Samurajský meč. Umenie vybrúsené do dokonalosti

Dokázal nemožné. Začiatkom roka 2015 sa Martin Horňák po niekoľkoročnom úsilí ocitol v dielni pri meste Kjóto, v ktorej starí majstri udržiavajú raritné remeslo. Brúsia tu samurajské meče.

31.03.2015 06:00
debata (8)

Uznávaný sensei Joji Tamaki totiž urobil niečo, čomu jeho kolegovia odmietali uveriť. Prijal cudzinca, Európana, odhodlaného mladého Nitrana, za svojho žiaka a dovolil mu nazrieť do prísne strážených tajomstiev zušľachťovania legendárnych čepelí. Do majstrovstva, v ktorom sa snúbi kumšt, história a pokora.

Mohutný bronzový meč na pešej zóne v Nitre.... Foto: Andrej Barát, Pravda
Martin Horňák Mohutný bronzový meč na pešej zóne v Nitre. Medzi vzácnymi európskymi mečmi z raného stredoveku a japonskými mečmi našli japonskí majstri nečakané súvislosti.

Podieľať sa na výrobe mečov priamo u majstra v Japonsku, to je pocta, ktorej sa dostalo len máloktorému cudzincovi. Ako sa vám to vôbec podarilo?

Rovnakú otázku mi položil priateľ môjho majstra Tamakiho pán Akagawa Hiromi, ktorý je tiež brusič mečov. Povedal mi, že v dnešnej dobe je nemožné, aby japonský majster nejakému cudzincovi ukazoval techniky brúsenia a tradičného leštenia starých samurajských mečov… Odpoveď sa skrýva asi v tom, že som do toho vložil úplne všetko. Obetoval som čas, všetky zarobené peniaze. Snažím sa a pracujem s mečmi naplno. S majstrom som bol v kontakte šesť rokov. Najprv to boli strohé vety v e-mailoch. Neskôr mi zrazu napísal, že pozoroval celý rok moju prácu…

A?

A všetko bolo podľa neho úplne zle. (Smiech.) Neodradilo ma to, pokračoval som, študoval som si materiály. Stále som mu písal, až mi nakoniec minulý rok prišla odpoveď, že môžem prísť. Jeho žiaci mi po prílete zakaždým zdôrazňovali, že mám byť veľmi vďačný za takúto možnosť a ja skutočne som. O to viac, že jednu takúto príležitosť som prepásol ešte úplne na začiatku mojej cesty za brúsením mečov.

Prečo?

Na moje prvé originálne meče a drahé brúsne kamene som si zarábal v Írsku v jednej japonskej reštaurácii. Volali ma do Japonska, no ja som odmietol. Bál som sa, že stratím prácu. V Írsku to fungovalo tak, že za dverami už stál ďalší pracovník…

Odkiaľ ste vlastne čerpali poznatky o remesle z opačného kúta zemegule?

Začal som sa sám učiť po japonsky. Zháňal som si knihy. Na internete je množstvo dokumentárnych filmov, videí, no v tých bolo vždy zobrazené len to najpútavejšie. Tie podstatné detaily chýbali. Frekvencia, tempo, akým majster pracuje, aký má vlastne postoj v hlave k samotnému predmetu. Ja som napríklad až priamo v Japonsku pochopil, že celé moje doterajšie snaženie – to bola len zbytočná rýchlosť, verva, a najmä veľká radosť.

Veľká radosť? To je nežiaduce?

Áno, pretože tam je prístup úplne iný. Priamy, presný a bez prejavovania extrémnej radosti. Čosi ako prísna zodpovednosť. Bolo to napríklad vidieť vtedy, keď dielňu navštívil veľmi významný človek, kováč Kunihira Kawachi. Japonci ho veľmi uznávajú, považujú ho za národný poklad, pretože je nositeľom tradícií a vyrába originálne meče. Jeden z nich priniesol majstrovi Tamakimu, aby mu ho nabrúsil. Návšteva prebiehala v duchu nesmiernej úcty, rešpektu. Padali tam hlboké poklony, pocty. Nuž a treba si uvedomiť, že takto tam nepristupujú len k človeku, ale aj k meču. Keď našinci vidia japonský meč, je to emotívne. Niektorí by chceli palcom ohmatať ostrie a povedali by: Ó, aké je ostré! No mali by ste vidieť, čo sa deje v Japonsku, keď sa v spoločnosti objaví meč. Držia si odstup, prejavujú úctu voči predmetu. A prsty sú, samozrejme, čo najďalej od čepele.

Zažili ste podobný prísny odstup aj priamo pri práci?

Fungujú tam striktné zásady, ako držať meč, ako ho uložiť. Ako ho smiete pozorovať, ako podávať druhému človeku. Človek musí byť duchovne absolútne čistý, aby sa nestala nejaká fatálna a pritom banálna vec. Aby sa nepotkol, nespadol. No nejde len o zranenia, pri psychickej nepohode je tu aj veľké riziko znehodnotenia celého meča.

Čo to znamená?

Brusič pracuje celý deň, približne do šiestej hodiny večer. Ak je celý napätý, tak z meča zoberie nechtiac veľa materiálu z vonkajšieho obalu, ktorému Japonci hovoria zlatá koža. Je kovaná špeciálnou metódou, pri ktorej sa viackrát prekladajú vrstvy kovu. Ak brusič zrazu otočí myšlienky na čosi iné ako svoju prácu, môže spraviť veľkú chybu, doslova osudovú pre ten meč. Zlatú kožu extrémne odbrúsi, až sa dostane na jadro a meč stráca svoju kvalitu a funkčnosť. Dôkazom zdatnej technológie kováčov a precízneho umenia brusičov mečov sú čepele, ktoré sa celé stáročia zapájali do bojov a dnes, po 1¤300 rokoch, stále vyzerajú bezchybne.

Boli podmienky u japonského majstra naozaj také drsné, ako trebárs v starých filmoch Akira Kurosawu? Museli ste žiť len z jedného hrnčeka ryže na deň, v uzavretosti a meditácii?

Po návrate domov mi povedali, že som extrémne schudol. Naozaj sa tam nejedia veľké obedy… Málo sa hovorí. Ale očakáva sa tam, napríklad, že sa žiak veľa pýta majstra a ten mu odpovedá. Nie ako u nás, kde očakávate školenie a kde žiaci len počúvajú a málo sa pýtajú. Nuž a sensei (učiteľ) ma hneď prvý deň nechal kľačať niekoľko hodín. Nikto sa tam nepozerá na to, či je niekto zvyknutý na stoličky. Je to veľmi nízka pozícia, kĺby na kolenách dostali zabrať. V tradičnej japonskej škole dávali žiakom pod stehno vajíčko. Žiak musel takto tri roky trénovať, kým našiel správne ťažisko a správne uvoľnené pohyby rúk.

Martin Horňák s učiteľom Tamakim v dielni. Foto: Archív Martina Horňáka
Martin Horňák, majster Tamaki Martin Horňák s učiteľom Tamakim v dielni.

Vám už vajíčko asi nedávali…

Nie, to už dávno vyšlo z módy. Ale princíp je ten istý. Ide vlastne o to, aby sa človek dostal do správnej polohy. Aby pozoroval svoju prácu z nadhľadu, skôr zvrchu, a nie zboku, ako sme zvyknutí v Európe. Veľa vecí robíme na našom kontinente silou, tlačíme celým telom. Japonec na to ide skôr umom, logikou. Snaží sa neuberať ďalší materiál z čepele.

Už ste naznačili, že meče sú pre Japoncov čosi posvätné. Pre našinca je asi ťažké pochopiť, že sa v ostrom meči skrýva aj kus tradičného umenia…

Áno, a tiež je to úzko prepojené so šintoizmom, s japonským náboženstvom. Hlboko v ich tradícii je zakorenená viera, že ak kováč dokáže skrotiť oheň a spracuje kov, prírodný element, tak sa počas tohto procesu vnútorná sila človeka prenáša do meča. Aj preto kedysi dávno vyrábali meče mnísi, ktorí žili v mimoriadne skromných podmienkach kdesi v horách. Ľudia verili, že len čistá duša dokáže vyrobiť ten najmocnejší meč.

A ako treba chápať označovanie meča za božstvo?

Najlepšie to možno vysvetliť na príklade legendárneho samuraja Mijamota Musashiho. Ocitol sa v 80 dueloch, no ani jeden neprehral, a to aj vďaka technike boja s dvomi mečmi, ktorú doviedol do dokonalosti, až sa stal neporaziteľným. V japonskej tradičnej hierarchii získal veľmi vysoké postavenie. Dostal titul, ktorý znamená, že jeho telo, jeho duša, jeho myseľ je meč… Vždy po víťaznom dueli sa s bojovníkom oslavoval aj jeho meč. Ako božstvo. Ľudia dodnes pátrajú po čepeliach, s ktorými jeden z najslávnejších šermiarov japonskej histórie bojoval.

Kešo hadori. Mejkap gejše. Tak znie jeden z japonských výrazov pre to, čo vy na ostrej čepeli vlastne vyrábate. Je to konečný vzhľad tej zvláštnej zvlnenej bielej línie, ktorá na niektorých mečoch pripomína cédrové stromy, na iných more alebo hory. Ukrývajú do nej majstri svoj rukopis?

Skôr by som povedal, že na každý meč treba použiť charakteristický postup. Na niektorých typoch nie je žiaduce, aby sa ešte viac zviditeľňovala kryštalická premena materiálu v meči, teda samotné kalenie. Tá biela vlnka sa volá hamon a existujú štýly, pri ktorých sa brusič môže prejaviť ako umelec a môže hamon ešte viac zvýrazniť. No niektorí Japonci tvrdia, že dokážu podľa konečného výsledku rozpoznať školu, z ktorej pochádzal daný kováč alebo brusič. Či je to napríklad škola Honamu alebo Fujishiro. A to dvíha cenu. Na slovenskej burze so starožitnosťami som napríklad kúpil meč zo 16.¤storočia s mimoriadne vzácnou záštitou, na ktorej je podpísaný kováč Ujifusa, pokračovateľ rodu famózneho kováča Kanefusa, čo žil v 15. storočí.

Ako je možné, že sa 500-ročný japonský meč dal zohnať na slovenskej burze?!

Japoncom tiež nejde do hlavy, ako sa mohol ocitnúť takýto meč v Európe. Je ich tu viac. Možno to najskôr vysvetliť tým, že niekedy po 2.¤svetovej vojne prišla doba, keď sa s podobnými mečmi vo veľkom kšeftovalo. Ľudia možno cítili, že je to výnimočný predmet, no ani väčšina súčasných majiteľov nemá predstavu, čo to je. A tak je pomaly bežné, že niekto hrdzavým japonským mečom seká v záhrade kríky. Nejaký mäsiar ním porciuje mäso s kosťami a pochvaľuje si, aký má ostrý nôž… O tomto mojom meči mi pán na burze povedal, že ho nosil kedysi nindža na chrbte, čo je, samozrejme, absurdné. Ľudia navyše nemajú ani poňatia, aké sú skutočné ceny týchto kúskov na svetových trhoch. Ja som ho kúpil celý hrdzavý za babku, no po vybrúsení a ošetrení sa jeho cena výrazne znásobila. Teraz má hodnotu okolo 7– až 8-tisíc eur, a to nie je koniec. Ak by som ho poslal na shinsu, čiže certifikáciu priamo do Japonska, cena by ešte vzrástla.

O koľko?

Mohol by to byť 5– až 6-násobok sumy, ktorú som spomínal. Treba dodať, že meče stredných kvalít sa bežne predávajú za 10– až 20-tisíc eur. Sú aj výnimočné meče za milióny, no to musia byť katany v perfektnom stave a od tých najslávnejších kováčov.

