V rozhovore pre Pravdu hovorí nielen o svojom projekte Invisible Resources, pri ktorom z bakteriálnej celulózy "vypestovala” čosi ako koženú rukavicu, ale aj o súčasnosti a budúcnosti sveta módy.
Foto: Archív Zuzany Gombošovej
V Londýne ste pred časom doštudovali odbor zvaný Material Futures, teda budúcnosť materiálov. Vy ste textilná dizajnérka, ale názov odboru znie širokospektrálne. V čom spočíva jeho štúdium?
Je pravda, že odbor sa pôvodne volal Textile Futures, postupne sa však vyvinul do sféry, ktorá sa vás nesnaží nijako limitovať. Takže spolu so mnou ho študujú aj architekti, vedci, študenti umeleckých odborov, nových médií. Ten pôvod v textile súvisí s tým, že ako textilní dizajnéri máme blízky vzťah k materiálu, keďže možno viac ako pri iných odboroch prísne definuje, čo napokon vyrobíme. A Material Futures kladie dôraz práve na dôležitosť materiálu v celom dizajnovom procese. Napokon, je to akýsi vstupný bod pri celom dizajnovaní výrobku, od ktorého závisí, čo navrhnete, ako, aké vlastnosti to bude mať, aký životný cyklus…
Na prvé počutie to znie trochu abstraktne.
Predstavte si to tak, že riešime rôzne zadania, konkrétne problémy. Ako keď elektrotechnik dostane za úlohu znížiť spotrebu varnej kanvice. Zamýšľa sa nad energiami, ale povedzme aj nad trvalou udržateľnosťou a podobne. No a my riešime takéto zadania, ale zameriavame sa na materiál. Nie je to teda len o dizajne, často spolupracujeme s inými odbormi. V poslednom období je napríklad trendom kombinácia dizajnu s technológiami, s vedou.
To je aj prípad vášho záverečného projektu v škole – Invisible Resources. Ako sa textilná dizajnérka začne zaujímať o mikrobiológiu?
Raz som kdesi narazila na vedecké články o tom, ako sa v budúcnosti môže zmeniť spôsob výroby – vďaka materiálom, ktoré akoby samy vyrastú. Tak som sa o tento výskum začala zaujímať viac, dosť ma to nadchlo, a tak som problematiku neskôr konzultovala s dvoma mikrobiológmi a začala pracovať na vlastnom projekte.
Foto: Archív Zuzany Gombošovej
Materiál, o ktorom hovoríte, je takzvaná bakteriálna celulóza. Čo si pod tým možno predstaviť?
Základom je určitá zmes mikroorganizmov, ktoré rastú vďaka pridávaniu dusíka, karbohydrátov a kyselín. Problémom je, že je to živý organizmus, ktorý sa vyvíja sám a ťažko sa jeho rast kontroluje. Cieľom môjho projektu bolo zistiť, akú mieru kontroly môžete mať nad rastom živého materiálu.
A rozhodli ste sa to demonštrovať na rukavici, ktorá by sama vyrástla na modeli ruky.
Keď to takto poviete, znie to celkom banálne. Že skrátka materiál obrastie formu ruky, no je to naozaj zložitý proces, ktorý sa ťažko kontroluje. Ja som sa snažila vyvinúť prístroj, ktorý by to bol schopný. Celý ten proces mi trochu pripomínal výstup z 3D tlačiarne, a tak som si zvolila podobný prístup. V praxi to vyzeralo naozaj tak, že v laboratórnych podmienkach za sklom sa veľmi pomaly otáčal model ruky, ktorú postupne mikroorganizmy obrástli a vytvorili na nej akúsi rukavicu.
No dobre, ale na modeli ste vlastne mali živý organizmus. Nebude tá rukavica ďalej rásť?
Keď mikroorganizmy prestanete "kŕmiť” počas rastu, tak odumrú. Materiál okrem toho odporúčam pred použitím vyvariť. Jednak, aby ste z neho vymyli octový zápach z "krmiva”, ale aj z hygienických príčin. Voda materiál neznehodnotí, baktérie pri tomto procese odumrú, takže máte hotovú rukavicu z materiálu, ktorý pripomína kožu.
V čom sa skutočnej koži podobá, v čom sa od nej odlišuje?
Nie je až taký pevný ako skutočná koža. Nemá jej pach, po vyvarení má… nazvala by som to antickou vôňou, jednoducho, akoby ste voňali papier alebo drevo. Na pohmat je ten materiál veľmi podobný koži, je priedušný, ale dá sa naimpregnovať, aby nenasiakol vodou.
Prečo ste si pre projekt zvolili práve rukavicu?
Uvažovala som o rôznych produktoch. Pred niekoľkými rokmi jedna dizajnérka vyrobila z tohto materiálu napríklad čosi ako koženú bundu. Rukavica bola zaujímavá preto, že v praxi je relatívne náročná na výrobu, okrem toho materiál ako koža vyvoláva u časti ľudí odpor – sú milovníci zvierat, čo odmietajú nosiť kožené výrobky. Rukavica mi teda slúžila ako ilustrácia určitého procesu, ukážka alternatívy k tradičnej výrobe rukavíc zo zaužívaného materiálu.
Je to len experiment, alebo sa o váš výskum zaujímajú aj nejaké firmy?
Zatiaľ je to len ukážka alternatívy, keďže v súčasnosti výrobná cena takto vyrasteného materiálu nemôže konkurovať cene kože či iných tradičných materiálov. Pri bakteriálnej celulóze sa však investujú peniaze do iných projektov, napríklad medicínskych.
Aké využitie má materiál v medicíne?
Bakteriálna celulóza sa dá používať v suchom stave, čo robím napríklad ja. Ale jej uplatnenie je aj v mokrom stave. Experimentuje sa s jeho využívaním pri nahrádzaní ciev v tele, kde môže slúžiť ako určitá forma, ktorú obrastú nové bunky do správneho tvaru. Keďže je to materiál biokompatibilný, telo ho neodmieta tak ako syntetické materiály používané pri tejto operácii. Ďalšie uplatnenie je pri liečení popálenín. Už teraz z neho vyrábajú telové masky, ktoré vraj dobre fungujú na utišovanie bolesti po popáleninách.
Foto: Archív Zuzany Gombošovej
V medicínskom využití však zrejme mikroorganizmy vyrastú do iného typu materiálu ako pri vašej rukavici.
To je práve na tomto materiáli zaujímavé, a preto ho niektorí označujú aj za novú umelú hmotu. Aplikácia závisí od toho, do akej podoby či hrúbky ho necháte vyrásť. Hovorili sme o jeho najjemnejších podobách v medicíne, ja som mala hrubšiu podobu pri rukavici, ale môže dosahovať pomaly až vlastnosti laminátu, štruktúrovaného materiálu. Takže jeho uplatnenie je od medicíny až povedzme po výrobu nábytku.
Vráťme sa však k odievaniu. Aké inovácie môžeme čakať v blízkej budúcnosti? Akým projektom sa napríklad venujú vaši spolužiaci?
Inovácia je zvláštne slovo, pretože väčšina ľudí si ho spája iba s technológiami a sci-fi. Na škole sa však venujeme aj inému druhu inovácií. Povedzme inovácii komunít. Jedna spolužiačka takto napríklad pracovala s komunitou v Peru, ktorá sa po celé generácie živila výrobou tradičných odevov. Záplava lacných manufaktúrne vyrábaných výrobkov však členov tejto komunity v posledných rokoch pripravuje o živobytie. A tak cieľom inovácie bolo, ako v ich podmienkach vyrábať konkurencieschopný výrobok. Ako vniesť do ich produktov niečo špeciálne, lákavé, aby táto tradícia nezanikla a zároveň, aby ich ekonomicky dokázala uživiť.
Tým technológiám sa ale pri inováciách nevyhneme, však?
To veru nie. Trendom je naozaj spájanie vedy a dizajnu. Dizajnéri majú v tomto ohľade úlohu tých pragmaticky mysliacich. Technologických inovácií je neúrekom, ale samotní vedci nazerajú na uplatnenia v praxi iným spôsobom, ako my dizajnéri, ktorí sme viac zvyknutí na konzumnejšie produkty.
Vidíte, viete ako dizajnérka opísať praktické využitie 3D tlačiarní, ktoré inšpirovali aj vás pri projekte Invisible Resources? Dizajnéri sa nimi nadchýnajú už niekoľko rokov, ale pre verejnosť je to stále čosi neuchopiteľné…
Jednoducho si predstavte, že o nejaký čas bude mať každé susedstvo stredisko s 3D tlačiarňou. Vám sa pokazí práčka, model z roku 2000, a náhradnú súčiastku už buď nevyrábajú, alebo ju musíte objednať a potom večnosť čakať. Vďaka 3D tlačiarni by ste si však na základe digitálneho modelu súčiastky náhradný diel jednoducho vytlačili a oprava práčky by sa tak razom skrátila z 30 dní na 3 hodiny. Podľa mňa sú 3D tlačiarne revolučné v tom, ako odstrihávajú časti procesu.
A od práčok opäť k oblečeniu. Čo technologické inovácie v oblasti módy?
Veľmi zaujímavé prototypy sa črtajú v oblasti tzv. wearable technology, teda technológií, ktoré sa dajú nosiť. Myslím si, že hlavný rozdiel v oblečení o pár rokov bude v tom, že bude oveľa inteligentnejšie, stane sa vlastne súčasťou vášho ja. Pred desiatimi rokmi bola umelá inteligencia na úplne inej úrovni a o ďalších desať bude zase celkom inde. Aby som hovorila konkrétnejšie, predstavte si presun aplikácií, ktoré zaznamenávajú rôzne vaše bio štatistiky, z mobilov do textilu. Samozrejme bezdrôtovo, bez toho, že by ste mali pocit, že máte na sebe aj niečo iné ako obyčajné tričko. Keď sa mám vrátiť k základom, teda k materiálu, fascinuje ma grafín. Jeho vlastnosti predurčujú vidieť veci tak, ako som ich práve načrtla.
Foto: Archív Zuzany Gombošovej
Ako veľmi sa vaša práca prelína zo sci-fi?
Priznám sa, že science fiction ma nikdy veľmi nezaujímalo, bola som skôr tradicionalistka. Čo bolo tiež fajn, keďže je dobré najskôr sa poctivo naučiť remeslo.
Teraz vás sci-fi inšpiruje?
Nepovedala by som, že inšpiruje, ale rozhodne núti sa zamýšľať nad svetom. Pri mojom odbore sú to otázky spojené s tým, aké budú materiály budúcnosti, nakoľko budú s nami spojené, či ich budeme kontrolovať my, alebo ony nás. Minule som kdesi čítala článok o tom, že naprogramovali sekvenciu DNA nejakého červa, vytvorili teda presnú digitálnu kópiu biologického tvora. Presne to sú tie momenty, keď sa zamýšľate, čo ste ešte vy a čo je už stroj.
Takéto úvahy sú už asi dosť ďaleko za hranicou vášho pôvodného študijného zamerania – textilný dizajnér, nie?
Podľa mňa je to len o spôsobe myslenia. Ak vás zaujme nejaká téma a máte pocit, že by ste v rámci nej mali čo povedať, mohli niečím prispieť, prečo si neurobiť prieskum, nekomunikovať s odborníkmi z iných odborov? K tomu nás viedli aj v škole v Londýne, pretože pri takejto medziodborovej komunikácii vznikajú často najlepšie nápady. Viem, že napríklad u nás je stále zaužívané, aby si odborník pestoval celý život znalosti vo svojom odbore, ale podľa mňa celosvetový trend skôr propaguje interdisciplinaritu. Pretože svet je naozaj neuveriteľne prepojený. A keď sa dlhodobo venujete len svojmu odboru, ťažko získate holistický nadhľad.
Po stredoškolskom štúdiu na Slovensku ste študovali na univerzitách v Česku, Turecku a vo Veľkej Británii. Máte teda možnosť porovnávať iné prostredia aj iné mentality. Dajú sa opísať zásadne rozdiely?
V mentalite národa nevidím zásadný vplyv na svoju tvorbu. Čo ju však ovplyvňuje oveľa viac, je veľkosť krajiny. Česko, podobne ako Slovensko, je štát s malým trhom, kde textilný priemysel, povedzme si pravdu, prakticky neexistuje. Po škole máte možnosť stať sa malým nezávislým návrhárom alebo pracovať pre nejakú textilku, ktorá prežila. Škola sa teda síce môže snažiť o prepojenie s praxou, ale v skutočnosti máte minimálnu šancu dostať sa k projektom, ktoré by boli súčasťou toho sveta, do ktorého sa ako profesionál máte zapojiť. V Turecku i Británii bol teda rozdiel predovšetkým v tom, že obe krajiny majú veľký trh.
A rozdiel medzi nimi?
V Turecku majú rozvinutý textilný priemysel, takže som mohla popri škole pracovať pre návrhárku a byť pri reálnych veľkých objednávkach s priamou reakciou od zadávateľa. Boli sme napríklad v tendri na výrobu nových uniforiem tureckých aerolínií. Tam som už videla, že keď budem chcieť, mám uplatnenie, budem schopná zarobiť si na seba. Na Británii ma zase fascinovalo, že konkrétne Londýn je strediskom dizajnu, človek sa dostane k experimentálnejším projektom. V západnej Európe sa navyše kladie väčší dôraz na kritické myslenie.
Ako sa to prejavuje pri štúdiu textilného dizajnu?
U nás vnímam, že študenti sú skôr vedení pedagógom, na Západe sa vyžaduje oveľa väčšia miera samostatnosti. Človek musí podrobiť kritike sám seba, kým pred niekoho predstúpi s prezentáciou. Teda už v rámci prípravy sa musí pýtať sám seba na všetko, čo sa ho teoreticky môžu opýtať tí, ktorým bude prezentovať. V Londýne som sa okrem toho stretla s tým, že oveľa viac ako v Turecku dbali na to, aby dizajnér vedel sám danú vec aj vyrobiť. V Turecku boli študenti zameraní viac industriálne, do praxe. Oni len niečo navrhli, niekto iný to už vyrobil.
Navštívili ste niektoré z veľkých textilných tovární v Turecku? Ako ste vnímali pracovné podmienky v obrovských firmách?
Ale áno. Zarazili ma najmä tie monštruózne rozmery takýchto fabrík. A tiež podmienky, v ktorých určite nie je príjemné deň čo deň pracovať.
Dá sa to podľa vás v takom obrovskom kolotoči nejako zmeniť?
Je to na zamyslenie, že my tu v kaviarni vedieme rozhovor o sci-fi materiáloch budúcnosti a kdesi na druhom konci sveta za dolár na deň vyrába ktosi oblečenie, ktoré má na sebe väčšina ľudí okolo nás. Ale ako hovoríte, je to spletitý systém, ako obrovská chobotnica, ktorý by potreboval zmenu na mnohých úrovniach. Ja však vnímam pozitívne, že sa o tom už nejaký čas aspoň hovorí. Pred piatimi rokmi by ste mi možno otázku ohľadom veľkých výrobných hál nepoložili, lebo sa o tom vedelo veľmi málo. Dnes sa na to upozorňuje na každom kroku.
Foto: Archív Zuzany Gombošovej
Ovplyvňuje to už podľa vás aj nákupné správanie ľudí?
To, že si niekto kúpi radšej tričko za 3 eurá ako za 30 eur, je pochopiteľné, u nás dvojnásobne, keď vezmeme do úvahy tunajšie mzdy. Vnímam však pozitívny trend v tom, že lokálni dizajnéri sa nevzdávajú, dokonca sa spájajú s ľuďmi, ktorí sa vyznajú v biznise, a niektorí dokážu uspieť. Preto sú dobré akcie, na ktorých sa ľuďom ukáže celý proces výroby: od návrhu po hotové oblečenie. Ľudia zrazu vidia, koľko pracovníkov sa podieľalo na vzniku jednej veci. Možno sa tak časom uplatní nejaký kompromis, keď zákazníci nebudú tak dbať na kvantitu, ale investujú aj do lokálnych kvalitných vecí.
Dotkli ste sa aj situácie na Slovensku, akú perspektívu majú u nás absolventi vášho odboru?
Priznám sa, že Slovensko vnímam viac z diaľky, ale trochu sledujem Česko, a tam to bude podobné. Problémom mladých návrhárov je niekedy to, že robia svoje veci ako umelecký počin, no to oblečenie si nemá kto kúpiť. Dizajn nie je však dizajnom sám osebe. Tie šaty musíte niekomu adresovať, kto si ich oblečie. A čím viac ľudí si ich bude chcieť obliecť, tým lepšie pre vás. To už viacerí chápu, čo je dobre. Ešte rozvinúť to prepojenie s biznisom a bude to ešte lepšie.
A vaša budúcnosť?
Školu som skončila len nedávno, takže sa rozhliadam. Pokúšam sa zohnať financie, aby som mohla pokračovať v projekte Invisible Resources. A rada by som pracovala aj so študentmi. Bavilo by ma pracovať s generáciou, ktorá to môže všetko zmeniť. Ktovie?
Projekty Zuzany Gombošovej
Nissan Design Europe
Foto: Archív Zuzany Gombošovej .
„Na škole v Londýne som sa dostala k rôznym typom projektov, zadávateľmi boli často skutočné firmy. Pre Nissan sme napríklad pracovali na projekte, ako zlepšiť mobilitu obyvateľov Lagosu v Nigérii. Samozrejme, keďže išlo o projekt Nissanu, tak sa to zlepšenie malo týkať dopravy.“ Počas prieskumu Gombošová zistila, že obyvatelia tohto mesta trávia denne v dopravných zápchach štyri až šesť hodín. Zároveň však prišla na to, že ani veľká spoločnosť, akou je Nissan, s infraštruktúrou mesta zrejme nič nespraví. Vedela tiež, že Nigérijčania majú hudbu v krvi, spomedzi ich slávnych hudobníkov spomeňme aspoň Fela Kutiho. A tak navrhla interiér auta, ktorý by bol nahrávacím štúdiom, s volantom, ktorý je hudobný nástroj.
ManFacturing
Foto: Archív Zuzany Gombošovej .
V projekte ManFacturing (hra so slovami, ktorá sa dá preložiť ako „človekotováreň“), skúmala slovenská dizajnérka potenciál ľudského tela ako zdroja surovín. „Pre experiment som si vybrala ľudskú krv. Aplikovala som pritom princípy molekulárnej gastronómie aby som preskúmala možnosti tohto biomateriálu. Vo veku obrovského pokroku v technológiách, keď už sme schopní replikovať ľudské gény či celé orgány, som sa zamyslela nad tým, či by naše vlastné telá nemohli byť v postkonzumnom svete sebestačné. Napríklad čo keby ste museli piť vodu destilovanú z vašej vlastnej krvi?“ Súčasťou tohto kontroverzného projektu bol aj recept na alkoholický miešaný nápoj Bloody Mary, ktorého ingredienciou bola aj destilovaná krv.
Obey
Obey je projekt zasahujúci do oblasti módy, ktorý sa zaoberá fenoménom fetišizmu. Pri modeloch v rámci tohto projektu reprezentujú fenomén fetiš zvolené textúry, ale aj transparentnosť či použité materiály. „Myslím si, že mnoho ľudí si temné veci spája s niečím negatívnym. Ja si však nemyslím, že je to vždy tak. Keď som premýšľala v temných, tmavých smeroch, prinieslo to iný prístup k práci. Začalo sa to možno práve pri projekte Obey. Ľudská psychika je veľmi komplikovaná a pre mňa bolo oslobodzujúce zaoberať sa aj menej pravdepodobnými možnosťami pre budúcnosť. Takúto estetiku ľudia vnímajú ako temnú, lebo je nezvyčajná, extravagantná. Ale to neznamená, že je negatívna,“ povedala dizajnérka o projekte pre Catálogodiseño.
Zuzana Gombošová
dizajnérka
- narodila sa v roku 1988 v Michalovciach, študovala odevný a textilný dizajn v Liberci, Istanbule a magisterský odbor MA Textile Futures v Londýne, kde momentálne žije a pracuje na voľnej nohe
- vo svojej magisterskej práci navrhla a zostrojila stroj na kontrolu rastu biologických materiálov s podobným princípom, na akom pracuje 3D tlačiareň
- vystavovala na Londýnskom týždni dizajnu, Pražskom týždni dizajnu a ďalších miestach; za svoj projekt Invisible Resources bola nominovaná na NOVA Innovation Award v Londýne