Deti by sme nemali chovať, ale vychovávať

Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov hovorilo o poľudštení školstva, všetci obrátili svoj zrak na psychológov. Keď sa neskôr rozmohli drogy a kriminalita, opäť to boli psychológovia, od ktorých sa očakávalo, že túto chorobu začnú liečiť v zárodku. Dnes je výzvou alarmujúci nárast počtu detí s poruchami učenia či správania. Nech to teda znova vyriešia tí psychológovia.

, 15.10.2014 14:00
Pavol Vančo Foto: ,
Pavol Vančo
debata

Ale ako, keď ich počet v niektorých poradniach dokonca klesá? Pavol Vančo, riaditeľ Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Bratislava I, s iróniou hovorí, nech rovno zrušia všetkých psychológov. O mesiac sa aj tak nič nestane. Akurát o pár rokov možno čakať katastrofu.

Aký je stav detskej duše?
To je veľmi ťažká otázka. Tá mala byť až nakoniec… Je to veľmi individuálne. Detská duša je zraniteľná, túžiaca po úspechu, láske rodičov, postavení v kolektíve rovesníkov, u učiteľov. Deti trápia tie isté veci ako dospelých, len nemusia riešiť problémy existencie, partnerstva, pracovnej kariéry. Je na ne vyvíjaný tlak na vzdelávací úspech, niekedy neprimerané nároky rodičov, ktoré nahrádzajú ich vlastné nenaplnené sny.

A aký je stav duše detského psychológa?
Nuž požiadavky na nás sú veľké a s nedostatočným personálnym vybavením sa ťažko plnia. Len naše centrum má v starostlivosti 25 stredných a základných škôl v Starom Meste v Bratislave, plus 26 škôlok. Sme nastavení na poskytovanie poradenstva pre 9 600 detí. Máme osem psychológov, dvoch špeciálnych pedagógov a dvoch sociálnych pedagógov, ktorí pôsobia na oddelení prevencie. Tí fungujú väčšinou tak, že chodievajú akútne hasiť situáciu. Najčastejšie sú to zlé vzťahy v triede, šikana, drogová prevencia alebo iná sociálna patológia. Škola nám dá objednávku, pracovníci si dohodnú termín. Nuž a ich profesionálny život vyzerá tak, že štyri- až päťkrát dopoludnia sú na niektorej zo škôl a v popoludňajších hodinách ich čaká individuálna práca s problémovými klientmi. S takým počtom zamestnancov plniť požiadavky terénu je na hranici možného.

Nedávne výskumy vrátane poslednej celoslovenskej depistáže naznačujú, že pribúda detí s problémami, poruchami učenia, správania, pozornosti. Aké sú ďalšie zmeny?
Významne nám pribúdajú poruchy správania u dievčat. A je to markantný nárast.

Detí s poruchami učenia, správania a pozornosti... Foto: SHUTTERSTOCK
dieťa Detí s poruchami učenia, správania a pozornosti pribúda, psychológov je málo.

Kde je príčina?
Všetko, v čom teraz žijeme. Slabnúce funkcie rodiny a, nazval by som to, sociálny smog. Hodnotová hierarchia, konzum. Napríklad aj silnejúci vplyv médií, pričom v tejto oblasti sa málo robí. Mediálna výchova je v plienkach. V prípade facebooku treba deťom určiť hranice. Potom je tu vyťaženosť rodičov. Väčšinou sú celé dni preč. A čo robia deti, keď prídu domov? Sadnú si za internet. Málo je vidieť deti na dvoroch domov, rodina sa uzatvára. Susedské vzťahy v dôsledku vysokej pracovnej migrácie prakticky nefungujú. Je slabý komunitný spôsob života v domoch. Každý sa zavrie a koniec. Vidím to, keď sa pozerám z okna bytu na dvor. A tiež vidím, že skoro každá rodina má psa. A to tiež  má svoje logické súvislosti. Nekompenzujeme si niečo?

Koľko je percent detí s problémami?
Poviem to za naše pracovisko. V našom okruhu máme asi 9 600 detí a mladých ľudí, z toho je 18 percent takých, ktoré prídu fyzicky do centra s poruchami učenia, správania, pozornosti, s vývinovými alebo osobnostnými problémami. Toto číslo išlo za posledné roky o dve percentá hore. K tomu treba prirátať žiakov a študentov, ktorí prejdú v rámci preventívnych a intervenčných programov cez skupinovú starostlivosť, a týchto je zhruba 60 percent z populácie, o ktorú sa staráme. Takže reálne s naším centrom príde do styku približne 60–70 percent žiakov a študentov. Ale to stále nehovorí nič o tom, koľko je skutočne detí s problémami.

