Je v dnešnom svete dosť priestoru na novú architektúru?
Myslím, že poslaním nás architektov bude čoraz viac rekonštruovať, ako stavať nové budovy. Niektoré budovy mali životnosť 30, 40 či 50 rokov a zrejme neboli postavené až tak dobre. Svet sa veľmi rýchlo mení a s ním sa menia aj naše potreby. Ak budeme stavať lepšie ako pred sto rokmi, aj životnosť budov bude dlhšia. Musíme premyslieť aj udržateľnosť, znovuvyužitie materiálov a energií. Nejde len o to, búrať staré a stavať čosi nové.
Je pre architekta rovnako vzrušujúce obnovovať, dopĺňať objekty, ako navrhovať celkom nové budovy? Alebo je to výzva?
Záleží na projekte. Práve teraz pracujeme na rozšírení Múzea moderného umenia v San Franciscu. Okrem rozšírenia budujeme aj nové priestory, ktoré musia na tie existujúce nadväzovať. To môže byť ťažké, pretože nehráme prvé, ale druhé husle a navyše nemáme veľa miesta. Takže je to naozaj výzva. Je to celkom iné, ako keď máme čistý priestor, akúsi zelenú lúku, kde môžeme postaviť, čo len chceme, a dá sa to vyjadriť veľmi odlišným spôsobom. Závisí však aj od programu, aký je v budove, alebo od krajiny, kde sa nachádza. Pre mňa sú zaujímavé všetky nové projekty. Treba poznať program a vymyslieť vhodný koncept.
V ateliéri Snøhetta považujete za dôležité silné puto medzi krajinou a architektúrou. Ako sa dá v meste priblížiť k prírode?
Čím viac ľudí bude žiť na zemi, a ich počet naozaj rapídne rastie, tým viac sa z vidieka budú presúvať do miest a pribudne urbanizovaných oblastí. Zanechávame za sebou určitú ekologickú stopu, všetky miesta vypĺňame. Ako definujete prírodu? Dá sa vôbec hovoriť o prírode v meste alebo hovoríme skôr o parkoch a verejných priestranstvách? Môže to byť niečo, čo funguje, ako keby to bola príroda. Je ťažké zrekonštruovať prírodu v mestskom prostredí, tam sa na to treba pozrieť inak. Čo môžeme urobiť pre to, aby sme mali zelené miesta? Ako môžeme znovu využiť vodu a namiesto toho, aby sme znečistenú vodu problematicky vypúšťali do riek, ju radšej zapojiť do dizajnu mesta? Snažíme sa využiť parametre potrebné na vytvorenie dobrého miesta na život, ale asi by to sme už nemali volať príroda.
A ako to teda voláte?
Urbánna krajina? Alebo to môžete volať krajinná architektúra. My v Nórsku máme rozľahlú krajinu a veľa Nórov sa cíti spätých s prírodou, máme k nej blízko. V meste je spojenie s prírodou ťažšie, ale skúste myslieť viac ekologicky. Aj v mestách možno udržať hmyz či zvieratá namiesto toho, aby sme hovorili, že hmyz či zvieratá žijú len v prírode. Alebo skúste chrániť skutočnú prírodu. Máme zodpovednosť za starostlivosť o prírodu, ale v meste to treba robiť inak.
Vy sa niekedy prírody priam dotýkate, napríklad v projekte pavilónu na pozorovanie divých sobov Tverrfjellhytta. Je to veľmi pozoruhodná stavba.
Na tomto projekte je zaujímavé, že oblasť, ktorá je dnes súčasťou národnej rezervácie, bola 60 rokov vojenským územím. Potom sa rozhodlo o presťahovaní vojakov do inej časti prírody a obnove zničenej krajiny. Samozrejme, že sa tu veľa strieľalo a odohrávali sa tu vojenské cvičenia. Mali sme to tam znova zalesniť a obnoviť prírodu. Tam, kde dnes stojí pavilón na pozorovanie sobov, nikdy nebola čistá oblasť. Stáli tam vojenské budovy. Ale keďže v Nórsku možno divé soby stretnúť len na zopár miestach, mali sme vytvoriť čosi ako kabínu, učebňu, ktorú by mohli využívať školské triedy. Ale tiež cestičky dlhé 1,5 km, po ktorých sa dá dostať do prírody – dokonca aj na invalidnom vozíku – a byť súčasťou krajiny. Takže celá idea bola vytvoriť akýsi rám, cez ktorý možno vidieť zvieratá a zároveň sedieť v klimatizovanom prístrešku. Tu sa dá hovoriť o rekonštrukcii prírody. Mnohí ľudia, ktorí na to miesto prídu, ani netušia, že nie tak dávno to bývala vojenská oblasť, kam sa nedalo dostať. Dnes sa tam dostanete celkom ľahko.
Váš ateliér má veľa architektonických a dizajnérskych cien, ale ako na vaše stavby reagujú bežní ľudia? Navštevujú ich radi?
Dúfame v to. Asi najlepší príklad zmeny bola budova opery a baletu v Osle. Pôvodne boli mnohí proti tomu, aby sa na balet a operu minulo toľko peňazí. Nórsko je pomerne mladá krajina. Dlho sme boli pod dánskou či švédskou vládou, osamostatnili sme sa roku 1905. Roky sme nemali vlastnú operu, takže sme operný dom naozaj potrebovali. Po 20 rokoch debát sa politici konečne dohodli na mieste, kde má budova opery stáť. Rozhodlo sa, že celá oblasť na rozhraní východnej a západnej časti Osla sa prestavia a začne sa kultúrnou budovou. To bolo geniálne, pretože sa tým stanovil štandard pre celú oblasť. Spočiatku bolo veľa ľudí proti, zvonka mohli budovu považovať za akýsi regulárny dom. Ale povedali sme si, o. k., ak nechcete ísť do opery, poďte aspoň na jej strechu.
Prečo práve na strechu?
V programe na obnovu sa totiž nehovorilo nič o verejnom priestranstve. My sme to tak trochu postavili na hlavu a rozhodli sa vytvoriť priestor pre ľudí. Strecha sa stala akousi piatou fasádou. Dnes sa tam ľudia prechádzajú 24 hodín denne. Viete, my Nóri milujeme pešiu turistiku a zdolávanie hôr, a opera akúsi turistiku poskytuje. Pripomína to prechádzanie sa v prírode. Dokonca nám chodia rukou písané listy: „Bol som tak proti postaveniu tejto opery, považoval som to za mrhanie peňazí a dnes ju milujem. Vďaka, že ste ju takto navrhli.“ Je to dojímavé. Aj to, že obyvatelia Osla o nej hovoria ako o „našej opere“. Prijali ju za svoju. Vtedy cítite, že ste urobili čosi správne.
Ako často chodíte do opery?
Najradšej mám balet, takže viac chodím na balet ako na operu, ale tak raz či dvakrát do roka na ňu idem.
Kde bývate vy osobne – máte dom či byt?
Mám byt v centre Osla a svoj byt milujem. Piate poschodie bez výťahu vás udrží vo forme. Riadne sa nabehám po schodoch.
V akom dome ste vyrástli?
V malom dome blízko švédskych hraníc. Je to v lesnej oblasti Nórska, mali sme obrovskú záhradu.
A ako ste sa dostali k architektúre? Boli vaši rodičia architekti či výtvarníci?
Nie, hoci môj otec študoval na rovnakej poľnohospodárskej univerzite ako ja. Páčila sa mi kombinácia prírodných vied, dizajnu, remesiel, architektúry a kultúry. Kým som začala študovať, navrhovala som si sama šaty, plietla som, šila. Vždy som rada kreslila a mala som rada aj prírodné vedy. Bolo to pre mňa prirodzené. Nikdy som sa nechcela zaoberať len budovami, preto som si zvolila krajinnú architektúru. Ale v Snøhette pracujeme interdisciplinárnym spôsobom a teraz som akoby viac vnútri budovy než vonku. Najdôležitejšie je totiž prostredie a vymieňanie si nápadov.
Môžete vysvetliť rozdiel medzi normálnou architektúrou a krajinnou architektúrou?
Keď poviete „normálna“ architektúra, hneď si spomeniem na bývalú kolegyňu. Ako interiérová architektka sa zaoberá všetkým vnútri budovy a práve toto považuje za pravú architektúru. Ale je aj exteriérová architektúra, pod ktorú spadá krajinná, teda celý priestor medzi budovami. Krajinný architekt sa môže zaoberať cestami, veľkými športovými arénami, cintorínmi, veľkými verejnými priestranstvami aj menšími záhradami. My v Snøhette riešime celú schému, čo je skvelé, lebo pracujeme spolu a umožňuje nám to holistický prístup. Nehovoríme: toto je moja časť, toto tvoja, zvyšok ma nezaujíma. Tradične však krajinný architekt nestavia žiadne budovy, ale zaujíma sa o priestor medzi nimi.
Snøhetta má 160 zamestnancov, zrejme nie všetci sú architekti či dizajnéri?
Sme interiéroví a krajinní architekti plus grafickí dizajnéri a tiež, samozrejme, administratívni zamestnanci, účtovníci. Máme aj šéfkuchárku, ktorá nám každý deň varí teplý obed, a chlapíka, ktorý umýva dlážky. Všetci dokopy sme Snøhetta.
Máte vraj ľudí z 28 rôznych krajín. Ako často zažívate tvorivé hádky a nezhody?
Nezhody môžu nastať každý deň. Dobrá hádka je potrebná. My si zakladáme na tímovej práci, takže u nás neexistuje, že jeden pridelí prácu ostatným, pracujeme spoločne. Hádky môžu byť nad nápadmi alebo celkovo nad tým, čo robiť. Niekedy ide práca hladko a rýchlo, ale častejšie je to inak. Nie je ľahké nájsť správne riešenie, preto diskutujeme o tom, akým smerom sa vydať. Podarí sa nám vyhrať jeden z desiatich projektov, to znamená, že veľa ich nevyjde. V mnohých súťažiach nezvíťazíme, takže veľa práce nie je až takej vynikajúcej. Niekedy diskutujeme ešte dva dni predtým, ako treba projekt odovzdať, a stále si nie sme istí, či máme to najlepšie riešenie. Vtedy treba v diskusii pokračovať. Niekedy príde skvelý nápad hneď na začiatku a už ho len dopĺňame, vtedy sú diskusie jednoduchšie, ale stále si kladieme otázky. Až do konca. Silný koncept môže byť stále flexibilný, aj keď klient požaduje veľké zmeny. Diskutovať treba počas celého procesu tvorby, až kým sa stavba neodovzdá do užívania.
Ste jediná žena vo vedení ateliéru Snøhetta…
… nemáme riaditeľov v pravom zmysle slova. Naša štruktúra je komplikovaná, Snøhettu tvorí viacero firiem. Máme jednu firmu v New Yorku, ďalšiu v Osle, osobitná firma sa venuje grafickému dizajnu. Pomer zamestnaných mužov a žien je 50:50. Ale je pravda, že zo šiestich partnerov Snøhetty som jediná žena.
Je to pre vás výhoda či nevýhoda?
Vyrástla som s tromi staršími bratmi, takže som na to zvyknutá. Niekedy je pre ženu jednoduchšie povedať stop, toto by sme mali prediskutovať. Ale inak…
Sú džentlmeni?
(dlhý smiech) To sa ma tuším ešte nikto nepýtal. Máme veľa zábavy, ale aj veľa nezhôd. Absolútne.
Je pre Nórov architektúra vo všeobecnosti dôležitá?
Rozšírim odpoveď na škandinávske krajiny ako celok, aj na Dánov a Fínov, tí boli dlho v architektúre silní. Škandinávsky dizajn nábytku či iných vecí bol pojem. V 70. a 80. rokoch, keď sa Nórsko vďaka rope v mori z chudobnej krajiny zmenilo na bohatú, sa dizajn aj architektúra zmenili. Máme veľa dizajnérskych škôl a štúdií, ktoré sú úspešné. My Nóri sme rozmaznaní, máme ropné peniaze a fondy, ktoré sa o nás starajú. Nikdy som nevidela toľko časopisov o interiérovom dizajne, koľko ich máme dnes. Ľudia míňajú veľa peňazí na dizajn a úpravy bytov. Je to zákerná otázka. Pýtate sa, či nás zaujíma dizajn a architektúra, alebo či si ich chceme kúpiť? Je to trochu ako s našou operou. Prečo by sme mali na ňu dať peniaze. Veľa našich kultúrnych budov či verejných projektov, pretože na tie míňame veľa peňazí, je výsledkom architektonických súťaží. Takže architektúre a dizajnu sa v Nórsku určite venuje pozornosť. Ale pokiaľ ide o bežných ľudí, je to iné. Niekto si môže povedať, že moderná architektúra je čudná a všetko bolo lepšie predtým. Ale v Osle sa toho teraz veľa deje a ľudia sú si vedomí, že to je dôležité. Je to dlhý proces učenia.
Majú Nóri dobrý vkus?
Záleží na tom, či myslíte architektov, alebo bežných ľudí. Tí si niekedy povedia, že je to mrhanie peniazmi a že architekti stavajú pre architektov. Akadémia chce zasa robiť výskum. Architektúra by mala byť pre celú spoločnosť. Architekti majú veľkú spoločenskú zodpovednosť. Dobrá architektúra ľudí osloví, inštinktívne cítia, že je niečo dobré.
Ako vaše štúdio vymyslelo netradičné moderné bankovky?
To bola zábavná súťaž. Pracovali na tom naši grafickí dizajnéri. Je skvelé, že šéf Nórskej banky rozhodol, že na bankovky sa vyhlási súťaž namiesto toho, aby to niekomu zadal, ako sa to dovtedy robievalo. Tradične to ako zákazku dostal nejaký slávny dizajnér. V porote boli grafickí dizajnéri a ďalší profesionáli a tí si nevybrali náš návrh. Ale riaditeľovi banky sa náš návrh páčil a presadil ho na zadnú stranu bankoviek. Povedali sme si, o. k., zadná strana. Zdalo sa mi neuveriteľné, aké množstvo ľudí to zaujalo. Martin, riaditeľ oddelenia grafických dizajnérov, povedal: „Vieš, peniaze predávajú, architektúra nie.“ V obehu by mali byť asi v roku 2016 a zrejme to budú posledné papierové peniaze. Prichádza čas plastu a bankových kariet.
Jenny B. Osuldsen
Foto: SNOHETTA
Narodila sa vo východnom Nórsku v meste Kongsvinger. Po absolvovaní krajinnej architektúry na Agricultural University of Norway roku 1991 pracovala v meste Gjøvik a podieľala sa na niekoľkých projektoch pre zimné olympijské hry v Lillehammeri roku 1994. V rokoch 1993–1994 dostala štipendium a odišla študovať krajinnú architektúru do Los Angeles na oddelenie umenia na Kalifornskej štátnej polytechnickej univerzite v Pomone. Od roku 1995 pracuje pre ateliér Snøhetta (vznikol roku 1989), kde je od roku 2006 jednou zo šiestich partnerov. V roku 2006 sa stala manažujúcou riaditeľkou v newyorskej pobočke ateliéru Snøhetta.
Najvýznamnejšie projekty ateliéru Snøhetta: Štátna opera a balet v Osle, Alexandrijská knižnica v Egypte, nórske veľvyslanectvo v Berlíne, Lillehammerské múzeum umenia v Nórsku, rekonštrukcia námestia Times Square v New Yorku, Memoriál 11. septembra na Ground Zero v New Yorku, Knižnica Jamesa B. Hunta jr. v Severnej Karolíne, rozšírenie Sanfranciského múzea moderného umenia. Popri pôsobení v Snøhette prednáša krajinnú architektúru na Nórskej univerzite prírodných vied v Ås a je hosťujúca profesorka na Ax:son-Johnson Institute of Sustainable Urban Design na švédskej Univerzite v meste Lund.