Historik: V Novembri '89 sa nám na námestiach vrátila ľudská dôstojnosť

, 15.11.2014 06:00
Jozef Žatkuliak, historik
Málokto z ľudí na novembrových námestiach tušil, ako sa situácia vyvinie. Pretosi treba vážiť ľudí, ktorí sa postavili na tribúny, pretože nasadzovali život, tvrdí historik Jozef Žatkuliak. Autor: ,

Podľa neho sme však v každom prípade na revolučných námestiach znovunadobudli ľudskú dôstojnosť. Bolo už len vecou svedomia každého z nás, ako s ňou počas nasledujúcich 25 rokov narábal, neraz aj v nových zložitých životných situáciách, aké nám priniesla doba.

Prečo sa November '89 odohral práve, ako sa vraví, „tu a teraz“? Aké spoločenské pohyby a okolnosti sa v danom časovom okamihu preťali?

Väčšinu dejinných udalostí nám zvyčajne pripomína len jediný dátum, ktorý znamená prelom, či už v spoločenskom systéme, politickej línii, alebo v živote ľudstva vôbec. Podobne, aj keď bol 17. november 1989 iba jeden deň v kalendári, zhutnili sa v ňom zmeny spoločensko-politickej klímy, ktoré dozrievali v oveľa dlhšom časovom horizonte, pred ním a po ňom. Tak na medzinárodnej, ako aj na domácej scéne.

Pripomeňme si teda najprv tie medzinárodné aspekty.

Začali sa najmä uvoľňovať vzťahy medzi ZSSR a USA. Politika Gorbačova a Busha staršieho, vrátane odzbrojovacích rokovaní, viedla k oslabeniu studenej vojny, ktorá po sovietskej okupácii Afganistanu v roku 1979 opäť eskalovala. Pokračoval helsinský mierový proces. Na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci vo Viedni začiatkom roka 1989 a potom aj na júnovej konferencii v Paríži odznela na adresu krajín východného bloku priama kritika porušovania ľudských práv a slobôd.

Zdôrazňujem, že v Helsinkách podpísal Gustáv Husák za ČSSR záverečný protokol nielen ako prvý tajomník ÚV KSČ, ale aj ako prezident republiky, čím sa československý štát priamo zaviazal dodržiavať helsinský protokol aj so závermi z nasledujúcich konferencií KBSE.

Zároveň naši ľudia so záujmom sledovali dianie najmä v Poľsku a Maďarsku.

Áno, liberalizačný vývoj v bezprostredne susediacich krajinách prirodzene ovplyvnil vnútropolitickú situáciu u nás. Konzervatívne krídlo KSČ okolo Miloša Jakeša rýchlo strácalo oporu. Výskumy verejnej mienky, aj keď vtedy nezverejňované, signalizovali výrazný pokles autority vedenia KSČ aj KSS. Čiže aj radová základňa komunistov sa už od lídrov vyložene odkláňala.

Pojmy „prestavba“ a „demokratizácia“, ktorými – po gorbačovovsky – operoval slovník potentátov režimu, občania vnímali len ako formálne. Ten spoločenský pohyb už niekam smeroval, hoci občan to ešte nie vždy jasne vnímal. Čoraz viac ľudí však očakávalo zmeny. A nežiadali sa už iba kozmetické úpravy toho starého, ale radikálne ekonomické reformy, uvoľnenie železnej opony, sloboda cestovania, rozšírenie kultúrnych možností atď.

Aké konkrétne vnútropolitické udalosti predznamenali November '89?

Treba vyzdvihnúť napríklad sviečkovú manifestáciu za náboženské slobody v marci 1989 v Bratislave, ktorá sa skončila tvrdým zásahom ŠtB. Tento pokojný protest bol dôsledkom stavu, keď sa cirkevná politika režimu skompromitovala, ale náboženské cítenie slovenského obyvateľstva bolo stále silné a fungovali aj silné štruktúry tajnej cirkvi. V Česku zase pôsobili nezávislé iniciatívy, vrátane Charty '77. Výzvu Několik vět podpísalo 40-tisíc ľudí.

Dva týždne pred začiatkom revolúcie sa pred bratislavským Justičným palácom zhromaždili masy ľudí, ktorí žiadali oslobodenie Jána Čarnogurského a spol. Prišiel aj Alexander Dubček, bolo to jeho prvé verejné vystúpenie od roku 1968. A často sa opomína 16. november, keď študenti v Bratislave dali svojím protestom jasne najavo, že sú proti obmedzovaniu akademických slobôd, ale aj občianskych práv.

Jakešovci sa nesnažili reagovať?

Akoby nie?! No opäť neskoro a polovičato. Bol tu návrh novej ústavy zo septembra 1989. Uvoľňoval dovtedy veľmi pevné štruktúry Národného frontu, dokonca zakladal nový volebný systém s čiastočnou možnosťou polarizácie, ale zásadne nemenil politický základ ani centralizáciu federácie. Spoločenský pohyb bol však už evidentný, bolo jasné, že sa tu niečo hromadí. Sociálna „nivelizácia“ vzbudzovala v ľuďoch rozpačité pocity: dobre, mám sa tešiť, že mi znova o stovku zvýšia plat?! Prejavovala sa ekonomická stagnácia, technologicky, informačne a logisticky sme zaostávali za vyspelým Západom.

Aj kooperácia socialistických štátov v rámci RVHP dostávala veľké trhliny. Informačné embargo už neplatilo, západné vysielače sa dali počúvať. Politická špička si len ťažko mohla udržať autoritu, keď východní Nemci utekali na trabantoch cez Maďarsko a Rakúsko do západného Nemecka. Či keď najvyššie orgány Poľska, ako vôbec prvého štátu, označili vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, a to vrátane poľských, za okupáciu a ospravedlnili sa za ňu.

V čom sa v roku 1989 líšili podmienky na úspešné uskutočnenie demokratickej revolúcie oproti roku 1968?

Nie náhodou v rokoch 1988 a 1989 medzi základné požiadavky rôznych spoločenských skupín či nezávislých iniciatív patrili nielen otázky ľudských práv, ale aj rehabilitácia „československej jari '68“. V roku 1989 tu bola medzinárodne priaznivá situácia pre znovuvzopätie občianskeho pohybu. Presne takého, ako v roku 1968, keď však, naopak, bola medzinárodná situácia krajne nepriaznivá. Moskva na čele s Brežnevom vtedy v rámci svojej doktríny neváhala zasahovať do suverenity iných štátov sovietskeho bloku v záujme „obrany socializmu“.

Až Gorbačov od tejto doktríny upustil. Takisto sa v roku 1989 Gorbačov s Bushom starším na Malte dohodli, že nebudú zasahovať do vnútropolitických pomerov v sovietskych satelitoch. V roku 1968 bolo vojenské obsadenie Československa len otázkou času. Dohody o povojnovom rozdelení sveta platili, železná opona stála pevne. Bolo jasné, že Moskva si ČSSR zo strategických a vojensko-politických dôvodov nenechá „ujsť“.

Sú tu aj ďalšie paralely medzi rokmi 1968 a 1989?

V osemdesiatom deviatom sa spojili dve skúsenostné generačné vlny. Tí, ktorí si pamätali rok 1968, dozreli. A zároveň im dorástli deti. Nie náhodou opäť vyšli do popredia študenti. Zohrali veľmi významnú úlohu v rámci celého Československa. Na Deň študentstva, ktorý je výročím podobného študentského vzopätia v roku 1939, sa na Albertove nezhromaždili náhodou. V situácii, ktorá nastala, sa už aktivizovali aj vysoké školy. Aj iné skupiny občanov, dokonca mnohí členovia KSČ boli „prestavboví“.

V prvej fáze po Novembri tu pritom boli aj snahy dokončiť myšlienku „socializmu s ľudskou tvárou“, so sociálnymi výhodami. Nie všetci si spočiatku uvedomovali, že tu už nejde len o korektúry socialistického systému. Až postupne sa menil slovník, išlo sa ďalej, k skutočnej demokratickej reforme politického systému. Obrodný proces v roku 1968 na nej „padol“, prvé slobodné voľby v júni 1990 však zmenu spoločenského systému z posttotalitného na pluralitný konečne zavŕšili.

Dnes je však už isté, že „smrť študenta Šmída“, ktorá bola rozbuškou k revolučným udalostiam, zinscenovala Štátna bezpečnosť. Šmídom bol v skutočnosti jej agent Ludvík Zifčák. Začala teda revolúciu skutočne spontánna manifestácia študentov? Hovorí sa totiž aj o zinscenovanom „komunistickom pu­či“.

Jestvujú, samozrejme, na túto tému rôzne konšpiratívne teórie. Ako historik sa však držím faktov, do „alternatívnych dejín“ nepôjdem. No nepochybne platí, že pri istých udalostiach sú tajné služby prítomné. ŠtB mala zmapované skupiny, ktoré vyvíjali protištátnu činnosť. Nedokážem posúdiť, ako zasahovala do „réžie“ udalostí 17. novembra 1989. Vývoj bol však vtedy taký spontánny a plný paradoxov, že predpoklad akéhosi pevného, vopred napísaného scenára nepovažujem za reálny. Málokto asi vtedy vopred tušil, kam a kedy situácia vyústi.

Viem, že spočiatku tu boli aj myšlienky nasadiť na demonštrantov Ľudové milície či dokonca vojsko. Preto si treba vážiť ľudí, ktorí sa na tie tribúny postavili, pretože nasadzovali život. Napokon prakticky o všetkom rozhodol generálny štrajk 27. novembra. Vtedy vládna moc pochopila, že miliónové masy už nezastaví.

Revolúcia dostala prívlastok „nežná“. Nevypomstilo sa však jej deťom, že sa nevyrovnali s tvárami totalitného režimu? Je napríklad normálne, že bývalí „eštebáci“ si dnes pokojne žijú z tisícových dôchodkov a bežní ľudia ani nie z polovičných mi­ezd?

Otázka potrestania vinníkov bola v tom revolučnom období takisto položená. Sústredila sa na skompromitované vedenie KSČ a KSS. Napokon z úmyslu zišlo. Ak je totiž spoločenský pohyb pozitívne ladený, nezvykne sa začínať perzekúciami, ale rehabilitáciami.

V časoch, keď začala fungovať občianska spoločnosť, ľudské práva a slobody, vytváral sa nový spoločenský a politický systém, neboli postihy hlavnou témou. Neboli dôležití nejakí jakešovci, ale všetci tí, ktorí sme boli perzekvovaní a prežili. Aj v šesťdesiatom ôsmom sa počítalo s rehabilitáciou asi 100-tisíc ľudí, najmä obetí 50. rokov, teraz tu však bola reálna šanca tento proces aj dotiahnuť. V júni 1990 bol prijatý zákon o súdnej rehabilitácii.

„Nežná“ znamenala úžasnú katarziu, šancu konečne dotiahnuť rok 1968. Sme však už o štvrťstoročie múdrejší. Nebola to opäť len ďalšia z revolúcií, ktoré urobili široké masy, ale ich výsledok si privlastnila úzka skupina vyvolených?

Na vtedajší vývoj sa treba pozerať vtedajšími očami. Boli tu nejaké reálne predstavy ľudí aj politických subjektov. Boli však aj ilúzie, naivita, nereálne predstavy o verejnom živote, o slobode podnikania a podobne, mnohí nevedeli, do čoho idú. Ak udalosti hodnotíme dnes, myšlienky Novembra '89 boli politickými „nešvármi“ dosť narušené. Je to škoda.

Pre značnú časť obyvateľstva nie je súčasná realita príjemná. Nízke príjmy, nezamestnanosť, celé spektrum zdravotníckych, školských, sociálnych služieb, v týchto sférach sa narobili hrubé chyby. V Novembri sme na námestiach vo veľkej miere nadobudli ľudskú dôstojnosť, čo je jeden z jeho najväčších prínosov a výdobytkov. Za 25 rokov však osud našej ľudskej dôstojnosti prešiel toľkými peripetiami, že jej hranice často môžeme určiť len na základe svojho osobného žitia.

Jozef Žatkuliak

Historik, narodil sa v roku 1954 v Ružomberku, v roku 1979 vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Ako vedúci vedecký pracovník Historického ústavu SAV sa už od roku 1980 zaoberá novodobými slovenskými a česko-slovenskými dejinami v období rokov 1945 až 1992. Je nositeľom viacerých ocenení za vedecko-výskumnú prácu a popularizáciu vedy, aj členom niekoľkých občianskych združení, vrátane Spoločnosti Alexandra Dubčeka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#historik #dôstojnosť #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk