dopredu celú americkú vedu a techniku! My nemusíme letieť na Jupiter. Prečo si však nestanoviť, že o desať rokov budú zahraniční študenti a vedci bežne prichádzať na Slovensko a robiť si tu doktorandúru a zakladať laboratóriá? Veď prečo by okrem hokejových trénerov k nám nemohli z Kanady prichádzať aj kapacity z oblasti molekulárnej biológie? V Česku je to už realita. Alebo prečo si nevytýčiť cieľ, že do dvadsiatich rokov budeme mať na Slovensku nositeľa Nobelovej ceny?

Hovorili ste o troch veciach, ktoré by sa mali zmeniť. Ktorá je tá tretia?
Učitelia a vedci by sa mali sami viac zasadzovať za zmenu súčasného stavu. Pri vstupe do EÚ sa Slovensko zaviazalo, že bude podporovať vedu určitým podielom z HDP. Nedeje sa tak. Najnovšie ministerstvo financií zvažuje znížiť rozpočet pre SAV na budúci rok bezmála o 17 percent. Podľa mňa to už bude likvidačné.

Čo sa s tým dá robiť?
Keď boli pred piatimi rokmi českí kolegovia v podobnej situácii, ozvali sa všetci ako jeden. Profesor Jiří Grygar vtedy odmietol prevziať štátnu cenu, články na túto tému vyšli v takých renomovaných vedeckých časopisoch, ako je Nature. A česká vláda musela zmeniť pôvodné rozhodnutie. Ale aj u nás to dnes vyzerá už nádejnejšie. Kolegovia z Ústavu molekulárnej biológie rozbehli záchrannú iniciatívu pod názvom Veda chce žiť. Nájdete ju aj na internete (www.vedachcezit.sk). Za jeden týždeň ju podporilo takmer 500 vedcov zo Slovenska aj zahraničia.

Skúsme sa teraz spustiť z úrovne slovenskej vedy a SAV na úroveň vášho laboratória. Aké ciele ste mu vytýčili po vzniku začiatkom tohto roka?
Jedným naším cieľom je odhaliť, akú úlohu zohráva vnútrobunkový transport proteínov pri imunitných odpovediach v zdraví, ale aj chorobách. Dlhodobým cieľom v tejto oblasti výskumu je ponúknuť farmakologické nástroje, liečivá na úpravu týchto odpovedí, ak je ich rovnováha porušená, napríklad pri autoimunitných ochoreniach. Druhý cieľ je podobný, len sa nesústredí na bunky imunitného systému, ale na molekulové mechanizmy v nádorových bunkách.

Podarí sa niekedy vyliečiť rakovinu?
Rakovina sa stále spomína ako strašiak, ale dnes je predsa často liečiteľná a už aj vyliečiteľná. Je to však ochorenie, ktoré tu s nami vždy bolo a bude.

Čo sa ešte dá alebo mohlo by sa podľa vás reálne dosiahnuť v tejto oblasti už v dohľadnej budúcnosti?
Predovšetkým výrazne znížiť úmrtnosť detí na onkologické ochorenia. Čerstvý príklad: metódou CAR T-bunkovej terapie vyliečili v tomto roku v Spojených štátoch v detskej nemocnici vo Filadelfii 90 percent detských pacientov, ktorých leukemické bunky neboli citlivé na štandardné chemoterapeutické postupy.

Ako k tomu môže prispieť slovenská veda?
Práve v tejto oblasti si medicínsky výskum na Slovensku vedie veľmi dobre.

A v čom už spočíva a bude spočívať váš osobný príspevok?
Sústredil som sa na výskum jedného zo spomínaných prenášačov bielkovín, na úlohu receptora, označovaného skratkou CD222, v regulácii rozličných bunkových odpovedí. Výsledky ukazujú, že ak nefunguje správne, tak sa to prejavuje aj v nádorových bunkách. Na základe našich pilotných experimentov sme pred tromi rokmi popísali peptid – organickú zlúčeninu obsahujúcu niekoľko aminokyselín – ktorý je schopný spomaliť rast nádoru u myší.

Na Slovensku pokračujete aj v tomto výskume?
Rád by som, ale nemám na to v súčasnosti grant. A tak sa zatiaľ venujem riešeniu iného, spomínaného imunologického problému, na ktorý grant mám. Dobrá správa je, že Agentúra na podporu vedy a výskumu (APVV) konečne vydala po dvoch rokoch výzvu na podávanie projektov. Chcem ju požiadať o peniaze práve na ďalšie skúmanie spomínaného peptidu.

Jedno rádio vám odvysielalo nedávno pesničku. "Som analógový tato digitálneho syna,“ spieva sa v refréne. Čo vám dáva skladanie hudby a písanie textov? Je to len relax vo voľnom čase alebo aj inšpirácia pri bádaní?
Asi jedno aj druhé. Umenie má s vedou veľa spoločného. Človek vo vede si nesmie vymýšľať, musí prijať okolitý svet a snažiť sa ho pravdivo pomenovať na základe experimentov. A v umení by zase človek mal vyjadriť pravdu o sebe, o tom, čo je v ňom, verne a úprimne, aby jeho skúsenosť mala hodnotu pre niekoho iného. Lebo ak človek klame, je to bezcenné a škodlivé. Vo vede aj v umení.