Protagonistom je Friedrich Weinwurm (1885–1942), jedna z najvýraznejších osobností architektúry na Slovensku a človek, ktorý významne zmenil tvár Bratislavy. A hoci sa jeho budovy objavovali aj na propagačných materiáloch a fotografiách fašistickej prvej Slovenskej republiky, on sám utekal pred židovskými zákonmi. Ideologické paradoxy architektúru sprevádzajú.
Pri čítaní knihy o Weinwurmovi ma zaujal fakt, ktorý hovorí aj o dnešnej dobe. Napriek tomu, že bol vynikajúci architekt s medzinárodným renomé, ani raz nezískal štátnu objednávku. Prednosť dostávali „bratranci“, príbuzní ľudí v štátnych komisiách. Nehovoríme o súčasnosti, ale o udalostiach spred takmer sto rokov na Slovensku…
Niektoré veci sa nemenia. Aj v medzivojnovom období existovali spojenectvá a Weinwurm nepatril k tým skupinkám, ktoré o veľkých štátnych objednávkach rozhodovali. V tom často medzi dvoma vojnami „vyhrávali“ české architektonické ateliéry, lebo boli v Prahe, kde sa rozhodovalo, a teda mali lepšie kontakty. A v slovenských mestách pri verejných zdrojoch zasa vyhrávali skôr tí „príbuzní“ ako ateliér židovského architekta. Na štátnu objednávku nestačí byť najlepším architektom ani dnes. Napriek tomu Weinwurm významne zasiahol do podoby modernej architektúry na Slovensku a bez neho by Bratislava vyzerala inak.
Vaša odborná historická kniha o tomto architektovi obsahuje jeden zaujímavý odsek. Keďže Weinwurmov koniec je nejasný a jeho posledné dni či hodiny zahalila hmla druhej svetovej vojny, rozhodli ste sa vyhľadať odborníka na mimozmyslové vnímanie. Zvláštna metóda pre vedkyňu, nie?
Mali sme o tom postupe krásnu diskusiu s mojím kolegom Matúšom Dullom, autorom monografie o Emilovi Bellušovi. Matúš Dulla sa hneď do tohto – povedzme nevedeckého – prístupu zadrapil. Začal mi vysvetľovať, že neexistuje žiadne mimozmyslové vnímanie, a čo mi to napadlo takéto neexaktné metódy využiť v serióznej vede. Ale mne sa to zdalo primerané osobnému príbehu Weinwurma. V celej tej neuveriteľnej a neuchopiteľnej súhre nešťastných náhod a hmlistých informácií som si položila otázku, prečo nevyužiť aj metódy, ktoré my, exaktní vedci úmyselne vytesňujeme z nášho odborného sveta. Koniec koncov človek nikdy nevie, nie? Ale mala som možnosť sa k takým kruhom ľudí priblížiť, preto mi pripadalo prirodzené využiť aj túto možnosť a opýtať sa. Jasné, že sa nad tým dá krútiť hlavou a pochybovať. Nakoniec aj Matúš Dulla okomentoval odpoveď nemeckého experta Wolfganga Kremlinga slovami: No veď už len to je veľké umenie, povedať, že keď niekto v roku 1942 umrel, tak jeho smrť bola krvavá – aká iná? Ale zase človek, ktorého som sa pýtala, je medzinárodne uznávanou hviezdou na poli „mimozmyslových“ komunikácií. Súčasne ma ako vedkyňu bavilo urobiť takýto z metodologického hľadiska „krok bokom“.
Je to kratučký odsek, ktorý však posúva knihu z oblasti vedeckej monografie k napínavému biografickému príbehu. Príbeh človeka, ktorý je možno rovnako zaujímavý ako jeho architektonická práca. Neuvažovali ste o tom, spracovať Weinwurmov život ako román?
