Nepočujúci sú ako národ bez územia

Čo je horšie? Nevidieť alebo nepočuť?

Ľudia majú sklon povedať, že je horšie nevidieť. Len preto, že im chýba predstava o tom, čo všetko sa spája s hluchotou. Jedna hluchoslepá spisovateľka Hellen Kellerová povedala: Slepota ma delí od vecí a hluchota od ľudí. Je to veľká pravda.

Pochopiť problémy nevidiaceho je oveľa ľahšie ako pochopiť problém nepočujúceho. Ak nevidíte, máte problém s orientáciou alebo so samoobslužnými úkonmi. Nevidiaci môže študovať aj rozmýšľať, v detstve začína používať jazyk ako nástroj myslenia. Nepočujúci nedokáže jazyk svojej mamy uchopiť. Ak sa do neho chcete vžiť, predstavte si sami seba v nejakej malej čínskej dedinke, kde ste jediná Slovenka. Všetci okolo vás komunikujú, vy sa neviete dohovoriť, neviete si nič prečítať, ničomu nerozumiete.

Narodili ste sa ako počujúci člen do komunity nepočujúcich. Čo to znamená?

Moji starí rodičia boli nepočujúci a mali dve počujúce dcéry. Moju mamu a tetu. Obidve sa stali tlmočníčkami posunkovej reči a obidve si zobrali nepočujúcich mužov. Môj brat je tiež nepočujúci, rovnako syn mojej tety. Bilancia našej rodiny je teda traja počujúci tlmočníci na štyroch nepočujúcich.

Prečo si mama vybrala nepočujúceho partnera?

To je skôr otázka pre ňu. Nepočujúci sú veľmi úprimní a dobrosrdeční. Ale otca si mama vybrala aj preto, že bol fešák. Keďže moja mama vedela posunkovať, problém s komunikáciou nemali. Dlhé roky robila tlmočníčku, aj na súdoch, potom bola riaditeľkou Asociácie nepočujúcich, ale v súčasnosti mne a bratovi Paľovi pomáha v podnikaní s rýchlym občerstvením.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Róbert Šarina, Pavol Šarina, bratia Šarinovci, nepočujúci Bratia Šarinovci - tlmočník posunkovej reči Róbert vľavo, nepočujúci Pavol vpravo.

Aké ochorenie pripravilo vašich blízkych o sluch?

Nikdy sme neskúmali, čo je dôvodom hluchoty v našej rodine. Nás to tak veľmi netrápilo. Môj brat Paľo nepočuje vôbec, ale keď vám bude vidieť na tvár, vie, čo hovoríte. Nosí načúvací prístroj, chodil do školy s počujúcimi a má vycibrené odzeranie, čítanie z pier. Keby som sa mu teraz otočil chrbtom, nerozumel by mi, mohol by som ho pokojne ohovárať.

Pri odčítaní z pier rozumie všetkému?

On áno, ale je zriedkavou výnimkou. Pre nepočujúcich je dôležité, akú slovnú zásobu si vybudujú. Odzerať môžu len tie slová, ktoré poznajú. Najväčší problém je ten, že slovenčina je pre nich cudzí jazyk. A keďže sa ho neučia odmalička ako cudzí jazyk, väčšina z nich nedokáže čítať s porozumením a problém majú aj s odzeraním.

Nevedia si prečítať ani noviny?

Možno jednoduchý bulvárny článok, ale ekonomickú časť Pravdy by určite nepochopili. Slovenský posunkový jazyk má iné gramatické pravidlá, aké sú v slovenčine. Napríklad slovo variť slovenčina skloňuje aj časuje. Posunkami sa dá vyjadriť len neurčitok variť. Takže minulý čas v ženskom rode – varila – sa posunkami vyjadrí – žena bola variť.

Nepočujúci väčšinou rozprávajú ako cudzinci, nevedia skloňovať. Poviete si, dobre, veď nepočujú, ale majú dostatok informácií na internete či v literatúre. To však vôbec neplatí. Sú odstrihnutí od komunikácie aj od informácií. A to je ich najväčší problém. Môžete ich veľmi ľahko oklamať, pretože nerozumejú napísanému textu.

Tak ako keď slovenská olympiáda nepočujúcich v Tatrách prišla o milióny eur?

Ten človek, čo to urobil, nepočujúcich ľahko opinkal. Nepočujúci s nedostatkom informácií a vzdelania netušia, ako funguje súdny proces, preto ich môžete ľahko podviesť. Počujúci taký problém nemajú. Informácie získavajú mimovoľne, pri rozhovore s kamarátmi, s kolegami v práci, na ulici, z televízie.

V čom je teda rozdiel medzi vaším bratom a väčšinou nepočujúcich?

Paľo mal šťastie, že sa narodil do zmiešanej rodiny. Keďže mama sa vyznala v problematike nepočujúcich, odmalička s ním čítala. Keď niečomu nerozumel, vedela mu to vysvetliť, lebo ovládala posunkový jazyk. Hneď od začiatku sa učil gramatické väzby.

Číta aj knihy?

Veľmi veľa, viac ako ja. Ešte na základnej škole prečítal všetky knihy v našej krtíšskej knižnici. Keď sa dieťa naučí čítať s porozumením, dostane kľúč k informáciám, k poznaniu. Paľo skončil osemročné gymnázium a teraz študuje sociálnu prácu, ale viac ho zaujíma podnikanie. Mama však trvala na tom, aby mal vysokú školu.

Zdá sa, že cesta k vzdelaniu existuje. Prečo ju nepoužívajú aj v školách pre nepočujúcich?

Och. Neviem, či by sme mali ísť do tej témy. Je hrozné, ako to funguje. Situáciu nepočujúcich by som prirovnal k Slovákom v Uhorsku počas maďarizácie. Moju babku v škole bili, keď posunkovala. Otcovi to už tolerovali, ale posunkovanie nebolo také časté. Dnes učitelia na školách pre nepočujúcich nevedia posunkovať.

Deti majú rovnaké učebné osnovy ako ich počujúci rovesníci. Učiteľ sa pred nich postaví a začne rozprávať. Po chvíli zívajú, hrajú sa s telefónmi a ich pozornosť je na bode nula. Až 95 percent nepočujúcich sa narodí počujúcim rodičom, ktorí netušia, čo majú s takým dieťaťom robiť. Mnohokrát sa ho snažia prerobiť na počujúce. A to je obrovský problém. Po prvé sa to nedá a po druhé dieťa zlyhá a vie o tom, že zlyhalo.

Čo s ním treba robiť?

Kľúčom k úspechu je raná starostlivosť. S dieťaťom treba začať pracovať už vo dvoch mesiacoch. To väčšina rodičov ešte ani netuší, že ich dieťa nepočuje. Mnohí z nich sú v šoku z informácie, že majú takto postihnuté dieťa. Ak sa spamätajú, v tom lepšom prípade sa naučia posunkovať, ale ich potomok má vtedy už tri a viac rokov! Posunkovať pritom treba odmalička. Ukazovať to, čo hovoríme. Všetky zákonitosti, ktoré platia pre hovorený jazyk, fungujú aj pri posunkovom. Dieťa musí byť vystavené jazyku, aby ho prijalo.

Foto: SHUTTERSTOCK

posunková reč, posunok, nepočujúci, hluchý S deťmi treba posunkovať odmalička.

Čo sa deje, ak to tak nie je?

Ak sa narodí nepočujúce dieťa počujúcim rodičom, cíti, že sa niečo deje, ale k nemu informácie neprichádzajú. Jazyk je nástrojom komunikácie, ale tiež nástrojom myslenia. Dieťaťu sa vo dvoch rokoch začína myslenie verbalizovať, začne používať jazyk ako nástroj myslenia. Ak to u nepočujúcich nenastane, nedostatok podnetov už nikdy nedobehnú. Preto je taký malý rozdiel medzi slovami hluchý a hlúpy. Teraz je napríklad trendom, že počujúce deti sa učia posunkový jazyk, aby sa im skôr naštartovalo myslenie.

Ako vás ovplyvnilo, že ste vyrastali v spoločnosti nepočujúcich?

Pozitívne. Nemusel som sa nič učiť a už som vedel posunkovať. Niečo, čo vie veľmi málo ľudí. Mama nechcela, aby som bol tlmočníkom, ktorým môžete byť len vtedy, ak robíte osobného asistenta. So zárobkom 2,75 eura na hodinu. Posunkovaním sa uživiť nedá. Lenže ja som bol vždy lenivý a hľadal som cestu, ako to predsa len zužitkovať. Podarilo sa mi zapojiť do projektu nadácie Pontis, a okrem toho sme začali s bratom podnikať.

Túžia nepočujúci po dieťati, ktoré počuje?

Pre nepočujúcich je oveľa jednoduchšie mať dieťa s rovnakým postihnutím. Je rovnaké ako oni, nemajú problém s jeho identitou ani s jeho hluchotou. Dokonca sa tomu tešia. To je v opačnom garde nepredstaviteľné. Ani nevidiaci nechce mať nevidiace dieťa a telesne postihnutý netúži mať postihnuté dieťa. Má to aj ďalšie riziká. Keď sa narodí počujúce dieťa nepočujúcim, v detstve sa môže hanbiť za rodičov a keď vyrastie, odcudzí sa.

Kedy ste si vy a váš brat uvedomili, že vaša rodina je iná?

Odmalička sme to vedeli. Nikdy som to však nevnímal ako nevýhodu. Spočiatku bolo posunkovanie aj akási frajerina. V každej rodine sú nejaké problémy – rozvody, choroby – a ja som bol rád, že otec a brat „len“ nepočujú. Zo všetkého nešťastia máme to najlepšie. A Paľo? Raz, keď bol malý, išiel na návštevu k našim vzdelaným susedom. Keď sa vrátil, povedal, že sú hlúpi, lebo nevedia posunkovať. Až vtedy zistil, že nie je normálne, keď všetci okolo neho posunkujú. Jeho sebavedomie však bolo dostatočné veľké na to, že sa tým nikdy nezaoberal.

Nikdy vám nebolo v puberte ľúto, že sa nemôžete s otcom porozprávať?

Ale veď my sa rozprávame. Veľa a plnohodnotne.

A nikdy sa vám nestalo, že ste sa za neho hanbili?

Mne nie, ale rozumiem, že niektorým deťom sa to môže stať. Keď sú obidvaja manželia nepočujúci, majú obmedzený prístup k vzdelaniu a k práci. Často bývajú nezamestnaní, chudobnejší a žijú v horších podmienkach. Je otázne, či sa ich deti hanbia za hluchotu alebo za celkovú situáciu v rodine.

Majú nepočujúci okrem sociálnej izolácie aj iné limity?

Jeden pán povedal, že nepočujúci dokážu všetko. Myslím, že to je pravda. Sú však limity vo vzdelávaní a zamestnávaní nepočujúcich. Môžu ísť na učňovku, ak majú šťastie, môžu si urobiť maturitu, ale len v remeselných odboroch. Nie každého to však baví. Za komunistov boli samí krajčíri, stolári a zámočníci. Či mali na základnej škole jednotky, alebo štvorky, mohli si vybrať len jednu z týchto možností. Odvtedy sa nič výrazne nezmenilo.

Ako sa vnímajú nepočujúci?

Komunity nepočujúcich sa v anglicky hovoriacich krajinách začínajú písať s veľkým D (od slova deaf), u nás s veľkým N. Sú hrdí na to, že majú svoj posunkový jazyk, kultúru, zvyky a vzorce správania. Sú ako národ bez územia roztrúsený po svete. Pred revolúciou sa nepočujúcim ľahko utekalo na Západ. V cieľovej krajine sa totiž o nich postarali nepočujúci. Keď sa pár rokov pred revolúciou hral medzištátny futbalový zápas nepočujúcich v západnom Nemecku, až dve tretiny z nich sa nevrátili späť do bývalého Československa. Aj nepočujúci z Afriky a nepočujúci z Antarktídy majú spoločné zvyky či humor.

Líši sa ich humor od humoru počujúcich?

Úplne. Humor počujúcich je založený na metaforách, ktoré vychádzajú z poznania jazyka. Nepočujúci sa radi a dobre zabávajú na filmoch, kde je nejaká akcia, bavia ich grotesky, rôzne pády. Humor Simpsonovcov nepochopia.

Vedia sa nepočujúci všade vo svete dohovoriť vďaka tomu, že posunkový jazyk je univerzálny?

Každý štát má vlastný posunkový jazyk. Približne tridsať percent posunkovej reči tvorí rovnaký základ. Slová hore, dole, piť sa ukazujú všade rovnako. Zvyšok si vytvára každý štát sám. Existuje aj medzinárodný jazyk, akési esperanto.

Rozvíja sa posunkový jazyk?

My máme tisíce nepočujúcich krajčírov, ale žiadneho právnika ani vedca… Kedysi títo ľudia nemali ani maturitu, prvý odbor pre nepočujúcich na vysokej škole bol dramatická výchova vo vzdelávaní nepočujúcich, neskôr špeciálna pedagogika a sociálna práca. Tým sa to končí.

Každý jazyk je taký bohatý, akí vzdelaní sú jeho používatelia. Slovenský posunkový jazyk má veľmi málo používateľov, len zopár tisíc. Navyše nemá striktné pravidlá, nedá sa zapísať tak ako slovenčina. Nikto nevie povedať, či posunkujem dobre ja, alebo on. Keďže nie je viazaný zápisom a pravidlami, posunky sa rýchlo menia. Keď deti začali cestovať, priniesli zo zahraničia krajší posunok na označenie korytnačky a ten sa ujal. Mňa učili ukazovať mlieko gestom, ktoré znázorňuje dojenie kravy. Dnes sa mlieko ukazuje ako škatuľa.

Zažili ste pri posunkovaní niekedy aj trápnu chvíľku?

Áno, keď som začínal posunkovať v televízii. Pred správami idú tri krátke upútavky. Hneď v prvý deň som mal posunkovať vaginálny herpes. Posunky však nie sú úplne na všetky slová a treba sa vynájsť. Musel som ukázať vred a pridať k nemu neslušný posunok. Vedel som, že je to zlé, a v sekunde som prepotil celú košeľu. Výhodou bolo, že nikto z vedenia netušil, čo ukazujem. Trapas sa mi stal aj pri tlmočení prednášky o sexuálnej výchove na vysokej škole. Prednášajúci používal často slová penis a vagína, ale nepočujúci nemajú na tieto výrazy slušné slová. A hoci som tlmočil len pre jednu nepočujúcu, po chvíli sledovalo dvesto vysmiatych študentov len mňa.

Aj tlmočník jedného z najsledovanejších pohrebov Nelsona Mandelu ukazoval nezmysly…

Pritom mu za tlmočenie riadne zaplatili. Ten, kto platí, väčšinou nerozumie. Súdy, štátna správa, nadačné fondy musia tlmočníkom dôverovať, že ukazujú to, čo majú.

Vaša priateľka počuje?

Mám počujúcu priateľku. Paľo tiež. U nás v Krtíši nežijú nepočujúce dievčatá. Sme banské mesto a nepočujúci žili tradične vo veľkých textilných mestách, ako je Trenčín, Nové Zámky či Svit.

S vaším bratom aj bývate. Viete sa občas pohádať?

Určite. S Paľom máme v Krtíši veľký štvorizbový byt, ale keď sme začali spolu podnikať, v strede sme vymurovali priečku. Keď sa chceme navštíviť, musíme ísť cez vedľajší vchod. V začiatkoch podnikania sme sa často hádali. Ja som dobrosrdečný a všetko by som rozdával. Zákazníkom som pripravoval porcie kebabu ako pre seba. Paľo po mesiaci kúpil váhu a zhrozene zistil, že sme v úplnom mínuse. Bolo zle. On je biznismen, ja som sociálny pracovník.

Róbert Šarina

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Róbert Šarina, tlmočník, posunková reč Róbert Šarina.

Narodil sa 10. februára 1984 v Spišskej Novej Vsi. Gymnázium navštevoval vo Veľkom Krtíši, potom študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval špeciálnu pedagogiku sluchovo postihnutých a slovenský jazyk a literatúru. Počas štúdia si privyrábal tlmočením prednášok pre nepočujúcich, neskôr začal pracovať ako tlmočník v Asociácii nepočujúcich Slovenska. Spolupracuje s nadáciou Pontis na projektoch pre nepočujúcich. V roku 2011 sa vrátil do Veľkého Krtíša a spolu s bratom založili projekt Deaf kebab, v ktorom sa zameriavajú na zamestnávanie nepočujúcich. Je slobodný, má priateľku.