Akú hodnotu mali meče samurajov v minulosti?

Hodnota meča sa v istých obdobiach pohybovala na úrovni hodnoty domu. To znamenalo, že ak chcel mať nejaký aristokrat vlastných samurajov, musel byť naozaj veľmi zámožný, ak im chcel dať vyrobiť meče. Brusiči mali veľmi významné spoločenské postavenie. Podaktorí bývali priamo v paláci šóguna a mimoriadne precízne sa starali o ich čepele uložené v zbierkach.

Tomu sa vlastne chcete venovať aj vy. Starostlivosti o tie najcennejšie artefakty. Máte pritom len zopár kolegov v Európe. Je pravda, že sa toto remeslo stáva čoraz vzácnejším aj v Japonsku?

Je to tak, už aj v Japonsku to vnímajú ako raritné remeslo. Majstri skúšajú nájsť ľudí, ktorí by dokázali vytrvať. Žiaci začínajú v útlom veku, už ako 12– či 13-roční, no mnohí si po štyroch rokoch zmyslia, že idú robiť radšej nejaký šport. Aj v Japonsku je problém prilákať mladých späť k tradičným remeslám. Majstrov žiak Hirotaka Miura mi povedal, že sensei ma prijal, pretože sa mu páči moja práca, môj vytrvalý záujem, ale tiež aj preto, že chce pracovať so zahraničným študentom.

Znamená to, že sa tá tradičná časť japonského sveta o čosi viac otvára svetu?

Možno. Kedysi nesmeli zahraniční hostia ani len nakuknúť do tradičných dielní. Dnes je už viac ľudí, ktorým to dovolili, no stále tam platia určité obmedzenia, čo si človek môže odfotografovať, pozrieť. Nuž a dostať sa k majstrovi do učenia, tak to je výnimočné, čo mi tam pri poslednej návšteve stále pripomínali.

Môže Európan niečím obohatiť také staré remeslo?

Začal som používať istý druh minerálu, neprezradím aký, no Japonci mi naznačili, že som možno prišiel na nejaký nový spôsob. Že je šanca, aby som vniesol inováciu do jednej špeciálnej techniky. Čo ma dosť udivilo a potešilo. Pri brúsení mečov platia prísne pravidlá, ak chcete zviditeľniť štruktúru kalenia. Sú to miniatúrne veci, ktoré si laik sotva všimne. A veľa ľudí by si povedalo, že načo sa taký meč vôbec leští rôznymi kamennými prachmi či olejmi. Veď to stačí naostriť na elektrickej brúske a hotovo…

Je to teda výlučne ručné remeslo?

Keby sa toho dotkol stroj, tak meč stráca svoju dokonalosť a hodnotu umeleckého diela. K tomu sa vie človek prepracovať len vďaka svojmu srdcu, umu a vnútornému pokoju.

Meče, ktoré sú v Japonsku zapísané medzi národné poklady, sú nedotknuteľné a dokonca aj neodfotografo­vateľné. Človek si môže robiť len nákresy. Vy ste sa však pohybovali blízko vážených majstrov, dostali ste sa k nejakému skvostu predsa len bližšie?

Meče, ktoré boli v múzeách, sme nesmeli chytať. No tie, ktoré mal majster v dielni, som si mohol dokonale preštudovať, mohol som ich zobrať do ruky. Akurát som na nich nesmel pracovať. Podarilo sa mi však získať informácie, za ktoré by všetci tí, čo študujú tento smer, dali veľa. Študoval som zblízka napríklad naginatu, čo je čosi ako halapartňa. Obávaná zbraň, dlhá čepeľ na dvojmetrovej palici. V Japonsku sú ďalšie historické zbrane, ku ktorým sa možno neviažu také pútavé príbehy ako k samurajským mečom. Nuž a z mečov som smel študovať napríklad O suriage Bizen Soshu Katana Sadutsana z obdobia Nambokuchio jidai, čo sú roky 1334 až 1392…

Ako vlastne Japonci vnímajú európske meče zo stredoveku?

Naše európske meče sú veľmi pútavým študijným materiálom pre ázijských remeselníkov. Keď som im rozprával o histórii Nitry, o našom hrade, ukazoval som im fotografie a rôzne propagačné materiály, tak na nich zapôsobil obrovský bronzový meč, ktorý je zabodnutý v zemi na pešej zóne. Zaujalo ich to a jeden z brusičov mi prezradil, že našiel veľmi podobné znaky na jednom veľkom európskom meči z raného stredoveku. Mal podobné črty ako japonský meč, čo sa týka kryštalickej mriežky kovu.

Ako to možno vysvetliť?

Už sme hovorili o svietivej bielej línii hamon, ktorá vznikne po zakalení a má rôzne tvary. Nuž a niečo podobné sa nachádza aj na veľmi starých mečoch v Európe. Zrejme to dokazuje, že aj európski kováči používali kedysi veľmi čistý materiál bez prímesí. Postupom času sa pridávali rôzne ďalšie chemické prvky, zdokonalila sa výroba ocele. Tá je veľmi potrebná pri výrobe rôznych nástrojov, no pokiaľ ide o meče, nedá sa využiť. Znie to možno paradoxne, ale z tej najtvrdšej ocele by sa meč nedal vôbec vyrobiť. Rozbil by sa ako sklo.

A je skutočne pravda, že sa japonský meč nikdy nezlomí?

Japonský kováč sa snaží dosiahnuť balans medzi funkčnosťou a určitými princípmi. Hľadá harmóniu medzi mäkkosťou a tvrdosťou. Ak dokáže skĺbiť tieto dva aspekty, prepojiť extrémne tvrdú časť čepele s jej pružnou časťou, tak je minimálna šanca, že sa meč zlomí. Meč má navyše vďaka svojmu zakriveniu v sebe určité napätie, po náraze vibruje. A znalci dokážu podľa štruktúry zakalenej časti meča povedať, či skutočne niečo vydrží.

Viacerí vás odhovárali, aby ste do toho nešli, že tomu prepadnete a nebude cesty späť…

Aj teraz v Japonsku mi povedali, že ma čaká veľmi ťažké obdobie. A že v budúcnosti to bude ešte horšie, pretože biznis s mečmi nie je každodenná záležitosť… Nuž jediné, čo by ma mohlo odradiť, by bolo asi zranenie. Musím si na seba dávať veľký pozor, aby som bol plne funkčný. Venujem sa napríklad japonskému šermu kendo. Pozývali ma aj do nitrianskej partie, ktorá cvičí aikido, no musel som ich odmietnuť, pretože súčasťou ich umenia bývajú aj tvrdé pády. Radšej si vybehnem na nejakú ľahkú turistiku, na kopce v okolí Nitry, aby som si prečistil hlavu. Aby som pri práci nespravil chybu, ktorá by sa nedala napraviť…

Spoznali ste v Japonsku tajomstvo koncentrácie?

Už na predchádzajúcej návšteve som sa majstra Tamakiho opýtal, na čo myslí, keď pracuje. Či robí nejaké špeciálne rituály. A on mi odpovedal, že je to každodenná práca, ktorá musí byť spravená. Vtedy som pochopil, že v tom nie je nič špecifické. Je to skutočne len pokojný prirodzený prístup, ktorý musí vychádzať zo srdca.

Martin Horňák (1977)

brusič japonských mečov

  • Vyštudoval obrábanie kovov.
  • Prvú návštevu Japonska absolvoval spoločne s českým kováčom Pavlom Bolfom v roku 2013, majstri im vtedy dovolili podieľať sa na výrobe japonských mečov priamo vo svojej dielni.
  • Joji Tamaki, uznávaný brusič japonských mečov, ho začiatkom roka 2015 prijal ako svojho žiaka do dielne pri meste Kjóto.
  • Tomuto remeslu sa v Európe venuje len zopár ľudí, je na ústupe aj v Japonsku.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Japonsko #zbrane #remeslo #železo