Nedávno ste sa opäť vrátili z východnej Ukrajiny. S akými pocitmi?
So zvláštnymi pocitmi. Na oboch stranách som stretol smutných ľudí. Najskôr utečencov z Luhanskej a Doneckej oblasti v Kyjeve, ktorí sa nemôžu vrátiť domov. Ich situácia bola o to náročnejšia, že mali štatút vnútorného presídlenca a svoj pobyt v táboroch pri Kyjeve si zväčša hradili sami. Tým, že sa im míňali prostriedky, boli mnohí nútení vrátiť sa do oblastí, v ktorých prebiehajú boje. Stretol som zúfalých ľudí, ktorí bývajú v oblasti pri letisku v Donecku, kde okolo nich stále padajú míny. Asi najsilnejšiu myšlienku mi povedala 68-ročná Antonína Petrovna: "Po večeroch sa s dedom modlíme, aby sa veľmi nestrieľalo.” Nie, aby sa nestrieľalo, ale aby sa veľmi nestrieľalo. Bola zúfala, nevedela si predstaviť, koľko takto ešte vydržia žiť. Od Táne na trhu som zase počul, že už po tom pol roku je im úplne jedno, ako to bude. Či Ukrajina, či Donecká ľudová republika. Ale chcú pokoj a stabilitu, ktorú mali. Chcú, aby sa celý tento konflikt skončil.
Spomínali ste, že niektorí ľudia sa museli vrátiť do vojnových zón, lebo na utečenecké tábory nemali peniaze.
Neviem, aká je situácia teraz, ale vtedy gro pomoci utečencom, ľuďom z ohrozených oblastí, robili čisto dobrovoľníci a dobrovoľnícke organizácie. Financovanie zo strany štátu nebolo dostatočne vyriešené. Samozrejme to vyplýva aj z toho, že tam bola revolúcia. Zmeny vo všetkých orgánoch. Občianska vojna, anexia Krymu, museli vyriešiť komplikovanú otázku dodávok plynu a blížili sa voľby do parlamentu. Utečenci si spolu financovali pobyt v táboroch alebo v rôznych rodinách či u dobrovoľníkov. Napríklad v jednom z bytov v Kyjeve bývalo devätnásť ľudí. Na Ukrajine bola asi vždy náročná situácia s prácou, takže títo ľudia majú o to viac komplikovanú situáciu, keď sa presťahujú cez pol Ukrajiny, aby si našli prácu a začali sa normálne samofinancovať. Samotné hľadanie práce si vyžaduje financie a čas, ich situácia je veľmi náročná.
Koľko je v Kyjeve dobrovoľníckych organizácií?
Neviem, ale určite viac. Vostok SOS je partnerskou organizáciou Človeka v ohrození. Spolupracujú už dlhé roky. Táto organizácia pôvodne pôsobila v Luhansku. Tam sa z nich stali nežiaduce osoby a museli sa presunúť do Kyjeva.
Ako nežiaduce?
Dostali sa na čiernu listinu. Znamená to, že im hrozilo väzenie, mučenie alebo nebodaj smrť. Dvaja z nich boli dokumentovať voľby v Doneckej oblasti. Skončili ako väzni Doneckej ľudovej republiky, a keď som videl ich fotografie po prepustení, na ich tele nebolo takmer vidieť farbu kože. Boli celí modrí a dobití. Keď som sa chcel s tým dobrovoľníkom o tom, čo zažil, rozprávať, odpovedal, že si na nič nepamätá.
Len preto, že mapovali voľby?
Je iné, keď tam ide novinár a iné, keď tam ide aktivista. Aj pri ukrajinských novinároch je otázka, či sú aktivisti, alebo novinári. Ale vtedy bola vyhrotená situácia. Aj teraz si vás pri akreditácii v Doneckej ľudovej republike lustruje miestne ministerstvo obrany. Akreditáciu vydali aj poľskému novinárovi Pawlovi Peniažkovi, ktorý na Ukrajine pôsobí od novembra. Z Majdanu si odniesol niekoľko štichov od Berkutu. Nedávno vydal knihu Pozdravy z Novoruska. Ministerstvo sa však nezabudlo pochváliť v miestnych propagandistických novinách, že vydali akreditáciu "propagandistovi Majdanu”.
Ako to bolo v októbri v centre pre utečencov 70 kilometrov od Kyjeva, kde ste boli?
V tom čase tam bolo asi 200 ľudí. Nedávno sa muselo vrátiť domov veľa ľudí. Celková kapacita v tomto centre bola asi 350 ľudí.
Akí ľudia tam žijú?
Mali rôzne príbehy, ale jedného spoločného menovateľa. Všetci v táboroch hovorili, že chcú Ukrajinu. Je to ich vlasť, bez ohľadu na to, v ktorej oblasti sa narodili. Nechceli zmenu. Niekoľko z nich prišlo nedávno, boli tam najmä baníci, ale aj iné zamestnania. Jeden muž hovoril, aké náročné je žiť na východe Ukrajiny, lebo separatisti nebojujú len proti Ukrajine, ale aj medzi sebou. Akoby lokálne mafiánske spory, ktoré sa preniesli do vyššej roviny. Dvaja lídri sa hádajú, kto je väčší líder, ale pri ľuďoch vyzbrojených kalašnikovmi sú tie diskusie trochu zložitejšie.
Kam ste išli potom?
Potom som išiel nočným vlakom do Charkova, kde som sa pripojil k rozvozu humanitárnej pomoci Vostoku SOS, ktorý išiel po hranici protiteroristickej operácie, kde sa ešte donedávna bojovalo. Obchádzali hlavné miesta ako Slavjansk, kde putuje väčšina pomoci, ale práve lieky a operatérske potreby viezli do nemocníc na okraji zóny. Teplé oblečenie, jedlo, spacie vaky, hygienické potreby. Všetko potrebné rozdávali ľuďom žijúcim v týchto oblastiach. Časť z pomoci zo severu Ukrajiny bolo teplé oblečenie a jedlo pre vojakov pri Slavjansku. Po dvoch dňoch som sa od nich v Slavjansku odpojil a maršutkou som sa previezol do Donecka. Maršutka je taký malý autobus.
Čo ste zažili v Donecku?
V Donecku som sa sústredil na obývanú oblasť neďaleko letiska. Stále v nej žijú ľudia, ktorí sa odtiaľ nemôžu alebo nechcú dostať. Či už starí ľudia, ktorí prežili celý život v domčeku a nechcú z neho odísť, alebo ľudia, ktorí nemali financie ani predtým a nemajú ich ani teraz, aby sa zdvihli a odišli. Okolo letiska sa doteraz veľmi bojuje. Ľudia žili v zatemnených domoch, snažili sa pomáhať si svojpomocne, ako mohli. Táňa, ktorá sa stará o svoju imobilnú mamu, napríklad predávala orechy na trhu, aby získala peniaze. Počas týchto problémov, ktoré sa dejú, Ukrajina nevedela zabezpečiť rozdávanie dôchodkov na východe. Ľudia niekoľko mesiacov nedostávali svoje dôchodky. Potom sa otvorila jedna banka v centre Donecka. Pre nich bolo vôbec náročné dostať sa k informáciám, že tam majú ísť. Žili v zatemnených domoch, stále v noci.
Foto: Michal Burza
Ako sa to dá vôbec zrealizovať, aby ľudia len tak predávali orechy na trhu v prostredí, kde sa strieľa?
Za pol roka sa vojna stala súčasťou ich života. Teraz bolo dokonca "prímerie”. Počas prímeria podľa štatistík z márnice umieralo v Doneckej oblasti okolo desať civilistov denne. V momente, keď sme už počuli pískanie padajúcich mín, sme sa radšej ukryli pri múre. Prešiel popri nás dedko na bicykli. Musia žiť a musia fungovať. Keď si chce niekto kúpiť chlieb, musí si nejakým spôsobom naň zarobiť.
Je ťažké dostať sa do oblasti, kde sa bojuje?
Ide tam napríklad MHD, žijú tam ľudia, ale musíte ísť cez množstvo check-pointov, mať platné doklady. V situácii, keď utekáte, je to niekedy ťažké. Napríklad školy sú pri týchto okrajových oblastiach, kde sa bojuje, zavreté, ale v centre prijímajú deti aj z týchto oblastí. Rodičia, s ktorými som sa rozprával, sa boja svoje deti posielať do školy. Nevedia, kedy čo padne a chcú byť radšej spolu.
Čiže žiadne kolóny vojakov?
Vojaci sú na dôležitých miestach, ako sú stanice, trhy, kde sa stretáva viacero ľudí. Potom sú to check-pointy, kde ľudia prechádzajú. Kde kontrolujú ľudí, ktorí prichádzajú alebo odchádzajú. Aj v tej oblasti je rozmiestnených niekoľko vojakov. Dozerajú na poriadok, bránia Doneck. Gro vojakov je však za oblasťou bližšie k letisku a na základniach.
Počas pobytu v Donecku ste išli so súčasným samozvaným prezidentom Doneckej ľudovej republiky Alexandrom Zacharčenkom na predvolebný míting do Novoazovska. Ako ste sa tam dostali?
Nebol to problém. S vybavenými dokladmi a novinárskym preukazom sa tam dalo dostať. Bol to predvolebný míting, kde sa stretol s plnou sálou ľudí. Ukázal sa ako výborný spíker. Dokázal upokojovať dav, motivovať. Keď sa ho ľudia pýtali, ako bude, tak im pripomínal budovanie Sovietskeho zväzu. Ako dlho to trvalo a aké to bolo náročné. Mali byť podľa neho trpezliví, potom sa im to podarí. Bol tam jeden smutne vtipný moment, keď rybár vystúpil so sťažnosťou na obchodníčku. Tá údajne od neho kupovala ryby za desať hrivien a potom ich predávala za dvanásť. Rybárovi sa to nezdalo fér. Nerobila podľa neho žiadnu prácu. Len zobrala a predala. Zacharčenko sa ho opýtal, čo od neho chce. On povedal, že granát. Tak mu odpovedal, že dostane dva. Naozaj po mítingu mu jeden z veliteľov odovzdal granát. Pre mňa je to úplne šialené, vyzbrojovať takýmito vecami civilné obyvateľstvo.
Odtiaľ ste išli autom do Mariupoľa. Aká bola cesta?
Bolo to asi cez desať check-pointov. Ako sme sa blížili k nárazníkovej zóne, tak sa intenzita kontrol stupňovala.
Dá sa podľa vás ešte aj v súčasnej situácii dostať z týchto oblastí?
Neviem, ako je to teraz, vtedy ľudia z dobrovoľníckych organizácií hovorili, že ľuďom pomáhajú, ale z bojovej zóny sa musia dostať sami. Vstup do zóny protiteroristickej operácie, resp. Doneckej alebo Luhanskej ľudovej republiky, je pre nich veľmi rizikový. Ja som išiel aj verejnou dopravou. Samozrejme, človek musí mať v poriadku doklady a je lepšie nejsť v noci. Zacharčenko ľuďom v Novoazovsku hovoril, že budú vydávať vlastné pasy, ale ak budú chcieť ísť na Ukrajinu, odporúča, aby si nechali aj ukrajinské.
Vedeli by ste povedať, kto tam vlastne s kým bojuje?
Brat s bratom, sused so susedom, Ukrajinec s Ukrajincom? Krym bol neriešenou otázkou od roku 1995. Takže možno Ukrajinu dobehla minulosť a na východe sa separatisti rozhodli, že chcú anektovať časť Ukrajiny a vytvoriť samostatné štáty, ku ktorým sa neprihlásilo ani Rusko. Referendum aj voľby je náročné v takýchto podmienkach považovať za legitímne. Je zrejmé, že separatisti by bez podpory z Ruska nemohli fungovať. Aj jeden z hlavných lídrov Igor Strelkov Girkin bol priamo Rus. Ten konflikt už trvá strašne dlho a na oboch stranách zomrelo veľa ľudí. A tieto obete vytvárajú ďalších nepriateľov a ďalšie obete na oboch stranách.
A neriešené spory prerastajú do veľkých.
Tam, kde sa skončila diskusia, začínajú zomierať ľudia. Kým sa obe strany nezačnú rozprávať a nezačnú hľadať riešenie, ľudia neprestanú zomierať. Posledné vyjadrenia Zacharčenka, že chce dobyť Mariupoľ, sú absurdné. Ich prvá ofenzíva skončila tridsiatimi civilnými obeťami a množstvom zranených. Aj preto Ukrajina nemôže dobyť Doneck, lebo by to znamenalo veľké množstvo civilných obetí.
Mali ste možnosť rozprávať sa aj s vojakmi na strane separatistov?
Stretol som milého mladého dvadsaťdvaročného chlapca Dimu z Mariupoľa na strane separatistov. Jeho rodina odišla do Ruska. On prišiel brániť Doneckú ľudovú republiku. Tam je totiž hlboko vrytá propaganda o ukrajinských fašistoch. Časť ich však bojuje na oboch stranách.
Pýtali ste sa ho, kto ho platí?
Nie. Pre mňa táto informácia nebola dôležitá. Pre mňa bolo dôležité, čomu veril. Rovnako ako som strávil pol hodiny so separatistom pri Slavjansku. Dostal som odpoveď, že bráni Slavjansk pred fašistami. Neskôr mi povedal, že jeho sezónne práce závisia od Ruska. Čo mu môže ponúknuť EU, keď tam aj my Slováci na to máme Poliakov. Ale predpokladám, že ak členovia národnej gardy dostávajú žold, tak ho dostávajú aj separatisti. Medzi novinármi kolovala taká informácia, že za deň útoku na letisko bolo dvesto hrivien, čo je niečo viac ako desať eur. Otázne je, či je to pravdivé. Ale viem si predstaviť, že pre tieto oblasti môže byť aj táto suma relevantná.
Prežili ste týždne v časti Ukrajiny, ktorú mnohí označujú ako krajinu nikoho. Stretli ste veľa smutných, zúfalých ľudí. Máte nejaký recept, aby sa boje skončili?
Môžem len zopakovať, že ak neexistuje diskusia, zomierajú ľudia. Na to, aby sa mohli zastaviť boje, musia obe strany komunikovať. Nedávno som sa rozprával s Ukrajincom, ktorý žije na Slovensku. Podporuje tvrdú ofenzívu proti separatistom na východe. Nemôžem takéto stanovisko podporiť. Znamenalo by to množstvo civilných obetí. Sú tam rozdelené rodiny, rozdelení priatelia. Ľudia, ktorí sa nemôžu stretávať a normálne fungovať. Predstavte si, že cez takúto zónu posielate svoju dcéru na vysokú školu. Celý štát je väzňom tohto konfliktu. Krajina nemôže ísť do Európskej únie, do NATO, nemôže ísť nikam. Keď som bol svedkom začiatku protiteroristickej operácie v Slovjansku, keď prišli Ukrajinci na okraj Slavjanska, bol pre mňa smutný pohľad vidieť tie dvadsaťročné deti hrdo sediac na ukrajinských transportéroch na jednej strane a na druhej strane štyridsaťročných profesionálov, ktorí boli dokonale vyzbrojení. Zdalo sa mi to vtedy ako vojna otcov a synov. Na jednej strane bola čerstvá národná garda a nikto nevie, kto bol na strane separatistov.
Foto: Archív Michala Burzu
Michal Burza (nar. 1983) sa venuje fotografii desať rokov. Začal pracovať ako fotograf ministerstva obrany, kde dokumentoval prácu vojakov v misiách v Afganistane, Iraku, Sýrii či v Kosove. Neskôr pracoval napríklad pre tlačovú agentúru SITA, kde fotografoval aj jednostranné vyhlásenie samostatnosti Kosova či majstrovstvá sveta vo futbale. Dnes je na voľnej nohe. Za svoju kariéru bol niekoľkokrát ocenený cenami Czech Press Photo, dostal takisto Novinársku cenu OSF či Slovak Press Photo.