Videl som, ako vaša krajina prechádza z tmy do svetla

, 25.11.2014 12:00
Revolúcia v Bratislave.
Argument, že zmeny boli len geopolitickou udalosťou, neobstojí, prichádzali aj zdola. Autor:

Brit Steve Crawshaw strávil v komunistickej východnej Európe mnoho času ako študent či neskôr ako novinár denníka Independent. "Krajina je ako tlakový hrniec,“ povedal mu v novembri 1989 v rozhovore Václav Havel. O pár dní nato hrniec explodoval.

"Nesympatizoval som so ZSSR, ale pokladal som Sovietsky zväz za miesto, ktoré by bolo zaujímavé navštíviť,“ opísal Crawshaw svoje prvé dotyky so socialistickým blokom v roku 1975. Ako žurnalista mapoval históriu pádov komunistických režimov. Dnes Crawshaw pracuje pre ľudskoprávnu organizáciu Amnesty International.

Ako ste sa dostali do komunistického bloku? Študovali ste v Sovietskom zväze, ako k tomu došlo?
Tým sa všetko začalo. Vo Veľkej Británii som študoval ruštinu, v tých časoch to nebolo práve bežné. Zaujímal som sa o ruskú literatúru. Nesympatizoval som so ZSSR, ale pokladal som Sovietsky zväz za miesto, ktoré by bolo zaujímavé navštíviť. Mal som šťastie, že som sa ako študent nakoniec dostal na vtedajšiu Leningradskú štátnu univerzitu. Bol som tam v rokoch 1975 až 1976. Študoval som ruštinu a nemčinu.

Nestratili ste záujem o východnú Európu po pobyte v Sovietskom zväze?
Zo ZSSR som sa vrátil do Británie. Ale stále som sa zaujímal o východnú Európu. V roku 1973 som žil v Berlíne, kde som tiež študoval. Mal som šancu navštíviť aj Československo, bol som tam niekoľko týždňov. Zaujímal som sa o divadlo, tak som po jazykoch chcel študovať tento odbor. Získal som grant a vycestoval do Poľska. Študoval som v Krakove a aj som pracoval ako učiteľ angličtiny na univerzite. Dá sa povedať, že všetko v mojom živote a v tom, ako chápem politiku a mnohé iné veci, sa začalo práve mojím pobytom v Poľsku. Žil som v ZSSR Leonida Brežneva. Do Poľska som prišiel v roku 1978, keď sa kardinál Karol Wojtyla stal pápežom Jánom Pavlom II. O rok neskôr svoju rodnú krajinu navštívil. A bol som v Poľsku aj v auguste 1980, keď vznikla Solidarita.

Zapôsobilo to na vás?
Do Poľska som sa vrátil v 80. rokoch ako novinár. Chcel som písať o krajine. V roku 1988 som dostal najlepšiu prácu na svete, aspoň som to tak vtedy opisoval. Stal som sa editorom denníka Independent, zodpovedným za pokrývanie východnej Európy a Sovietskeho zväzu. Koordinoval som našich korešpondentov a veľa som cestoval po regióne.

Mali ste jedinečnú možnosť porovnávať západnú spoločnosť a východ Európy. Ako ste to vnímali?
Bola to aj otázka toho, či sa môže socialistický blok zmeniť. V západnej spoločnosti som žil vo svete, ktorý je v širokom zmysle slova slobodný. Mohli ste si v nej vybrať. Ani v západnej spoločnosti nebolo všetko slobodné. Ale určite sme mohli hovoriť o slobode vyjadrovania sa. V Sovietskom zväze to neexistovalo. So slobodným vyjadrovaním som sa stretával len v súkromí. Aj to bolo veľmi zaujímavé.

Steve Crawshaw
Steve Crawshaw Autor: archív S. C.

V čom?
S rôznymi ľuďmi boli aj diskusie odlišné. Niektorí moji priatelia nechceli poznať ďalších ľudí okolo mňa. Bol som cudzincom. Ako „západniar“ som sa v Sovietskom zväze učil pohybovať sa v spoločnosti, kde bola prítomná tajná polícia. Jasné, že v socialistickom Československu ste o tom vedeli svoje. Bolo to však niečo, čoho si moji známi na Západe neboli vedomí. Zaujímavé bolo, že keď som bol v Poľsku, atmosféra bola výrazne odlišná.

V akom zmysle?
V Poľsku tiež vládla jedna strana. Ak ste proti nej príliš brojili, vystupovali verejne, dostali ste sa do väzenia. V súkromnej sfére to však bolo výrazne odlišné od Sovietskeho zväzu. V Poľsku sa dalo oveľa viac s ľuďmi rozprávať a bolo jasné, že pokladajú existujúci systém za zlý. Pre život to bolo oveľa jednoduchšie ako v ZSSR. Preto som si veľmi užíval svoj pobyt v Poľsku. Vedel som, že vládnuci systém je vo všeobecnosti šialený a zlý, keď ho opíšem jednoduchými slovami. Poľská spoločnosť mi však bola blízka. Prišiel som tam ako dvadsiatnik. Cítil som, že režim nie je tá najdôležitejšia vec, ktorou sa musím zaoberať. Pociťoval som nedostatok slobody, žil som si však život so svojimi priateľmi. Myslím si, že čo sa týka slobody vyjadrovania, socialistické Československo bolo niekde medzi Sovietskym zväzom a Poľskom. Ostal mi z tých čias jeden obľúbený vtip.

