Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu

Mala šestnásť rokov, keď ju Josef Mengele, osvienčimský Anjel smrti, vytiahol z radu, ktorý viedol priamo do plynu. Jej mamu poslal nemilosrdne na smrť. Košická rodáčka Edith Egerová, za slobodna Elefantová, ktorá ako 87-ročná stále pracuje ako psychoterapeutka na predmestí kalifornského San Diega, v sebe neživí nenávisť. "Najväčší koncentračný tábor máme v hlave. A kľúč od neho držíme vo vlastnom vrecku,“ hovorí v rozhovore pre Pravdu.

27.01.2015 06:00
Edith Egerová Foto:
Edith Egerová nedovolila, aby jej strach ovládol dušu, a prežila.
debata (49)

Po slovensky ešte hovoríte?

Už len zopár slov. Bryndza, strapačky. Bryndzu som zbožňovala, tu v Kalifornii ju, žiaľ, nedostať. Po slovensky by som sa už dnes ťažko dohovorila. Po maďarsky to stále zvládam.

Meno László Csatáry vám niečo hovorí?

Nie. Kto to je?

Bol to žandársky veliteľ Košíc. Na jar 1944 velil zbernému táboru a organizoval transporty Židov do Osvienčimu.

Nepamätám si ho. Ten tábor v Jakabovej tehelni bol však príšerný. Nahnali nás tam v marci 1944, ihneď po tom, čo do Košíc vstúpili Nemci. Odviedli celú rodinu okrem sestry Kláry, ktorá študovala v Budapešti. Otec, mama, najstaršia sestra Magda, ja, strýkovia, tety, všetci sme tam boli. Správali sa k nám ako k zvieratám. Dva mesiace sme prežili bez toho, aby sme tušili, čo nás čaká. Utiecť sa nedalo, zastrelili by nás. V polovici mája vypravili prvý transport. Vzápätí sme prišli na rad my… A čo sa stalo s tým žandárskym veliteľom?

Nerušene prežil život v Kanade, neskôr sa vrátil do Budapešti. Lovci nacistov ho pred troma rokmi vypátrali. Postavili ho pred súd, ale rozsudku sa nedožil. Ako 98-ročný predvlani zomrel. Nemrzí vás, že trestu unikol?

Nechcem sa trápiť vinou a trestom. To prenechám nástupcom Simona Wiesenthala. Keď som bola v Osvienčime, na každého nacistu som sa pozerala s tým, že aj ja som mohla byť na jeho mieste. Osud rozhodol, že som sa narodila v Košiciach a nie vo Viedni či v Berlíne. Keby som sa narodila tam, do inej rodiny, vychovávali by ma v duchu, že dnes ovládneme Nemecko a zajtra celý svet. Deti sa dajú veľmi ľahko ovplyvniť. Aj ja by som možno mala veľmi rada strýčka Hitlera. Bola som však na druhej strane. Označili ma za súčasť zhubného nádoru, ktorý treba vyrezať.

Kedy ste si prvý raz uvedomili, že ako židovské dievča to v živote nebudete mať ľahké?

Bola som veľmi dobrou gymnastkou. Mojím snom bolo dostať sa do reprezentácie, na olympiádu. Trénerka mi však jedného dňa povedala, že musím v družstve uvoľniť miesto kresťanskému dievčaťu. Lebo som Židovka. To ma veľmi ranilo. Trénovala som denne päť hodín, aby som na pretekoch uspela. A nepustili ma, lebo som nemala vhodný pôvod.

To už bolo v horthyovskom Maďarsku?

Áno, Horthy zabral Košice na jeseň 1938 a toto sa stalo o nejaké dva či tri roky neskôr. Zlomilo mi to srdce. Pretože som cítila, že ma odstrihli od mojich ambícií, od vysnívanej budúcnosti.

To bol prvý prípad, keď ste pocítili diskrimináciu?

Nie prvý, ale dovtedy najsilnejší. Už predtým som zažila ponižovanie. Chodila som do židovskej školy, a keď sme sa po vyučovaní vracali domov, deti nás opľúvali. Antisemitizmus vždy bol a, žiaľ, aj dnes je. Je mi ľúto tých ľudí, že nevedia svoje životy naplniť láskou a namiesto toho žijú nenávisťou. Pritom všetci máme viac spoločného ako toho, čo nás odlišuje. Všetci chceme byť milovaní a milovať. Nenarodili sme sa pre nenávisť. Jej nás iba niekto naučí. Vtlčú do hlavy, že ja som lepšia ako ty. Ale to ma neposilní. Nebudem sa cítiť lepšie preto, že si do niekoho môžem kopnúť.

Ako si spomínate na detstvo v Košiciach?

Otec bol vychytený krajčír s bohatou klientelou. Bývali sme na hlavnom námestí. Rada som sa pozerala z okna – na divadlo, na park. Mame som pomáhala v kuchyni. Vyprážali sme spolu kuracie rezne, dodnes ich zbožňujem. Naučila ma piecť štrúdľu. Mali sme krásnu keramickú pec. V nedeľu sme chodili do cukrárne. Bola som plaché, zakríknuté dieťa. Taký poškrabok. Moje sestry boli krásne a nadané. Najstaršia Magda hrala na klavíri. Pre jej peknú tváričku, sexi postavu a blond vlasy sme ju volali Zsa Zsa Gábor, podľa tej herečky. Klára bola zase geniálna huslistka. Boli odo mňa o päť a o tri roky staršie. Hanbili sa so mnou chodiť von. Strašne som škúlila. Až keď som mala desať rokov, mama ma vzala do Budapešti na operáciu a zrak mi napravili. Komplexov som sa zbavila, ale dovtedy som bola veľmi osamelá. Pred ľuďmi som od hanby privierala oči. Tá uzavretosť do vlastného vnútorného sveta sa neskôr ukázala ako užitočný tréning na Osvienčim.

Vy ste nezdedili hudobný talent?

Ja som bola pohybovo nadaná. Keď som mala štyri roky, mama ma zapísala na balet. Všetci ma poznali len ako Klárinu sestru. Ona bola zázračné dieťa, hotová hviezda, už ako päťročná vystupovala s Mendelssohnovým husľovým koncertom. Ja som sa vlastným menom ani nepredstavovala. Hanbila som sa aj za to strašné priezvisko: Elefantová! Hotový výsmech pre dievča, ktoré chce byť balerínou.

Balet vás bavil?

Veľmi. Mala som šťastie na výborného učiteľa, uja Révésza. Na hodinách mi prízvukoval, že všetka sila, všetky city aj všetka láska prichádzajú nie zvonka dnu, ale znútra von. Vtedy som ešte nerozumela, čo hovorí. Bola som šťastná, že môžem tancovať, robila som špagát, všelijaké akrobatické kúsky. Ale keď som bola v Osvienčime, uvedomila som si, akú cennú radu mi dal na prežitie. Veľmi mi pomohlo aj to, čo mi mama povedala, keď nás z Košíc odvážali v dobytčom vagóne: „Nevieme, kde skončíme, čo s nami bude. Môžu nás o všetko pripraviť. Ale pamätaj si, že to, čo si uložíš do hlavy, ti nik nevezme.“

Od štyroch rokov chodila Edith Egerová na balet... Foto: archív Edith Egerovej
Edith Egerová, gymnastka Od štyroch rokov chodila Edith Egerová na balet a neskôr aj na gymnastiku, z oddielu ju vylúčili pre židovský pôvod.

Ako si spomínate na príchod maďarských vojakov do Košíc?

Až sa to hanbím povedať, ale s mamou sme plakali od dojatia. Mama čakala, ako nám bude dobre, keď prídu Maďari. Konečne sme slobodní, hovorila. Čoskoro sa však začali ozývať antisemitské heslá. Jedno, čo sa po maďarsky rýmuje, si dodnes pamätám: "Poľsko-maďarskú hranicu, vlasť zbavenú Židov!“ A potom prišli maďarskí nyilasovci a vyhodili nás z nášho domu. Ale Horthyho som vítala. Dokonca som mu zatancovala.

Skutočne?

Ako dievča som bola taká malá nacionalistka. Stačilo mi počuť maďarskú hymnu a už som mala slzy na krajíčku. Ešte aj v Osvienčime som všetkým hovorila, aká som hrdá Maďarka. A Horthymu, keď prišiel do Košíc na bielom koni, som nadšene zatancovala. Mala som kroj a červené čižmy a predviedla som mu čardáš. Neskôr som tancovala aj Mengelemu v Osvienčime.

Ako sa to stalo?

Mal rád umenie a vybral si ma, aby som ho zabávala.

Vybral si vás už pri vstupnej selekcii?

Nie, až o niekoľko hodín neskôr. Ale pri selekcii som ho videla prvý raz. Samozrejme, vtedy som ešte nevedela, že to je doktor Josef Mengele, Anjel smrti, ktorý má moc rozhodnúť, kto pôjde do plynu, kto na lekárske pokusy a kto na otrockú prácu. Nevedela som ani, kde sme. Videla som nápis Arbeit Macht Frei, ale netušila som, že sme v okupovanom Poľsku. V Košiciach, kým nás zavreli do vagónu, nám povedali, že nás vezú do Maďarska, na práce, že robiť budeme zrejme na poli. Keď vlak dorazil do cieľa, všetkých mužov oddelili. S otcom som sa nestihla ani rozlúčiť. Viac som ho nevidela. Po vojne som si ešte robila nádeje, že azda prežil a vráti sa. Ale cez Červený kríž som sa dozvedela, že išiel hneď do plynu.

A čo bolo s mamou?

S mamičkou a Magdou sme čakali v dlhom zástupe. Bol tam obrovský chaos. Prišli sme na rad a Mengele ukázal mame, že má ísť doľava. Mňa so sestrou poslal vpravo. Ja som však inštinktívne išla za mamou.

Ako reagoval Mengele?

"Neboj sa, mama sa len osprchuje a čoskoro ju uvidíš,“ povedal, postrčil ma na druhú stranu, tú, ktorá znamenala život, a uprene mi pozeral do očí. Na ten pohľad do smrti nezabudnem.

S mamou ste sa už nevideli?

Nie. Ženy nad štyridsať a dievčatá do štrnásť rokov automaticky posielali do plynu. Mama ešte štyridsať nemala, ale vlasy jej už šediveli a to možno rozhodlo. Alebo ju odviedli preto, aby rozdelili rodinu, ako to s obľubou robili, aby zlomili vôľu tým, ktorých zatiaľ nechali prežiť. Ešte dlho som si potom vyčítala, že som sa jej tak okato držala ako kliešť. Možno som jej tým podpísala ortieľ smrti.

Ako ste sa dozvedeli, že vás Mengele oklamal a mama sa už zo spŕch nevráti?

Veľmi skoro. My, čo sme prešli selekciou, sme sa museli kompletne vyzliecť, hlavy nám ostrihali dohola, dostali sme mundúr a nahnali nás do baraku. A tam som sa ihneď začala vypytovať na mamu. Staršie spoluväzenkyne, ktoré vedeli, ako to tam chodí, len ukázali smerom do neba: "Už je z nej dym. Vyletela komínom. Nauč sa na ňu myslieť v minulom čase!“

Kedy si vás vybral Mengele, aby ste mu tancovali?

V prvý večer po príchode. Dozorkyne prišli do baraku a pýtali sa, kto má na čo nadanie. Kamarátky ma postrčili dopredu, že som dobrá gymnastka a tanečníčka. Mengele mal slabosť pre umenie. O zábavu sa mu staral aj väzenský dievčenský orchester. Boli tam skvelé hudobníčky. Viedla ich dirigentka a huslistka Alma Rosé, neter Gustava Mahlera. Pamätám sa, ako úžasne hrali Na krásnom modrom Dunaji.

Ako sa to dá, pre takú beštiu, akou bol Mengele, tancovať?

Privrela som oči a predstavila si, že tancujem na scéne prekrásnej budapeštianskej Opery ako primabalerína v Čajkovského Rómeovi a Júlii. Niečo podobné zažívajú aj obete sexuálneho násilia. Viem to, lebo ako terapeutka som sa o mnohé starala. V psychológii to voláme disociácia. Tie ženy mi hovorili, ako sa usilovali odosobniť. Zavreli oči a predstavovali si, že sa to deje niekomu inému. To isté spomínal aj svetoznámy rakúsky psychiater Viktor Frankl. Keď ho nacisti mučili, privrel oči a v duchu sa videl, ako vo viedenskej aule prednáša o psychológii v koncentračnom tábore. Ja som mala vtedy šestnásť rokov, Frankl bol o dve desaťročia starší, ale nezávisle od seba sme našli rovnaký spôsob úniku.

Mengele bol s vaším vystúpením spokojný?

Zrejme áno. Myslím, že povedal niečo ako: "Pekné“. Vzhľadom na to, aké zverstvá páchal, sa vedel kultivovane správať. Mala som neskôr pacienta v texaskom El Pase, jedno z dvojčiat, na ktorých Mengele robil svoje odporné pokusy. A znelo to dosť čudne, keď mi hovoril, že Mengele bol k nemu milý, že skutočne mal rád deti. To, čo som predvádzala, nebol klasický balet. Malo to aj akrobatické prvky. Vložila som do tanca srdce i dušu. Bola som vo vytržení. Tancovala som pre seba. Nie s nenávisťou, s potešením. A keď som otvorila oči, prvé, čo som zbadala, bol krajec chleba. To bola moja odmena.

Ako často ste Mengelemu tancovali?

Nespomínam si už, koľkokrát to bolo. V pamäti mi najsilnejšie utkvel prvý deň v Osvienčime. Keď som tancovala, moji rodičia už boli mŕtvi.

Netrápili ste sa potom výčitkami?

Spomienky mi stále zostávajú. Ale nežijem nimi. Mám 87 rokov a žijem pre dnešok. Pred minulosťou neutekám. Po rokoch som sa vrátila aj do Osvienčimu, lebo som si sama sebe dlho nevedela odpustiť, že som to prežila. To je pocit viny a hanby tých, čo prežili.

Ako sa to dá prekonať?

Našla som si zmysluplnú náplň života. Ako psychoterapeutka sa venujem ľuďom s posttraumatickou stresovou poruchou. Pomáham obetiam sexuálneho a domáceho násilia, vojakom, ktorí sa vracajú z vojen, zbavovať sa traumatizujúcich spomienok. Niekedy mám pocit, že týrané ženy a deti, ktorým ubližujú v ich vlastných rodinách, sú na tom horšie ako ja, keď som bola v Osvienčime. Ja som aspoň vedela, kto je nepriateľ. Ony často nie. Obviňujú samy seba a to im bráni oslobodiť sa od trýzniteľa. Do minulosti sa už nechcem veľmi ponárať. Mňa viac zaujíma, čo môžeme urobiť dnes, aby sa holokaust nikdy neopakoval. Žiaľ, svet sa z tej lekcie nepoučil. A ak sa z nej nepoučí, stále bude hroziť, že sa niečo podobné zopakuje. Žijem tým, že pomáham ľuďom, aby našli v sebe dobrú silu, ktorá im umožní prežiť životy bez pocitu menejcennosti. Aj tulák, ktorý žobre na ulici, má svoju dušu. Ani on nie je o nič menej ako iná ľudská bytosť.

Nacistický lekár Josef Mengele v roku 1956. Foto: Wikipedia
Josef Mengele Nacistický lekár Josef Mengele v roku 1956.

Čo vám v Osvienčime pomáhalo prežiť?

Vyznie to možno hlúpo, ale ja som veľmi zvedavá. Aj keď bolo najhoršie, vždy ma zaujímalo, čo bude zajtra. Každé ráno som si hovorila: "Keď prežijem dnešok, zajtra budem slobodná“.

Bolo vôbec možné v smrteľnom nebezpečenstve nebáť sa zajtrajška?

Nebolo to ľahké. Keď nás viedli do spŕch, nikdy sme nevedeli, či pustia vodu, alebo plyn. Nedovolila som však, aby mi strach ovládol dušu. Sama seba som presvedčila, že nebudem obeťou, ale tou, čo prežije. Mala som na výber a zvolila som si život.

Mali ste na výber?

Áno, aj v Osvienčime ste mali na výber. Niektorí si zvolili nezmieriteľný vzdor. Iní útek. Ja som sa pre boj nerozhodla, lebo by ma okamžite zastrelili. Nemohla som ani utiecť, lebo pri dotyku s ostnatým drôtom by ma zabil elektrický prúd. Videla som modré telá tých, čo sa vrhli na plot. Vzali nacistom moc nad ich životom, ale za cenu vlastnej smrti. Ja som v tom východisko nevidela. Keď nemôžeš bojovať a nemôžeš utiecť, musíš sa naučiť absolútne sústrediť na využitie všetkých svojich obmedzených kapacít. V psychológii je na to zavedený anglický výraz flow. Osvienčim bola škola, ako zmobilizovať vnútorné sily, keď zvonka nemôžeš nič čakať. Čím viac budeš čakať, že sloboda príde zvonka, tým hlbšie upadneš do depresie.

Čo sa stalo s vašou sestrou Magdou?

S Magduškou sme to prežili spolu. Teraz má 92 rokov, žije v Baltimore. Učí hru na klavíri, dodnes má žiakov. A je aj majsterkou v bridži. Občas hráva karty s Omarom Sharifom, s tým hercom. Smeje sa, že v súkromí nevyzerá až tak dobre ako vo filmoch. Magda je veľmi veselá povaha. Ale do Osvienčimu, keď som sa tam po rokoch vybrala, so mnou nechcela ísť. Povedala, že som sa musela zblázniť, že som masochistka, keď sa do toho pekla chystám vrátiť. Každá z nás si žije po svojom. Ako Frank Sinatra spieval: I did it my way. Ja som si vybrala svoju cestu, ona svoju.

Bola vám v Osvienčime oporou?

Bola. A ja som bola oporou jej. Ja som drobná, ona má silnejšiu postavu, potrebovala viac jesť. Keď sme dostali polievku a kúsok chleba, hneď všetko zhltla. Ja som si chlieb odložila. A potom, keď mala kŕče od hladu, som sa s ňou podelila. Pamätám sa, že ma používala ako zrkadlo. Keď nám vyholili hlavy, opýtala sa ma, ako vyzerá. Nemohla som jej povedať, že ako pes zodratý z kože. Vždy bola pyšná na svoje dlhé plavé kučery.

Čo ste jej povedali?

"Magduška, ty máš neuveriteľne nádherné oči. Predtým, pre tie vlasy, som si to ani nevšimla.“ Život, to sú straty a nálezy. Ľudia väčšinou nariekajú nad tým, o čo prídu. Len málokto sa vie tešiť z toho, čo mu zostáva. Mala som dvoch pacientov, ochrnutých vojnových veteránov. Jeden sa dookola trápil otázkou: "Prečo práve ja?“ A ten druhý sa utešoval, že z invalidného vozíka lepšie vidí na kvety. Osvienčim ma naučil hľadať nádej v beznádeji. Boli sme tak strašne blízko smrti! Ale dostala som druhú šancu na život a každý okamih prijímam ako dar.

Boli ste so sestrou veľa spolu?

Spali sme na jednej prični, úplne hore, na treťom poschodí: ja, Magda a ďalšie štyri dievčatá. Boli sme tak natesno, že aby sme sa vôbec zmestili, ležali sme na spôsob – hlava, nohy, hlava, nohy… Keď sa jedna chcela otočiť, museli sme sa naraz všetky. V noci sme sa zhovárali o veciach, ktoré s podmienkami, v ktorých sme žili, nemali nič spoločné. Hovorili sme o chlapcoch, vymieňali si recepty, koľko papriky treba dať do gulášu, koľko čokolády patrí do dobošových rezov.

Dokedy ste zostali spolu so sestrou?

Až do konca, do oslobodenia. Mimo baraku sme sa k sebe radšej nepriznávali, aby nás nerozdelili. Po pol roku nám to hrozilo. Väzenkyne rozdeľovali na práce pri prevoze munície. Ocitla som sa v inom rade ako Magda. Neviem, čo mi to napadlo, ale začala som skákať saltá, robiť mlynské kolesá, postavila som sa na hlavu. Dozorcovia sa zabávali a sestra zatiaľ prekĺzla do môjho radu.

Takže 27. januára 1945, keď sovietski vojaci oslobodili Osvienčim, ste tam už neboli…

Nie, pre nás sa všetko skončilo o viac ako tri mesiace neskôr. Z Osvienčimu nás odvliekli na prelome novembra a decembra 1944. Používali nás ako živé štíty. Pracovali sme ako otroci v továrňach. Potom nás väznili v Mauthausene. Odtiaľ sme prešli pochod smrti do Gunskirchenu. Až v tomto rakúskom tábore sme sa štyri dni pred koncom vojny dočkali slobody.

Čo to znamená, že vás nacisti používali ako živé štíty?

Spoliehali sa na to, že spojenci nebudú bombardovať zbrojné transporty, keď uvidia, že prevážajú väzňov. Naše pruhované mundúry mali nacistov ochrániť. Mýlili sa. Pri britskom nálete náš vlak dostal zásah. Pamätám si, že len okolo mňa zahynulo sedem ľudí. Zomrelo aj dievča z Juhoslávie, s ktorým sme sa predtým povzbudzovali, že sa určite dožijeme konca vojny a vrátime sa domov. Vlak sa zastavil a vyskákali sme von. Rozbehla som sa k lesu. Až keď som bola ďaleko, uvedomila som si, že Magda zostala tam. Uprostred bombardovania som sa k nej vrátila. Sedela na zemi a držala si porezanú nohu. Pri zoskoku sa poranila. Kým som ju ošetrila, nacisti nás všetkých, čo sme prežili, znova pozbierali.

Držali vás v koncentračnom tábore?

Nie celý čas. Presúvali nás podľa toho, ako sa posúval front a kde potrebovali našu otrockú prácu. Spomínam si, že niekedy pred Vianocami sme bývali v bývalom skautskom tábore pri českých hraniciach, kde sme pracovali v továrni. Z kuchyne som vzala šupky od zemiakov, na ohnisku sme ich upiekli a mali sme úžasnú hostinu. Väčšinou sme však trpeli strašným hladom. S Magdou a kamarátkami sme sa však aj o to málo, čo sme mali, dokázali podeliť. Platilo to vtedy a platí to aj dnes: všetko, čo máme, je to, že máme jeden druhého. Nie je nič viac ako my spolu.

Dalo sa občas nejaké jedlo ukoristiť?

Pamätám si, že v apríli 1945, keď nás v Rakúsku hnali z jedného miesta na druhé, sme mali prenocovať v istom dome. Zavreli nás v miestnosti na druhom poschodí a pohrozili, že kto by sa pokúsil utiecť, toho na mieste zastrelia. Magda, ktorá už omdlievala od hladu, zhora zbadala, že na dvore leží kus mrkvy. Zariskovala som. Spustila som sa po fasáde, vzala mrkvu a šplhala späť. Pri návrate ma chytil dozorca. Odistil samopal a hlaveň mi priložil k hlave. Prosebne som hľadela do jeho jasne modrých očí. A on sa zmenil.

Zachoval sa ako otec, ktorý chce dať príučku neposlušnej dcére. Otočil zbraň a pažbou ma sotil do miestnosti. Ďalší deň prišiel a pýtal sa, ktorá to bola, čo utiekla von. Vystrašená som sa k nemu doplazila. A on mi podal kus chleba so slovami: "Musela si byť veľmi hladná, keď si riskovala život.“ To bolo v časoch, keď už aj Nemci hladovali. Keby bol sýty, bola by to len obyčajná dobročinnosť. Keď však sám nemáš čo jesť a podelíš sa, to už je boží čin. Po vojne som sa ho pokúšala vypátrať, aby som sa poďakovala. Nenašla som ho. Jeho zásluhou som však Nemcov bránila pred zovšeobecnením, že všetci boli nacisti.

Edith Egerová. Foto: archív Edith Egerovej
Edith Egerová Edith Egerová.

Spomínali ste pochod smrti medzi Mauthausenom a Gunskirchenom. Ako ste tých bezmála šesťdesiat kilometrov zúfalého šliapania zvládli?

Bola som už veľmi slabá. Myslela som si, že je koniec, odpadnem a zastrelia ma ako všetkých, čo nevládali ísť ďalej. Zachránili ma kamarátky. Dievčatá, s ktorými sme sa spriatelili ešte v Osvienčime, ma niesli na rukách.

O Gunskirchene sa hovorí, že to už bolo úplné peklo. Boli tam vraj zaznamenané prípady kanibalizmu…

Diali sa tam aj také nepredstaviteľné veci. Na vlastné oči som to videla. Ja som jedla trávu. Dotknúť sa ľudského mäsa by som nemohla. Sama sebe som si hovorila, že mi stále zostáva sloboda voľby. Vyberala som si medzi steblami tie, ktoré sú šťavnatejšie.

Ako si spomínate na oslobodenie?

Bolo to 4. mája, v piatok popoludní, keď vojaci americkej 71. pešej divízie vstúpili do Gunskirchenu. Po rokoch ma pozvali do Fort Carsonu v Colorade, kde táto jednotka sídli, aby som prednášala vojakom, čo sa vrátili z Afganistanu. Nevedela som, kam idem, až na mieste som videla číslo jednotky. Celá dojatá som im rozprávala, ako ma jeden z ich predchodcov zachránil. Objavil ma v hŕbe tiel, v lese za táborom. Ležala som medzi mŕtvolami pripravenými na zahrabanie. On si všimol, že som pohla rukou. Dal mi napiť a daroval mi balík cukríkov M&M's. Bol to prvý černoch, ktorého som v živote videla. Od neho som sa dozvedela, že sme slobodní.

Čo to pre vás znamenalo?

Boli sme vyčerpaní a zmätení. Dovliekli sme sa späť do tábora, lebo sme nevedeli, čo si počať so slobodou. Bola som troska. Vážila som tridsať kíl. Mala som týfus, zápal pľúc, zlomený chrbát a k tomu ešte ktovie koľko chorôb.

Nemálo z tých, čo prežili koncentračné tábory, pociťovali neskôr akési existenčné vákuum. Postihlo to aj vás?

Áno, dokonca som si chcela vziať život. Bola som v nemocnici a nedokázala som poriadne nabrať dych. Nevedela som chodiť. Nechcelo sa mi žiť. Vedela som, že rodičia sa mi už nevrátia. Nevidela som dôvod, prečo by som mala vstať z lôžka. Nič som pred sebou nevidela. Ani na môjho prvého chlapca som sa nemohla tešiť. Volal sa Imre Friedmann, začali sme spolu chodiť ešte v Košiciach. Plánovali sme si spoločnú budúcnosť, chcel, aby sme začali nový život v Palestíne. V tehelni, kde nás internovali, sme sa ešte videli. Náš transport odišiel pred ním. Na rozlúčku mi povedal, že na moje oči a ruky nikdy nezabudne. Po skončení vojny som sa dozvedela, že zomrel deň pred oslobodením.

Ako ste sa dostali z toho najhoršieho?

Postupne, v tatranskom sanatóriu, kde sa liečili pacienti na tuberkulózu. Tam som sa zoznámila so svojím neskorším manželom, bývalým partizánom. Volal sa Béla Eger, pochádzal z Prešova. Bojoval v horách, kde ochorel na TBC. Už v Amerike, po rokoch, sa mu choroba vrátila a roku 1993 na ňu zomrel.

Čo sa stalo s vašou sestrou huslistkou?

Klára unikla transportu vďaka tomu, že študovala na hudobnej akadémii v Budapešti. Keď sa dopočula, že nás odviezli, išla na nemecký konzulát zisťovať, čo je s nami. Zatkli ju a zavreli do peštianskej synagógy, kde Židia čakali na odsun do vyhladzovacieho tábora. Von ju dostal nejakým úskokom jej učiteľ Imre Waldbauer, ktorý hral prvé husle v slávnom sláčikovom kvartete. Do konca vojny ju u seba skrýval. Riskoval vlastný život, aby zachránil jedno židovské dievča. Nebyť jeho, Klára by nikdy nemohla prežiť Osvienčim. Bola na to príliš temperamentná. Určite by kopla do niektorého z nacistov alebo by sa vrhla na ostnatý drôt napustený elektrinou. Keď som sa po vojne vracala do Československa, z Viedne nás dopravili do Prahy. Tam som na ulici zbadala plagát, že sestra má husľový recitál. Tak som zistila, že prežila. Klára sa usadila v Austrálii, hrala v Symfonickom orchestri Sydney. Až do jej smrti sme sa navštevovali.

Aký to bol pocit vrátiť sa po vojne do Košíc?

Čudný. Hovorili mi: "Nečakali sme, že sa vrátiš. Bola si taká dengľavá, mysleli sme si, že umrieš medzi prvými.“ Áno, vyzerala som neduživo, v Osvienčime pri tetovaní čísel mi povedali, že na mňa je škoda atramentu, lebo dlho nevydržím… Ale z toho privítania v Košiciach mrazilo. Bolo strašné počúvať reči, že sa nás vracia viac, než koľkých odvliekli. Z 15-tisíc odvlečených viem iba o sedemdesiatich Židoch, čo sa vrátili do Košíc. Pre tých, ktorí medzičasom arizovali domy a majetky, sa však aj to zdalo priveľa.

Zostali ste v Košiciach?

Nie, po svadbe sme išli bývať k mužovi do Prešova. V štyridsiatom siedmom sa nám narodila dcéra Marianka. Priviedla som ju na svet, hoci lekári ma varovali, že som príliš slabá, aby som ju donosila. Manžel pochádzal z veľmi bohatej rodiny. Jeho otec bol starostom. Starý otec mal veľké majetky. Ale k moci prišli komunisti a Bélu zavreli. Obetovala som briliantový prsteň a z väzenia som manžela dostala. Hneď v ten večer sme odišli do Rakúska. Odtiaľ sme na jeseň 1949 zamierili do Ameriky.

Ako ste sa tam uchytili?

Zamestnala som sa vo fabrike. Pretĺkali sme sa. Narodili sa nám ešte dve deti. Syn John si po detskej mozgovej obrne vyžadoval osobitnú opateru. Po anglicky som sa naučila až z Marianniných učebníc. Manžel často maródoval. Musela som živiť rodinu. Ale boli sme šťastní. Časom som si splnila sen. Vyštudovala som psychológiu. Bola som už štyridsiatnička, keď som si spravila doktorát a založila vlastnú prax. Viac ako celé štúdium mi však ako psychoterapeutke pomáha to, čo som sa naučila v Osvienčime. A mojím učiteľom je aj každý pacient.

Ako to myslíte?

Učím sa od neho, aj keď sa ku mne otrasne správa, kričí na mňa. Vtedy sa musím zhlboka nadýchnuť. Spomínam si na jedného takého pacienta. Povedal, že je neonacista a najradšej by pozabíjal všetkých Židov, negrov a Mexičanov, lebo Amerika musí byť biela.

A vy ste ho nevyhodili?

Nevyhodila. Pozrela som sa naňho a nepovedala som mu, že som Židovka, že som prežila Osvienčim. Videla som pred sebou jedno stratené dieťa, duševne zranené, ktorému niekto povedal, že bude silné, keď kopne do Žida či do černocha. Takto deti učia zabíjať aj fanatici v Islamskom štáte. Pozrela som sa na toho chlapca, mal asi 14 rokov, a povedala som mu: "Rozprávaj ďalej!“ Lebo láska je čas. Keď s niekým nechceš byť, automaticky vstaneš a odídeš. Ale ja som sa v Osvienčime nemohla postaviť a odísť. Musela som sa naučiť, ako to zvládnuť.

A čo sa s tým chlapcom stalo?

Nejaký čas som sa mu venovala. Ale potom som dospela k záveru, že žena z chlapca ťažko spraví chlapa a postúpila som ho kolegovi mužovi. Myslím, že si odo mňa odniesol to, že pre svoje frustrácie nemusí ísť nikoho zabiť, ale že si namiesto nenávisti môže vybrať lásku. Chcem byť nástrojom, aby ľudia otvorene komunikovali. Sadni si s antisemitom a rozprávaj sa s ním! Je veľa bolesti, zrejme ho niečo trápi, a preto z neho vychádza zlosť a neznášanlivosť.

Spomenuli ste, že po rokoch ste znova navštívili Osvienčim. Ako dlho trvalo, kým ste na to pozbierali sily?

Veľmi dlho. Štyridsať rokov. Až tam som sa zbavila pocitu viny za to, že som prežila. Brala som to tak, že som svojim rodičom prišla na pohreb, ktorý nikdy nemali. Tridsať rokov som o tom, čo som zažila, nevedela rozprávať. Ani svojim deťom, ktoré dovtedy nič netušili. Mala som svoje tajomstvo a to tajomstvo malo mňa. Nechcela som, aby ma ľudia ľutovali. A chýbali mi slová. Zmenilo sa to, až keď som spoznala Viktora Frankla, psychiatra z Viedne, toho, ktorý si v Osvienčime predstavoval, že prednáša študentom. Keď som si prečítala jeho knihu Man's Search for Meaning (kniha vyšla v slovenskom preklade pod názvom Napriek všetkému povedať životu áno – pozn. red.), pochopila som, že existujú slová, ktorými sa o tom dá hovoriť. A človeku potom odľahne.

Neprenasledujú vás už ani spomienky na Mengeleho?

Dlho som bola posadnutá predstavou, že sa s ním ešte stretnem. Hovorilo sa, že sa skrýva v Paraguaji. Snívala som o tom, že ho vyhľadám, budem sa tváriť ako americká reportérka, spravím s ním rozhovor a na konci mu pripomeniem, že som preňho tancovala, že ma svojím spôsobom zachránil, ale mamu mi poslal do plynu. A chcela som mu ešte povedať, že mi je ho ľúto, lebo je na tom horšie ako my, jeho väzni, pretože on musí do smrti žiť s pocitom viny za všetky tie zmarené životy.

Skutočne vám ho bolo ľúto?

Nielen to. Ja som mu dokázala odpustiť. Ak neodpustíš, zostávaš väzňom minulosti. Lebo najväčší koncentračný tábor máme v hlave. A kľúč od neho držíme vo vlastnom vrecku. Žiaľ, odpustenie mnohí chápu inak. Vnímajú ho ako ospravedlnenie, potvrdenie, že všetko bolo v poriadku. To je však niečo iné. So spravodlivosťou to nemá nič spoločné. Odpustenie znamená, že zavrhnutím nenávisti si sama dávam dar. A oslobodím sa. Nedovolím minulosti, aby ovládla môj dnešný život. Mám tri deti, päť vnukov a troch pravnukov. Žijeme šťastne. Každú nedeľu si dodnes chodím zatancovať swing. To je pre mňa najlepší revanš. To je moja pomsta Mengelemu i Hitlerovi.

Edith Egerová

  • Narodila sa v septembri 1927 v Košiciach ako najmladšia z troch dcér krajčíra Lajosa Elefanta a jeho manželky Heleny.
  • Od štyroch rokov chodila na balet a neskôr aj na gymnastiku, z oddielu ju vylúčili pre židovský pôvod.
  • V marci 1944 ju s rodičmi a najstaršou sestrou v Košiciach internovali a v máji transportovali do Osvienčimu. V tábore Birkenau dievčatá prežili smrť matky i otca a po pol roku ich odsunuli mimo najväčšieho vyhladzovacieho tábora.
  • Na jar 1945 sa sestry Elefantové dostali do koncentračného tábora Mauthausen. Odtiaľ absolvovali povestný pochod smrti do Gunskirchenu, kde ich 4. mája oslobodila americká armáda.
  • Roku 1946 sa Edith Elefantová vydala za partizána Bélu Egera; v septembri 1947 sa im v Prešove narodila dcéra Marianne, dnes úspešná detská psychologička, manželka laureáta Nobelovej ceny za ekonómiu Roberta Engleho.
  • Na jeseň 1949 sa Egerovci vysťahovali do USA. Narodila sa im ďalšia dcéra – Audrey a syn John, ktorý je po detskej mozgovej obrne hendikepovaný, napriek tomu, rovnako ako jeho sestry, vyštudoval vysokú školu.
  • Roku 1969 Edith Egerová získala doktorát Texaskej univerzity, odvtedy pôsobí ako psychoterapeutička. Po presťahovaní sa do Kalifornie vedie na predmestí San Diega súkromnú ambulanciu.

© Autorské práva vyhradené

49 debata chyba
Viac na túto tému: #smrť #holokaust #Osvienčim #koncentračný tábor #Nacisti