Viete, že som nad tým chvíľu aj uvažovala? Weinwurm ma absolútne zaujal ako človek. V ostatnom čase vyšli tri monografie o najvýznamnejších architektoch Slovenska – o Dušanovi Jurkovičovi, Emilovi Bellušovi a moja o Weinwurmovi. Každá z monografií má svojho autora a každý autor si svojho architekta našiel práve podľa osobných preferencií, a to nielen architektonických, ale aj ľudských. Ide o istý súzvuk duší, ak to tak môžem povedať. Každý z nás si vybral svojho architekta podľa osobných, vnútorných sympatií. Ja by som s Weinwurmom vedela v mnohom súhlasiť, určite by ma priťahoval ako „sympaťák“. Jeho architektúra – tam je zasa moja profesionálna inklinácia k istému typu stavieb. Nepochybne ma oslovilo aj zaradenie v medzinárodnom kontexte, do ktorého Weinwurm rozhodne patrí. Ale to ľudské zohrávalo nesmiernu úlohu, vrátane romantického a dramatického podtónu, ktorý jeho život nepochybne mal. Ale vrátim sa k otázke, či som nezvažovala biografický román. Fascinovala ma kniha Laurenta Bineta o atentáte na Heydricha. Metodologicky ma veľmi zaujímalo, čo nové sa dá povedať o všeobecne známych faktoch. Prekvapilo ma to osobné nasadenie a očarenie príbehom skutočných udalostí, ktoré nakoniec dostali do knihy rôzne roviny – historickú, ľudskú, dramatickú, etickú i polemickú. A vravela som si, že ak sa mi raz podarí knihu o Weinwurmovi napísať, bola by som rada, ak by sa tam aspoň niečo z tohto majstrovstva viacvrstevnatého príbehu podarilo dostať. Ale zámer bol predstaviť nielen architektove diela, ale aj jeho ako človeka, jeho príbeh a dobu.
V čom vám Weinwurm konvenoval ako človek?
V prvom rade, najviac sympatické mi je, že sa nebral vážne. To je u architektov nie obvyklá črta, väčšinou sa berú sakramentsky vážne. A aj tú vážnosť dávajú najavo a chcú, aby ich okolie adekvátne reflektovalo. Samozrejme, u Weinwurma je ťažké sledovať jeho presnú stopu, pretože nejestvuje žiadna pozostalosť, žiaden archív, z ktorého by sa dalo vychádzať. Podarilo sa nám nájsť zopár ľudí, ktorí si naňho osobne spomenuli, ale kým sa kniha dokončila, sú vlastne už všetci preč. No z ich spomienok sa mi skladala mozaika človeka, ktorý bol jednoducho nad vecou. Vedel byť vtipný, všetky zážitky, ktoré mi ľudia opisovali, sa týkali veselých príhod. A nie preto, že by si robil žarty z druhých, ale dokázal zľahčovať seba, svoju prácu a uvoľňovať napäté situácie. A čím u mňa jednoznačne vyhrával – pretože aj ja som ten typ, ktorý si myslí, že treba bojovať za pravdu, že existuje nejaký ideál – je fakt, že aj on bol idealista. Architekti pritom musia byť pragmatici a neraz sú z toho dôvodu aj oportunisti, ale Weinwurm bol verný svojmu ideálu, svojmu idealistickému presvedčeniu. On sa pre ideál neobetoval, pretože ideál bol preňho čosi absolútne samozrejmé, žil s tým nie ako so záťažou, ale s ľahkosťou. Prosto vedel horieť pravdou, aby som to povedala štúrovsky pateticky. A pritom nebol patetický.
Ako sa pozeráte na fakt, že na jednej strane projektoval veľké, moderné a drahé vily a na druhej strane sa významne angažoval pri výstavbe sociálnych bytov v Bratislave?
Myslím si, že len my to dnes vnímame zvláštne. Rozpor iste nebol v architektonickej rovine. V literárnych, politických kruhoch určite viac oddeľovali vládnucu triedu od tej utláčanej. Nakoniec, aj keď sám Weinwurm bol ľavicovo orientovaný, ľavicoví myslitelia, najmä z prostredia časopisu DAV, ho kritizovali, že navrhuje domy pre boháčov. U neho – a u architektov všeobecne – to nebol rozporný pohľad. V prvom rade išlo o ozdravenie ľudského príbytku. A nehralo rolu, či ozdravujem ľudský príbytok pre bohatého, alebo ponúkam slušné bývanie pre chudobných. Princíp zostával rovnaký – staré bývanie nahradiť kvalitnejším novým, či bol na začiatku boháč, alebo chudák. Každému zlepšovali bývanie, čo je nepochybne idealistická predstava. Ak je niekto dostatočne vnímavý na to, že sa nechá odo mňa ako architekta modernizovať, tak ho zmodernizujem. Weinwurm v snahe zlepšovať svet navrhoval zlepšovanie sveta tak, ako vedel, architektúrou.
Foto: FOTO OLJA TRIAŠKA STEFANOVIČ
Keď už sme pri ideológii, v knihe Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia, ktorej ste zostavovateľkou a spoluautorkou, upozorňujete aj na fakt, že niekedy sú ideologické okuliare na škodu hodnotenia architektúry. Dokonca, že niekedy sa u nás stavby, ktoré majú vysoký architektonický štandard, zatracujú pre svoj „ideologicky nevhodný“ rodný list, lebo vznikli za totality.