Prečo?
Pretože je to len vyjadrením kapacity nášho pracoviska. Viac jednoducho nedokážeme robiť, najmä keď máme k dispozícii iba dvanásť odborných pracovníkov. Normy od roku 1992 stanovujú počet 1 200 klientov na jedného psychológa. Optimálny stav je podľa mňa 800 klientov. Ale aj tisícka by nám veľmi pomohla. Skrátili by sa čakacie lehoty a boli by sme schopní poskytnúť náš servis vo väčšej miere.

Dá sa povedať, že je celý systém psychologického poradenstva na Slovensku poddimenzovaný?
Je to tak. Máme o 600 až 800 psychológov menej, ako by bolo optimálne. V roku 2007 sa s veľkým nadšením prijímala nová koncepcia psychologického poradenstva na Slovensku, podľa ktorej malo byť do roku 2015 v poradniach o 600 zamestnancov viac. Odvtedy som v našom centre musel prepustiť štyroch ľudí…

Aké to môže mať dôsledky? Nestihnú sa včas podchytiť nejaké problémové osobnosti?
Efekt našej práce je veľmi ťažko overiteľný. Keď dnes zrušíme celé psychologické poradenstvo, tak sa zajtra, pozajtra, o mesiac, a ani o pol roka nič nestane. Akurát budeme mať pár stoviek nezamestnaných odborníkov… Lenže o dva-tri roky sa uvidí, že sa zrazu začne kaziť klíma na školách. Treba si uvedomiť, že naše centrá sú tie pracoviská, ktoré neustále musia riešiť aktuálne problémy pre ministerstvo školstva a všetky tie inštitúcie, ktoré sa zaoberajú výchovou a vzdelávaním. Krátko po revolúcii v roku 1989 sa mala napríklad robiť humanizácia a liberalizácia školstva. A obrátili sa na nás. Povedali, psychológovia, napíšte nám, ako to máme robiť a uviesť do praxe. A my sme vypracovali elaboráty, ako humanizovať prácu učiteľa, ako liberalizovať školský systém. Neskôr sa objavil príval kriminality, nárast drogovej problematiky. V roku 1995 sa zas začala téma integrácie, ktorá, mimochodom, prešla už mnohými fázami a vylepšujeme ju dodnes.

Práve o tom sa teraz diskutuje na školách. Napríklad o zapájaní žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím do bežných tried. Šikovný učiteľ môže naozaj dosiahnuť želaný efekt, ak vedie žiakov k tolerancii inakosti a dieťa má pocit, že je v normálnom kolektíve. Niekde však učitelia namietajú, že im to brzdí výučbu. Ako to vidíte vy?
Integráciu uznávam. Je to ľudské právo, právo rodiča aj dieťaťa na vzdelávanie. Ale na škole musia byť vytvorené podmienky na takéto vzdelávanie. Nehovoriac o bezbariérových veciach. Asi by rodič išiel sám proti sebe, ak by dal dieťa na školu, v ktorej sa nedostane na prvé poschodie. Školy by tiež mali mať špeciálnych pedagógov, no mnohé ich nemajú. Je to začarovaný kruh. <OT>Objavujú sa dokonca aj myšlienky o inklúzii. Čo zjednodušene znamená, že by špeciálne školy vôbec neexistovali, všetci títo žiaci by boli začlenení do klasických tried. Čo si o tom myslíte? <A>Neviem si to vôbec predstaviť v tejto stále neupokojenej školskej situácii a v našej nepripravenej spoločnosti. Je to tak v mnohých krajinách západnej Európy. Som však presvedčený, že u nás na to nie sú zatiaľ vhodné podmienky. Prípravou učiteľov na pedagogických fakultách počínajúc, prípravou terajších aktívnych učiteľov, ale aj prípravou rodičovskej verejnosti. Nie sme na to sociálne, kultúrne ani finančne nachystaní. To je niečo podobné, ako keď sa na Slovensku zaviedla striedavá starostlivosť. V Európskej únii je to samozrejmosť, no my nemáme vytvorené na to adekvátne legislatívne prostredie. Potom sa stáva, že máme dieťa, ktoré chodí jeden týždeň do školy v Nových Zámkoch a druhý týždeň je v Žiline. Aj keď toto je extrémny príklad.

Ministerstvo školstva chce poslať do škôl viac asistentov. Čo sa tým zmení?
Myslím si, že je to veľmi dobrá vec. Predtým boli asistenti fixovaní na dieťa. To znamená, že ak v triede boli dve integrované deti, mohli tam byť aj dvaja asistenti, čo naozaj nie je dobré pre priebeh vyučovania. No teraz by to mal byť asistent učiteľa. Predpokladám, že škola bude môcť využiť asistenta aj v iných triedach, kde bude potrebná jeho pomoc.

A nemali by sme okrem asistentov poslať do škôl aj viac psychológov?
Aj s tým sa už ráta. Viem o tom, že riaditelia predniesli u ministra aj takúto požiadavku. Už dnes sú väčšie školy, ktoré majú viac peňazí a môžu si dovoliť mať školského psychológa. Mohlo by ich byť viac aj na iných školách, ale je tu jeden problém. Keď sa stane školský psychológ zamestnancom školy, môže sa stať, že bude chodiť suplovať, že bude mať dozory v jedálňach, teda bude zaskakovať chýbajúcich učiteľov.

Čiže ste skôr za akési vysunuté pracoviská psychologických centier na školách?
Áno. Len čo sa stanete jednou z rýb, ktoré plávajú spolu v jednej vode, nebudete schopný si ubrániť svoju objektívnu nezávislosť, a teda ani nebudete schopný zasiahnuť v problémoch školy. Školský psychológ má totiž povinnosti nielen voči deťom, ich rodičom, ale aj učiteľom.

V Nitre na jednej základnej škole riešili vlani prípad mladého sexuálneho devianta, ktorý obťažoval učiteľky, spolužiakov, bol oplzlý. Vyriešili to tak, že ho presunuli do špeciálnej ustanovizne. Na inej bratislavskej škole sa zas učitelia pred pár rokmi trápili so žiakom, ktorý bol síce mimoriadne inteligentný, no nezvládal náhle afekty a hádzal po okolí stoličky. Kde je vlastne nejaká hranica, kde ešte školský psychológ dokáže pomôcť?
Ak sa objavia psychické problémy ťažšieho charakteru, či dokonca psychopatie, to už psychológ nezvládne. Tam už nastupuje pedopsychiater a lieky. Mali sme však napríklad niekoľko výjazdov kvôli vyhrážkam samovraždou, kde sme okamžite intervenovali a pomohli sme.

Prejdime ešte k marginalizovaným komunitám. Ombudsmanka psychológom vyčítala, že u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia používajú rovnaké testy ako u detí z bežného prostredia, a preto dopadnú horšie. A niektoré sú úplne zbytočne v špeciálnych školách. Čo s tým?
Je to problém. Na jednej strane je u nás žalostná situácia s materiálmi na diagnostiku detí. Používajú sa väčšinou morálne zastarané metódy. Naše centrum tento rok overovalo pilotne novú metodiku, no chvíľu potrvá, kým prejde štandardizáciou, tlačou a kým sa objaví v praxi. Ale je tu ešte jeden problém: je veľmi ťažké rozlíšiť, ako sociálne znevýhodnenie ovplyvňuje intelektový vývin. V súčasnosti máme niekoľko ukazovateľov dieťaťa zo sociálne znevýhodneného prostredia. No dajú sa spochybniť. Je to napríklad nízka ekonomická úroveň rodiny, nízke vzdelanie rodičov, nenavštevovanie škôlky z ekonomických dôvodov. Všetky tieto veci máme pri testoch na pamäti, no vždy sme odkázaní na to, čo nám povie rodič.

V niektorých obciach na Spiši starostovia z vlastnej iniciatívy zriadili nulté ročníky pre sociálne slabšie deti. Je toto správna cesta?
Myslím si, že to nie je zlé, pretože niektoré deti naozaj nemajú žiadne režimové, stravovacie či hygienické návyky. Voľakedy sme mali takzvané vyrovnávacie ročníky, lenže odvtedy sa toho veľa pomenilo… Pozdáva sa mi aj to, keď je napríklad povinnosť návštevy škôlky viazaná na sociálne dávky.

