Sú klamstvá demokracie i totalitných systémov. Preto sú reportáže stále dôležité

Muž, ktorý sa jedného dňa prebudí na železničnom násype, nevie, kto je. Vlastne nepozná slovo "železničný”, nepozná dokonca ani svoje meno. Človek s amnéziou je hrdinom prvého príbehu knihy 20 rokov nového Poľska v reportážach. Texty viacerých autorov do nej vyberal známy poľský reportér Mariusz Szczygieł. V hrdinovi s vymazanou pamäťou vidí človeka - metaforu. "Prirovnávam to k tomu, ako keď sme sa my Poliaci, ale aj vy Slováci v roku 1989 zrazu ocitli vo svete, kde bolo všetko nové a my sme sa museli prispôsobovať," povedal v rozhovore pre Pravdu.

, 12.11.2014 07:00
poľský spisovateľ, Mariusz Szczygiet, kniha... Foto: ,
Poľský spisovateľ a novinár Mariusz Szczygiet
1

Práve v týchto dňoch si pripomenieme 25. výročie od začiatku nežnej revolúcie v Československu. Skutočnosť, že po nej nastala kolektívna strata pamäti, je dnes hádam zreteľnejšia než kedykoľvek predtým.
Ja som však pri porovnávaní mal na mysli skôr ten pocit, ktorý sme mohli v tie prvé dni, týždne, mesiace po páde železnej opony zdieľať s hrdinom reportáže o mužovi s amnéziou, ktorú, mimochodom, Wojciech Tochman napísal v roku 2003. Je tam napríklad pasáž, keď ten muž vidí, že ľudia z vreciek vyťahujú akési papiere a za ne dostávajú na výmenu tovar, jedlo. A tak siahne do vreciek aj on – ale nič tam nemá a čuduje sa prečo. Po prevrate sa z obchodov stali shopy, zemiakové lupienky sa zmenili na chipsy, museli sme sa učiť nové slová pre staré veci, ako človek so stratou pamäti… A prvé slovo, ktoré počul hrdina reportáže od inej ľudskej bytosti? Vypadni!

Muž s amnéziou sa nikdy nedopátral, kým vlastne bol a napokon si na úrade zvolil nové meno, dokonca si vybral i dátum narodenia. Akú novú identitu si zvolili Poliaci, Slováci, Česi, Maďari? Ako sa vyvinula za štvrťstoročie?
redovšetkým musím skonštatovať, že žijeme. Lebo na začiatku boli aj také hlasy, že to bude náš koniec. Iste, ľudia umierali a umierajú a vždy umierať budú, ale myslím si, že ako celok, teda spoločnosť, žijeme a to je veľká hodnota. A my dokonca žijeme lepšie ako kedysi.

V čom sme iní? Ako reportér sa nad tým predsa musíte často zamýšľať.
Myslím si, že sme múdrejší. Keď napríklad čítam staré reportáže, povedzme spred päťdesiatich rokov, tak v nich autor čitateľovi musel všetko dopodrobna vysvetľovať. Opisovať, čo má akú farbu, tvar, dokonca pridávať komentár – milý čitateľ, teraz ťa idem oboznámiť s tým, čo z môjho článku vyplýva… Teraz sa tak už nepíše. Mnoho vecí vieme. Vďaka internetu, televízii. Aj keď človek nie je vzdelaný, tak vie viac ako kedysi.

Nie je potom pre reportéra zložitejšie povedať niečo naozaj nové?
Samozrejme, povedal by som, že sa musím snažiť tak dvakrát viac ako pred dvadsiatimi rokmi. (Smiech.) Ale k tým zmenám: podľa mňa ľuďom z bývalého socialistického bloku veľmi pomohlo, že cestujú.

V čom konkrétne?
Zrazu vidíme, ako žije svet. Sme rozhľadenejší, vieme porovnávať. A možno to trochu ovplyvňuje aj mentalitu celej spoločnosti. My Poliaci sme sa vždy tvárili trochu ako národ mučeníkov, a zrazu za hranicami vidíme, že týždeň sa neskladá len z práce a kostola. V Česku Poliaci spoznávajú chalupársku pohodovú kultúru, na juhu Európy zase inú uvoľnenú mentalitu. A toto všetko si so sebou berú domov a menia samých seba aj celé Poľsko.

Zmeny v roku 1989 teda vnímate výlučne pozitívne?
V mojej knihe Gottland píšem, že každý systém je zdrojom utrpenia. Existuje lož komunistická i kapitalistická, sú klamstvá demokracie i totalitných systémov. Aj preto sú reportáže stále dôležité, idú do hĺbky, pomáhajú ľuďom orientovať sa.

Podľa čoho si vyberáte témy pre svoje reportáže?
Obyčajným pozorovaním toho, čo ľudí zaujíma. Niekedy si zase prečítam článok a zdá sa mi, že tému nevyčerpal, tak ju spracujem aj ja a inak. A občas mi námety posielajú ľudia.

Tak to bolo aj v prípade vašej vlaňajšej reportáže o žene, ktorá utýrala nevlastného syna a po odsedení trestu začala pracovať v školstve, za ktorú ste získali aj niekoľko novinárskych cien. Priamo v texte píšete, že vás na tú ženu upozornil záhadný pán N.
Hovoríte pán? Prečo si myslíte, že to bol muž?

Čítal som reportáž v českom preklade, a tam to bolo takto uvedené.
Vidíte, ja som to v origináli písal tak, aby nebolo jasné, či ide o ženu, alebo o muža. Ale teraz vám môžem prezradiť, že to bola žena.

Upozornila vás na kriminálny prípad, ktorý sa stal v roku 1982. Prečo?
Áno, na začiatku mi poslala starú novinovú reportáž z tých čias. O tom prípade sa vtedy dosť informovalo. Veď tá žena roky veľmi kruto trestala svojho nevlastného syna, asi tri roky mu robila taký malý súkromný Osvienčim. Keď mal chlapec šesť rokov, umučila ho na smrť. A tá pani N, ktorá ma na prípad upozornila, bola rovesníčka toho malého chlapca a keď mala takisto šesť rokov, počula o tom strašnom prípade v rozhlase. Roky sa potom bála, aby sa niečo nestalo jej skutočným rodičom a nezažila čosi podobné. Neskôr sa preto zaujímala, čo sa stalo s tou odsúdenou ženou a zistila, aké miesto získala po návrate z väzenia.

Stala sa učiteľkou…
…a katechétkou a dokonca bola v komisii ministerstva školstva, ktorá schvaľovala nových pedagógov. Navyše som zistil, že vo svojej práci opakuje metódy z minulosti. Teda, nie že by deti mučila, ale pre vlastnú triedu si vyrobila špeciálny triedny poriadok, podľa ktorého každé rozprávanie žiaka bez vyzvania znamenalo päťku, písanie iným perom ako modrým takisto päťku a tak ďalej. Pátral som ďalej, po jej koreňoch a zistil som, že pochádza z právnickej rodiny, ktorá sa podieľala na príprave poľského trestného zákona. Ona sama zažila prísnu výchovu, bola ako dieťa veľmi bitá. Vtedy mi došlo, že ide o nejakú reťaz, že ona len opakuje naučené. Zrazu to nebola reportáž o nej ale o tom, aké má násilie korene, čo ho spúšťa, vyvoláva.

Výber reportáží viacerých poľských novinárov z... Foto: PREMEDIA
Szcygiel, kniha reportáží Výber reportáží viacerých poľských novinárov z rokov 1989 až 2009 vyšiel aj v českom preklade.

Čo reportáž spôsobila?
Tá žena prišla o prácu, ale to nebolo mojím cieľom. Preto som neuvádzal jej presné meno ani pôsobisko, mesto kde pracovala, s kolegom sme do vyhľadávača Google dokonca vpisovali rôzne pasáže textu reportáže a zisťovali, či sa dá z toho niečo vypátrať. Zdalo sa nám, že sa na to nedá prísť, ale iné médiá ju napokon veľmi rýchlo našli. Dôležité však je, že náš parlament na základe tohto článku začal pracovať na zmene legislatívy. Doteraz mali v školstve zakázané pôsobiť len ľudia odsúdení za pedofíliu. Ak človek v minulosti zabil, dokonca utýral dieťa, časom mu to celkom zmizlo zo záznamov. V škole, kde tá žena pracovala, o jej minulosti nič nevedeli. Po novom by sa tieto záznamy nemali nikdy zmazať. Pre mňa osobne však bol prekvapujúci iný dôsledok mojej reportáže.

Aký?
Začali mi prichádzať listy, v ktorých rodičia mne, neviem prečo mne, veď ja s tým nemám nič, sľubujú, že už nebudú kruto trestať svoje deti. Písali najmä otcovia – mám trojročného syna a už odo mňa dostal bitku, po prečítaní vášho článku to už nechcem nikdy zopakovať.

Takže reportáž dokáže aj v 21. storočí ovplyvňovať spoločnosť.
V Poľsku áno, keďže tento žáner má u nás veľkú tradíciu.

Má to byť cieľom reportáže?
Nie, reportér nemá meniť svet, má ho len opísať. Samozrejme, občas sa stane, že to vyvolá nejaké zmeny. Napríklad v 30. rokoch minulého storočia sa to u nás podarilo spisovateľke Ewe Szelburg-Zarembinovej, ktorá bola známa skôr tvorbou pre deti. V tom čase, keď Československo bolo vzorom demokracie, Poľsko fungovalo trochu ako polofašistický štát, no dnes sa o tom u nás radšej nehovorí. Jestvoval vtedy aj inštitút rýchlych 24-hodinových súdov, na čom by nemuselo byť nič zlé, lenže tieto súdy mohli uložiť aj trest smrti.

Využívalo sa to na exekúcie nepohodlných osôb?
Predovšetkým menšín, najmä tej bieloruskej, ktorej členov podozrievali, že pripravujú odtrhnutie územia v prospech Sovietskeho zväzu. Zarembinová len opísala v reportáži, ako takýto súd prebieha, a jej text vyvolal obrovské pobúrenie. Na tlak verejnosti a výzvu veľkej skupiny intelektuálov napokon tieto súdy zrušili.

Vráťme sa k vášmu výberu reportáží, ktorý vyšiel tento rok aj v českom preklade. Texty v ňom pochádzajú z rokov 1989 až 2009 a v závere predslovu píšete, že dúfate, že po prečítaní knihy čitateľ dospeje k názoru, že Poľsko je najzaujímavejšia krajina na svete. Máte o svojej krajine a o sebe takú mienku aj vy Poliaci?
Môj kamarát Petr Vavroušek, spravodajca Českého rozhlasu vo Varšave, mi raz povedal, že my Poliaci sme takí nervózni až neurotickí. Vysvetlil mi tiež, že je to preto, lebo stále nevieme, či sme už takí veľkí ako Británia, Francúzsko, Nemecko. Sme? Nie sme? Nevieme. Aj keď teraz s Donaldom Tuskom ako stálym predsedom Európskej rady je tá naša nervozita hádam menšia (smiech).

Mariusz Szczygiel, poľský reportér, autor... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Mariusz Szczygiel, poľský novinár Mariusz Szczygiel, poľský reportér, autor šiestich kníh: Existuje lož komunistická i kapitalistická, sú klamstvá demokracie i totalitných systémov.

Ako veľký hráč sa Poľsko správa aj v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. Ako by podľa vás mala vyzerať dobrá reportáž z bojiska vo východnej časti tejto krajiny?
Vidíte, v poľských médiách mi takáto reportáž chýba. My sme priaznivci Ukrajiny, dokonca jej advokáti v Európskej únii, a aj preto sú i články písané len touto optikou. Chýba mi tam pohľad druhej strany. Rád by som si prečítal reportáž, ktorá by pochopila Rusov. Nie Putina. Ale toho človeka, ktorý bol Putinom vyslaný na Ukrajinu a ktorý mi povie niečo také, že sa nad tým budem musieť zamyslieť.

Neláka vás ísť na Ukrajinu a napísať takúto reportáž? Alebo niekam inam. Vo svete to v poslednom čase vrie ako už dávno nie.
Ja mám nevýhodu v tom, že neovládam cudzie jazyky. Viem len po poľsky a po česky. Mám tiež na starosti dvoch chorých rodičov a som jedináčik, takže keby sa mi niečo stalo, nemal by sa o nich kto postarať. A pre mňa je osobný život dôležitejší ako ten reportérsky. A predovšetkým ja mám rád iné typy reportáží.

Aké?
Páčia sa mi rybníky, kde sa zdanlivo nič nehýbe, ale ja viem, že pod stojatou vodou sa dejú veľké veci. Zaujíma ma psychologický profil človeka, ktorý sa nejakým spôsobom zapojil do dejín.

Viete tým zaujať mladého človeka, ktorý má toľko podnetov, že mu je zaťažko dopozerať aj trojminútové video na YouTube, nieto dočítať do konca niekoľkostranovú reportáž?
Do nášho kníhkupectva s literatúrou faktu chodia najmä mladí. Občas tam pri káve prečítajú za deň celú knihu, takže ja sa o nových čitateľov nebojím. Ale poviem vám to aj takto. My máme v Poľsku tri spravodajské stanice, ktoré vysielajú 24 hodín denne. Tie kanály sú také rýchle, že jedna reportáž má maximálne dve minúty a rozhovor po 50 sekundách prerušia. A ľudia si uvedomujú, že pri tej rýchlosti a povrchnosti vlastne nevidia nič.

To môže byť opäť paralela so situáciou spred 25 rokov. Spomínali ste, že podľa reportérky Ewy Szumanskej bol život v Poľsku v roku 1990 ako cesta rýchlikom. Nikto si nestihol pozrieť detaily za oknom a už bolo vidieť niečo iné.
A práve preto ľudia tak vtedy, ako aj dnes, a ja verím, že aj v budúcnosti budú siahať po literatúre faktu, po reportážach. Takéto texty vám dávajú jedinečnú možnosť nahliadnuť do hĺbky, pochopiť človeka, princíp celej spoločnosti.

Keď sa však rozprávam s ľuďmi, mám pocit, že naozaj vyrastá generácia, ktorá má problém s koncentráciou na jednu činnosť. Ako s tým môžete ako autor dlhších textov bojovať? Ako sa dá udržať pozornosť čitateľa v ére Snapchatu a Instagramu?
Jeden ukrajinský kritik napísal, že moje texty sú ako striptíz. Odhadzujem jednu rukavičku, potom druhú, potom blúzku. Snažím sa, aby text nebol predvídateľný, aby sa nič neopakovalo, skrátka aj niečo úplne banálne musíte opísať tak trochu ako detektívku.

Je to pre vás hra či komplikovaný systém?
Určite hra. Keď mám všetok materiál pohromade, vždy dlho rozmýšľam, čo s tým urobím, akú formu si vyberiem. Čítali ste moju knihu Udělej si ráj?

Nie.
Je to kniha o tom, ako Česi dokážu žiť šťastne bez boha. Jeden z jej protagonistov je policajt, ktorý sa mi zveril, že uveril v boha, až keď mal viac ako štyridsať rokov. Doslova opisoval, ako sa do boha zamiloval, no nechcel to nikomu povedať. Jeho priateľka len čosi šípila, mama ateistka nevedela vôbec nič, kolegovia policajti o jeho viere takisto nemali tušenia. Skrýval to, pretože sa bál, že by bol nepochopený, že sa mu niekto bude vysmievať. Jednoducho o tom hovoril, ako keď v poľskej televízii vystúpil nejaký skrytý gej a rozprával prvýkrát o svojej sexualite. Boli tam rovnaké slová, vety, a tak mi zišlo na um, že text napíšem tak, aby si ľudia celý čas mysleli, že je to gej, a až napokon zistia, že ide o veriaceho.

V knihe reportáží o novom Poľsku je aj váš denník z prelomu 80. a 90. rokov, ktorý je skvelým zachytením doby (napríklad: 14. 8. 1989. Vyšiel som z redakcie a zažil som šok. Údená bravčová panenka! Kúpil som si jednu, bez toho, aby som sa o ňu bil s inými ľuďmi! Bez kriku! Bez poníženia!). Píšete si denník dodnes?
Nie, pretože mám pravidelný stĺpček v reportérskej prílohe Gazety Wyborczej Duży Format. Tam píšem všetko zaujímavé, čo ma stretne, a vycuciava ma to ako nejaký upír, takže na iné denné poznámky už niet času.

Keď sme spolu robili rozhovor pred dvomi rokmi, hovorili ste, že vás vždy zaujímalo písať viac o Česku než o Slovensku, pretože Slováci sú podľa vás Poliakom až príliš podobní. Stále nemáte nejaký slovenský námet?
Priznám sa, že som nemal čas sa nad tým ani zamýšľať, keďže sa chcem po viacerých knihách o Česku venovať opäť poľským témam. Teraz je na rade domovina, Česku som venoval už dosť času a Slovensko možno niekedy v budúcnosti.

V Česku ste vďaka vašim knihám aj celkom známou postavou. Dokladuje to aj kuriózna historka, ktorú ste rozprávali publiku na bratislavskej prezentácii knihy 20 rokov nového Poľska v reportážach…
Keďže v Poľsku neexistujú pornokiná, zo zvedavosti som si šiel pozrieť, ako vyzerá také kino v Prahe. Keď som sa v prítmí kinosály usadil, zrazu sa postavil jeden muž, ktorý sedel asi o dva rady nižšie, prišiel a sadol si vedľa mňa. A že či sa ma môže niečo opýtať. Povedal som si, že toto nie je najlepšie miesto na otázky, ale prikývol som. A on sa ma opýtal – pán Szczygiel, prečo ste v Gottlande písali o Líde Baarovej a nie o Adine Mandlovej?

Mariusz Szczygieł (48)

  • Poľský novinár a spisovateľ, zostavovateľ knihy 20 rokov nového Poľska v reportážach podľa Mariusza Szczygieła, ktorá vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Premedia a prináša reportáže viacerých poľských novinárov.
  • Už ako šestnásťročný písal pre poľský skautský týždenník Na przełaj, kde prinášal za komunizmu odvážne reportáže o živote mladých gejov; po zmene režimu provokoval poľské konzervatívne kruhy svojimi reportážami v novinách Gazeta Wyborcza.
  • Mal aj vlastnú veľmi sledovanú talkshow na TV Polsat, nazvanú Na każdy temat (Na každú tému); neskôr viedol reportérsku prílohu Gazety Wyborczej Duży Format; najnovšie spoluzakladal poľský Inštitút reportáže a súkromnú školu reportáže.
  • Je autorom šiestich kníh; za knihu Gottland získal v roku 2009 ocenenie pre európsku knihu roka European Book Prize, je tiež držiteľom viacerých poľských novinárskych i literárnych cien.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Mariusz Szczygieł #Gottland