Úprimne povedané, za tú knihu sa nám ušla aj veľmi ostrá kritika od ľudí, ktorí nám vyčítali práve to, že sme „zľahčovali“ dobu, akoby sme si ani nevšímali, čo sa dialo na politickej úrovni. Akoby architektúra nebola poznačená dobou, pritom tá doba bola strašná. Áno, ale na druhej strane je otázka, či architektonické dielo ako také má tú moc byť pretavenou ideológiou. O tom si dovolím pochybovať. Niežeby nemohli vzniknúť a nevznikli skutočne ideologicky podmienené stavby. Ale som veľmi skeptická označiť tak celú dobu, všetky stavby. Architektonické diela, ktoré sa tu stavali počas totality, nikdy neboli tak vypäto programované, aby boli stelesnením ideológie. Nezľahčujem dobu. Aj Weinwurmov osud bol absolútne tragický, keďže ako Žid zažil rok 1938, ale aj obdobie, ktoré mu predchádzalo, aj nástup protižidovských zákonov. Ale on projektoval aj v tom období. Bola to totalitná architektúra? Keby bol býval projektoval pre štát, bolo by to totalitné? Skôr si myslím, že totalitné režimy umožňujú architektom prejaviť sa v tej najexponovanejšej polohe, lebo im štát dáva objednávky, dáva im financie na veľké stavby verejného významu. Na druhej strane, umŕtvujú a zaväzujú si ich, keďže príležitosti smerujú k určitému typu monumentálnej architektúry, kým na druhej strane sa časť príležitostí potláča. Bytová architektúra za socializmu sa dostávala na okraj záujmu čo do kvality a hľadala sa štandardizovaná kvantita, čo sa prejavilo na „panelákoch“. Investovalo sa však do spoločenských stavieb verejného priestoru.
Som rád, že práve medzi architektmi sa objavili hlasy, podľa ktorých nemôžeme označiť všetko, čo vzniklo v totalitných režimoch medzi rokmi 1938 –1989, za zlé. Ideológia predsa nie je jediné architektonické kritérium, alebo sa mýlim?
Hodnotiť architektúru cez ideológiu je zložité a úzkoprsé. Najvypätejšie a najextrémnejšie diela s ideologickým kontextom pochádzajú zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Napríklad Reprezentačný dom v Žiline či mesto Nová Dubnica. To sú diela, ktoré zainvestovala totalitná vláda. Dnes nikto z obyvateľov Novej Dubnice nehodnotí túto architektúru negatívne a Reprezentačný dom v Žiline je obdivovanou súčasťou mesta. Bratislavský Most SNP či obrátená pyramída Slovenského rozhlasu sa bežne hodnotia negatívne, pritom ide o diela, ktoré sa mohli narodiť v tom čase kdekoľvek v demokratickej Európe. Obidve tieto stavby odrážajú vtedajšie európske architektonické trendy, nie ideológiu. A sú to stavby, ktoré sú architektonicky zaujímavé a výrazné.
Bytová výstavba sa tiež premenila, Petržalka je pekné zabývané sídlisko, v ktorom najviac zla robia súčasní developeri zahusťovaním veľkoryso riešených území a oddychových zón. Sú omnoho škaredšie sídliská a bytovky z ostatných rokov.
Nepochybne. Architektúra vyjadruje viac určitého ducha doby ako ideologické presvedčenie architekta. Keby sme chceli súdiť – Emil Belluš prestál všetky totality, ktoré okolo nás v 20. storočí prešli. Vo všetkých obdobiach projektoval stavby, aj vo verejnom záujme. Bol horší človek, horší architekt len preto, lebo svoju tvorivosť využil na zaujímavé a podnetné diela?
V knihe Nová slovenská architektúra citujete amerického teoretika Kennetha Framptona, podľa ktorého pre vznik hodnotnej architektúry nie je podstatný kapitál a technologické podmienky, ale spoločenské podmienky priaznivo naklonené architektúre. Sme v období vhodných spoločenských podmienok?
Frampton len nenápadne podčiarkuje význam a nevyhnutnosť prvých dvoch podmienok – na architektúru potrebujete mať kapitál a technológie. A, samozrejme, potrebujete mať ľudský potenciál tvorivých architektov, ale aj kvalitných stavebníkov. Zbytočné je niečo vymyslieť, keď to nikto nevie postaviť, zbytočné je niečo vedieť postaviť, keď neviete za čo. Potom prichádzajú spoločenské podmienky, čiže vôľa stavať. Paradoxne vôľa stavať bola v spomínaných totalitách veľmi vysoká. Totalita však nemusí byť len totalita ideologická v zmysle politického presvedčenia. Môže to byť aj totalita vôle kapitálu. A možno práve vôľa kapitálu vyprovokovala veľký stavebný boom na Slovensku na prelome 20. a 21. storočia, ktorý sa zrejme tak skoro nezopakuje. Spomínaná kniha Nová slovenská architektúra je práve záznamom o tomto prudkom raste.
Už nebude treba toľko nových stavieb?
Spoločenská situácia nasvedčuje tomu, že v najbližších rokoch už nebude taká ohromná stavebná aktivita, aká bola na prelome storočí. To sa stáva raz za desiatky rokov. Podobný boom sme zažívali práve v medzivojnovom období na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov, v časoch Weinwurma.
Dá sa hovoriť o nejakom jednotnom architektonickom štýle nášho obdobia? Alebo je to taká postmoderná doba všehochuti bez jednotného jazyka?
V architektúre sa termín postmoderna používa na ohraničenú dobu s typickými eklektickými prvkami. Ale ak budeme slovo postmoderna používať v správnom a širšom zmysle, teda ako označenie slobodného narábania so staršou skúsenosťou, potom je prelom storočí postmoderný. Ale formálne už neboli stavby z tohto obdobia také eklektické, formálne vybúrenie sa architektov sme zažili skôr. Architekti sa už zasa dokázali vnútorne „umravniť“ a hľadať vážnejšie motivácie pre tvorbu, než bola honba za zaujímavými formami a jedinečnosťou. A to bol aj dôvod, tendencia, ktorú môžeme nazvať slovenskou architektúrou súčasnosti. Vývoj nám dáva za pravdu, produkcia dnes nie je v takých obrovských číslach ako pred pätnástimi rokmi, ale je koherentnejšia.
Použili ste slovné spojenie slovenská architektúra súčasnosti. Aké má črty? Dajú sa pomenovať?
Ťažko odpovedať. Nechcem šíriť mýtus o nejakej autochtónnej slovenskej architektonickej forme, o tom by sa mi nepodarilo nikoho presvedčiť. Skôr si myslím, že je to suma vlastností – spôsob, ako si poradiť s neočakávanými schválnosťami, ku ktorým dochádza na perifériách. A my sme experti na to, ako vyriešiť zložité situácie – problém terénu, zasadenie novostavby do kontextu, využitie technológií. Nič pre nás nie je problém, a zároveň dokážeme obchádzať či nestanovovať si pravidlá, ktoré sú v iných krajinách prísne. Ad hoc vyriešime zložitosti, a to produkuje istý typ myslenia, ktoré je pripravené na formálne, konštrukčne a materiálovo neobvyklé riešenia. Slováci vždy radi reagovali na to, čo sa deje v okolitom svete a radi to transformovali podľa domácich podmienok. Myslím to v dobrom, to, čo sa deje okolo nás, chceme reflektovať, chceme ísť s dobou. Všetky trendy v medzinárodnej architektúre poznáme, vieme ich použiť a napriek obmedzeným podmienkam sme celkom vitálni. Sme architektonicky rozmanitejší, pestrejší ako mnohé iné krajiny. Ďalším pozitívnym javom je, že Bratislava už nie je jediným centrom architektonického myslenia na Slovensku, ale podnetná architektúra vzniká aj v ďalších mestách, aj na vidieku. Veľmi zaujímavé stavby nájdeme v Košiciach, ktoré sú mojím favoritom, pretože rastú ako mesto, sú vitálne a vedia byť aj radikálne. Ale badať to aj v ďalších lokalitách, čo je tiež dobré znamenie.
Nie je to dané aj tým, že radi migrujeme? Chodíme za prácou aj von a nosíme si aj takéto inšpirácie, staviame si doma svet?
Je typické, že Slováci chodia za prácou a vracajú sa ako ľudia poučení zahraničím. Sme križovatkou kultúr a prejavuje sa to aj v architektúre. Vitalita je neuveriteľná a naša schopnosť nasať podnety a premeniť ich doma na skutočnosť je veľká.
Ste historičkou architektúry. Nie je to trocha mužský svet? Keď si listujem v architektonických knižkách, nájsť ženu architektku je neľahká úloha. Prečo?
V súčasnej architektúre sa už pohybujú aj ženy architektky. Ale čo sa týka medzivojnového obdobia, máte pravdu, žiadne ženy architektky na Slovensku neboli. Je to dôsledok, samozrejme, civilizačnej situácie, v akej sme sa nachádzali. Prvé študentky architektúry končili v päťdesiatych rokoch na novozaloženej fakulte architektúry v Bratislave. Začali síce intenzívne tvoriť, ale pracovalo sa v kolektívoch a kolektívne autorstvo znamenalo, že bol zväčša podpísaný vedúci architekt, a to bol muž. Emancipácia síce bola, oneskorená, ale bola. Výraznejšie sa ženy architektky objavujú na konci šesťdesiatych rokov – Ondrejičková, Mecková, Cvengrošová, Šrámková. Možno sa o nich až tak nepísalo, lebo architektúra bola, ako hovoríte, mužský svet. Vždy to súvisí aj s tým, kto je v akej pozícii a ženy sa do významných pozícií nedostávali. Ony to však nevnímali ako utláčanie, len si robili svoju robotu a o slávu bojovali muži. To je dané prostredím. Dnešné dámy sa už chcú zviditeľňovať, lebo marketing funguje aj v architektúre. Ale diskurz o ženách v architektúre je silný aj v medzinárodnom kontexte. Dnes veľa žien študuje architektúru, na odbore architektúry je okolo 120 študentov ročne, pomer mužov a žien v ročníkoch je vyrovnaný, ba občas prevládajú ženy. Ale ženy stále tvoria v mužských ateliéroch a meno hlavného architekta prikrýva prácu celého kolektívu.
Čo budeme robiť s toľkými architektmi?
Práca sa nájde, nejde len o projektovanie veľkých stavieb. O architektov je záujem aj v takých oblastiach, ako je bytový dizajn, riešenie interiérov.
Vedeli by ste spoznať, že stavbu navrhla žena?
O tom sa už tiež diskutovalo, český publicista a feminista Mirek Vodrážka hľadal prvky ženskej architektúry a tvrdil, že oblúk či záhyb sú znakmi ženskosti v architektúre. Aj ja som sa pokúšala odhaliť, či by sa našli spoločné črty pre slovenské architektky. Ale myslím si, že sa to takmer nedá. V každom prípade sa aj samy architektky búria proti cielene feministickej interpretácii architektúry. Ženy sú možno precíznejšie, majú sklon k praktickým stránkam, ale čo by z toho vyplynulo? Materiálu, na ktorom by sa to dalo v rámci architektúry porovnávať, nie je veľa. Aj keď teraz mi zišla na um rakúska architektka Margarete Schütte-Lihotzky, spolupútnička práve Friedricha Weinwurma, tiež veľmi ľavicovo orientovaná osobnosť, ktorá vymyslela medzi dvoma vojnami tzv. frankfurtskú kuchyňu. To je model maličkého úsporného priestoru, ktorý sa stal jadrom malého bytu. Model, ktorý by asi žiaden chlap nevymyslel.
Muži potrebujú pri varení väčší priestor, aby bolo kam dávať každý ďalší špinavý hrniec.
A to je možno pohľad praktického využitia priestoru vlastný ženám.
Pracujete s históriou a súčasnosťou architektúry. Aké typy budov máte najradšej? Ľudsky, nie ako historička architektúry. Čo sa vám páči?
Mnoho ľudí si myslí, že moderná architektúra je nevýtvarná, nezaujímavá. Nie je tam ornament, na čo sa vlastne treba pozerať? Keď sme však s fotografkou Oljou Triaška Stefanovič chodili fotiť Weinwurmove stavby, objavili sme ohromnú poéziu modernistických budov. Často sú to prázdne priestory a nádherné je aj to, ako napriek tomu dokážu starnúť. Naozaj, moderná architektúra starne krásne. To sú moje najobľúbenejšie stavby. Prosté domy, ktoré nemali nič, iba vstup, schodisko, holé steny a rovnú strechu. Keď ich začne pohlcovať okolitá zeleň, keď ich poznačí čas, nadobudnú zvláštnu éterickosť, nadčasovosť, niečo mimoriadne. A to sa mi na architektúre páči najviac: keď sa stane súčasťou večnej premeny, toho panta rhei. Práve pri Weinwurmovi som to intenzívne precítila.
Foto: SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV
Henrieta Moravčíková (1963)
historička a teoretička architektúry
Foto: Archív Henriety Moravčíkovej
- Pracuje v Ústave stavebníctva a architektúry SAV a prednáša na Fakulte architektúry STU.
- Získala viacero odborných a literárnych cien za svoje diela o nedávnej a súčasnej architektúre.
- Je autorkou alebo spoluautorkou kníh Architektúra Slovenska v 20. storočí (2002), Nová slovenská architektúra (2009), Bratislava: atlas sídlisk 1950–1995 (2012), Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia (2013) a ďalších.
- Jej najnovšou knihou je monografia o mimoriadnom architektovi medzivojnovej Bratislavy Friedrich Weinwurm – Architekt / Architect.