Problémy rodín v kríze nevyrieši nákup potravín

Najčastejším dôvodom, prečo bývajú deti vyňaté z rodín, je podľa mimovládiek nevyhovujúce bývanie. „Sociálnych bytov je veľmi málo. A bývanie je jedným z kľúčových problémov,“ hovorí Lenka Dvornáková z občianskeho združenia Návrat.

Ako sa k vám dostávajú rodiny v núdzi?

Niekedy nás kontaktujú ľudia, ktorí rodinu poznajú, pomáhajú jej, ale nevedia ako ďalej, lebo problém presahuje možnosti ich pomoci. Niektoré rodiny sa na nás obrátia samy, často s tým, že nemajú peniaze alebo majú problém s bývaním. Nedávame im peniaze, len v odôvodnených prípadoch. Máme skúsenosť, že ak sa poskytuje finančná pomoc, ktorá nie je premyslená, rodina sa môže dostať do ešte väčších problémov. Na pomoc si zvykne a keď sa potom skončí, má menej peňazí, čo ju môže zložiť na kolená, lebo si zvykla na nejaký štandard. Zároveň sa uchádzame o verejné zákazky, keď nám priamo pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí sprostredkujú kontakt a objednajú si u nás služby pre danú rodinu.

Kedy môžu peniaze pomôcť?

V niektorých prípadoch peniaze a dotácie pomôžu. Napríklad, ak si niekto potrebuje zvýšiť kvalifikáciu alebo keď ide o zaplatenie krúžkov pre deti, aby neboli na ulici, ale aby sa rozvíjali. Ale dať len tak peniaze na riešenie dlhov alebo na nákup potravín sa môže skončiť závislosťou od pomoci. Preto si myslím, že rodiny, ktoré potrebujú finančnú pomoc, by mali dostať podporné služby, aby sa predišlo tomu, že rodina sa síce presťahuje do lepšieho bývania, ale nebude platiť nájom.

Čiže neučíte závislosti od pomoci, ale riešeniu problémov. Ktorý problém je najťažšie riešiteľný?

Jedným z kľúčových je bývanie. Ak nie je zabezpečená strecha nad hlavou, zneisťuje to celú rodinu. Rodina, ktorá má existenčné problémy a strach z toho, čo bude zajtra, sa dostáva do stresu. A začnú sa objavovať ďalšie problémy a konflikty. Rodičia sa trápia tým, ako zabezpečiť základné potreby detí, začnú zlyhávať vo výchove. Kým nevyriešime základné potreby, teda aby mali strechu nad hlavou, mali čo jesť a mali pocit bezpečia, ťažko sa pracuje na ďalších veciach, ako sú konflikty v rodine.

Je problémom nedostatok sociálnych a nájomných bytov?

Sociálnych bytov je veľmi málo. Aj v mestách a obciach, kde majú ubytovne alebo nejaké bytovky so sociálnymi bytmi, sú na pridelenie bývania dlhé poradovníky. V menších mestách a obciach sociálne bývanie nemajú a niekde ho ani v budúcnosti neplánujú. Inde zas týmto ľuďom pomoc neposkytnú, lebo nemajú v obci trvalý pobyt. Niektoré obce na druhej strane aj prispievajú rodine na bývanie, keď vidia, že rodina nemá šancu ho uhradiť. Ale to sú skôr ojedinelé prípady. Sociálneho bývania nie je dostatok a navyše, nemáme motivačný systém jeho prideľovania.

Čo by ste pokladali za motivačný systém?

Napríklad by existovali sociálne byty nižšej kategórie, strednej a vyššej kategórie. Rodiny, ktoré by boli v bytoch nižšej kategórie, by mali byť motivované na to, že ak vyvinú úsilie – zabezpečia si pravidelnejší príjem či jeho stabilnejšie zvýšenie – budú mať šancu dostať sa z malého bytíka, kde majú hlučných susedov, do bytu vyššej kategórie. To sa u nás nedeje. Ak sú sociálne byty, tak sú často vo vylúčenej komunite na okraji obce. Aj rodina, ktorá dobre funguje a dostane sa do takého bytu, je ohrozená patológiou v lokalite. Je pre ňu ťažké, aby to zvládla.

Je fajn, že aspoň v niektorých mestách existujú nájomné a sociálne byty, pričom nájomné sú drahšie. Na inú možnosť – komerčné nájomné bývanie – rodiny s nízkym príjmom nemajú peniaze. Ak by aj mali, ľudia nechcú prenajímať byty rodinám s deťmi. Navyše, aj keby si prenájom našli, často ho majú na rok. Rodina si nikdy nemôže byť istá tým, kedy sa zmluva skončí. Ak majú skúsenosť, že ich predtým veľa ráz odmietli, lebo majú deti, je to vážny stres. Na kúpu bytu zas tieto rodiny nedostanú hypotéku.

Pribúda takých rodín? Čo býva príčinou, že sa dostanú do takej situácie?

Častý problém je nezamestnanosť. Na Slovensku sa tiež rozrastá problém s dlhmi a exekúciami. Rôzne pôžičkárne priam idú po týchto klientoch, lebo nemajú ekonomické vzdelanie, nevedia si prerátať nevýhodný úrok, ani koľko ich pôžička bude stáť. Peňazí majú málo a keď im niekto položí na stôl 500 eur, zdá sa im ako hlúposť nezobrať to, lebo deti potrebujú to a ono. Nedomyslia, že to pre nich môže byť oveľa drahšie a spotrebná pôžička ich môže položiť. Potom majú aj menšiu šancu dostať hypotéku.

Ďalšia vec je, že títo ľudia často pracujú načierno alebo časť mzdy dostávajú na ruku, takže oficiálne majú veľmi malý príjem. V zásade ide o začarovaný kruh, pretože to rodinám v istom momente aj vyhovuje. Lebo ak ich tlačia pôžičky, exekútor im spravidla siahne takmer na celý príjem z riadnej práce na zmluvu, čo ich ako rodinu bytostne ohrozí. A príjem sa zohľadňuje aj pri prideľovaní sociálneho bývania.

Mimovládky upozorňujú, že štát nemá systém včasnej podpory pre rodiny v kríze, aby sa predišlo odňatiu detí pre zlé sociálne podmienky. Ako by podľa vás mala fungovať prevencia?

Prevencia znamená zaznamenať signály, že v rodine nie je niečo v poriadku. Môžu si všimnúť učiteľky v škole, že dieťa sa správa veľmi utiahnuto alebo, naopak, je veľmi aktívne až agresívne. Môže to byť aj obec. Sociálne slabšie rodiny často žiadajú o jednorazový príspevok a obec, ak v nej funguje práca s rodinami, ich eviduje. Obec môže dohliadať, či je všetko v poriadku, alebo vzniká nejaký problém. Pracovníkom obce sa často dostanú od ľudí informácie typu: muž chodí do krčmy, deti sú večer vonku a mali by byť doma. Ich úlohou by malo byť sprostredkovať rodine podporné služby. Napríklad aj v podobe dobrovoľníckej pomoci.

Starší v obci by sa možno aj radi venovali doučovaniu detí. Dobrovoľne možno pomôcť aj s takými vecami, ako je oprava práčky. Obce tiež môžu kontaktovať organizácie, ktoré poskytujú hmotnú pomoc. Možností je relatívne veľa. Závisí od sociálneho pracovníka v obci, akú základnú pomoc možno poskytnúť a ďalšiu pomoc by mohol sprostredkovať. Pre rodinu môže objednať aj služby akreditovaného subjektu (neziskovej organizácie – pozn. red.), ktorý by sa mohol rodine odborne venovať.

Ako by mala postupovať sociálna kuratela na úradoch práce?

Sociálnoprávna ochrana detí a mládeže je v prevencii veľmi dôležitá. Tam sa môžu dostať informácie zo školy, od lekára či obce, že v rodine niečo nefunguje. Tieto úrady majú zo zákona možnosti konať. Situáciu idú prešetriť, môžu opakovane navštevovať rodinu, môžu problém riešiť výchovnými opatreniami a súdnou cestou – nariadiť dohľad nad rodinou, dať jej napomenutie. Keď sa situácia zhoršuje, prichádza do úvahy odňatie detí, o ktorom rozhoduje súd, pričom sa zisťuje, či by niekto zo širšej rodiny nemohol prevziať deti do starostlivosti.

Ale keďže sociálni pracovníci sú veľmi vyťažení, majú veľa klientov, priamej práce v teréne je málo. Niektoré úrady zvyknú spolupracovať s akreditovanými subjektmi, ktoré robia v teréne. Úrad potom môže fungovať v úlohe toho, kto dohliada, upozorňuje rodičov na to, čo nie je v poriadku a čo treba napraviť. Pracovník akreditovaného subjektu by zas mal byť s rodinou a hľadať riešenia.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Lenka Dvornáková, OZ Návrat V Nórsku študovala Lenka Dvornáková sociálnu pedagogiku. Okrem toho absolvovala viaceré kurzy zamerané na prácu s rodinami a deťmi.

Rezort práce a rodiny avizuje, že vďaka eurofondom pošle do terénu viac ľudí. Pomôže to?

Sociálnoprávna ochrana je viac kontrola, overovanie aká je starostlivosť o dieťa. Som presvedčená, že kontrola a pomoc sa nedajú spájať. Podľa mňa je lepšie, ak sú oddelené. Rodič si v skutočnosti často uvedomuje, že sociálnoprávna ochrana ho kontroluje, a preto sa jej nebude zdôverovať so svojimi ťažkosťami a zlyhaniami. Bojí sa, že keď o nich povie, deti mu zoberú.

Sociálni pracovníci v úlohe asistentov priamo v teréne by nepomohli?

Otázne je, nakoľko sú rodinní asistenti ľudia, ktorým klient skutočne začne dôverovať. Robíme aj s rodinami, kam chodia rodinní asistenti. Klient si však myslí, že sú zo sociálnej kurately. Nerozlišuje, že asistent by mal byť ten, kto im má pomáhať a „kurátor“ ten, čo kontroluje. Fakt, že rodinní asistenti sú zamestnancami úradu, je slabina. Lebo rodina vie, že tento pracovník sedí na úrade spolu s kurátorom. Budú vnímaní „v jednom vreci“ s kurátormi, pri ktorých sa rodiny obávajú, že môžu prísť o deti. Na druhej strane je dobre, že sa posilňuje terén, pracovníci sú zavalení papiermi a súdnymi konaniami. Posilnenie oddelení sociálnoprávnej ochrany detí je namieste, ale ak by malo byť na úkor poskytovania služieb akreditovaných subjektov, bola by to škoda.

Ako by to podľa vás malo vyzerať v praxi?

Mimoriadne dôležité je, aby sa spojili a zladili viacerí odborníci, ktorí s rodinou spolupracujú alebo zasahujú. Je dobré, ak sociálna pracovníčka úradu problém pomenuje a stanoví, koľko času má rodina na riešenie. Napríklad, že záškoláctvo je neprípustné, hrozia také a také sankcie, treba ho riešiť. Zároveň ponúkne podporu – služby akreditovaného subjektu, aby spolu našli riešenie situácie. Pracovník akreditovaného subjektu potom hovorí s rodinou, snaží sa zistiť, v čom je problém. Či je v tom, že rodina nemá peniaze na cestu autobusom, alebo sa dieťa bojí chodiť do školy, lebo má konflikty so spolužiakom, prípadne sa mu v škole nedarí a snaží sa jej vyhýbať.

Ale môže to byť aj o niečom úplne inom. Napríklad, že dieťa chodí s rodičom brigádovať, a preto nechodí do školy. Príčin môže byť veľmi veľa, ale rodič musí pochopiť, že záškoláctvo je neprípustné. Je dobre, keď sa na jednej strane pritlačí, ale zároveň je niekto, kto rodine pomôže. O ťažkostiach rodiny by mala vedieť aj škola, teda mala by vedieť, že dieťa možno práve pre danú situáciu nepodáva očakávaný výkon. Je tiež dobre, aby o tom vedela obec. Aby – ak je napríklad problém v stiesnenom bývaní – mohla ponúknuť väčšie. Ak sa všetci spoja, situácia sa dá riešiť.

To znie pekne. Ale odhliadnuc od chýbajúcich bytov a vysokej nezamestnanosti, je na Slovensku dosť organizácií a ľudí, ktorí robia s rodinami priamo v teréne?

V niektorých regiónoch nepôsobí nijaký akreditovaný subjekt, niektoré pôsobia vo viacerých regiónoch. Oddelenia sociálnoprávnej ochrany každoročne vyhlasujú priority a objednávajú si u nich služby. Tam, kde je to potrebné a zmysluplné, sa snažíme rodinu podporovať aj po skončení verejnej zákazky. Osem mesiacov na prácu s rodinou, čo je obdobie trvania zákazky v jednom roku, je krátky čas. Tieto rodiny zažili ťažké situácie, sklamali sa v ľuďoch, a nejaký čas trvá, kým sa vybuduje dôvera. Bez dôvery nám nepovedia, čím sa trápia. Ak spolupráca trvá dlhšie, rodina prichádza neskôr aj sama.

Ako veci fungujú tam, kde nie sú ľudia, ktorí systematicky robia s takými rodinami?

Tam, kde takéto služby nie sú, záleží na sociálnoprávnej ochrane a obci. Rodina však pri riešení problémov nedostane toľko pomoci. Problémy sa hromadia často roky, nedajú sa vyriešiť za pár mesiacov. Niektoré rodiny majú napríklad slabšie sociálne zručnosti a keď majú niečo vybaviť na úrade alebo v škole, sú vystresované. Ak nemajú pri sebe nikoho, kto by im pomohol, stane sa, že napríklad prídu do školy a zo stresu nakričia na učiteľku. Alebo, naopak, prisľúbia, že všetko bude, ale pritom nevedia, ako to zabezpečiť a nechcú to priznať. Potom sa stane, že keď dostanú predvolanie, nikam už ani nejdú. Keď sa s nimi začne pracovať, nejaký čas trvá, kým začnú napríklad so školou naozaj spolupracovať. Samozrejme, škola a učiteľky sú už vyčerpané: na problém dlho upozorňovali a rodina nič neriešila.

Prejavujú sa slabšie sociálne zručnosti aj inak?

Ľudia zo strednej vrstvy majú kontakty. Ak sa vám pokazí práčka, zavoláte známych a zoženiete opravára. Osamelá matka s deťmi, ktorá si nevie zohnať opravára, zostane bezmocná. Začne prať v rukách a deti začnú chodiť špinavé. Banálny problém môže spôsobiť, že deti sa hanbia a začnú chodiť poza školu. Na prvý pohľad obyčajné záškoláctvo. Ale môže tam byť aj iný problém. Napríklad domáce násilie. Matka však nepovie učiteľke: „Viete, muž prišiel včera opitý a robil taký cirkus, že sme museli utiecť z domu. Vrátili sme sa o druhej ráno a zaspali sme do školy.“ Učiteľka zatiaľ matke dohovára, že treba chodiť načas, že zaspali už ikskrát, a žena nevie, čo má robiť a na koho sa má obrátiť o pomoc.

Máte príklad, ako ste pomohli v takej situácii?

Mali sme rodinu, kde bola matka s troma deťmi obeťou domáceho násilia. Keďže muž odmietal protialkoholickú liečbu a terapiu, matku sme podporovali a motivovali, aby aj s deťmi od neho odišla. Na istý čas odišla s deťmi do krízového centra, ale zneistená novým mestom a bez peňazí sa k mužovi vrátila. Domáce násilie sa opakovalo, niekoľko ráz odišla aj k svojej matke, ale tam dlho nemohla zostať. Napokon jej bývanie poskytla obec. Teraz, s istou podporou v podobe poradenstva, povzbudzovania, občasnej materiálnej a praktickej pomoci, napríklad pri doučovaní detí, už rok situáciu dobre zvláda. Viac si váži samu seba a začala už aj pracovať. Deti sú celkovo pokojnejšie, ich „hyperaktivita“ nie je taká výrazná, v škole sa im viac darí.

Takže hyperaktívne môže byť v skutočnosti dieťa, ktoré má problémy doma?

Výraz hyperaktivita poznajú aj mamy. Ich deti však často v skutočnosti nemajú diagnózu a za ich správaním môžu byť problémy v rodine. Napríklad rodičia majú také ťažkosti, že nevidia problémy dieťaťa, ktoré si pýta pozornosť. Na deti veľmi vplýva aj sťahovanie sa z jedného krízového centra do druhého po pol roku alebo po roku. Znamená to pre ne vždy meniť školu, stále sa snažiť nájsť si nejakých kamarátov, a po čase o nich prísť. Aj preto sa prejavujú ako hyperaktívne, v škole vyrušujú, alebo sú utiahnuté, prípadne príliš vtieravé. Majú vysokú hladinu stresu. V strese sú aj rodičia. Rodina nemôže zapustiť korene, lebo je všade len na prechodný čas.

Nakoľko pomáha širšia rodina?

To je dosť individuálne. V niektorých rodinách nie sú také väzby, aby si vzájomne pomohli, lebo si povedia, že každý má svoje problémy. Terénny pracovník však zisťuje aj, či môžu byť v širšej rodine ľudia, čo by mohli prispieť k riešeniu, ale z nejakého dôvodu sa do podpory nezapojili. Niektoré rodiny majú naozaj náročnú situáciu, starí rodičia sú už chorí a nevládzu. Aj preto sa snažíme podporiť rodiny, aby mali svojich známych, dobrovoľníkov, ktorí by im vedeli pomôcť a aj dlhodobejšie ich nejakým spôsobom podporovali. V niektorých rodinách sa naozaj darí vytvoriť si kontakty a keď niečo dostanú, snažia sa, aby niečo aj dali. Aj pre nich je to príjemné a rastie ich sebaúcta. Ak majú dobrú sociálnu sieť, môžeme pôsobiť menej.

Majú však ľudia záujem robiť dobrovoľníkov pre rodiny v núdzi?

Mávame dobrovoľníkov z radov študentov. Sú aj ďalší ľudia, ktorí si všimli, že niekde je problém a chcú prispieť k tomu, aby sa rodina a deti mali lepšie. Ale je tu ešte potenciál, napríklad v obciach. V obciach, kde chodím do rodín, nie sú nijakí dobrovoľníci, pričom pre dobrovoľníkov z Bratislavy je problém dochádzať 40–50 kilometrov. Ale ak by sa v obci našiel niekto, kto by deti dva razy do týždňa chodil doučovať, deti by sa výrazne posúvali ďalej.

Lebo rodičia sa aj chcú s deťmi učiť, ale sami nevedia ako. Angličtinu napríklad nemali, alebo ju nepoužívali. Veľmi by pomohlo, ak by deti bola ochotná doučovať napríklad učiteľka v dôchodku. Alebo ak by si s nimi niekto šiel zahrať futbal. Alebo hoci aj taká návšteva u mamičky, ktorá je osamelá, uzavretá, porozprávať sa s ňou ako staršia kamarátka či s deťmi ako babka. Možno aj dôchodcovia sa cítia niekedy nevyužití a aj by mali chuť pomôcť dobrej veci. Aj to je možno na sociálnom pracovníkovi v obci – oslovovať ľudí, či nemajú záujem pomôcť, a vytvárať na to podmienky.