Revue svetovej literatúry prežila svoj skon

Ste už dvadsať rokov šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry – pamätáte sa, odkedy časopis čítate?

Celkom presne nie, ale pamätám si, ako som chodievala do redakcie revue na bratislavskej Štefánikovej ulici, tam, kde kedysi sídlil Zväz slovenských spisovateľov. Bolo to v suteréne a sídlil tam aj Romboid. Zišla som po niekoľkých schodíkoch, za odchýlenými dverami som uvidela Paľka Vilikovského, zabočila som po chodbičke a vošla som do redakcie revue, kde sedela Lydka Vadkerti, Alexandra Ruppeldtová, Igor Návrátil, niekedy Peter Kerlik a iní. Všetkých som poznala, občas som im niečo preložila alebo napísala a odovzdala som to tomu, kto tam práve bol.

Pamätáte si aj svoje prvé príspevky?

Prekladala som napríklad jednu poviedku Woodyho Allena. Nedávno sa ma na ňu spytoval jeden kolega z Banskej Bystrice a ja som mu povedala, že ten preklad vyšiel skôr, ako sa on narodil, tak ako si to môžem pamätať? Viem však, že to bola humorne podfarbená poviedka a spomínam si, že mi dalo námahu nájsť takú, ktorá by mohla u nás vyjsť. To boli sedemdesiate roky, ideologicky veľmi háklivé. Všetko sa sledovalo a čítalo sa aj medzi riadkami.

Takže ste s týmto časopisom osudovo spätá…

Zaujímavé, že som to takto nikdy neprijímala. Revue patrila do okruhu mojich profesionálnych záujmov. Dokonca existuje aj pamätná fotografia – nejdem ju však publikovať – z roku 1978. Som na nej v posteli, ako čítam Revue svetovej literatúry, a vyfotografovala ma sestra, ktorá vtedy chodila na umeleckú priemyslovku. Fotka nie je veľmi kvalitná, ale keď sme ju našli, bol to doklad. Vidno aj ten ročník na obálke.

Revue svetovej literatúry prinášala podnet vo vtedajšej obmedzujúcej atmosfére. Ako ste to vy vnímali?

Pre mňa to bola živá voda! My sme čítali aj českú „Světovku“, ku ktorej sa však ťažšie dostávalo. Najprv som si ju len požičiavala, potom som si dokonca zohnala aj predplatné. My sme to veľmi chceli čítať! Všetko sme vnímali, snažili sme sa vstrebať, lebo inak bolo naozaj málo podnetov. Teraz mám pocit, že už to tak nie je. Literárne časopisy sa hltali, boli to poslovia dôležitých správ, zbližovali ľudí podobných názorov a nastavovali latku vkusu.

Malo to až medzinárodný rozmer a bolo to niečo sprisahanecké. Ako tajná sieť?

No, to nie. Nebolo to nič tajné. Vtedy vychádzala napríklad ruská Inostrannaja literatura a z nej dosť čerpali aj naši vydavateľskí redaktori. Bola dobrá a prekladatelia sa ňou často inšpirovali aj pri výberoch diel na preklad z angličtiny alebo z iných jazykov. Orientovali sa podľa toho, čo oni uverejnili. Poliaci mali časopis Literatura na Świecie, neviem, ako to bolo v Maďarsku, takéto literárne časopisy boli v každej susednej krajine a snažili sa šíriť to najlepšie a najpriebojnejšie. Vtedy nebol internet, takže sa informácie šírili takto, ale bolo ťažké sa k týmto časopisom dostať. A nielen k časopisom, ale aj zahraničným novinám vôbec. Občas som zašla protekčne do Novinárskeho študijného ústavu a tam som si mohla prelistovať denníky, týždenníky a literárne prílohy.

Snívali ste o tom, že budete raz viesť takýto časopis?

Myslím si, že sa mi to ani neprisnilo. Vyplynulo to prirodzene zo situácie. Bola som predsedníčkou Spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry, a to v období (v prvej polovici 90. rokov – pozn. red.), keď sa rúcali všetky kamenné vydavateľstvá, aj Slovenský spisovateľ. Tam prepustili k jednému dátumu tuším 29 redaktorov a mňa medzi nimi. Pán riaditeľ mi povedal, že môžem ísť do predčasného dôchodku, alebo môžem vydávať Revue svetovej literatúry, lebo oni sa jej vzdali. Revue bývala dotovaná, a vtedy sa prestala dotovať literatúra. To bol dôvod, prečo začali vychádzať všetky tie Vtáky v tŕní a podobné tituly. Vydavateľstvá nemali nijaký kapitál, a tak začali vydávať toto, aby sa im aspoň niečo vrátilo.

Revue svetovej literatúry sa teda ocitla na dlažbe a vy ste sa jej ujali?

Vydavateľstvo sa revue vzdalo a my sme všetko vybavili – požiadali sme o povolenie vydávania na ministerstve vnútra, na ministerstve kultúry sme sa pýtali, či nám prispejú. Bol tam Jožko Gerbóc, ktorého som poznala zo Smeny, a ten mi povedal, aby som napísala žiadosť a urobila kalkuláciu. Potom povedal, že nám dajú 600-tisíc korún na štyri čísla. Predtým vychádzalo asi šesť až sedem čísel za rok, to siedme bývalo monotematické. Základnej myšlienke revue, ktorú jej dali „otcovia zakladatelia“, sme zostali verní, len sme časopis troška preformovali.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Jarmila Samcová Jarmila Samcová vedie redakciu Revue svetovej literatúry už dvadsať rokov.

Zdá sa teda, že všetko išlo hladko – hneď vám dali aj tie peniaze?

Už-už malo vyjsť prvé číslo a ja som ešte peniaze nemala! Bolo mi všelijako. To boli nervy! Prvé číslo vyšlo potom až v polovici roka – ale vyšlo! Mali sme požičaný písací stroj, nič sme inak nemali, sedeli sme tam, kde aj predtým redakcia sedela (ale už na Laurinskej, nie na Štefánikovej). Všetci z redakcie odišli, zostala tam len opustená Sonička Rafajová, tajomníčka, spolu s ňou sme všetko vybavovali. Nastáli sme sa vtedy kvôli rôznym povoleniam v dlhých radoch na rôznych tmavých chodbách, bolo to veľmi deprimujúce.

Povzbudzovali vás spisovatelia a prekladatelia? Mali ste oporu?

Nikto nás nepovzbudzoval, každý mal dosť svojich starostí, ale my sme tejto myšlienke verili. To bola taká zúfalá situácia, vydavateľstvá sa rozpadávali, transformovali, platilo – zachráň sa, kto môžeš. Chceli sme zachrániť aspoň niečo z toho, čo bolo dobré a čo nikto nezachraňoval. Poznala som veľmi veľa ľudí a to mi pomohlo. Brala som to prirodzene a tí ľudia, na ktorých som sa obracala, mi ochotne pomáhali.

Mali ste dosť prekladateľov, ktorí mohli s revue spolupracovať?

Prekladatelia z jednotlivých jazykových skupín ubúdali. Prekladalo sa vtedy najmä z angličtiny – tzv. romány so zlatými písmenami, hovorilo sa im lukratívne (Steelová a podobne). Naraz sa ukázalo, že prekladatelia odchádzajú do diplomatických služieb a iných zamestnaní a vo vydavateľskej brandži nebolo nikoho, lebo tam prácu nemali. Nemali sa ako živiť, a tak sa museli zaoberať niečím iným. Tie jazvy zostali dodnes, hoci už sa to lepší, prichádza nová generácia, na univerzite sa prednáša viac odborov, a to nám umožnilo vytvoriť nové jazykové skupiny a pripraviť veľmi úspešné čísla z rôznych literatúr. Za tých dvadsať rokov vyšlo 88 čísiel.

Kto boli vaši najvernejší spolupútnici?

Už spomenutá Sonička Rafajová a Eva Kovačevičová-Fudala, grafička, ktorá prišla po prvý raz do redakcie so svojím synáčikom, ktorý už chodil, ale ešte nehovoril. Objavila sa, držiac malého Viktorka za ruku – a on má teraz dva metre! Má 21 rokov! Stále spolupracujem aj s tlačiarom Dušanom Babjakom a všetkým som veľmi zaviazaná, lebo je to taká dobrá, žičlivá, priateľská spolupráca. Nie je to založené na zisku.

Čo vás teda na tom baví?

Tých dvadsať rokov prešlo, ani neviem ako! Nenudila som sa, bola som v spoločnosti ľudí, ktorí mi boli milí, a ešte som sa aj s mnohými novými zoznámila. Nemusela som niekde v kúte fňukať – joj, čo teraz! Čo sa to stalo a čo bude?

Ako sa robí taká revue?

Poznám situáciu v jednotlivých jazykových skupinách. Ono to tak dozrieva: Samo sa ukáže, že teraz by mohli niečo urobiť napríklad fínčinári alebo španielčinári. Najbližšie budeme mať napríklad arabské spisovateľky, a to je udalosť. To tu ešte nikdy nebolo.

O čom píšu? Sú slobodné?

Píšu slobodne, sú to vzdelané ženy a je to naozaj literatúra, nie nejaká propaganda. Píšu o tom, čo zažívajú. Jedna napríklad napísala román nazvaný Bejrútske nočné mory. O tom, čo zažívajú v meste, v ktorom sa strieľa. Iná píše, ako sa dozvedela, že si jej manžel vzal druhú ženu. Potom zase arabská stará mama chodí do kúpeľov, kde jej všetci preukazujú úctu, akú jej nevesta nepreukazuje doma.

Spomenuli ste, že aj obálka bude zvláštna…

Bude krásna. Na obálke bude fotografia marockej fotografky, výtvarníčky vzdelanej na európskom umení fotografie žien. Sú to tváre žien, ale fotky sú pokryté drobným ornamentom, akým si tieto ženy maľujú vo sviatok dlane.

Koľko prekladateľov chystá jedno číslo?

Na príprave čísla pracujú až 15-členné kolektívy. Podľa toho, ako bohato je obsadená tá-ktorá jazyková oblasť. Ukázalo sa, že vieme urobiť číslo aj z dánčiny, z ktorej sme nemali prekladateľov, ale už máme. Na budúci rok bude aj portugalské číslo. Číslo sa chystá rok, rok a pol. Viem už skoro napevno, čo vydáme na budúci rok.

Máte nezabudnuteľné číslo?

Niekedy vám utkvie niečo v pamäti na dlhé roky, ani neviete prečo práve to. Ale nie, keď o tom rozmýšľam, všetky čísla sú mi drahé. Niekedy objavíte také veci, že sa dajú nazvať pokladmi. Raz mi niekto napísal na internete k poviedke Ľadovomodrá nemeckej autorky Judith Hermannovej, ktorá u nás vyšla v preklade. Jedna pani to čítala s takým pocitom, akoby sa napila pramenistej minerálnej vody a stále ešte cíti, ako bublinky šumia… Mala z toho zázračný zážitok, a to bola aj pre mňa veľká odmena.

Poznáte svojich čitateľov?

Predplatiteľov áno. Raz sa objavil v redakcii profesor z Košíc, veľmi dôstojný pán, ktorý išiel na obhajoby do Brna a povedal, že chcel vidieť redakciu, kde vzniká revue. Bral to veľmi vážne, je naším predplatiteľom od samého začiatku, vyjadril nám svoje uznanie a bolo to veľmi milé. Dal si tú prácu a vyhľadal nás.

Oslavy dvadsiatky a päťdesiatky v jednom budú asi veľkolepé. Ako si ich predstavujete?

Vy sa ma pýtate na oslavy, ale my musíme vyúčtovať grant, v ktorom sa s oslavami neráta! Radi by sme to však oslávili. Rozmýšľame, že by sme sa začiatkom roka stretli všetci, čo pracovali v revue a ešte sú nažive. Už sme sa rozprávali o tom, kde by to malo byť a čo by sa tam dialo. Dievčatá snívali, že by to mohlo byť na Malej scéne, ale ešte sme nezisťovali, čo by to stálo a či na to budeme mať. Teraz ide o to, aby časopis prežil. Keď mala revue tridsať, urobili v Budmericiach – šéfom bol vtedy Igor Navrátil – nádhernú oslavu, až rozprávkovú – pod dubmi vonku boli bielo prestreté stoly, Dodo Šošoka hral džez… Ale teraz? Už ani Budmerice nie sú. Všetko je inak. Čiže, neviem, či nie je oslavou už to, že sme sa dožili päťdesiatich rokov. Už ani nemusíme strieľať šampanským.

Kedysi aj na Slovensku populárna česká „Světovka“ už dávno zanikla a nahradil ju časopis Plav. Všimli si slovenskú literatúru?

Všimli si text Apáka a mamáka, čo je veľmi rozkošné – ale preložte to do češtiny! To sa nedá. Ja som vyrástla v Petržalke, skomolené slová veľmi dobre poznám, ale prekladať to je problém. A ako nahradiť maďarčinu v českom prostredí? Nemčinou? To nešlo. Ja mám aj cédečko tejto knihy, kúpila som ho aj sestre a uchechtávali sme sa na tom spolu, ale ako ukážka v Plav to nevyšlo.

O čom dnes píšu autori vo svete?

Teraz vyšlo číslo revue s tvorbou maďarských spisovateliek. Všimla som si, že aj tam súčasná literatúra dáva hlas nemým a zabudnutým, píše sa o Rómoch, o bezdomovcoch, o ľuďoch, ktorých si nikto nevšíma. Nad niektorými príbehmi vám srdce puká. Spisovatelia to považujú za dôležitú tému.

Máte čas čítať aj niečo iné okrem revue? Máte doma veľa kníh?

Na to, aby sa človek zahĺbil do čítania knihy, musí cítiť sviežosť ducha. Mám veľa kníh, ale už nemám veľa síl ich čítať. A nemám ich toľko ako Kornel Földvári či Karol Wlachovský, o ktorých sa hovorí, že knihy obsadili ich byty a že u svojich kníh iba bývajú. Ja nie som ešte tak ďaleko, ale veľa nechýba.

Má Revue svetovej literatúry nejaký slogan alebo motto, ktoré stále platí?

V prvom čísle v roku 1965 sa písalo, že by revue mala byť oknom otvoreným dokorán. Ja si myslím, že ešte aj dnes je takým oknom. Vydali sme tri africké čísla, indicko-pakistanské číslo, čínske, latinskoamerické… a obišli sme takmer celú Európu, ba aj Spojené štáty, Kanadu a Austráliu. Je to objavné a inak čitateľom nedostupné. Stále platí – spoznávajme celý svet, ktorý je okrúhly.