Ste riaditeľom inštitúcie, ktorá je pokračovateľom Psychologickej výchovnej kliniky v Bratislave. Založil ju Miroslav Bažány v roku 1957 a bola prvou svojho druhu v celej východnej Európe. Vo vašej prednáške o histórii ma zaujala veta, že psychológovia vždy plnili spoločenskú objednávku. Čo si teda spoločnosť vypýtala pred päťdesiatimi rokmi?
Ideologicky neboli tieto pracoviská veľmi žiadané. Ich prioritou bola psychologická pomoc pre ťažko vychovateľné deti, chovancov ústavov, polepšovní. No bola tu ešte jedna veľmi dôležitá úloha, ktorú mali vtedajšie strediská pre voľbu povolania. Práve v tomto období som začínal a pamätám si, že vtedy sme sa mali dobre ako pracovisko, ak sa nám podarilo naplniť plánovaný počet vojakov z povolania alebo keď sme nasmerovali žiakov do baníckych či robotníckych povolaní. To bolo alfou a omegou opodstatnenosti takejto inštitúcie. V tomto čase sa však začínalo aj so psychoterapiou, muzikoterapiou, pohybovou terapiou, arteterapiou, dramatoterapiou.

V prednáške ste mali poznačenú ešte jednu zaujímavú poznámku, a to pokus o depsychologizáciu v 80. rokoch. O čo išlo?
Niekomu prekážalo, že sa tie pracoviská volali Psychologická výchovná klinika. Tak do názvu pridali pedagogicko-psychologická. Psychologické bolo asi veľmi buržoázne… Ale v tomto období bolo zaujímavejšie niečo iné. V 80. rokoch k nám chodilo asi 20 percent detí na žiadosť rodičov a asi 80 percent prišlo na žiadosť škôl. Vtedy chodili deti do poradne len vtedy, ak to nakázala škola, lekár či sociálny odbor, polícia. Dnes je to asi 50 na 50, čo znamená, že rodič sa konečne zmocňuje zodpovednosti za dieťa. Určite môžem za naše pracovisko povedať, že rodičia, klienti našu profesiu a poradenstvo berú ako samozrejmosť, ktorú bez predsudkov využívajú.

Aká je spoločenská objednávka pre psychológov dnes?
Je to predovšetkým prevencia sociálno-patologických javov, spomínaná integrácia, zaraďovanie detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, šikana. Nuž a tá každodenná spoločenská objednávka je nachádzať cesty optimálneho vývinu každého nášho klienta, s ohľadom na jeho schopnosti, možnosti, ale i znevýhodnenia.

Chceli ste, aby som vám prvú otázku položil až nakoniec. Aký je teda stav detskej duše?
Ak majú deti dobrých rodičov, tak to nemajú také ťažké, ako som na začiatku povedal. Ale kto sú tí dobrí rodičia? Tí, čo veľa zarobia? Alebo tí, čo sa veľa starajú? Alebo tí, čo veľa ľúbia? Optimálne by bolo, keby toto všetko mali spolu. Keď majú deti dobrého učiteľa v škole, je to tiež úžasná vec. Úloha učiteľa má tým väčšiu silu pre deti, čím je slabšia rodina.

Kde majú rodičia získať kompetencie vo výchove?
Možno by mal byť na strednej škole predmet rodičovská výchova v rámci výučby psychológie. To, čo sme sa my psychológovia učili v prvom ročníku na vysokej škole, by mal vedieť každý. Sú to také tie zásady výchovy, ktoré hovoria, že deti sa nemajú len chovať, ale vychovávať. Chovať vie každý. Ale vychovávať, to znamená klásť požiadavky, obmedzenia, odmeňovať, ale aj pokarhať, byť dôsledný vo výchove, a to, žiaľ, mnohí rodičia nerobia. Život nie je len o výhrach, ale aj o prehrách.

Pavol Vančo (65)

psychológ

  • Je absolventom FiF UK v Bratislave.
  • Od roku 1990 je riaditeľom Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Bratislava I (pôvodne Pedagogicko-psychologickej poradne Bratislava I), ktoré je najstarším pracoviskom svojho druhu vo východnej Európe.
  • V Ústave filozofie a sociológie SAV sa venoval výskumu rodiny.
  • Je spoluautorom projektu o integrácii žiakov 1. bratislavského obvodu.
  • Bol členom viacerých expertných skupín a rád zriadených ministerstvom školstva, ktoré pripravovali novú koncepciu pedagogicko-psychologického poradenstva.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #deti #pedagóg #detský psychológ #porucha správania #porucha učenia #psychologické centrá
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy