V slumoch a v pralese sú odpovede pre moderný svet

, 24.02.2015 06:00

Na svete sú ľudia. A potom homosexuáli, ateisti, Cigáni, Židia, moslimovia, černosi, vozičkári, hluchonemí, slepci, tuční a susedia vo vedľajšom dome. Znie to kruto, ale je to tak. "V každom človeku je skrytý rasista a nepriateľ voči inakosti," tvrdí Vanessa de Oliveira Andreotti, profesorka globálneho vzdelávania z Kanady. Študentov vedie k tomu, aby sa na svet a iných ľudí skúsili pozerať očami toho druhého.

Vanessa de Oliveira Andreotti.
Vanessa de Oliveira Andreotti. Autor: Hana Harenčárová

Podľa profesorky Andreotti sa treba zbaviť naivnej predstavy, že človek je v základe iba dobrý. Človek je schopný ohavností a kľúčové je, či si to dokáže uvedomiť a prijať zodpovednosť za nespravodlivosť, ktorú môže jeho civilizácia či kultúra spôsobovať v opačnom kúte zeme. Na jej prednáške na Slovensku, ktorú zorganizoval Sokratov inštitút ako spoločný projekt Živice a Technickej univerzity vo Zvolene, sa mohli poslucháči zadívať na svet očami amazonských Indiánov či ľudí z tradičných afrických kultúr. Pre moderný svet by mohli byť inšpiráciou.

Máte v koreňoch peruánskych Indiánov, ale váš otec je Nemec. Ako sa prihodilo, že sa vo vás stretol starý a nový kontinent?
Rodina môjho otca emigrovala do Brazílie po prvej svetovej vojne. Boli to aristokrati, ktorí prišli o majetok na hranici Nemecka a Rakúska. Chceli tu začať odznova. Pričom sa cítili nadradení voči pôvodnému obyvateľstvu. Prišla druhá svetová, narodil sa môj otec… Keď bol mladý, to bolo niekedy v 60. rokoch, v Brazílii platil zákon, ktorý umožňoval zabíjanie pôvodných obyvateľov, aby sa tak získala ďalšia pôda. Otec bol proti, ale jeho bratia sa na tom všetkom podieľali. A tak, aby sa im postavil, rozhodol sa, že sa ožení so ženou pochádzajúcou z tohto prenasledovaného obyvateľstva. Chcel veci zlepšiť, prinieslo to však isté komplikácie.

Aké?
Všetko, čo mama robila pre otca, nebolo preňho dostatočne dobré. Vyrastala som v podmienkach, v ktorých som videla dosahy kolonializmu. Kde má silu len moderná spoločnosť, jej vedomosti. A vedomosti mojej mamy a starej mamy sa považovali za nepoužiteľné. Keď som mala 20 rokov, cítila som, že som uprostred niečoho, čo som nedokázala pomenovať. Začala som študovať históriu, aby som to pochopila.

Vyrastali ste akoby na polceste medzi pralesom a mestom. Aké to bolo?
Nuž ja som vlastne vyrastala iba v meste. Moja babička však bola z tých, čo vyrastali v tradičnej spoločnosti. Často sa sťahovali, boli to nomádi. Mala pocit, že ľudia v meste sú chorí, pretože boli uväznení. Nechcela žiť v dome. V komforte. Chcela žiť v chatrči. A rodina môjho otca to považovala len za tvrdohlavosť… Zomierala akoby bola nikým. A ja som si až neskôr uvedomila, že práve ona bola niekým. Tým, kto dokázal odolať.

Takže váš pôvod vás predurčoval na to, aby ste sa stali profesorkou v odbore globálne vzdelávanie. Čo vlastne učíte?
Učím o problémoch, ktoré súvisia s našimi túžbami. Chceme pokrok. Chceme toho nazhromaždiť čo najviac, ale nevidíme problémy, ktoré tieto sny vytvárajú. Snažím sa učiť o paradoxoch veľkého sna o rozvoji a o neudržateľnosti konzumného spôsobu života. Netvrdím, že máme žiť ako tradičné kultúry. Hovorím len, že ak neporozumieme obmedzenosti nášho súčasného správania, nemusíme prežiť.

Kto by sa to mal učiť?
Je to pre každého. Všetci sme súčasťou jedného systému a všetci cítime, že je niečo nesprávne. Pre každého by bolo prínosom, ak by sa zastavil, zamyslel sa nad tým a pokúsil sa nájsť iný spoločný spôsob života. Potrebujeme nájsť mier. To neznamená, že sa máme teraz všetci objímať. Mier znamená dôstojnosť. Dokázať sa pozrieť na ostatných, vážiť si ich a veriť im. Mier takisto neznamená život bez násilia. Mier v skutočnosti znamená, že sa dokážeme vyrovnať s násilím iným a dôstojnejším spôsobom.

Váš výskum naznačuje, že Európa si buduje akýsi múr okolo svojej kultúry a svojej predstavy o civilizovanosti. Ktoré tehly je najťažšie vybrať?
Problém je v spojive. V cemente. A tým je strach. Je to strach zo straty prestíže, bezpečnosti, je to nedôvera v ostatných. No nesmieme zabúdať na to, že tu vyrastá ďalší múr, ktorý stavajú ľudia z druhej strany a hovoria, že Európa je problém. Je to múr proti múru. Strach proti strachu. Násilie proti násiliu. Jediné, čo dokáže tieto múry narušiť, je nezameriavať sa na vlastnú identitu. Uznať, že sme na zemi všetci prepojení, aj keď to možno presahuje naše chápanie. Žijeme na spoločnej planéte, ktorá má obmedzené zdroje. Súčasná kultúra je konzumná. A presvedčenie, že veď každý si „to“ môže dovoliť, je falošné a frustrujúce.

Ak bude pokračovať spotreba súčasným tempom, nastane kolaps?
Potrebovali by sme na to ďalšie dve-tri planéty, ale to nejde. Ľuďom v rozvojových krajinách hovoríme, že sa musia rozvinúť. A pritom jedinú ideu rozvoja vidíme opäť len v spotrebe. A my, čo tento príbeh už žijeme, dobre vieme, že nám to na konci dňa neprináša skutočné šťastie. Aj v krajinách, ako je Kanada či USA, narastá chudoba. Zhoršuje sa duševné zdravie a pritom stále tvrdíme, že sme na tom dobre. Práve ľudia v rozvojových krajinách, čo žijú jednoduchší život, môžu mať niečo, čo potrebujeme na prežitie.

Ťažba bridlicového plynu v Kanade ohrozuje...
Ťažba bridlicového plynu v Kanade ohrozuje zásoby vody. Autor: wordpress.com

Čo napríklad?
Keďže nemajú prístup k tomu všetkému bohatstvu, rozvinuli si iné schopnosti. Zdrojov je nedostatok, treba redukovať spotrebu. A oni sú v tom experti. V žití z mála. V nachádzaní radosti v bežných veciach, a nie v počítačových hrách. Môžu nás mnohému naučiť, ale netreba byť naivný, že majú všetky odpovede. Majú len iný pohľad na existenciu. My máme materiálne bohatstvo, ale zažívame existenciálnu chudobu. U nich je materiálna chudoba, ktorá môže viesť k dvom výsledkom. Prvým je násilie. Ale tým druhým môže byť existenciálne bohatstvo: vedieť sa tešiť z mála. Títo ľudia, čo žijú v horách, slumoch, nás môžu učiť.

A podľa vás konzumné správanie, túžba po prestíži, individualizmus, to všetko pramení aj z klasického prístupu vo vzdelávaní?
Nesmieme vzdelávanie démonizovať. No sú tu učebnice či hodnotiace kritériá, ktoré prispievajú k posilňovaniu sebectva. A sila, ktorá vychádza zo sebectva, je úplne iná ako sila, ktorá pochádza zo vzájomnosti a porozumenia. Učíme deti, aby boli autonómne individuality, nezávislé osobnosti. Učíme ich myslieť binárnym, čierno-bielym spôsobom a vidieť konzum ako jedinú cestu rozvoja. Aj keď ich učíme o udržateľnosti, opäť používame konzum ako riešenie environmentálnych problémov. Napríklad, keď sa niekto snaží predajom tričiek získať peniaze na recyklovanie. Nechceme tu vidieť ten rozpor. Menej učíme deti, ako sa spájať. Viac ich učíme, ako majú byť dominantné.

Rozdeľujeme sa teda už od útleho veku?
Myslím si, že sú to hlavne médiá, čo rozdeľujú. Keď mala moja dcéra päť rokov, povedala mi, mami, prosím, prestala by si chodiť po mňa do školy? Pretože si príliš hnedá… Alebo sa ma opýtala, či si môže nafarbiť vlasy na blond a byť pekná ako ostatné dievčatá… To svedčí o existencii akejsi hierarchie, o ktorej sa nehovorí. No deti to vedia. Že blondíny sú krajšie ako tmavé. Učia sa to aj v hračkárstve, kde je veľmi málo bábik iných farieb pleti. Keď tam nejaké sú, tak je to niečo špeciálne. Nie je to niečo normálne. Akoby sa zatajoval fakt, že ľudia sú rôznych farieb a rôznych tvarov tela.

Narážate na túžby dievčat vyzerať ako modelka z obálky časopisu?
Tvar tela je pre adolescentov najväčším zdrojom trápenia. Pretože sa im hovorí, že by mali byť štíhli a krásni. Ale pritom len 0,5 percenta dievčat má vo svojej DNA predispozície na taký tvar tela, aký vidíme v televízii alebo na bábike Barbie. Potom sa trápia, neznášajú svoje telo. Ak niekto vyrastá v takýchto podmienkach, má pocit, že nebude nikdy milovaný, prijatý spoločnosťou. Že nenaplní svoju rolu. Vytvára to frustráciu, ktorá môže vyústiť do násilia voči ostatným ľuďom. A tento obraz o kráse médiá a reklamný priemysel stále reprodukujú. Podobné je to aj s myšlienkami o treťom svete.

V akom zmysle?
Vytvára sa o ňom obraz, že je tam chudoba, že musíme pomôcť, prispieť na charitu. A potom zrazu uvidíme nejakého černocha experta. A to už akosi nesedí k zaužívanému obrázku. Buď prijmeme fakt, že nás médiá podviedli a vytvorili skreslený obraz, alebo to nedokážeme a začneme pochybovať o tomto expertovi a jeho odbornosti. Čiernym vedcom, ktorí pochádzajú z tradičných kultúr, sa skutočne nedostáva rovnaká miera dôvery. Ak nedokážeme vypozorovať u samých seba, čo v skutočnosti robíme, tak sa to nikdy nezmení. Lenže človek sa nezbaví rasizmu zo dňa na deň. Byť človekom – to je čosi ako uvedomovanie si našej kapacity robiť nádherné, ale aj hrozné veci. A vie to každý z nás. Len čo uvidíme našu komplexnosť, prestávame byť stredobodom sveta a môžeme žiť spolu bez toho, aby sme nútili iného človeka, aby bol niekým iným.

Priniesla vôbec niekedy nejaká spoločenská kríza skutočné poučenie pre takzvaný západný svet?
Po vojnách prišlo vždy hnutie, ktoré hlásalo, že už sa to nesmie zopakovať. No zakaždým sme zlyhali práve preto, lebo sme sa nepozreli do hĺbky. Po revolúcii chceme nové a okamžité riešenia a netrávime dosť času tým, aby sme analyzovali chybu. Ale verím tomu, že teraz je ten správny čas, aby sme to riadne preštudovali. Porovnali s minulosťou a snažili sa pochopiť, prečo sa niečo neprestajne opakuje. Mám pocit, že teraz narastá ďalšia kríza a môže to byť len otázka času, keď niekto urobí chybu a ona opäť naplno prepukne ako v roku 2008.

Ktoré zo zlyhaní pochovaných na začiatku vojen môže byť poučením?
To, ako sa vyčleňujeme od ostatných, vzďaľujeme sa navzájom jeden druhému. Keď začneme mať pocit, že sme vyvolení Bohom, a pustíme sa do budovania niečoho, čo je len pre nás, našu skupinu, strácame spojenie s ostatnými. Ak začneme mať pocit, že ja som človek a ty nie. Že mne dal Boh intelekt a jedine človek s intelektom môže vlastniť zem. A preto môžem ísť do Severnej Ameriky a zabíjať pôvodných obyvaľov, aby som mohol vlastniť viac pôdy…

V čom napríklad je odlišné vnímanie sveta a seba v ňom u pôvodných obyvateľov?
Severoamerickí Indiáni majú zaujímavú myšlienku sebaurčenia. Nikto nemôže človeku zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť. Pretože žalúdok nemôže povedať pečeni, aby bola žalúdkom. Musíme pochopiť, že sme všetci od seba závislí a nedokonalí. Samotný žalúdok nedokáže spracovávať jedlo. Potrebuje pečeň… Moderná spoločnosť to chápe úplne inak. Vnímame samých seba ako sebestačných a nezávislých. Preto si vlastne budujeme hierarchiu, v ktorej sú niektoré životy cennejšie ako iné. A sú dokonca úplne bezcenné životy. Nadbytočné, ktoré možno vykorisťovať, zabíjať a vôbec to neprekáža. Príklad možno vidieť aj v súvislosti s nedávnou streľbou v Paríži.

Aký?
V tom istom čase, ako sa odohral tento teroristický útok, zabili radikáli z Boko Haram dvetisíc ľudí v Afrike. V Kanade o týchto obetiach informovali až o päť dní neskôr. V čom to je, že nedokážeme rovnako cítiť stratu dvetisíc životov v Afrike a cítime tak veľa pri šestnástich obetiach v Európe? Ako je vôbec možné, že uvažujeme takýmto spôsobom? Ak na to neprídeme, bude sa stále opakovať ten istý príbeh. Že niektoré životy sú mimoriadne cenné a iné sú nahraditeľné.

Učíte študentov, že moderná éra má dve tváre. Lesk a tieň. Nech je leskom hladina kávy v elegantnej šálke v obchodnom dome a ten tieň vrhajú úbožiaci na plantážach pracujúci v neľudských podmienkach. Globálne vzdelávanie hovorí aj o prijatí zodpovednosti za globálne ujmy. Ako sa však majú veci skutočne zlepšiť?
Napríklad v Kanade už ľudia začínajú takýmto veciam rozumieť a chcú ich skutočne zmeniť. Menia politiku, procesy, ovplyvňujú výrobu kávy. Je to veľmi pozitívne, ale aj tak to nestačí. Fair Trade je výborná iniciatíva, no stále sa spolieha na korene rovnakého systému a v skutočnosti nič nemení na veľkom a neudržateľnom obraze súčasného sveta. Vo Fair Trade treba pokračovať, no treba urobiť ešte niečo navyše. Musíme posunúť limity našej predstavivosti, Nazývam to existenčnou zmenou. Keď globálne vzdelávanie zmení to, ako ľudia vnímajú samých seba a ich vzťahy s ostatným svetom, až vtedy dôjde k skutočnému obratu. Ak začnú rozmýšľať o iných formách bytia a poznania, ktoré môžu byť zdravšie.

Vanessa de Oliveira Andreotti.
Vanessa de Oliveira Andreotti. Autor: Hana Harenčárová

Vo svojej práci poukazujete na to, že sú to práve odlišnosti, ktoré ľudí spájajú. Ako by ste to vysvetlili niektorým katolíkom, ktorí nedokážu vystáť homosexuálov? Referendum o partnerstvách ľudí rovnakého pohlavia a adopcii detí homosexuálmi sa u nás vylialo doslova do vojny na sociálnych sieťach…
Sociálne médiá zveličujú. Hlasy, ktoré by boli bezvýznamné, dokážu premeniť na obrovské. A to nie je dobré… Vnútri každého náboženstva existujú pochybnosti, nič nie je homogénne. Vždy je tam nejaký vnútorný konflikt. A týmto katolíkom by som povedala, že existuje aj taký katolicizmus, čo vníma Boha ako úžasnú milosrdnú silu, ktorá miluje všetkých a všetkým odpúšťa. A tento Boh neodsudzuje. Takže, ak chceme žiť ako tento Boh, musíme praktizovať milosrdenstvo voči každému.

Diskutuje sa o podobných témach aj v Kanade?
Áno. Mám blízkeho priateľa katolíka, ktorý je veľmi presvedčivý filozof. Dokáže posadiť do jednej miestnosti radikálov a konzervatívcov a po jednej hodine odtiaľ odchádzajú všetci zmierení. Dokáže primať ľudí, aby prekročili tieň vlastného myslenia. Aby pochopili, že v skutočnosti sú všetci previazaní a vtedy podobné myšlienky prestávajú byť dôležité. Ľudia sa bežne dokážu napojiť na druhého človeka len vtedy, ak s nimi súhlasí. Ak nesúhlasí, tak je to okamžite nepriateľ. Nie je to smiešne?! Veď to pripomína hru detí v pieskovisku. Daj mi loptu, alebo choď domov! Je to infantilné.

Schopnosť vnímať rozdielnosť sa týka aj humanitárnej pomoci. Nastoľovanie demokratického poriadku v rozvojových krajinách sa nie vždy stretáva s pochopením a úspechom. Ako máme pomáhať iným kultúram tak, aby sme ich nezničili?
Možno stačí zmeniť význam slova pomáhať. Dôležité je vzájomné vzdelávanie sa a solidarita. Schopnosť pozerať sa na krízu spoločne a nehľadať len jednostranné prínosy. Je to o vzájomnosti, pokore. Prísť nielen učiť, ale aj učiť sa. Nakoniec, podobný príbeh zažíva aj stredná Európa. Najprv ste boli časťou jedného systému, teraz ste súčasťou druhého. A prežívate frustráciu z oboch. Aj preto si myslím, že ľudia zo Severnej Ameriky sa u vás môžu mnohému priučiť. O tom, čo sa tu vlastne stalo, keď sa zásadne zmenila politika, výroba.

V prednáške ste spochybňovali Descarta a jeho vetu: Myslím, teda som. Z pohľadu tradičných kultúr môže byť táto veta podľa vás obmedzujúca, dokonca zničujúca pre ľudstvo. Ako to máme chápať?
Ak sa stane univerzálne platným pravidlom. Ak, napríklad, prídeme do amazonského pralesa alebo do Afriky a povieme pôvodným ľuďom, že my vieme, ale vy neviete. Naše vedomosti sú tie najlepšie, ale vy nemáte vlastne žiadne. My sme tu, aby sme vám pomohli získať tieto naše vedomosti, váš pohľad na svet je nesprávny. Stále používame ten istý vzorec správania. Existuje jeden skvelý film o školákoch z Indie. Učia ich, že ak sa chcú stať niekým, musia ísť do mesta. Napokon si iba desať percent zo školákov nájde prácu, aj to podradnú. Väčšina školu nedokončí a začnú o sebe premýšľať ako o doživotných lúzroch. Niektorí idú do slumov v meste. Opustia vidiek. Nechcú v ňom zostať pracovať a rozvíjať poznatky svojich rodičov, pretože im niekto povedal, že je to niečo menej a spiatočnícke…

Descartovský západný spôsob uvažovania podľa vás eliminuje iné možnosti, ako žiť?
Iste, a v kombinácii s posadnutosťou konzumom ničí zásoby vody, lesy, ničí jedlo a ohrozuje našu potravinovú bezpečnosť a sebestačnosť. V jeho dôsledku strácame schopnosť zabezpečiť si jedlo, v čoraz väčšej miere ho kupujeme. Nevymieňajú sa pritom hodnoty, všetko sa to deje len cez peniaze. V Kanade sa zvykne hovoriť, že na konci dňa nemôžete piť ropu a jesť peniaze.

Ako to myslíte?
Potrebujeme vodu, potrebujeme jedlo a ešte nejaký ten prístrešok. No v skutočnosti práve tieto veci strácame. Pretože veľmi malá skupina ľudí získava prístup a kontrolu nad všetkým a my ostatní sa stávame otrokmi systému. Asi najdôležitejšou vecou v Kanade je momentálne to, že vláda umožňuje ťažobným spoločnostiam používať zásoby vody na frakovanie (ide o nekonvenčný spôsob ťažby plynu a ropy v bridlicových podložiach, pri ktorom sa s pomocou vysokého tlaku a vody rozbíja hornina, aby sa z nej uvoľnil plyn alebo ropa, je to nákladné a sporné riešenie energetickej krízy, pozn. red.). Pomer je asi päť galónov dobrej vody na jeden galón ropy. Vláda odštátnila jazerá, ktoré patrili do národného dedičstva. A to len preto, aby mali spoločnosti odkiaľ čerpať vodu, aby v konečnom dôsledku vyrábali ďalšie peniaze. A idú tieto peniaze spoločnosti?

Obhajujú to vytváraním pracovných miest…
Lenže takéto pracovné miesta sú dočasné a aj tak si vyžadujú ľudí odinakiaľ. Krutou pravdou je, že synonymom slova práca je profit. Jediné, čo tieto spoločnosti chcú, je zisk. A na rozdiel od industriálneho kapitalizmu, keď tu bol vlastník, ktorý mal aspoň nejakú zodpovednosť voči spoločnosti a zamestnancom, dnes nemáme vlastníkov, ale investorov. A tí sa nezaujímajú o pracovné podmienky, ale len o ziskovosť a návratnosť investície. Vybudoval sa tu systém vytvárania zisku na úkor straty iných. A to je niečo, čo sme tu ešte nemali. Industriálny kapitalizmus mal aspoň nejakú tvár, bol za ním niekto konkrétny, napríklad Henry Ford, ale dnes sú investície anonymné. Je to kapitalizmus hazardu, ktorý je postavený na špekuláciách, stávkovaní a snahe získať peniaze rýchlejšie ako ostatní ľudia.

Kam nás to privedie?
Nevidím cestu, ako sa takýto systém môže odrazu stať etickým a začne pomáhať ľuďom, ktorí nemajú vodu a ktorých okolie trpí environmentálnymi záťažami. Kým industriálny kapitalizmus potreboval štát, ten dnešný ho už vlastne ani nepotrebuje. Štát slúži kapitálu. Ak občania nemôžu mať štát, ktorý by bol nárazníkom proti sile kapitalizmu, sme vydaní na milosť a nemilosť investorom. Staneme sa nadbytočnými, nahraditeľnými ľuď­mi.

Povedali ste tiež, že technológia dáva svaly karteziánskemu spôsobu myslenia, čo je nebezpečné. Prečo?
Lebo sa znásobuje individualizmus. Sedíte pred obrazovkou a máte pocit, že máte pred sebou celý svet. No v skutočnosti je to svet zredukovaný na obrazovku. Nuž a čoskoro sa môže stať, že budete mať prístup len k takému obsahu, ktorý vám spoločnosti vyberú. Britský denník Guardian publikoval pred pár dňami výborný článok, kde sa píše o internetovom kníhkupectve Amazon a o tom, čo všetko sa skrýva za komfortom a lacnými knihami. Že Amazon v skutočnosti tlačí na vydavateľov, tí zas na autorov. V momente, keď Amazon zničí konkurenciu, bude si môcť účtovať za knihy, koľko bude chcieť. Internet stále vnímame ako niečo, čo nám dáva silu a slobodu. Ale nevidíme, že internet môže v skutočnosti aj oslabovať. A že sa stávame závislými.

Pôsobí práve internet na stúpajúci trend samovrážd u mladých ľudí?
O tomto probléme píše knihy sociologička Sherry Turkleová. Stavia ich na tézach, že internet nám dáva predstavu, že máme povedzme 526 priateľov. Ale v skutočnosti nemáme čas ani príležitosť si urobiť jedného priateľa. Cítime hlboký pocit samoty, aj keď máme 526 priateľov, ktorí sú navyše tam vonku, aby nás súdili. Ďalšia téza hovorí, že trávime veľa času vytváraním nášho imidžu na internete. Stávame sa produktom. Strácame schopnosť vytvárať si väzbu s vlastným ja, niečím tak komplexným a chaotickým, ťažko uchopiteľným. To, kým v skutočnosti sme, vlastne už nie je také dôležité. Dôležitý je imidž. Nuž a v Kanade máme viacero prípadov detí, ktoré si siahli na život kvôli kyberšikane.

Prečo?
Je to dôsledok pošliapaného imidžu. Ak ich avatar zomrie na Facebooku, tak aj ich skutočné telo musí odísť. Čo je veľmi smutné a bezprecedentné. Nevieme, čo s tým.

Máme zrušiť Facebook?
Nie. Nech ho ľudia majú, ak ho považujú za dôležitý. Ale treba byť opatrný a nepodliehať klamu, že toto je moje skutočné ja. Ľudia si tiež mylne myslia, že si svoj imidž sami ovládajú, no v skutočnosti je kontrolovaný inými ľuďmi. Ich priateľmi. A posudzovanie si vlastných imidžov je veľmi nebezpečná hra.

Znovuprepojenie všetkých ľudí na svete vyzerá jednoducho. Stačí sa pozerať na veci očami druhého, stačí viac počúvať, než hovoriť, viac cítiť. Ale asi to predsa chce ešte čosi navyše. Čo to je?
Jeden môj priateľ hovorí, že tu dochádza k dvom extrémom. Buď sa snažíme zachrániť svet, opraviť ho a pritom ho zničíme. Alebo chceme z neho vystúpiť, uzamkneme sa a zničíme seba. Toto sú opäť infantilné pozície. V skutočnosti sme všetci dosť silní na to, aby sme sa dokázali pozerať na svet v celej jeho komplexnosti. A bez strachu. Dokážeme sa naučiť byť v súlade s rôznorodosťou aj neistotou. Ale prvý krok je vyrovnať sa so samým sebou. Potom môžeme vytvárať nové príbehy. Neopakovať deťom tie o pokroku, ale o veľkorysosti a súcite. Deti môžu zmeniť veci. No musíme tiež zmeniť pohľad na starnutie.

Ako?
Žijeme v kultúre, ktorá vyzdvihuje mladosť. Ale keď začne človek starnúť, chce byť znovu mladý. Hoci starnutie je tá najlepšia časť života. Predstavte si, čo všetko ste sa už naučili a máte konečne príležitosť urobiť niečo dobré. Namiesto toho sa zlostíte, že ste stratili mladosť. Aj samotná spoločnosť sa pozerá na starých ako na niekoho, kto nemá cenu. A pritom ste práve tou najdôležitejšou osobou, pretože máte v sebe ohromné poznanie založené na množstve chýb, ktoré ste v živote urobili. A môžete pomôcť mladým neopakovať tieto chyby. Mali by sme si viac vážiť život, chyby. Mali by sme chcieť starnúť dôstojne.

Vanessa de Oliveira Andreotti (1976)

profesorka globálneho vzdelávania

  • Začínala svoju kariéru v roku 1993 ako učiteľka.
  • Kým sa v roku 2013 presťahovala do Kanady, stihla pôsobiť na Univerzite v Oulu (Fínsko), Univerzite v Canterbury (Nový Zéland) a tiež na Univerzite v Nottinghame (Veľká Británia).
  • V súčasnosti pôsobí na Univerzite Britskej Kolumbie v Kanade.
  • Je členkou Centra pre štúdium globálnej a sociálnej spravodlivosti na Univerzite v Nottinghame, kde aj získala doktorát.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#životné prostredie #rozvoj #civilizácia #konzumácia #tolerancia #ľudstvo #udržateľný rozvoj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk