Sviatky sú najlepším zrkadlom spoločnosti

Čo vás viedlo k tomu, zaoberať sa témou sviatkov. Je stále aktuálna aj v 21. storočí?

Priviedli nás k tomu práve ustavične sa opakujúce novinárske otázky viažuce sa k jednotlivým sviatkom. Takže už na základe nich sme usudzovali, že táto téma ľudí stále zaujíma. Po roku 1989 totiž zároveň so spoločenskými zmenami prišlo aj k posunutiu významov niektorých sviatkov, prípadne k prieniku úplne nových. Preto sme sa okrem Vianoc, výročia SNP v knihe zaoberali napríklad aj Halloweenom.

Základný výskum o týchto troch sviatkoch ste uskutočnili v rokoch 2011 až 2013. Je funkcia sviatkov v súčasnosti iná ako kedysi?

Jestvovali predpovede, že v postmodernej spoločnosti budú ľuďom pripadať rituály spojené so sviatkami skostnatené. Že pre súčasného človeka bude zvláštne, ak nie nepotrebné či nelogické vyjadrovať sa vo sviatočné dni formou nejakého rituálneho správania. No aj vďaka tomuto výskumu sme zistili, že to nie je pravda. Funkcia sviatkov sa nemení. Ľudia vždy delili a stále delia svoj čas na každodenný, teda stály, ktorý plynie, a potom na sviatočný, ktorý tvoria akési medzníky, ktoré ľudia špeciálne prežívajú. Buď si ich spájajú s nejakými rituálmi, alebo nekaždodenným správaním. A práve takýmto dňom ľudia hovoria sviatok.

Čo si môžeme predstaviť pod tým pojmom – nekaždodenný?

Od staroveku išlo o akýsi priestor voľnosti. Svet naopak. Často k sviatkom patrilo veľa zábavy, jedla, bujnenie, či dokonca zrušenie konvencií na krátky čas.

Určite však ľudia takto neprežívajú každý z 32 dní, ktoré sú štátom ustanovené ako sviatočné…

To nie. Ale sviatkom ľudia nazvú akékoľvek vytrhnutie z každodennosti. Pre milovníka hudby môžu byť Bratislavské jazzové dni hudobným sviatkom, blížiace sa majstrovstvá sveta v hokeji zase časť ľudí označuje ako športový sviatok. Takže ľudia nemusia za sviatky považovať tie, ktoré sú napríklad určené štátom, ale aj úplne iné dni či udalosti.

Neviazali sa kedysi sviatky skôr k cyklom v prírode? Povedzme k slnovratom.

Áno, množstvo rituálov súviselo s agrárnou kultúrou a vierou v posmrtný život. Neskôr, už začiatkom nášho letopočtu, sa k nim pridali dátumy dôležité pre kresťanskú cirkev, no tie často len kopírovali už zaužívané sviatočné dni. Cirkev k nim pritiahla svoj výklad i rituálnu prax a dátum formalizovala ako kresťanský sviatok. V ranej feudálnej dobe bolo pôsobenie cirkvi totálne, ovládala všetky časti života spoločnosti, preto si mnohé antické, či dokonca predkresťanské rituály mohla takpovediac privlastniť.

Sviatky, ktoré sa odvolávajú na výročia v histórii, už však tvoria úplne novú líniu. Tie sa predsa neviažu na prírodné javy či pohanské zvyky.

Áno, tieto takzvané politické sviatky sa začali objavovať až od 19. storočia a súvisia s rozvojom modernej spoločnosti, ako aj s európskym nacionalizmom. V tomto období totiž začali vznikať národom definované štáty a s ich tvorbou súvisí aj vytváranie ich histórie. Aby obhájili svoje miesto na mape Európy, potrebovali vytýčiť míľniky svojej minulosti. A tak sa začali niektoré udalosti cyklicky pripomínať, čím štát dával najavo, ako funguje, čo je preň dôležité.

Platí to dodnes?

Stačí sa ohliadnuť niečo vyše dvadsať rokov dozadu. Samostatná Slovenská republika vznikla 1. januára 1993 a už v októbri toho istého roku sme mali samostatný zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. Značí to, že aj na konci 20. storočia potreboval štát postaviť míľniky, prakticky hneď pri vzniku štátnosti si vykolíkovať priestor, ktorý definuje vzťah k vlastnej minulosti. Dnes máme takto legislatívne ukotvených viac ako tridsať dátumov, pričom narastá počet politicky definovaných dní, ktoré nám štát predkladá ako míľniky alebo ideové vzory.

Veľkú noc ľudia vnímajú cez šibačku, Vianoce cez rozdávanie darčekov, oba sviatky zároveň aj cez rôzne cirkevné zvyklosti. Dá sa aj pri politických sviatkoch hovoriť o nejakých rituáloch?

Moderné štáty sa správajú podobne ako cirkvi kedysi počas slávenia veľkých barokových sviatkov. Stále venujú obrovskú energiu tomu, aby ukazovali ľudu svoju vlastnú rituálnu prax. V modernej dobe ide najčastejšie o státie na tribúnach, prednášanie prejavov, o to, čo tieto prejavy obsahujú. A to sa môže meniť aj každé štyri roky. Niekedy ide len o to, či sa vôbec politik na nejakom výročí zúčastní. Toto všetko sú dôležité správy pre spoločnosť, prostredníctvom nich sa buduje obsah štátu a symbolicky, cez výklad minulosti, sa presadzuje jeho moc medzi občanmi.

V publikácii však spomínate úvahy sociológia Jana Kellera o kolektívnom ignorovaní štátnych sviatkov. Nevychádza teda snaha štátu nazmar?

Pre politikov sú sviatky veľmi dobrým nástrojom, ako zistiť, pokiaľ siaha ich moc. Koľko ľudí, stúpencov či voličov sa pridá k ich ideám, respektíve k interpretácii ich pohľadu na daný pamätný deň. Kellerova teória nášmu výskumu skôr určila hranice, aby sme nezabúdali, kde sú limity pôsobenia štátnej moci. No tým, že počas sviatkov sa chcú vyjadriť vždy všetky skupiny, ktorých sa problematika týka – dobre je to vidieť napríklad pri výročiach Slovenského národného povstania – hrajú sviatky stále dôležitú úlohu, napriek ignorovaniu veľkej časti obyvateľstva.

Čo vlastne Keller tvrdí o ignorovaní sviatkov?

Podľa neho bola centralizáciou moci medzi neprehľadným sociálnym kolosom modernej spoločnosti a jednotlivcom postavená bariéra nezáujmu. Ani moderný štát neprestal určité dní vyhlasovať za doslova posvätné, označovať ich za sviatky všetkých svojich občanov a dokonca im ich takpovediac darovať v podobe uzákoneného pracovného voľna. Jednotlivec sa však pragmaticky identifikuje s menším sociálnym priestorom, orientuje sa teda na svoju rodinu, úzky okruh priateľov, príbuzenstvo a susedov. Celoštátne sviatky míňajúce sa svojim cieľom, ktoré nikoho nestmeľujú, tematizuje Keller ako príležitosť pre ľudí na vzdialenie sa, na dočasný únik zo spoločnosti.

Praktizujú teda rituály politických sviatkov len politici a záujmové skupiny?

Aj keď môže byť človeku obsah sviatku absolútne ľahostajný, už len tým, že v tomto čase ide povedzme do záhrady, športuje alebo ide za priateľmi, vytvára akési vlastné súkromne rituály. Citujúc Kellera – v období sviatkov sa v miliónoch izolovaných rodín a krúžkoch priateľov odohráva rovnaký ceremoniál sviatočnej pohody.

Je jedinou motiváciou pri sviatkoch deň voľna?

Tak voľno sa vždy hodí. A ideálne v piatok, aby ten únik od každodennosti bol čo najdlhší.

Pýtam sa preto, lebo v rámci výskumu ste monitorovali aj reakcie ľudí v internetových diskusiách pod článkami o možnom rušení niektorých sviatkov. Bol to hlavný motív obhajoby sviatkov?

Vo všeobecnosti áno. Ale keď sa začal spomínať nejaký konkrétny sviatok, ukázalo sa, že ľudia majú veľmi jasne sformulované názory na význam pripomínania jednotlivých štátom uzákonených dátumov. Poznajú históriu a svoj osobný postoj nezatvárajú do rôznych opatrných klišé ako politici. Zároveň však dokážu tolerovať sviatky, ktoré im nič nevravia, a voľný čas využiť inak – po svojom.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Katarína Popelková Etnologička Katarína Popelková.

Naozaj? Mne sa zdá, že napríklad taký Halloween má aj mnohých odporcov. Označujú ho za cudzí, či dokonca satanistický sviatok…

Tá kritika však nejde od občanov, vyvolávajú ju silné inštitúcie. Štát alebo v tomto konkrétnom prípade cirkev. Tie nikdy nestrácajú vôľu vylúčiť z kruhu sviatkov udalosti, ktoré sú podľa nich škodlivé.

V súvislosti s novými sviatkami sa často objavuje aj názor, že sú skôr produktom marketingu než tradície.

Marketing jednoznačne veľmi jasne vstupuje do sviatkov, a nielen tým, že sa na nich obchodníci takpovediac vezú. Reklama spoluvytvára aj obsah, náplň sviatkov. Nie tých tradičných, tam obchodníci iba oznamujú – príďte k nám, u nás dostanete všetko, čo treba mať. Pri tých nových – ako je povedzme aj Valentín – však ľudí konkrétne vyzývajú: príďte si k nám kúpiť červenú spodnú bielizeň, červené ruže. Tie na Valentína nemôžu chýbať. Vlastne ukazujú ľuďom, čo by malo tieto sviatky tvoriť.

A čo hovoríte na večne opakujúcu sa tému komerčných Vianoc, ktoré stratili svoj "pravý duch”?

To, čo sa označuje ako komercionalizácia, často býva len transformácia zvykov na súčasné pomery. Dám najskôr iný príklad než Vianoce. Nedávno sme tu mali Veľkú noc a krátko pred ňou k nám do ústavu telefonovala redaktorka z rozhlasu, ktorá chcela vedieť, prečo ide dnešným malým chlapcom pri šibačke už len o peniaze. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to naozaj tak. Ale potom si uvedomíte, že pre tých osem- či deväťročných chlapcov je veľmi dôležité vzájomné porovnávanie. Kedysi boli dôležité vajíčka, lebo sa z nich dalo spraviť jedlo k večernej zábave. Dnes si veci skôr kupujeme, než dopestujeme, takže si chlapci porovnávajú, kto koľko vyšibal peňazí. Ale ten rituál obchôdzok a návštev ostáva takmer rovnaký.

A Vianoce? O tých píšete aj vo vašej publikácii.

Vianociam sa v knihe venovala kolegyňa Zuzana Beňušková. V rámci výskumu napríklad zostavila kalendár rôznych dobročinných akcií od novembra až do Vianoc a zistila, že ich je naozaj neúrekom. Opäť – kedysi sa vinšovalo a to obdarúvanie sa robilo iným spôsobom, dnes sú tu zbierky a charitatívne akcie. Jasné, že všadeprítomná reklama ženie ľudí viac do nákupov, ale to obdarúvanie je stále len rituál. Môžeme teda povedať, že Vianoce sa skomercionali­zovali, ich funkcia však ostáva.

Ostáva aj napriek turbulenciám 20. storočia, keď sme sa od Ježiška cez deda Mráza dostali až k Santa Clausovi?

Dlhé desaťročia za minulého režimu sa potláčali náboženské prejavy na verejnosti, čo sa týkalo aj Vianoc, napriek tomu si doma ľudia tie tradície udržovali. Po roku 1989 sa do verejného života náboženské prvky vrátili, ľudia však už celkom neopustili ani niektoré naučené rituály a označenia z predchádzajúcich vyše štyridsiatich ro­kov.

Týka sa to napríklad aj prvého mája, ktorý tu máme onedlho?

Práve kolegyňa Beňušková sa zaoberala aj oslavami Sviatku práce v období socializmu. Tam zistila etnografickým pozorovaním, že hoci to bol sviatok veľmi ideologicky vyhranený, rituálne zošnurovaný a jeho priebeh kontrolovaný, ľudia z týchto osláv neutekali okamžite domov do súkromia, ale ostávali vonku aj popoludní, strávili ho so známymi, s priateľmi. Po páde režimu sa však verejnosť voči starému spôsobu slávenia výrazne ohradila, takže v súčasnosti slúži len istej názorovej skupine. To však nemusí znamenať, že rituál popoludňajších prechádzok by zmizol tiež.

Dáva to odpoveď na otázku, čo je sviatok? Že nanútené prvomájové sprievody boli podľa oficiálneho režimu sviatkom, no čas ukázal, že ním neboli. Zatiaľ čo spontánne popoludňajšie prvomájové stretnutie či posedenie v prírode pre ľudí znamená sviatok naprieč režimami…

Nedáva, keďže nemáme k dispozícii žiadny reprezentatívny výskum, či ľudia prvomájové sprievody brali kedysi ako sviatky, alebo nie. Spôsob slávenia a výklad významu niektorých sviatkov produkovaný komunistickým režimom, napríklad pri Sviatku práce alebo MDŽ, však stále ostávajú silným politickým nástrojom. Aspoň do doby, kým žije generácia, ktorá si pamätá ich starý obsah.

Dá sa povedať, ktorý sviatok najviac spája a ktorý najviac rozdeľuje Slovákov?

Opäť nám chýbajú reprezentatívne výskumy, ale zaujímavé sú tri sviatky – Sviatok všetkých svätých, Pamiatka zosnulých a Halloween. K tejto trojici dátumov sa nám v spolupráci s agentúrou Focus podarilo zrealizovať reprezentatívny kvantitatívny výskum. Z neho vyplynulo, že 90 percent opýtaných spája tieto dni s praxou navštevovať cintoríny a spomínať na zosnulých. Čo je úžasná akceptácia. Tieto sviatky tvoria obdobie, ktoré sa na Slovensku označuje súhrnne ako dušičkové alebo Dušičky. Ľudia ho vnímajú ako istý celok a často nevedia, ktorý sviatok pripadá na ktorý deň.

A sviatok, ktorý rozdeľuje?

Zo sviatkov, ktoré sme doteraz preskúmali, je to výročie Slovenského národného povstania. Polarizácia spoločnosti sa začala už vtedy, keď sa pripravovalo uzákonenie tohto sviatku. Proti sebe tu stoja dva tábory. Jeden Povstanie vníma ako prihlásenie sa k modernej protifašistickej Európe, druhý ako komunistický puč, ktorý bránil pokračovaniu slovenskej štátnosti. A opäť – oba tábory využívajú tento sviatok na to, aby nahlas deklarovali svoje názory.

Vyvoláva podobný rozpor aj výročie konca druhej svetovej vojny?

Áno, už len svojím dátumom. Ak si pamätáte, kedysi sa oslavovalo 9. mája, v Rusku sú dodnes oslavy práve v tento deň. Táto diskusia však neprebieha len u nás, ale v celej Európe, teraz možno ešte výraznejšie. Ďalej tu ľudia spätne hodnotia udalosti, ako bolo Pražské povstanie, či odkaz ruských i amerických osloboditeľských vojsk a tak ďalej.

Má na verejnosť a jej vnímanie sviatkov vplyv to, či sa o nich vedie diskusia aj inde v Európe? Napríklad teraz pri výročí 70 rokov od konca druhej svetovej vojny?

Diskusie a prílev nových faktov a interpretácií ovplyvňujú podľa našich zistení vnímanie samotnej udalosti, ktorá je základom sviatku, teda i záujem jednotlivých názorových skupín. Z hľadiska oslavnej praxe a intenzity pripomínania tzv. politických sviatkov majú v roku okrúhleho výročia politické skupiny, štát, ale tiež aj cirkev snahu intenzívnejšie ich pripomínať a venovať ich oslave viac rituálnej pompéznosti a okázalosti, prípadne deklarovať nezáujem. A občania takisto.

Sú sviatky teda aj príležitosťou na to, aby človek definoval svoj názor, príslušnosť ku skupine?

Toto je určite veľmi významná funkcia sviatkov. Pre človeka je veľmi dôležité budovať si príslušnosť ku skupine a práve počas sviatkov sa vytvára vhodná príležitosť ju viditeľne a nahlas deklarovať. Sviatok je výborná príležitosť na to, aby nás druhí vedeli čítať. Keď niekto povie, že my sme celá rodina boli na Veľký piatok na spovedi, nehovorí to ako privátnu vec, niečo tým deklaruje. Rovnako ako keď niekto zdôrazní, že na Veľký piatok bol celý deň pomáhať vo vinohradoch.

Keď spomínate ten vinohrad… Vráťme sa opäť k počiatkom sviatkov. Kedysi si napríklad cirkev prisvojila predkresťanské sviatky, ktoré vychádzali z kolobehu prírody. Môže sa dnes stať, že sa časom ľudia takzvaným politickým sviatkom prispôsobia tak, aby ich mohli prakticky využiť opäť v súlade s prírodou?

Jedna moja kolegyňa zo žartu hovorí, že keby nebolo 8. mája, nemali by ľudia kedy sadiť zemiaky. Ale nie je to len žart, ono sa to naozaj často deje. Jedna americká religionistka hovorí, že aby sme lepšie analyzovali spoločnosť, mali by sme si skôr všímať rituály, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú ako rituály. Veľmi často práve takýmito činnosťami dávajú ľudia do okolia symbolické správy. Sviatkový rituál teda naozaj nemusí byť niečo, čo má veľkú mieru sakrálnej charakteristiky alebo symbolizmu.

Čo teda znamená sviatok na Slovensku v 21. storočí pre obyčajného človeka?

Toto je jediné, čo sme vlastne nezisťovali. Otázka bola symbolická, nás zaujímali funkcie, ktoré sviatky plnia a škála významov, ktoré sú im reálne pripisované. Nešli sme na individuálnu rovinu, odpovede sme hľadali v širokochápanom verejnom diskurze. Aby naše výsledky neboli privátne a individuálne, ale spoločenské. A okrem toho, čo som už spomínala, že sviatok je stále momentom, keď ľudia vyhľadávajú čosi nekaždodenné, môžem povedať, že sviatky sú aj naozaj výborným zrkadlom spoločnosti. Máloktorý jav pri jeho vedeckom skúmaní pootvára dvere do spoločnosti práve tak ako sviatky.