Poviete ho?
Myslím si, že sa objavil krátko nato, ako vznikla Solidarita. Týka sa Poľska a Československa. Takže na hranici vo Vysokých Tatrách sa stretnú dva psy. Poľský pes mieri do Československa, československý do Poľska. Začnú sa rozprávať. Československý sa pýta toho poľského: „Čo tu robíš, prečo ideš k nám?“ Poľský pes odpovedá: „Potrebujem nejakú dobrú klobásu, aby som sa najedol, v Poľsku ju nemáme.“ A opýta sa československého psa podobne, prečo mieri do Poľska. A československý pes vraví: „Potrebujem si zabrechať.“ Miloval som túto metaforu, myslím, že je v mnohom pravdivá.

Každý dobrý vtip odráža aj skutočnosť.
Poľsko bolo miesto, kde boli ľudia schopní „štekať“. Fascinujúce bolo, že to robili aj po tom, čo v krajine vyhlásili výnimočný stav. Bol to znak, že zmena príde, že musí prísť. Bolo úžasné vidieť, ako ľudia požadujú zmeny. Samozrejme, bolo to aj depresívne, lebo 80. roky boli poznačené násilím. Ľudí režim zastrašoval, posielal do väzenia, viacerí zomreli. Preto bolo neuveriteľné prísť do Poľska v júni 1989, počas volieb. V októbri som bol potom v Bratislave a v Prahe. Vtedy sa hovorilo o veľkej demonštrácii, ale plány sa nenaplnili. Václav Havel mi povedal: Táto krajina je ako tlakový hrniec. A skutočne, o pár týždňov som bol späť pre nežnú revolúciu.

Bolo pre vás Československo ďalšou kockou domina po páde režimov v Poľsku, Maďarsku či Nemecku?
Jednoznačne. Niektorí ľudia mi ešte pred revolúciou hovorili, že Československo je iné. Ale, samozrejme, všetky krajiny si o sebe myslia, že sú odlišné od ostatných (smiech). Ešte v januári 1989 som napísal článok o východnej Európe s titulkom, ktorý znel približne, že je to región, kde sa všetko hýbe. Podieľali sa na ňom naši korešpondenti. Diali sa výnimočné veci. V roku 1953 bolo povstanie v NDR, v roku 1956 v Maďarsku, v roku 1968 v Českos­lovensku, v roku 1980 v Poľsku. Nikdy predtým však revolúcia nezasiahla celý región. Bol som fascinovaný tým, že západní komentátori si to príliš nevšímali. Ani keď sa režimu zbavilo Poľsko. Všetci sa sústredili len na sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova. Každú udalosť vo východnej Európe interpretovali cez to, čo Gorbačov urobí, čo dovolí, čo si želá. Samozrejme, že bol dôležitý. Lenže žil som v Poľsku a videl som, čo sa tam dialo dávno predtým, než sa zjavil Gorbačov. Havel už skôr vydal esej Moc bezmocných, ktorá je aj o tom, čo sa môže stať, keď veľmi veľa ľudí povie režimu nie.

Západ to teda bral tak, že udalosti vo východnej Európe sa odvíjajú od toho, čo Gorbačov dovolí?
Áno. Západ v tom nevnímal veľkú zmenu. Ale ako vravím, hovoril som koncom októbra a začiatkom novembra s Havlom. Spomenul tlakový hrniec, ktorý exploduje. Odštartoval to 17. november 1989, ale mohol to byť aj iný deň. Skôr či neskôr. Videl som, ako vaša krajina prechádza z tmy do svetla. Nedá sa to ináč opísať. Tie dni z novembra 1989 a obdobie v Poľsku, keď sa vytvárala Solidarita, sú mimoriadne dôležité pre to, ako ja chápem nenásilnú politickú zmenu. Treťou takou udalosťou bolo dianie 9. októbra 1989 v Lipsku. Vtedy existovala hrozba, že demonštrácie sa skončia masakrom ako len niekoľko mesiacov predtým na pekinskom námestí Tchien-an-men. Režim v NDR sa však stiahol. Tlak bol príliš veľký.

Spomenuli ste, ako západní komentátori všetko vnímali cez Gorbačova. Čo povolí a čo nie. Vo východnej Európe stále vedieme debatu o tom, že udalosti spred 25 rokov boli skôr dohodou mocných ako revolúciou. Vy ste však pre Independent napísali článok s názvom Ľudové povstanie, ktoré rástlo, až zmenilo Európu.
Argument, že zmeny boli len geopolitickou udalosťou, ma zakaždým rozčúli. Mám pocit, že ľudia nedokázali pochopiť, čo sa vlastne dialo pred 25 rokmi. Mojím základným dôkazom toho, že zmeny prichádzali zdola, bolo vytvorenie poľskej Solidarity v auguste 1980 v Gdansku. Poliakov nezastavilo ani vyhlásenie výnimočného stavu v roku 1981. Snažím sa to pripomínať ľuďom, ale oni to akoby nikdy nevedeli alebo na to zabudli. V čase Solidarity bol predsa sovietskym lídrom Leonid Brežnev. Samozrejme, že je veľmi pozitívne, že Gorbačov neskôr ukázal pragmatizmus a nemal rád násilie. Zohral svoju dejinnú úlohu. O tom niet žiadnych pochybností. Gorbačov je dôležitý, ale aj on samotný je výsledkom zmien. V Poľsku to bola séria povstaní, až do roku 1980, keď hodiny režimu už tikali.

Ako sa to prejavovalo inde?
V Československu ste mali po Pražskej jari normalizáciu. Pripomínam však, že nie je možné pochovať históriu. Procesy ako normalizácia boli skôr destabilizujúce. Hoci si to vládcovia a bežní ľudia neuvedomovali, dalo sa to pozorovať zvonku. Preto hovorím, že Gorbačov bol výsledkom zmien, ale aj zmeny spôsobil. Prečo si však Gorbačova prívrženci tvrdej línie zvolili? Lebo cítili, že veci nemôžu ísť ďalej, ako išli v ZSSR. Sovietsky zväz bol v ekonomickej kríze. Bol úplne uviaznutý v Afganistane. Zároveň Poľsko mohlo explodovať. Gorbačova vybrali, aby opravil pokazený stroj režimu, aby ho vyčistil.

A v tomto procese sa stroj začal rozpadať…
Ukázalo sa, ako veľmi je na tom zle. Gorbačov potreboval glasnosť, viac slobody prejavu, aby mohol pohnúť veci v ekonomickej oblasti dopredu. Ale keby neprišiel k moci, zostalo by Poľsko ticho? Je to veľmi nepravdepodobné. Týkalo by sa to aj Maďarska, Československa, pobaltských štátov. Mimochodom, je úžasné, že Pobaltie nikdy nezabudlo na svoje dejiny. Preto nestačí príbeh zmien rozprávať cez lídrov ako Michail Gorbačov či Ronald Reagan. Je zvláštne, že sa to deje aj v krajinách, ktoré revolúcie zažili. V Čes­koslovensku sa zmeny začali, lebo ľudí nahnevalo násilie, ktoré režim použil proti demonštrantom 17. novembra. Takže to, čo ich malo zastrašiť, sa v skutočnosti stalo bodom zlomu.

Po 25 rokoch pracujete pre ľudskoprávnu organizáciu Amnesty International. Vo východnej Európe zase mnoho ľudí tvrdí, že sa nesplnili ich túžby spred štvrťstoročia. Ako to vnímate?
Nikdy by sme nemali zabúdať, aké boli tieto zmeny dôležité. Ľudia z Amnesty International (AI) v 80. rokoch hovorili o politických väzňoch v strednej a vo východnej Európe. Vtedy nebolo jednoduché predstaviť si, že zmeny prídu. Dnes má AI pobočky na Slovensku, v Česku a inde v regióne. Upozorňujú na osudy iných politických väzňov vo svete. Táto solidarita je dôležitá rovnako dnes, ako bola pred 25 rokmi. Hovoríme však aj o problémoch vo vašich krajinách. Jedným príkladom je aj rómska menšina. Demokracia musí zabezpečiť práva pre všetkých. Nemôže si vyberať. Nemali by sme však byť len rozčarovaní z toho, že sa niečo nepodarilo. Dôležité je, aby sme ďalej tlačili na zmeny. Ľudia v Československu a ďalší v strednej a vo východnej Európe ukázali, že sa to dá.

Steve Crawshaw

  • Študoval jazyky, v rokoch 1975 – 1976 ruštinu a nemčinu aj na Leningradskej štátnej univerzite.
  • Od roku 1978 študoval v Poľsku divadlo, vyučoval angličtinu.
  • V Poľsku tiež pracoval ako novinár na voľnej nohe, neskôr pre britskú Granada TV.
  • Keď v roku 1986 vznikol v Británii denník Independent, začal písať pre tieto noviny.
  • Od roku 1988 do 1992 bol editorom denníka Independent pre Rusko a východnú Európu. Neskôr pokrýval udalosti na Balkáne, až po pád Slobodana Miloševiča, či v Barme.
  • V rokoch 2002 – 2010 pracoval pre organizáciu Human Rights Watch.
  • Momentálne je riaditeľom kancelárie generálneho sekretára Amnesty International.
  • Je autorom viacerých kníh, jeho zatiaľ posledná, ktorú napísal s Johnom Jacksonom, má názov Small Acts of Resistance: How Courage, Tenacity, and Ingenuity Can Change the World (Malé činy odporu: Ako odvaha, vytrvalosť a vynachádzavosť môžu zmeniť svet. Kniha by mala vyjsť aj v češtine).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ZSSR #komunistická strana
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku