Najväčšie mozgy odišli, treba ich pritiahnuť späť

Zatiaľ iba jeden vedec na Slovensku získal veľmi cenený miliónový grant Európskej rady pre výskum (ERC). Vola sa Ján Tkáč, má 42 rokov, je vyštudovaný biotechnológ, pracuje v Chemickom ústave SAV a rieši výskumné úlohy, ktoré môžu priniesť pokrok pri zisťovaní aj liečbe rakoviny.

22.01.2015 08:00
ján tkáč, veda Foto: ,
Biotechnológ Ján Tkáč.
debata (5)

Predtým dlho pôsobil na prestížnych univerzitách v zahraničí. Čo si myslí o súčasnej situácii v akadémii, o stave slovenskej vedy a o našom vysokom školstve?

Čo to znamená vo svete vedy získať grant ERC?
Je to veľmi prestížna vec, ročne sa udeľuje iba niekoľko stovák týchto grantov, výška jedného sa blíži k dvom miliónom eur. Keď sa zmienim pred kolegami v zahraničí, že ho mám, hneď všetci vedia, čo to znamená – o akú kvalitu výskumu ide. Veľmi si to vážim.

Predtým sa vám podarilo získať niečo podobné?
V roku 2003, keď som pôsobil na univerzite vo švédskom Lunde, dostal som od Európskej komisie prestížne štipendium Marie Curie. Ale štipendium je predsa len čosi iné…

Prečo sa grant ERC ušiel zatiaľ jedinému vedcovi na Slovensku? Čo je pravdy na tom, že rada pre výskum uprednostňuje vedcov zo "starých“, a predovšetkým najväčších štátov únie?
Môže na tom byť niečo pravdy, hlavnou podmienkou udelenia tohto grantu je však nielen vysoká kvalita žiadateľa, ale zároveň aj vysoká kvalita pracoviska, kde žiadateľ pôsobí a kde má výskum realizovať. Možno pre radu nie sú vedecké inštitúcie na Slovensku rovnocenné zahraničným, jedine tak by som si to vedel vysvetliť.

Žiadosti o grant ERC by preto logicky mali podávať predovšetkým tí slovenskí vedci, ktorí dlho pôsobili v zahraničí?
Moja vlastná skúsenosť to potvrdzuje. Kardinálnym problémom Slovenska je však neschopnosť pritiahnuť naspäť tých najlepších vedcov, ktorí dlhšie pôsobia v zahraničí.

Je ich tam veľa?
Veľa a veľmi kvalitných. Treba ich prilákať späť, ale na to nestačia len výzvy „vráťte sa“. So mnou odchádzali v roku 2001 traja kolegovia, s ktorými som kedysi sedel ako doktorand v jednej kancelárii na fakulte v Bratislave. Vrátil som sa po siedmich rokoch iba ja.

Čo ich tam drží?
Lepšie pracovné podmienky, ako sú tu. Všetci traja tam pracujú v špičkových biotechnologických a farmaceutických firmách. Dvaja v USA, tretí vo Švajčiarsku. Etablovali sa tam, zatiaľ nemajú záujem vrátiť sa. Rovnaké je to v prípade môjho brata Petra, ktorý pôsobí desať rokov v USA v oblasti jadrovej chémie.

Vy ste sa prečo vrátili?
Aj z rodinných dôvodov, lebo na konci môjho pobytu v Oxforde už bola rodina na Slovensku. Navyše ja som sa necítil v zahraničí veľmi komfortne. Tých sedem rokov som bral ako dobrú skúsenosť a od začiatku som vedel, že je len otázkou času, kedy sa vrátim. Možno to vyznie ako fráza, ale ja som si naozaj myslel, že je mojou povinnosťou vrátiť Slovensku to, čo do mňa vložilo. Mal som možnosť tu vyštudovať, urobiť si ašpirantúru, odísť do zahraničia. Chcel som nadobudnuté poznatky a skúsenosti zúročiť potom doma.

Chápete však aj kolegov, ktorí tam naďalej ostávajú?
Ale áno, každý sme predsa iný, len je škoda, že sa tu nevytvorili lepšie podmienky, aby ich to lákalo vrátiť sa. V SAV sa momentálne rozbieha program SASPRO, ktorý by to mal napomôcť.

Keď sme sa stretli v polovici decembra, to bolo ešte pred mimoriadnym snemom SAV, predpovedali ste odvolanie dnes už bývalého predsedu. Z čoho ste pritom vychádzali?
Vedelo sa o ťažkej komunikácii medzi predsedom a niektorými členmi predsedníctva SAV. Pravdepodobne aj v dôsledku toho nemali dosť informácií o aktuálnom dianí v akadémii ani ľudia v jej jednotlivých ústavoch. Situácia v decembri v SAV skutočne naznačovala, že sa to bude riešiť odvolaním predsedu.

V SAV vznikol v jeseni minulého roku štrajkový výbor. Bola jeho komunikácia so zamestnancami SAV dostačujúca?
Myslím si, že áno, a to najmä vďaka tomu, že každý ústav mal svojho zástupcu v štrajkovom výbore, ktorý sústavne informoval spolupracovníkov. Navyše iniciatíva Veda chce žiť, ktorá vlastne podnietila protesty v SAV, informovala veľmi podrobne o vývoji situácie na svojom webe.

Napriek tomu ste nepredpokladali, že odvolaním predsedu sa situácia v SAV výraznejšie zmení. Prečo?
Štrajkovalo sa hlavne preto, že hrozilo dosť výrazné krátenie rozpočtu SAV na budúci rok. Bývalý predseda sa obhajoval tým, že prvotný návrh na pomerne výrazne krátenie dáva ministerstvo financií každý rok a že neskôr sa dohodne kompromisné riešenie.

Čo sa zopakovalo aj koncom minulého roku…
Áno, pre akadémiu je však dôležité, aby mohla počítať s nejakým rozpočtom aj výhľadovo, na niekoľko rokov dopredu. Napríklad na päťročné obdobie. Len tak možno plánovať aj dlhodobé projekty, napríklad priťahovať späť našich mladých vedcov, ktorí odišli do zahraničia a zostávajú tam. Stále však vieme len o tom, koľko bude mať SAV finančných prostriedkov na nasledujúci rok a aj o to je potrebné bojovať. Nemyslím si, že vo vláde je vôľa vyjsť v ústrety akadémii pri takomto dlhodobejšom plánovaní činnosti. Preto som tvrdil, že s odvolaním predsedu SAV a so zvolením nového predsedu sa situácia v tomto ohľade výraznejšie nezmení.

Tvrdíte to aj teraz (11. januára), keď už vieme, že Snem SAV zvolil na čelo akadémie jej doterajšieho podpredsedu pre ekonomiku profesora Pavla Šajgalíka?
Stále si myslím, že akýkoľvek predseda SAV bude mať veľmi ťažkú úlohu presadiť systémovejšie financovanie akadémie.

Hlavný problém je teda vo vláde?
Vychádza mi to tak. Vláda síce deklaruje podporu vede a výskumu, rozvoj vedomostnej spoločnosti, ale pri tvorbe rozpočtu sa to neprejavuje náležitým spôsobom.

Vláda sa pokúsila presunúť časť financií na grantové agentúry, predovšetkým agentúru pre rozvoj vedy a výskumu.
A potom jej ich vzala, aby bolo na platy v akadémii (situácia koncom minulého roka). Financovanie agentúry pre vedu a výskum – to je ďalšia boľačka, keď prakticky každý rok bojuje o svoj rozpočet a existenciu. Presunúť na ňu časť prostriedkov pôvodne určených pre SAV nie je predsa riešením financovania slovenskej vedy.

Môže vytúženú zmenu priniesť diskutovaná transformácia ústavov SAV na verejné výskumné inštitúcie?
Hlavným dôvodom tejto transformácie je zainteresovať na výraznejšom financovaní vedeckého výskumu nielen štát, ale aj súkromný sektor ekonomiky. Ťažko však teraz povedať, nakoľko bude akadémia úspešná pri získavaní týchto zdrojov.

Niekedy sa znovu nastoľuje otázka zmyslu ďalšej existencie SAV, či by sa nemal vedecký výskum koncentrovať skôr na univerzitách, ako je to v mnohých iných štátoch…
Akadémia má svoje oprávnenie, funguje aj v krajinách, ktoré nemajú komunistickú minulosť, ako vo Francúzsku alebo v Rakúsku. Ak sa osvedčila v klasických demokraciách, tak prečo nie aj na Slovensku? Okrem toho je SAV, čo sa týka vedeckých výstupov, najvýznamnejšou vedeckou inštitúciou na Slovensku.

Ale v zahraničí ste sa sedem rokov podieľali na univerzitnom výskume, či už vo Švédsku (Lund, Linköping), alebo v Anglicku (Oxford)…
Iste, ale nezapájali ma tam do pedagogického procesu, neprednášal som. Pôsobil som ako postdoktorand v tímoch zameraných vyslovene na výskum. A to sa dá porovnať s tým, čo sa robí v akadémiách. V Anglicku máte college, kde sa vzdeláva, a v ďalších budovách univerzity prebieha len výskum.

Výskum a vzdelávanie tam nie sú personálne prepojené?
Samozrejme, že áno, ale na univerzity sa na Západe prijímajú aj pracovníci, ktorých hlavnou náplňou je prednášať, aj pracovníci, ktorí sa sústreďujú najmä na vedeckú prácu. Myslím si, že to je cesta, ako robiť špičkový výskum, či už u nás, alebo, povedzme, v Oxforde.

Širšia verejnosť nechápe, prečo sa vedci zo SAV stále sťažujú na financovanie. Ozývajú sa hlasy, že keby sa akadémia zbavila tých, čo sa iba vezú, bolo by pre ostatných, tých kvalitných, peňazí dosť. Čo vy na to?
Financie sú rozhodujúce. Ak nie sú, tak sa nedá robiť kvalitná veda. A teda sa zdá, že sa mnohí len „vezú“. Kvalita výkonu a odmena zaň sú spojené nádoby aj v oblasti vedeckého výskumu. Mladí vedci vystačia istý čas len s nadšením, so zápalom pre svoju prácu, ale iba dovtedy, kým nepríde na platbu hypotéky. Sám som to zažil, keď som sa vrátil pred šiestimi rokmi z Oxfordu. Mal som tu taký nízky príjem, že mi bolo jasné: ak sa to nezmení do troch rokov, nebudem môcť zostať pracovať v akadémii. Pritom som hlboko presvedčený, že veda je to, čo chcem robiť.

Čiže nebyť grantu ERC, tak už možno ani nie ste v SAV?
Pravdepodobne nie. Už som sa obzeral po nejakej práci v Rakúsku alebo v Česku.

V posledných rokoch sa však vďaka prostriedkom z eurofondov veľa investovalo do prístrojového vybavenia ústavov SAV.
To je fakt, odvtedy, čo som sa vrátil zo zahraničia, sa vďaka prostriedkom zo štrukturálnych fondov výrazne zlepšilo prístrojové vybavenie aj v našom Chemickom ústave SAV. Jeho infraštruktúra je dnes porovnateľná so špičkovými pracoviskami v Európe i vo svete.

Naozaj?
Napríklad kolegovia z viedenskej univerzity, pracujúci v oblasti glykomiky, používajú infraštruktúru nášho ústavu, lebo je lepšia ako vo Viedni. Na jednej strane sme teda dostali špičkové prístroje, problém však je, že zároveň s tým neprišli peniaze na materiál, na réžiu a na ľudí. Zato sa zvýšilo administratívne zaťaženie vedeckých pracovníkov, pribudli rôzne výkazy, týkajúce sa napríklad využívania novej prístrojovej techniky.

A ktože tak veľmi zaťažuje vedcov byrokraciou – tuzemské inštitúcie, alebo celoeurópske?
Podľa toho, čo počúvam, tak najmä naša agentúra, ktorá zastrešovala prísun peňazí zo štrukturálnych fondov, išla vo svojich požiadavkách často nad rámec požiadaviek z Bruselu.

V zahraničí, tam, kde ste pôsobili, je to inak?
Pri štandardných projektoch a grantoch tam nie je problém zakúpiť si potrebné prístroje na výskum. U nás v prípade štrukturálnych fondov bol vyčlenený balík peňazí iba na nákup prístrojovej techniky. V zahraničí sa všetko deje priebežne – dostanete grant a nakúpite si, čo potrebujete – prístroje, materiál, zaplatíte pomocný personál a tak ďalej.

Platí tento poriadok aj pre grant ERC?
Áno, a je dobré práve pre takýto typ projektu, na akom pracujeme, že máme peniaze na všetky tri zložky dôležité z hľadiska výskumu: na prístroje, na bežné výdavky do laboratória a hlavne – na zaplatenie ľudí. V SAV je viacero špičkových pracovísk a množstvo špičkových výskumníkov, o čom svedčia aj zistenia nezávislej agentúry ARRA. Najmä pre tieto pracoviská je dôležité udržať si kvalitných vedcov. Vďaka grantu ERC túto možnosť mám.

Koľkých členov vašej skupiny platíte z tohto grantu ?
Jeden doktorand je výlučne platený z grantu ERC a trom ďalším riešiteľom projektu prispievam z grantu k platu tak, aby pre nich bolo zaujímavé zostať pracovať v našej skupine na tomto projekte.

V tíme máte viacerých doktorandov, im netreba prilepšovať?
Doktorandi sú vďaka finančným úpravám z posledných rokov už na slovenské pomery pomerne dobre platení. Dostávajú približne dvakrát viac ako doktorandi v Česku. Horšie to býva po skončení doktorandúry, keď plat v čistom je nižší ako počas nej, kvôli platbe odvodov.

Dokedy budete môcť tým "svojim“ prilepšovať z grantu ERC?
Projekt je rozvrhnutý na päť rokov, grant využívame už dva roky.

A vy musíte s tými peniazmi – pôvodne ste dostali 1,2 milióna eur – hospodáriť tak, aby vám vydržali päť rokov, aby ste ich neminuli skôr?
Nejaký predbežný plán využitia grantu sme mali ešte pred schválením projektu. A projekt má veľmi schopného externého manažéra, ktorý sleduje hospodárenie.

Nemôžu vám čiastočne peniaze prepadnúť z nejakého dôvodu alebo nečerpania?
Sme oprávnení čerpať rozpočet v takej výške, v akej bol pôvodne plánovaný. V prvom roku sme napríklad vyčerpali menej peňazí kvôli pomalšiemu verejnému obstarávaniu, ale v druhom roku sme to dohnali. Umožňuje to vysoká flexibilita pri čerpaní rozpočtu projektu.

Ako často musíte robiť odpočty vo vzťahu k Bruselu?
Prvú finančnú správu sme do Bruselu museli poslať po 18 mesiacoch využívania grantu, čo je menej často ako pri domácich projektoch a zdá sa, že aj administratívnej práce je pri tom menej. Navyše všetky podklady nám pripravuje finančný manažér projektu. Ja ako vedúci projektu som bol vďaka tomu minimálne zaťažený papierovaním.

Váš projekt sa nazýva Elektrochemické lektínové a glykánové biočipy integrované s nanoštruktúrami. Laikovi tento názov veľa nepovie, môžete ho "preložiť“ do bežnej reči?
Môžem sa o to pokúsiť. Glykány sú komplexné cukry viazané na povrchu buniek. Ide o molekuly bohaté na informácie, zodpovedné za uskladnenie a kódovanie mnohých "povelov“ v bunke tak, aby bunka zostala "fit“. Podľa glykánov dostala meno celá jedna vedná disciplína – glykomika, ktorá dnes patrí medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce oblasti vedy. Nám ide v projekte o to, rozpoznať a presne dešifrovať "glykokód“. To sa dá pomocou biočipov, ktoré sú vlastne miniatúrne laboratóriá, pri konštrukcii ktorých využívame nanotechnológie, čiže technológie pracujúce s objektmi 10-tisíckrát menšími ako priemer ľudského vlasu.

To by si vyžadovalo osobitnú prednášku alebo skôr cyklus prednášok, a tak si radšej povedzme, načo potrebujete dešifrovať onen "glykokód“?
Glykány zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v chorobných procesoch. Keď ľudskú bunku napadne nejaký vírus, deje sa to na úrovni komplexných cukrov. Rakovinové bunky sa líšia od zdravých zložením aj množstvom komplexných cukrov. "Glykokód“ potrebujeme dešifrovať, aby sme mohli zistiť, kedy a ako prichádza k chorobným zmenám v bunke a navrhnúť spôsob včasnej diagnostiky rôznych ochorení, napríklad artritídy, aterosklerózy, ale predovšetkým rakoviny.

Nedá sa to zistiť aj analýzou DNA?
Dlho sa myslelo, že áno. Predpokladalo sa, že len čo je nejaký gén "zapnutý“ v organizme človeka, tak sa to prejaví syntézou proteínu, a teda nejakou zmenou funkcie danej bunky. Ale medzitým vyšlo najavo, že to neplatí ako pravidlo. A od analýzy DNA sa prešlo k analýze proteínov, ktoré slúžia ako biomarkery ochorení, čiže látky indikujúce rôzne ochorenia vrátane rakoviny. Zároveň sa však zisťuje, že proteíny ako markery často nedokážu dať jednoznačnú odpoveď na otázku, či sa u človeka dané ochorenie vyskytuje, alebo nie.

To sa týka aj rakoviny?
Uvediem príklad. Proteín PSA je biomarker rakoviny prostaty a bežne sa využíva aj v klinickej diagnostike. Lekár vám odoberie krv a zisťuje množstvo tohto proteínu v nej. Ak je nad určitou úrovňou, vzniká podozrenie na rakovinu prostaty, ak je na nízkej hodnote, muž rakovinu veľmi pravdepodobne nemá. Ale jestvuje šedá zóna medzi týmito dvoma hraničnými hodnotami, keď je pre lekára ťažké určiť, či pacient toto ochorenie má, alebo nie. A je to ešte komplikovanejšie. V niektorých prípadoch muži s nízkou úrovňou markera PSA v krvi môžu mať napriek tomu rakovinu prostaty, a naopak, muži s vysokou hodnotou tohto markera v krvi nemusia byť chorí.

Presnejšie sa to dá určiť už len po invazívnom zákroku a odobratí tkaniva?
Presne tak, náš projekt však predpokladá iné riešenie. Zisťujeme totiž čím ďalej, tým viac, že zmena glykánov na povrchu biomarkera PSA môže dodať ďalšiu informáciu o tom, či vyšetrovaný pacient rakovinu prostaty má, alebo nemá. Týmto spôsobom by sa dal dokonca určiť aj stupeň ochorenia – či je v počiatočnej, alebo pokročilejšej fáze.

Je výskum už v takom štádiu, že sa bude môcť pristúpiť ku klinickým testom?
Okrem ERC grantu máme ešte jeden ďalší projekt od Európskej komisie (ITN projekt), zameraný vyslovene na vývoj perspektívnych diagnostických zariadení na analýzu rakoviny prostaty.

Ako ste s tým ďaleko?
V priebehu dvoch rokov chceme dospieť k vývoju prototypu, ktorý by už pri analýze krvi mal jednoznačnejšie určiť, či pacient má, alebo nemá rakovinu prostaty. Ak sa to podarí, vznikne priestor aj na klinické testovanie.

Koľko vedeckých pracovísk vo svete skúma ten istý problém ako vy v oblasti glykomiky?
Nie je ich veľa, možno päť, najviac desať vedeckých tímov.

Aj s nimi spolupracujete?
Zatiaľ nie, vybrali sme sa totiž svojou cestou a kým sa v riešení projektu nedostaneme na istú úroveň, neradi by sme si vymieňali informácie s inými pracoviskami, ak by z toho vzišlo niečo, čo je hodné patentovania. Intenzívne však spolupracujeme s mnohými medicínskymi pracoviskami doma a v zahraničí v rámci ITN projektu na nových detekčných princípoch.

Čiže ich zatiaľ nezverejňujete vo vedeckých časopisoch a zrejme sa tam veľa nedočítate o priebežných výsledkoch kolegov v zahraničí, ktorí pracujú na rovnakom probléme?
Publikačne sme dosť aktívni, ale dávame si pozor, čo publikujeme. Je fakt, že najmä o kombinácii glykomiky s nanotechnológiami sa zatiaľ publikuje dosť málo. A v diagnostickom zariadení, ktoré mienime vyvinúť, použijeme nanomateriály, ktoré zaručia veľmi citlivú analýzu veľmi malého množstva biomarkerov v krvi.

Môže tento výskum vyústiť až do svojho druhu vedeckej senzácie?
To sa ukáže na konci projektu, keď budeme môcť povedať, či náš prístup bol naozaj správnou cestou, či sme našli spoľahlivý spôsob analýzy, alebo nie. Urobíme však všetko možné pre to, aby bol využiteľný v klinickej praxi.

Vo výskume rakoviny je už aj malý pokrok veľkým krokom pre ľudstvo, nemyslíte?
Áno, výhodou pre nás je, že ERC grant umožňuje po vyriešení úloh základného výskumu požiadať o ďalší grant európskej rady, kde už ide o aplikáciu, využitie získaných výsledkov v praxi. Radi by sme prispeli svojím dielom k spoľahlivej analýze rakovinových ochorení.

Povedzte ešte niečo o sebe. Kedy a ako ste sa začali zaujímať o vedu, kto vás k nej priviedol?
Už odmalička ma bavila astronómia, prírodné vedy. Zhodou okolností som sa dostal u babky na povale k otcovým starým knihám. A celé jedny prázdniny som len tak z pasie listoval v jeho vysokoškolskej učebnici chémie. Naopak, už na základnej škole som nevynikal v dejepise alebo v slovenčine. Jazyky, to bola moja Achillova päta aj neskôr.

Nakoniec ste však zvládli aj švédčinu?
Ak v niektorej krajine pôsobíte tak dlho, musíte si osvojiť niečo z jej jazyka. Na konci svojho pobytu v Lunde som už dokázal pochopiť aj jednoduchú konverzáciu vo švédčine. Ale som naozaj antitalent na jazyky. Pomerne dlho som zápasil aj s angličtinou.

Otec je chemik?
Študoval na hutníckej fakulte v Košiciach. Prostredníctvom jeho kníh som zistil, že chémia má svoje čaro a už v druhom ročníku na strednej škole som sa rozhodol, že budem pokračovať v štúdiu na Chemickotechno­logickej fakulte (teraz Fakulta chemickej a potravinárskej technológie) STÚ v Bratislave. Na tej škole som si uvedomil, že keď už hlbšie študovať chémiu, tak nech to má niečo spoločné aj s biológiou. A čoskoro som sa jednoznačne rozhodol pre biotechnológie.

Vaša fakulta mala kedysi v študentskej obci povesť veľmi náročnej školy…
Nuž mali sme predmety, ktoré aj mne pôsobili pomerne veľký hlavybôľ, ale na druhej strane bola radosť študovať biotechnológie.

Študovali ste u "Pána učiteľa“ Ernesta Šturdíka. Ako si naňho spomínate?
Bola to charizmatická osobnosť. Vedel motivovať a spájať ľudí, to znamená, že vedel vycítiť ich potenciál, ktorým smerom by sa mohli asi uberať a hneď sa pokúšal nájsť vám miesto či už vo „vede“, alebo vo firme. Vo mne zanechal docent Šturdík veľmi hlbokú stopu. Uňho som robil aj ašpirantúru a keď o tom tak rozmýšľam, jeho zásluhou som sa vlastne upísal vede, rozhodol som sa ju robiť ako životné poslanie. Žiaľ, vlani docent Šturdík zomrel, zhodou okolností na rakovinu prostaty.

Dnes už sám pracujete s doktorandmi z tejto fakulty. Aké máte s nimi skúsenosti?
Mám v skupine štyroch doktorandov, z toho traja prišli z mojej alma mater a som s nimi nanajvýš spokojný. Ich kvalita je porovnateľná s doktorandmi na Oxfordskej univerzite.

Čo je však pravdy na tom, že všeobecne klesá dokonca aj kvalita absolventov Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, keďže technika musí prijímať – vzhľadom na platné kritériá financovania vysokého školstva – aj takých uchádzačov o štúdium, ktorí by predtým neprešli hustým sitom výberu?
Podľa mňa je to problém celého nášho, a nielen vysokého školstva. A nezávisí ani tak od konkrétnej školy, ako skôr od celkovej úrovne záujmu uchádzačov o štúdium. Žiaľ, mnohí sa ho snažia čo najviac zjednodušiť a na vysoké školy sa hlásia s výraznými medzerami vo vzdelaní.

Čo sa stalo? Pokazilo sa niečo na nižších stupňoch školstva?
Vplyv školy sa nedá odškriepiť, ale je tu ešte niečo iné… Odmalička sú deti vystavované počítačom, počítačovým hrám, a to poznamenáva úroveň ich vzdelania i škálu záujmov. Pod vplyvom počítača nie sú schopné isté informácie prijímať a obávam sa, že ani spracovať. Preto sú také nesústredené – doma a zrejme i v škole.

Ján Tkáč (42)

biotechnológ

  • rodák z Popradu absolvoval v roku 1995 štúdium na na Chemickotechno­logickej fakulte STU v Bratislave.
  • V roku 2000 obhájil na tejto škole dizertačnú prácu (školiteľ doc. Ernest Šturdík), nasledovalo ročné pôsobenie v Chemickom ústave SAV v skupine Dr. Petra Gemeinera.
  • V rokoch 2001 – 2006 pôsobil ako vedecký pracovník vo Švédsku, najprv na univerzite v Linkopingu a potom na univerzite v Lunde.
  • V rokoch 2006 – 2008 sa na Oxfordskej univerzite zúčastňoval výskumu v skupine profesora Jasona J. Davisa.
  • Od roku 2009 je opäť v Chemickom ústave SAV, kde pôsobí ako vedúci vedecký pracovník a vedie výskumnú skupinu, ktorá pracuje na rozkódovaní funkcie zložitých cukrov glykánov v bunkách.
  • Začiatkom roku 2013 dostal ako prvý na Slovensku miliónový grant Európskej rady pre výskum (ERC).

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 5 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #veda #biotechnológia #ERC