Videl som zomierať najviac detí, ale prežitie sa stalo silnejším ako smrť

, 15.01.2015 07:00
Josef Koutecký, onkológ
Josef Koutecký Autor: ,

Zdravá tvrdohlavosť profesora Josefa Kouteckého pomohla položiť základy detskej onkológie v niekdajšom Československu. Niektorí ho spočiatku považovali za blázna, ale nakoniec mal pravdu on.

Pred rakovinou zachránil tisíce malých pacientov. „Keď som sa pustil do boja proti detským nádorom, v nemocnici som začínal s jednou postieľkou,“ spomína na rok 1964.

Rozhovor bude o detských pacientoch, začnime však vaším detstvom.
Určite som ho prežil krajšie ako môj otec. Keď mal jedenásť rokov, jeho otec spáchal samovraždu. Zastrelil sa, pretože mu skrachovala drogéria. Nechal svojmu osudu manželku a štyri deti. Zrejme bol zbabelec. Bohužiaľ, hoci som ho nezažil, musím to o starom otcovi povedať. Jeho žena o tri roky zomrela na zápal mozgových blán. Zostali štyri siroty.

Čo sa s nimi stalo?
Zrazu prišiel rok 1914, čiže vypukla prvá svetová vojna a otcovi dvaja starší bratia museli narukovať. Zostal iba s mladšou sestrou. Dostali poručníka, ktorý ich okradol o posledné veci. Začali žiť v pivnici.

Odniesol si váš otec traumu do dospelosti?
Nikdy ma nevzal do Rakovníka, odkiaľ pochádzal… Na druhej strane, kruté detstvo ho priviedlo k tomu, že svoju rodinu miloval nadovšetko – bol síce prísny, ale rozkrájal by sa pre nás. A viete, čo je zaujímavé? Môj vzťah k rodičom. Napriek prísnosti otca som si k nemu vybudoval silnejší vzťah ako k matke. Zdôrazňujem pritom, že bola báječná, ale k otcovi som mal bližší vzťah. Prvým mojím snom ako chlapčeka bolo stať sa sedliakom. Rodičia so mnou chodievali k známym na vidiek, ktorí mali veľkostatok. Zaujali ma kone, kravy, kozy, králiky, hydina – všetko živé, čo som videl. Navyše mi rodičia darovali veľkú hračku, pre ktorú museli vypratať polovicu kuchyne. Statok z dreva, s ktorým som sa hrával. Časom ma však prestal baviť. Keď som začal chodiť do školy, páčilo sa mi byť učiteľom. Dobrovoľne som preto doučoval slabších spolužiakov. Pritom som nestratil vzťah k zvieratám – rodičia ma často brávali do zoologickej záhrady, ktorá sa nachádzala neďaleko nášho bytu v Prahe. Celkovo by som to nazval záujmom o biológiu. Aj preto ma neskôr potešil jeden dar.

Aký?
Dostal som akvárium, ale nepredstavujte si ho ako také, čo si teraz môžete kúpiť v obchode. Bolo to v období druhej svetovej vojny, takže nečakajte úžasnú akvaristiku. Zámočník zvaril železo, sklenár narezal sklá a ja som gitoval.

Ako pokračoval záujem o biológiu?
Posunul som sa tak, že sa mi dostala takpovediac pod kožu. Už to bolo nielen o tom, ako živočíšna ríša vyzerá zvonka. Ako gymnazista som bol čoraz viac zvedavý na organizmus.

Bolo to obdobie, keď ste uvažovali o štúdiu medicíny?
Áno. Ako 16-ročný som cítil, že nič iné ako budúca profesia ma nezaujíma. Otec chcel mať zo mňa hudobníka, aj som sa naučil hrať na husliach a na klavíri, ale moja predstava vyzerala inak. Oceňujem, že rešpektoval túto voľbu a bol mi nápomocný. Uvedomte si, že bol rok 1946, krátko po skončení vojny, keď bol nedostatok vecí, a otec mi zohnal a z nízkeho platu železničného úradníka kúpil mikroskop. Pre mňa to bolo ako zázrak.

Na vysokú školu ste sa dostali bez problémov?
Maturoval som v roku 1949 a podal som si prihlášku na lekársku fakultu. Trochu som mal obavu, lebo už bolo po komunistickom prevrate vo februári 1948. Začínali sa zlé časy. Otec nebol dobre politicky zapísaný napriek tomu, že pracoval ako radový úradník. Režim prihliadal na prijímačkách aj na zázemie rodičov. Našťastie ma prijali. Mimochodom, neskôr otca vyhodili zo zamestnania a poslali robiť do huty v Kladne. Ešte si dovolím poznámku k prijímačkám. Bol som medzi prvými, čo ich robili, lebo do roku 1949 stačilo zapísať sa. Mali sme ústne testy, žiadne písomné. Traja v komisii a tri otázky. Zloženie odzrkadľovalo absurditu nového režimu. Len jeden profesor medicíny a pri ňom zástupca komunistickej strany a jej mládežníckeho zväzu. Odpovedal som na dve odborné otázky a jednu politickú. Pýtali sa ma, čo je to Kuomintang. Čo už mala spoločné čínska politika s mojím záujmom študovať medicínu v Československu? Absurdné.

Štúdium splnilo očakávania?
Istotne a celkom rýchlo som sa ocitol v kontakte s praxou. V treťom ročníku som sa stal pomocnou silou v patologicko-anatomickom ústave u profesora Heřmana Šikla. Považoval som ho za jedného z najvýraznejších lekárov v druhej polovici 20. storočia. Zároveň už ako medik som získal písomné povolenie od nemocnice vykonávať pohotovostné služby na klinike detskej chirurgie. To dnes nie je možné. U pána profesora som pitval stovky tiel. Neporovnateľne viac ako iní študenti. Videl som hrôzu metastáz. Keď som sa ešte ako medik dostal na detskú chirurgiu, prichádzali tam deti s nádormi, ktoré mali byť operované. Či už sa zákrok vykonal, alebo nebol uskutočniteľný, výsledok bol vlastne rovnaký. Prakticky všetky deti zomreli.

Kde ste si našli zamestnanie po promócii?
Pracovné miesta určovalo ministerstvo zdravotníctva. Najprv ma pridelili na detské oddelenie v Novom Bydžove, potom ma presunuli do Jánskych Lázní, ktoré sa špecializovali na detskú obrnu. Po dvoch rokoch sa mi podarilo zaradiť sa na detskú chirurgiu v Prahe. Čítal som odbornú literatúru zo zahraničia a zaujalo ma, že tam vznikajú prvé ohniská detskej onkológie, čo sa absolútne nedalo povedať o Československu. Lekár musí ísť za svojím cieľom a ja som to urobil. Nechcel som vidieť zomierať deti s nádormi. Išiel som za šéfom a objasnil zámer. Nariadil, že keď privezú dieťa s nádorom, musí sa oň starať Koutecký. Najprv som mal jednu postieľku, pribudla druhá, potom izba so štyrmi. Začínal som v roku 1964. Neskôr mi pomohol pobyt v Mainzi, v nemeckej nemocnici, ktorá mala oddelenie detskej onkológie.

Boli vo vašich začiatkoch nádory detí čosi ako betónová stena postavená proti snahe medicíny?
Keď som začínal, zomieralo až 97 percent malých onkologických pacientov. Čiže iba tri percentá prežili. Videl som zomierať najviac detí v Československu. Postupom času sa však ukazovalo, že moje úsilie nebolo márne. Čoraz viac detí sa podarilo zachrániť. Výsledky boli viditeľné, a preto v roku 1974 vedenie nemocnice súhlasilo so zriadením autonómnej detskej onkológie pri oddelení detskej chirurgie. Už som mal 18 lôžok. Neskôr vzniklo samostatné špecializované oddelenie a potom klinika.

Vráťme sa do roku 1964 – k obrovskej miere úmrtnosti. Neboli vaše začiatky frustrujúce? Ako nástup do boja proti veterným mlynom?
Keď sa to darilo na Západe, prečo by to nešlo v Československu? Napriek zložitým podmienkam v prvých rokoch. Osemnásť lôžok, lenže dve deti v jednej postieľke, menšie v kočíkoch a batoľatá na matracoch. Bol nedostatok liekov, v našej nemocnici sa nenachádzal ožarovací prístroj. Deti rozvážala sanitka po Prahe na ožarovanie. V jednej sa viezlo až dvanásť detičiek. Po chemoterapii im bolo zle, vracali v sanitke. Bolo to hrozné, a to som sa ešte stretával s veľkým nezmyslom. Nadriadení ma vyzývali, aby som hovoril rodičom, ktorí mali príbuzných na Západe, nech sa nepokúšajú zohnať lieky pre svoje onkologické deti. Samozrejme, že som neposlúchol. Pašovalo sa. Keďže dávka pre dieťa je menšia a väčšinou sa načierno podarilo zohnať pre dospelého, mohli sme z jednej fľaštičky liečiť dvoch malých pacientov. Veľmi mi pomáhala viera.

Čím?
Smrť každého dieťaťa ma hrozne zabolela. Ťažko som zaspával. Tragédiu som však prijal s pokorou a ako výzvu, že ak dnes zomrelo dieťa s určitým typom nádoru a zajtra príde iné s rovnakým, pôjdem do toho s maximálnou energiou – že sa mi to musí podariť, a postupne sa aj začalo. Som šťastný, že v súčasnosti prežije už 80 percent malých onkologických pacientov.

Dá sa povedať, že ste niekedy cítili, že nad vami stojí vyššia moc?
Áno. Zažil som prípady, keď som bol hlboko presvedčený, že osud dieťaťa smeruje nezadržateľne k smrti. Vychádzal som zo skúseností, odborne všetko ukazovalo, že malý pacient zomrie. Nezomrel. Hovorte tomu, ako chcete, ale pre mňa to bol zázrak. Predstavte si, že máte za sebou desiatky prípadov, keď sa rovnaký typ zhubného ochorenia skončil smrťou. Ako lekár zdôrazňujem, že každý organizmus je jedinečný. Unikát medzi miliardami ľudí na svete. Čiže každé telo inak reaguje na liečbu. Lenže, opakujem, zažil som príbehy detí, keď sa mala blížiť cesta do hrobu, ale opak sa stal pravdou. Ako človek, ktorý sa pozerá na choroby ako odborník, môžem jedine vysloviť slovo zázrak.

Nemožno robiť rozdiel medzi ťažko chorými, ale smrteľné ochorenie dieťaťa znamená tragický príbeh v podobe iba pootvorenej prvej kapitoly ľudského života.
Bolo to emocionálne nesmierne náročné, no zároveň ma vidina cieľa hnala dopredu. V začiatkoch mi mnohí kolegovia dávali najavo, že som blázon, že predsa onkologické deti aj tak zomrú. Lenže prichádzali výsledky a tie zaujali, presvedčili lekárov z iných odborov. Začali sa zaujímať o detskú onkológiu, vznikal tím. Prestával som byť sólista, ktorý potrebuje orchester. Vďaka spolupráci sa prežitie malých pacientov stávalo silnejším ako smrť.

Ochorenie dieťaťa zmení život rodičov. Nepochybne sa to prenieslo do vašej práce.
Určite. Liečba detí a rozhovory s rodičmi – to neoddelíte. S matkami a otcami som strávil často počas dňa viac času ako s deťmi. Malých pacientov som vyšetril, určil diagnózu, dal raz denne transfúziu alebo vpichol injekciu. S rodičmi som viedol dlhé rozhovory. Netrvali hodinu, ale dve-tri, prípadne aj dlhšie. Bol som doma, zistili si, kde bývam a prišli za mnou. Bol som na dovolenke a našli si ma tiež. Keď potrebovali konzultovať, lebo stav dieťaťa sa zhoršil, nikdy som ich neodmietol. Pracovný čas pre mňa existoval teda aj v súkromí. Ako by som mohol konať inak, keď napríklad cestovali za mnou do Prahy z najvzdialenejších kútov Slovenska? Zároveň som sa snažil, aby nedochádzalo k nedorozumeniam, keď sa chystali prísť ohlásení. Je to aj moja rada detským onkológom a rodičom malých pacientov. Žiadal som, aby prišli spoločne. Matka a otec. Ak by došiel len jeden z nich, druhému by mohol posunúť skresľujúce informácie. A hovoril som im – keď pocestujete nazad, na nič iné nebudete myslieť, tak si zapíšte, čo ste sa zabudli alebo nestihli opýtať, a keď sa uvidíme nabudúce, preberieme to.

Citová trauma takých rodičov…
… áno. Bohužiaľ, stávalo sa, že tragédia v rodinnom kruhu bola zdvojnásobená. Niektorí z rodičov alebo prarodičov neuniesli ťarchu desivého príbehu malého pacienta. Došlo k samovražde v rodine. Napríklad babička nevydržala žiť s tým, že vnúča jej zomiera. Nechcem robiť rozdiel medzi smrťou, ale uvedomte si, že rakovina nie je vyhasnutý život pri autonehode. Človek je svedkom, ako mu niekoľko týždňov alebo mesiacov zomiera syn, dcéra, vnuk či vnučka alebo pravnúča. Tá bolesť z umierajúceho života, ktorý sa ani nestihol rozvinúť, je neopísateľne ťažká.

V zdravotníctve sa zdôrazňuje prevencia. Ako porovnávate v prípade detskej onkológie minulosť so súčasnosťou?
Aktuálne oveľa lepšie. Či už všeobecní lekári, alebo laická verejnosť, sú viac ostražití. Téma sa často objavuje v médiách, čo je nemálo prospešné. Kedysi viac chýb spravili lekári než rodičia. Tí mali podozrenie, vzali dieťa na vyšetrenie. Lenže lekár bagatelizoval prípad alebo určil chybnú diagnózu. V boji proti nádorom sa strácal drahocenný čas. Netvrdím, že sa to nestáva aj v súčasnosti, ale oveľa menej ako kedysi, keď sme mávali až 60 percent zanedbaných pacientov. V súčasnosti to odhadujem na 10–15 percent.

Ako vnímate dušu a telo pacienta?
Ako jeden celok. Netvrdím, že neexistuje potreba psychológov. Áno, psychológ sa môže venovať dieťaťu alebo rodičom dlhé hodiny, aj celý deň. Lekár by to časovo nezvládol. Bez ohľadu na to sa však obávam, že napriek úžasným úspechom modernej medicíny mnohí lekári neliečia aj dušu. Nemôže to fungovať tak, že prijmem chorého alebo človeka na preventívnu prehliadku, prehmatám ho, vypíšem mu papiere a poviem mu, choďte do vedľajších dverí, za ktorými sedí psychológ.

Spomenuli ste obrovský posun v medicíne, no zdá sa, že ruka v ruke s ňou človek maže prah citlivosti smrti. Vo svete sa zavádza eutanázia a Belgicko ako prvá krajina ju schválilo pre nevyliečiteľne chorých detských pacientov.
Správu z Belgicka som prijal ako šok. Ja, čo som videl zomierať stovky detí na rakovinu, som sa nikdy nestretol s tým, aby rodičia povedali, pán profesor, už nič nerobte, alebo, už to ukončite. A to im dieťa zomieralo pred očami. Zdôrazňujem, že som nezažil ani jednu prosbu o eutanáziu. Či už aktívnu, alebo pasívnu. Všetci rodičia, všetci nás na detskej onkológii prosili, aby sme využili nádej, ak existuje čo len jedno percento.

S eutanáziou nesúhlasíte ani u dospelých?
Ani. Eutanáziu odmietam absolútne. A uplatniť ju u detí? To je vražda. Moderná medicína už dokáže utlmiť bolesť zomierajúceho. Nedávno mi zomrela milovaná manželka, žena môjho života. Posledných štrnásť dní ležala v umelom spánku, počas ktorého jej amputovali dolnú končatinu. Už sa to však dá urobiť bez toho, aby človek trpel. Búrim sa proti tomu, aby lekár mal dať pacientovi niečo, aby mu srdce prestalo tĺcť.

Silná vrstva kritikov detskej eutanázie upozorňuje, že dieťa nedokáže vyhodnotiť dobrovoľný odchod zo života. Ako vidíte toto vnímanie malých pacientov?
Opakujem, že je to vražda. Dieťa si nedokáže predstaviť konečnosť. Keď pochádza z rodiny, v ktorej sa čítajú rozprávky, tak vie, že Šípková Ruženka spí dlhé roky, príde princ, pobozká ju a ona vyskočí, kráľ im dá kráľovstvo a panujú naveky. Je mŕtva voda a živá voda. Dieťa si všimne konečnosť, keď mu napríklad auto zrazí psíka, no musím zdôrazniť, že konečnosť mu je vzdialená. Môže mu zomrieť babička aj deduško, ale vnímanie je stále rovnaké. Dieťa pred sebou vidí nekonečnosť.

V jednom rozhovore ste hovorili, že máte svojich sedem divov a dodali ste, že existuje vlastne ešte jeden. Domov. Určite ste mali šancu emigrovať, lepšie zarábať. Keby ste však opustili Československo, obrazne by ste sa cítili ako strom s koreňmi presadený do vynikajúcej pôdy, ale ktorému odrezali konáre?
Máte pravdu… Úplnú. Ako s odpílenými konármi. Nikdy som nepomyslel na emigráciu. Napriek tomu, že komunistický režim ublížil môjmu otcovi. Napriek tomu, že emigrovali manželkine dve sestry – viete si predstaviť, aký som mal v niekdajšom režime takzvaný kádrový profil… Verte mi, že hoci som liečil, bol som politicky nevyhovujúci. Výrazne aj po návšteve Bartolomějskej ulice v Prahe.

Čo bola ústredňa Štátnej bezpečnosti.
Eštebáci ma požiadali o súhlas so spoluprácou. Nepodpísal som. Samozrejme, že som mal zlé tušenie, čo príde. Niekoľko mesiacov som žil v neistote. Manželka sa bála a bolo to v čase, keď sme mali malé deti. Zhruba o štyri mesiace mi zvoní telefón v pracovni. Ozve sa hlas jedného z dvoch eštebákov, ktorí so mnou hovorili v Bartolomějskej. Hrklo mnou, čo sa deje. Hovorí mi, pán profesor, mám kamaráta, s ktorým som študoval v Moskve a on má dcéru so zhubným nádorom. Poprosil ma, aby som sa ujal dievčatka. Samozrejme, že som vyhovel. Neexistovalo dieťa, ktoré by som sa nepokúsil zachrániť.

Ako to dopadlo?
Dievčatko malo komplikovanejšie ochorenie, musel som do prípadu zapojiť cievnu chirurgiu. Našťastie sa to skončilo dobre. Odvtedy som mal pokoj od ŠtB. Po Novembri 1989 niekto klope na dvere nášho domu. Stál tam otec s vyliečeným dievčaťom. Prišli sa mi poďakovať. Som veriaci, ako som povedal. Veci niekto musí riadiť zhora. Eštebáci ma žiadali o spoluprácu a dopadlo to tak, že jeden z nich ma prosil o liečbu dievčatka. Aký paradox.

Váš život sa spája s deťmi. Zanechalo to vo vás stopu v zmysle, že sa cítite večným chlapcom?
Sčasti áno. Zachoval som si chlapčenský elán, ale, samozrejme, roky mi už pribúdajú… Navyše som stratil svoju ženu, prišiel o nádherné manželstvo. Nemuseli sme si veci hovoriť – stačilo sa na seba pozrieť a vedeli sme, čo každý chce vysloviť. Alebo sme často povedali rovnaké slová. Je nemožné vyrovnať sa s jej stratou, aj keď príbeh života a smrti vnímam ako biológ.

Mali ste náročné povolanie. Manželka zrejme bola chápavá, lebo ste sa malým pacientom venovali aj mimo pracovného času…
… obdivuhodne chápavá. Nechcem znižovať význam žiadneho človeka v bielom plášti, ale bez manželky by sa zo mňa stal radový lekár. S nesplnenými snami, ktorý nemal príležitosť zachrániť deti s nádormi. Choré deti, čo prežili, a ich rodičia môžu ďakovať chápavosti mojej manželky. Nehovorím to so zveličením preto, že je vo mne ešte stále silný, čerstvý smútok nad jej smrťou. Zdôrazňujem to preto, lebo taká je holá pravda. Ktorá žena by roky tolerovala svojmu mužovi víkendy plné práce? Množstvo ľudí, ktorí chodili za mnou do nášho bytu a ja som s nimi debatoval hodiny? Priveľa času ukrojeného zo súkromného života manželského páru… Bolo pritom skvelé, že sme si vedeli rozdeliť úlohy. Hovorieval som, že ja šéfujem v nemocnici a ona doma. Som profesor medicíny, ale totálny technický antitalent. Možno mi neuveríte, ale kým žila, nedokázal som si vybrať peniaze z bankomatu. Nemusel som, lebo do domácnosti všetko nakupovala ona. Keď som potreboval peniaze, oslovil som ju, aby mi nejaké vložila do peňaženky.

Aktivita vás neopúšťa, ešte prednášate na lekárskej fakulte.
Rád odovzdávam skúsenosti študentom medicíny. Nesmierne ma nedávno potešila jedna poslucháčka z vyššieho ročníka. Prišla za mnou, aby som jej podpísal moju životopisnú knihu. Priznala sa, že v poslednom čase vnútorne zápasila s tým, či dokončí štúdium. Zdôverila sa, že po prečítaní knižky znovu získala energiu. To je taký jeden z krásnych kúskov mozaiky, že ako lekár som zanechal stopy, ktoré majú význam. Stopy, ktoré pomohli zachrániť životy detí. Veď čo je to život?

Čím je podľa vás?
Život je najväčší dar, zázrak.

Josef Koutecký (1930)

zakladateľ detskej onkológie v niekdajšom Československu

  • Narodil sa v Prahe, medicínu vyštudoval v roku 1955. Ako lekár začínal v Novom Bydžove a potom v Jánskych Lázňach.
  • V roku 1957 nastúpil na pražskú kliniku detskej chirurgie, kde sa neskôr zameral na detskú onkológiu.
  • Pôsobil ako primár onkologického oddelenia vo Fakultnej nemocnici v Motole (najväčšie zdravotnícke zariadenie v Česku).
  • Bol aj dekanom lekárskej fakulty a prorektorom Karlovej univerzity.
  • Jeho životopisná kniha Zostal som chlapcom vyšla v roku 2006. Medzi jeho záľuby patrí najmä hudba, divadlo a výtvarné umenie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#deti #choroba #rakovina #onkológia #onkológ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku