Pán šach. Bedrich Formánek vedie šachovú rubriku v Pravde 50 rokov!

, 27.03.2015 06:00
Bedrich Formánek
Šachový expert Bedrich Formánek. Autor: ,

Bedrich Formánek je legenda. Pán šachista. Brilantný šachový skladateľ, rešpektovaný učiteľ, uznávaný medzinárodný rozhodca i organizátor. Šachu sa venuje 74 rokov; mal sedem, keď mu ho prvýkrát ukázala mama. Nijaká hra na svete podľa neho neponúka toľko kombinačných možností a krásy ako šach. Tvrdí, že hra kráľov cibrí mozog, učí predvídať a sústrediť sa. Preto by neváhal zaviesť šach ako predmet na školách. Pravda Bedricha Formánka nedávno ocenila za jeho vernosť a čitateľský prínos. Šachovú rubriku v našom denníku totiž vedie už neuveriteľných 50 rokov!

Byť verný jedným novinám päť desaťročí je unikát. Ako sa váš život spojil s Pravdou? Spomínate si na prvý deň v redakcii?
Bola to náhoda. Striedanie figúr. Mal som 31 rokov a už ôsmy rok som viedol šachovú rubriku v mládežníckom denníku Smena. Rubrika mala náramný úspech – každý mesiac sme zverejnili šachovú úlohu od nového autora. Za 91 mesiacov sme získali 91 prvotín – 91 nových prispievateľov. Azda to bol aj svetový rekord. Lenže jedného dňa, už ani neviem, kto za tým bol, sa do Smeny natlačil vtedajší šéf šachového zväzu. On mal rubriku viesť, ja som mal byť jedným z prispievateľov.

A to sa vám málilo?
Presne. Ale najmä ma škrelo, ako sa to udialo – že som sa o chystanej zmene dozvedel akoby mimochodom a okľukou. Nechcel som sa však nechať tak ľahko prekabátiť. Vedel som, že prichádzajúci pán predtým viedol rubriku v Pravde.

Tak ste zašli do Pravdy?
Popýtať sa, či by som mohol pripravovať šachovú rubriku pre nich. Napodiv ma prijali.

Napodiv?
Nebol som v komunistickej strane. Vtedy to bola kľúčová otázka. Ľuďom ju kládli všade a odpoveď na ňu rozhodovala o všeličom. Stretol som sa s ňou v živote mnohokrát. Aj som sa kde-tu ocitol v nevýhode. Straníci mali všade prednosť. Bol som, samozrejme, na túto bežnú a očakávanú otázku pripravený. Rátal som s tým, že odpoviem: Nie som v strane. A tým sa všetko skončí. Ale v Pravde sa ma na to nikdy nepýtali a ja som sa, pochopiteľne, dobrovoľne nepriznal.

Do Pravdy ste sa dostali náhodou a redakcii ste verný 50 rokov. Dnes sa čosi také veľmi nenosí. Nemali ste chuť na zmenu?
Človek má vždy chuť na zmenu. Ale stabilná rubrika má pre popularizáciu šachu veľký efekt, šachisti sú na ňu navyknutí. A to je najdôležitejšie.

Niekoľko mladších kolegov v redakcii sa ma pýtalo, či vás to ešte baví. Baví?
Jednoznačne. Šach a noviny sú mimoriadne krásne veci.

Odmladi ste boli verejne veľmi aktívny. Ba aj v cudzine. Boli ste medzinárodným šachovým rozhodcom i funkcionárom. Jedenásť rokov viceprezidentom a ďalších osem prezidentom Svetovej organizácie kompozičného šachu. Naozaj vás pred Novembrom nik neobmedzoval?
V šachu nie. Ani moje cesty za šachom do zahraničia. V práci to bolo iné. Keď som prednášal na elektrofakulte a bola možnosť ísť do cudziny, prednosť mali skoro vždy straníci.

Kolegovia, redaktori i grafici, s vami radi spolupracujú, pretože ste spoľahlivý a pedant.
Vidíte, azda aj to ma v Pravde udržalo. Nik po mne nikdy nemusel nič opravovať. Do novín som si priniesol skúsenosti odborného redaktora z vydavateľstva technickej literatúry, kde som tri roky pôsobil po skončení vysokej školy.

Bedrich Formánek pri zalamovaní šachovej...
Bedrich Formánek pri zalamovaní šachovej rubriky v Pravde.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

K šachu vás priviedla mama, mali ste sedem rokov. Spomínate si na prvé partie s ňou?
Naučila ma otvoriť hru dvoma pešiakmi naraz. Jeden ide na e4, druhý d3. Potom mal dva ťahy čierny. Ďalej už sa hralo normálne. Neskôr som zistil, že takéto otvorenie je proti pravidlám, ale vtedy to niektorí šachisti robili.

Ako dlho trvalo, kým ste mamu začali porážať?
Asi rok. Potom som si musel nájsť kamarátov, ktorí by ma potiahli ďalej. Šach sme trénovali nielen po bytoch, ale aj na ulici, vo dvoroch, v záhradách. Na vojakov som sa ako chlapec nehrával, to mi bolo odporné. Ako všetko, čo súviselo s vojnou. Pamätám si, že sme sa vtedy sťahovali z Petržalky do Bratislavy. Petržalku zabrali Nemci a Hitler odtiaľ vykrikoval, že československý lev na nábreží pred Redutou je kocúr a musí preč.

Pomohol vám šach v škole alebo skôr vzdelanie v šachu?
To sú ťažké otázky. Asi aj aj. Šach rozvíja kombinačné myslenie. Kto chce víťaziť, musí si vždy premyslieť aspoň dva-tri ťahy dopredu, kým niečo urobí. Zároveň treba byť trpezlivý a pozorne sledovať dianie na šachovnici. Aj preto som štipku deprimovaný z toho, že v súčasnosti sa šach nepropaguje na školách. Šach je totiž úplne iná káva ako jednoduché hry v počítačoch a mobiloch.

Prečo sú jednoduché?
Lebo zväčša trénujú iba postreh. Zachráň alebo znič figúrku, ktorá sa hýbe. Nič viac. V čom vám to pomôže? Čo to dá deťom do života?

Detskí psychológovia i učitelia upozorňujú na to, že dnešné deti chcú všetko ihneď a majú problém udržať pozornosť. Nazdávate sa, že šach by deťom vedel pomôcť práve v tomto?
Rozhodne.

Ako? Hoci ako predmet na školách?
Napríklad. Medzinárodná šachová federácia vypracovala program Šach na školách a ponúkla ho všetkým štátom. Každá krajina si z neho môže vziať, čo uzná za vhodné. Arméni zaviedli šach ako predmet na všetkých školách, ďalšie krajiny, napríklad Veľká Británia, USA, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Španielsko a pred dvoma rokmi aj Česko, na vybraných školách. Podporu výučby šachu na školách odporučil členským krajinám EÚ aj Európsky parlament. Som presvedčený, že šach môže mládeži iba prospieť.

Lenže v Arménsku bol dôvod aj trošku iný. Arméni hovoria, že šach naučil ich národ veriť si a víťaziť odkedy…
…v roku 1963 Tigran Petrosjan vo finále šachových majstrovstiev sveta senzačne porazil Michaila Botvinnika.

Presne. Pre celý svet to bol iba zápas medzi dvoma Sovietmi, lenže pre Arménov to znamenalo omnoho viac. Armén porazil Rusa! Pre Arménov to bolo také silné, ako keby Slovensko porazilo Česko vo finále hokejových MS v Prahe.
Asi tak. Odvtedy je šach pre Arménov symbol cesty k úspechu, dôležitá súčasť každodenného života. A po nejakom čase si povedali, že by bolo prospešné venovať sa mu odmalička – už na základných školách. Čo je na tom zlé? Arméni majú iba o dôvod viac.

Nič. Naopak, môže to iba rozšíriť obzory. Ale prečo si myslíte, že práve šach je taký univerzálny liek?
Pravidelné namáhanie mozgu pomáha.

V čom? Ako vám šach pomôže v bežnom živote?
Nie som psychológ, ale myslím, že v mnohom. Volám to kombinatorika života. Uvažovať vždy aspoň dva-tri ťahy dopredu – predvídať. To veľmi pomáha. Nesmierne to uľahčuje život a šetrí čas. Napríklad keď idem po chodníku, viem jedným pohľadom vyhodnotiť situáciu na ulici a plynule prejsť cez vozovku bez toho, aby som zastavil. Manželka na mňa kričí: Pozor, prejde ťa auto! Ale ja to mám v hlave i v nohách spočítané. Funguje to však v hocičom: za volantom, pri písaní textu, pri rôznych prácach… Šach skrátka učí efektivite. Trénuje mozog na to, aby správne a rýchlo rozmýšľal.

Môže za to skutočne šach? Dá sa to nejako dokázať?
Štatistika na to zrejme neexistuje. Žiaľ, neviem, či už niekto pozoroval a porovnával napríklad správanie a vývoj detí, ktoré hrávajú a nehrávajú šach. Šach je však vynikajúca hra a som presvedčený, že pomáha.

Mladým šachistom sa venujete desaťročia. Vychovali ste dokonca niekoľko generácií reprezentantov. Dnes je asi ťažšie získať školákov pre šach, však?
Je to prirodzené. Najmä vo väčších mestách majú deti náramne veľa možností, plus počítače a v poslednom čase tiež šikovné mobily… S tým nič neurobíme. Ale sú medzi nami takí, ktorí vedia získať deti pre šach aj teraz, venujú sa im a majú aj veľmi pekné výsledky. Jedným z takýchto trénerov je napríklad môj priateľ Laco Salai z Martina.

Bojíte sa o budúcnosť šachu?
Nie. Absolútne a stopercentne. Verím, že šach vytrvá.

Ako veľmi poznačili šach počítače? Čím sa líšia súťaže, spôsob hry, príprava a tréningy hráčov?
Počítače a internet zmenili veľa vecí aj v šachu. Na webe napríklad nájdete databázy partií. Ak idete ráno hrať s nejakým známym šachistom, celú noc predtým môžete spôsob hry súpera študovať na monitore. Rovnako sa dokáže on pripravovať na vás. Je to trošičku podvod na diváka, ale na druhej strane majú obaja hráči rovnaké možnosti, takže je to fifty-fifty. Dosť šachistov tiež hráva do 18. až 20. ťahu automaticky. Na to, ktorých 20 ťahov je pre otvorenie partie najlepších, prišiel človek, ale počítače to potvrdili. Dalo by sa teda povedať, že prvých 20 ťahov je dnes iba o pamäti šachistu a ten pravý šachový súboj sa začína až potom.

Má ešte človek prevahu? Dokáže prekabátiť počítač pri šachu?
Už nie. Počítač je oveľa rýchlejší. Pri hre ho človek neporazí.

A inde?
Tu už ideme hlbšie, dostávame sa k rozdielu medzi hraným a kompozičným šachom.

Bedrich Formánek.
Bedrich Formánek. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Objasnite to laikovi. Raz ste povedali, že hraný šach je ako hokej a kompozičný ako krasokorčuľovanie. Môžete to spresniť?
Hraný šach a kompozičný šach sú dve celkom odlišné disciplíny. Spoločné majú iba šachovnicu a kamene. V prvom prípade, podobne ako napríklad pri hokeji, stoja proti sebe dvaja súperi a jeden ide po krku druhému. Nehrá sa na krásu, prioritou je soka zničiť. O víťazovi často rozhodne chyba súpera. Krasokorčuľovanie je čistá krása – vyhrá ten, komu sa podarí ukázať najviac efektných kombinácií.

Ako teda súťažia kompoziční šachisti?
Sú dva druhy súťaží. Prvá je ťažšia, skladateľská: Na nej musíte podľa zadania a v určenom čase vymyslieť originálnu šachovú situáciu, postavenie figúr a pešiakov. Voláme to šachová skladba. Druhý typ je riešiteľská súťaž: Na nej sa takéto úlohy riešia. Ide o známe čierno-biele obrázky šachovníc z novín, najčastejšie so zadaním Mat druhým ťahom.

A na toto ešte počítače nemajú?
Na riešenie áno, na skladanie takmer nie. Hraný šach bol do príchodu počítačov o intuícii a štatistike. Hľadalo sa, ktorý protiťah je na aký ťah najlepší. Už sa vedelo, že ak niekto zahrá v tej-ktorej situácii istý ťah, určite prehrá. Počítače to potvrdili a spresnili. Rozšírili tiež repertoár otvorení a koncoviek. Ale samotnú podstatu hraného šachu nezmenili, len hru zdokonalili a zefektívnili. No to najpodstatnejšie je, že môžu nahradiť hráča, čoho pri kompozičnom šachu zatiaľ nie sú schopné. Kompozičný šach je totiž invenčná činnosť.

Spracovávanie myšlienky počítače zatiaľ nezvládnu?
Nie bravúrne. Tak ako nevedia napísať román či opernú áriu. Nedokážu vymyslieť dej, zápletku, napätie, prekvapujúcu pointu… Ale – rýchlo a dokonale opravia chyby. Aj pri šachových úlohách. Človeku overovanie správnosti a riešení trvá pomerne dlho. Počítače teda urýchľujú technickú časť práce či tvorby a invencia je zatiaľ doménou ľudí. Prvé pokusy počítačov skonštruovať šachové skladby však už existujú, no nateraz je ich máličko a sú pomerne jednoduché. Šachoví skladatelia skrátka musia vymýšľať a tvoriť sami, poctivo.

Mať peniaze na prípravu, špičkové vybavenie a kvalitný tím je základ úspechu v športe aj biznise. V počítačovom praveku sa k dobrému komputeru každý hráč nedostal. Dal sa vtedy na turnajoch vybadať šachista, ktorý moderné technické zázemie využíval?
Ťažká otázka. Kto to robil, nezdôrazňoval to. Práve naopak, pri podozrení tvrdil, že počítač rozhodne pri tréningu nemá a na všetko stačí sám. Vedel som o istom šachistovi v zahraničí, že špičkový počítač mal, ale on trval na tom, že za všetko vďačí iba vlastnému mozgu. Až po dlhých rokoch sa pochválil, čím dokázal, že moje podozrenie bolo namieste.

Je to pritiahnuté za vlasy alebo môžeme počítač považovať za nedovolený podporný prostriedok?
Počítač ako doping? V istom zmysle áno. V hranom šachu si však viem skôr predstaviť ako povzbudzovák chemické stimulanty. Napríklad taký fenmetrazin. Brávali ho niektorí študenti, aby sa pripravili na skúšku. Večer prehltli pilulku, cez noc natlačili do hlavy hrubé skriptá, ráno skúšku urobili, a o pár dní si už z učiva nepamätali ani mäkké f.

Asi pred dvoma rokmi ste v šachovej rubrike Pravdy spomínali istého bulharského šachistu…
Spomínam si. Jeho medzinárodný rating bol pomerne nízky, a zrazu hral ako majster sveta. Začali ho teda sledovať. Prišlo sa na to, že by mohol mať v topánke snímač, ktorým si nejako vypomáha. Vyzvali ho preto, aby hral bosý. Lenže on odmietol. Vraj vyzúvať sa pri šachu je nehygienické.

Ako to dopadlo?
Nič mu nedokázali, ale keďže podozrenie nepomohol vyvrátiť, diskvalifikova­li ho.

Dokázať dopovanie pri kompozičnom šachu je asi ešte ťažšie, však?
Nedávno ma kontaktovali z antidopingovej federácie. Bavili sme sa, či by sa dali testovať súťažiaci v kompozičnom šachu. Ako preverovať skladateľov, si neviem predstaviť, lebo skladby si vytvára každý doma. Ale pozval som komisárov na majstrovstvá Slovenska v riešení šachových problémov. Tam je kontrola možná. Alebo môžu prísť otestovať účastníkov na majstrovstvá v hranom šachu.

Dvaja súperi nad šachovnicou – to sú dve kamenné tváre. Robia si hráči napriek?
Iste! Pripináčik na stoličke sme ešte neriešili, ale na šálku s kávou, ktorú môžete mať na stole, si treba dávať čertovský pozor. Zavše vám do nej dajaký šibal rád niečo nasype. Keď som hrával za juniorku, starší súperi sa ma snažili vyviesť z miery cigaretovým dymom. Vtedy sa ešte pri hre mohlo fajčiť a niektorí to s chuťou zneužívali. Takí 40-roční dedkovia nám 18-ročným ucháňom radi fúkali štipľavý dym rovno do tváre. To sa mi hnusilo.

Vy ste nikdy nefajčili?
Nie. A fajčenie pri šachu mi bolo odporné. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo som s hraným šachom neskôr prestal. Večer po šachu som sa vracal domov vyúdený ako z krčmy. Oči som mal krvavé a štípali, akoby mi do nich nasypali mleté feferónky. Mama iba lomila rukami.

A tak ste dali prednosť aristokratickej­šiemu kompozičnému šachu.
Objavil som jeho krásu. Mágiu nádherných kombinácií. Celkom iný svet.

Prestalo vás baviť vyhrávať?
Už som netúžil bojovať. Lákala ma estetická stránka šachu. Tú som si chcel užívať.

V jednom rozhovore ste uviedli, že šachový skladateľ je ako skladateľ hudby. V čom?
Musí obdobne používať svoju invenciu, vlastnú hlavu. Kým niečo zahrá, musí sa mu to zrodiť v mozgu. Potom nápad zapíše rukou do partitúry alebo za neho notový zápis urobí počítačový program. Idea však skrsne v hlave človeka.

Ak je kompozičný šach umenie, potom ho aj ťažšie hodnotiť ako hraný šach?
To je pravda. Aby ste mohli oceniť šachovú skladbu a jej originalitu, musíte veľa vedieť a poznať to, čo už bolo vytvorené. Práve tu kompozičnému šachu veľmi pomohli počítače – rýchlo odhalia nepôvodné skladby. Načapajú špekulantov a podvodníkov.

Poďme ešte trochu do minulosti. V roku 1952 sa v Československu konal 1. ročník matematickej olympiády. Spomedzi študentov z celej republiky ste sa vtedy umiestnili na 5. mieste. Vraj ste matematiku túžili aj študovať, kedy sa to zlomilo?
Júúúj, matematika bola moja veľká láska. Do pätnástich rokov väčšia ako šach. Na gymnáziu som ovládal matematiku na rok-dva dopredu. Prísny profesor Dubec, vtedajší postrach študentov, rozdával štvorky-päťky hlava-nehlava. Ale ja som mal u neho vždy výbornú! Lenže venovať sa matematike v tých časoch znamenalo sedieť od svitania do mrku za stolom a počítať a počítať. Ja som však netúžil celý život presedieť na zadku. Tak som si povedal, že pôjdem študovať takú fakultu, kde je more matematiky, ale zároveň sa budem venovať aj praktickejším veciam.

Zvolili ste elektrotechniku. Hovorí sa, že už od prijímačiek si vás na škole zapamätali…
Na prijímací test z matematiky bolo 60 minút. Ja som ho urobil za 10! Keď som hotový test odovzdával asistentke, celá očervenela. Vtom vystrelila z triedy preč.

Kam bežala?
Za vtedajším šéfom katedry Štefanom Schwarzom. Schwarz bol uznávaný matematik svetového mena. Osobne prišiel do triedy, kde sa konali prijímačky, a opýtal sa ma, či by som nechcel prestúpiť na matematiku. Údajne ma je na elektrotechniku škoda. Zopakoval som svoj argument, že nechcem presedieť život na stoličke. Nepohol ani brvou. Otočil sa a mlčky odišiel. Asi nemal protiargument.

Dá sa hrať dobre šach aj bez vzťahu k matematike?
Určite. Skvelý šachista nemusí byť doma v matematike a vynikajúci matematik nemusí byť výborný v šachu. Šach súvisí oveľa viac s logikou.

Bedrich Formánek s ďakovnou titulnou stranou...
Bedrich Formánek s ďakovnou titulnou stranou denníka Pravda.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Ako šach ovplyvnil vašu prácu vysokoškolského učiteľa elektrotechniky a opačne, vaša práca šach?
Keby som sa nevenoval toľko šachu, zrejme ľahko by som to dotiahol na doktora vied. Ibaže krása šachu ma tak opantala, že som sa jej nedokázal zriecť. Trefne to vyjadrila najlepšia šachistka sveta Judit Polgárová: Milujem túto hru!

Viete si vôbec predstaviť život bez šachu?
No, azda áno. Boli roky, keď som sa šachu takmer nevenoval a dalo sa to vydržať. Keď som písal rôzne vedecké práce, obhajoval habilitáciu, venoval sa výskumu. Mimochodom, aj výskum je úžasné dobrodružstvo.

Vyštudovali ste vákuovú techniku, ale tej ste sa nevenovali. Prečo?
Pozornosť som zacielil na materiály, najmä polovodiče. Špecializoval som sa na zmeny elektrických vlastností materiálov pod vplyvom rôznych žiarení. Toto ma bavilo viac.

Elektrotechnika prežíva v posledných rokoch prudký rozmach. Čo vás najviac prekvapilo?
Azda elektroluminis­cencia. Každý pozná ledky, malé svietivé diódy. Menia farbu vyžarovaného svetla. Kedysi sa ledky používali iba ako malinké svetielka – signálky. Dnes našli široké uplatnenie. Sú v autách namiesto reflektorov alebo osvetľujú ulice a parky pri oveľa menšej spotrebe elektrickej energie ako kedysi žiarovky. Je to veľmi zložitá záležitosť. Ako zmeniť červené svetlo na zelené, nevysvetlíte jednou vetou.

Dá sa z elektrotechniky vybrať iba jediná vec, ktorá najvýraznejšie zasiahla do životov ľudí?
Elektrotechnika má nesmierne mohutný záber. Jej rozmach a prínos vidno na každom kroku. Veď si zoberme taký mobilný telefón. Alebo solárne panely či televíznu obrazovku. Aj batéria je senzačná vec. V roku 1978 som si podľa katalógu vybral hodinky, ktoré na jednu batériu vydržia ísť päť rokov! Iba sedemkrát som ich otvoril, aby som vymenil batériu. Nie je to paráda? Napokon, už iba fakt, že hodinky poháňa elektrina z batérie, je magický. Dnes, ak túžite porozumieť ktorejkoľvek z týchto oblastí poriadne, musíte jej zasvätiť celý život.

Vráťme sa k šachu. Je pravda, že extrémne ťažká partia môže z hráča vyžmýkať mesiace života?
Náročná partia vás vyšťaví tak, že stratíte niekoľko kilogramov. Je známe, že Karpov stratil v jednom súboji s Kasparovom o titul majstra sveta desať kíl. Nečudo, keď je mozog zúfalý, nevie sa vymotať z nebezpečnej situácie, musí mimoriadne intenzívne pracovať. Keď hráčovi hrozí strata materiálu – že príde o pešiakov a figúry – je v strese. Veď ak príde o jazdca, takmer isto prehrá. Ak stratí dámu, prehrá určite. Keď príde o pešiaka, nie je to také vážne, pretože pešiaka zavše možno obetovať za výhodnejšiu pozíciu, ale aj tak sa spotíte, sčervenáte. Bývalá majsterka sveta, Gruzínka Nona Gaprindašviliová tvrdila, že raz videla taký strašidelný záver partie, že porazený nemal ďaleko ku kolapsu.

O čo išlo?
Istému šachistovi ostávalo minimum času na ťahy. Nervózne kmital nad šachovnicou, zúfalo finišoval, bleskove ťahal a ustavične brzdil očami ručičku na stopkách. A vtom mu súper dal mat! Vraj sa mu z toho šoku postavili vlasy dupkom. Nie obrazne, naozaj!

Je šach skutočne taký adrenalín?
Išlo o extrémnu situáciu. Náročné partie neprežívate každý deň. Bežne sa však môžete pri hre rozrušiť tak, že večer bez tabletky nezaspíte. Viem si pri šachu predstaviť aj infarkt.

Český veľmajster Vlastimil Hort spomína, že po jednej extrémnej simultánke, keď hral naslepo s dvadsiatimi dvoma súpermi súčasne, si sám seba opäť uvedomil, až keď na neho ako šialené trúbili autá na križovatke.
Viem si to predstaviť. Ale, že by šach skracoval život? Ako by sa to dalo skúmať? Veď to nejde. Mimochodom, Hort mal minulý mesiac 71 rokov.

A potom, že šach je nuda. Určite poznáte ten otrepaný fúzatý vtip, ktorý z neho robil adrenalínový šport – vraj ak si hráč nedá pozor, raz-dva zaspí, hlava mu padne na stôl a o kráľa si vypichne oko. Je vôbec šach šport?
Rusi ho zaradili medzi športy a my po nich tiež, ale všade to tak nie je. Niekde ho majú pod rezortom školstva, inde dokonca pod ministerstvom kultúry. Kam zaradiť šach, sa debatuje na celom svete roky. Diskusia sa dá ľahko zakončiť figliarskou vetou: Šach je jednoducho šach!

Šach je rovná, férová hra. Na začiatku súboja majú súperi identické možnosti, tie isté zbrane – rovnocenné kamene. Šach navyše môže hrať dieťa so seniorom, univerzitný profesor s robotníkom. Ale prečo je vo vrcholovom šachu tak málo žien?
Kasparov to kedysi vysvetľoval tým, že ženský organizmus zrejme nie je stavaný na dlhodobé silné psychické záťaže. Myslel asi na náročné majstrovské partie, ktoré nezriedka trvajú i vyše päť hodín. Maďarský šachista László Polgár chcel dokázať opak. Preto svoje tri dcéry odmalička učil a trénoval. Jedna z nich – Judit – bola zázračné dieťa a vďaka drilu sa dostala na ôsme miesto vo svetových tabuľkách. Bola to revolúcia. Mala vtedy 12 rokov. Predstavte si malé okaté dievčatko s copíkom a hrá rovnocenné partie s majstrami sveta! Kasparov po jej výkonoch svoj názor na ženy v šachu odvolal.

Vie sa, čo na to povedal László Polgár?
Nie, ale Judit Polgárová neskôr už ako dospelá svoj recept na úspech vysvetľovala aj tým, že sa venuje šachu štyri-päť hodín denne a vôbec sa nestará o domáce práce. Teda ani nevarí, ani neupratuje. Upozornila tým aj na fakt, ako veľa toho musia ženy v živote zvládnuť a čo pre rodinu musia obetovať. Takže ich nenúťme, aby hrali na svetovej úrovni ešte aj šach.

Je pri šachu dôležitá fyzická kondícia?
Hovorí sa, že áno. Mnohí známi šachisti sa v rámci tréningu venujú aj telesnej príprave. Ale sú aj takí, ktorí ju celkom ignorujú. Napríklad sovietski šachisti tvrdili, že fyzická príprava do tréningu jednoznačne patrí.

Šach je medzinárodne zrozumiteľný. Asi vďaka nemu máte priateľov a známych po celom svete.
Samozrejme. Vďaka šachu som vedel v triede najlepšie po rusky a neskôr aj po anglicky. Jazyky som sa učil zo šachových kníh. Učitelia boli zavše prekvapení, odkiaľ som tú-ktorú frázu či slovo zobral.

Máte 81 rokov, stále vediete rubriku v novinách, vytvárate šachové skladby, hrávate tenis, venujete sa mládeži… Aký je váš recept na sviežu myseľ a kondíciu?
Nazdávam sa, že to najpodstatnejšie, moje číslo jeden, je pravidelné namáhanie mozgu. Je to dôležitejšie ako namáhanie tela, ale – šport či aspoň dajaké telesné cvičenia musí človek robiť tiež. Je nesporné, že pomáhajú aj všelijaké naťahovania, joga a strečing. Tenis už hrávam iba hodinu týždenne, čo je málo, ale času nazvyš niet. Veď mám aj iné záujmy, napríklad hudbu.

Stíhate ešte chodiť aj do filharmónie ako kedysi?
Už nie toľko. Teraz chodím skôr na youtube, tam sú záznamy skvelých koncertov.

Takže vysedávate za počítačom – na zadku, čo ste kedysi odmietali…
Život ma dobehol (smiech). Ale nepreháňam to. Vysedávam aj za klavírom. Hrávam aspoň desať minút denne. To je tiež veľmi dôležité.

Prečo si to myslíte?
Precvičujete si aj mozog, aj pohyb. A zase telo zaťažujete troška inak. Rôzne záťaže sú rozhodujúce. Keď vidím v Pravde vedľa krížovky stĺpček hádaniek, hneď si ich spravím. Vypočítam krátky príklad, pospájam písmená do slov, vyriešim rébus… To je tiež dobrá rozcvička. Môj dobrý priateľ, popredný svetový šachový skladateľ, brilantný matematik a programátor, 88-ročný Ľudovít Lačný zo Žiaru nad Hronom tvrdí, že alzheimera odoženiete iba namáhaním mozgu. Mimochodom, Lačný ako jediný na planéte získal štyri zlaté medaily vo svetových súťažiach kompozičného šachu.

Máte dvoch synov a dcéru, hrajú aj oni šach?
Postupne prestali. Majú iné záujmy. Jeden syn je muzikant v Česku, druhý horolezec v Kanade a dcéra tiež nehráva šach. Nenútim ich, šach sa nedá hrať nasilu. Mám však šesť vnúčat. Azda sa niektoré na šach nalepí časom samo.

Určite už nenápadne skúšate pomôcť…
Priznávam, že nedávno som oťukával 7-ročného Radka, ale nechcelo sa mu hrať. Po chvíľke však docupitala jeho sestra, 4-ročná Alicka, so šachovnicou pod pazuchou. Ty si chceš zahrať šach? vyzvedal som. A ona na to: Dedko, keď ty to máš tak rád.

Doc. Ing. Bedrich Formánek, PhD. (1933)

Bedrich Formánek je dnes čestným predsedom...
Bedrich Formánek je dnes čestným predsedom Svetovej organizácie kompozičného šachu (WFCC). Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Kompozičný šach na Slovensku delia jeho fanúšikovia na dve obdobia: pred Beďom a po príchode Beďa. Dávajú tým najavo svoj obdiv k senzačnému šachistovi, skvelému učiteľovi, organizátorovi a medzinárodnému rozhodcovi Bedrichovi Formánkovi, ktorý vychoval a viedol vyše stovky šachových skladateľov. Slovenský kompozičný šach vďaka nemu patrí k svetovej špičke. Dvakrát slovenské družstvo pod jeho vedením získalo 2. miesto na svetovej súťaži kompozičného šachu. B. Formánek bol viceprezidentom (1971 – 1982) a prezidentom (1994 – 2002) Svetovej organizácie kompozičného šachu (WFCC); počas tohto obdobia organizácia prijala kódex zjednocujúci a spresňujúci pravidlá. Dnes je B. Formánek čestným predsedom WFCC.

Formánek je autorom vyše 6 300 šachových rubrík. Medzi milovníkmi kompozičného šachu sú známe aj jeho žartovné skladby. Jednu z nich (zatiaľ ako prvú a jedinú žartovku) dokonca zaradili do prestížneho Albumu FIDE (Svetovej šachovej federácie).

Bedrich Formánek tiež ako prvý na Slovensku začal v šachu používať tzv. exofigúry (nové, netradičné figúry; napr. cvrček, tátoš, mao), ktoré otvárajú ďalšie možnosti a kombinácie v šachovej hre.

Tridsaťosem rokov učil na vysokej škole. Na EF SVŠT nastúpil v roku 1960, do penzie odišiel v roku 1998. V rokoch 1991 – 1994 bol vedúcim Katedry elektrotechnológie FEI STU.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#šach #Bedrich Formánek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk