Pátracia loď nie je riešenie. Zachráni však tisíce životov

28.04.2015 06:00
lekár, afrika, černoška, lekári bez hraníc,...
Pracovníčka Lekárov bez hraníc ošetruje mladú ženu po strastiplnej plavbe cez Stredozemné more. Autor:

Počas tretieho aprílového víkendu zahynulo v Stredozemnom mori za jednu jedinú noc viac ľudí, ako zomrelo pri teroristických útokoch na území Európy za posledných tridsať rokov!

Na rybárskej lodi cestovalo z Líbye po mori za lepším životom asi 950 ľudí, jej stroskotanie prežilo iba niekoľko desiatok duší. Medzi prvých, ktorí týmto ľuďom poskytujú pomoc, už dlhé roky patria profesionáli z medicínskej neziskovky Lekári bez hraníc. Riaditeľ tejto organizácie pre Česko a Slovensko Pavel Gruber v rozhovore pre Pravdu zdôraznil, že kontroverzne vnímaný problém vyrieši len trpezlivosť a vecné argumenty bez populizmu.

Ošetrovali ľudia z vašej organizácie aj utečencov poslednej obrovskej tragédie, ktorí prežili?
Nemôžem to v tomto momente potvrdiť s istotou, ale na pobreží máme viacero tímov, ktoré pomáhajú presne v takýchto situáciách, takže je možné, že niektorí zranení prešli ošetrením u našich ľudí. S istotou viem povedať, že priamo na mori sme im určite zatiaľ nepomáhali. Túto novú službu spustíme až druhého mája.

Kde v Stredomorí pôsobia vaše tímy a ako?
Lekári bez hraníc v tejto oblasti fungujú už viac ako desaťročie. Momentálne máme stabilné skupiny na juhu Sicílie, na Lampeduse a na gréckych ostrovoch. Všetky tímy poskytujú základnú lekársku starostlivosť tým utečencom, ktorí prídu do záchytných centier.

V akom stave utečenci prichádzajú? Aké zranenia, choroby si najčastejšie privážajú?
Ťažko sa mi zovšeobecňuje, je to totiž veľmi rôznorodá škála problémov. Určite však mnoho ľudí prichádza v zbedačenom stave, viacerí trpia absolútnou dehydratáciou, sú spálení od slnka. Časté sú aj vážne psychické problémy, či už pre samotný útek z domova, alebo strašnú cestu cez more. To sú záležitosti, ktoré by očakával každý, ale naše tímy riešia aj špecifické a nečakané problémy.

A to sú aké?
Uvedomte si napríklad, z akých podmienok prichádzajú utečenci zo Sýrie. Ak trpia nejakou dlhodobou chorobou, je takmer isté, že v posledných týždňoch či mesiacoch nemali prístup k liekom. Naši ľudia teda pomáhajú aj diabetikom, ktorým dlho chýbali lieky na cukrovku. Alebo, povedzme, pacientom s vysokým krvným tlakom, ktorým sa bez liečby stav takisto dlhodobo zhoršoval, a preto potrebujú akútnu pomoc. Prichádzajú aj tehotné ženy, dokonca sme boli pri viacerých pôrodoch, ktoré prebehli bezprostredne po takejto ceste. To spektrum je naozaj široké.

Spomínali ste psychické problémy utečencov. Je to v takejto situácii vôbec priorita?
Je to veľmi často sa vyskytujúci problém, a preto je súčasťou každého nášho tímu aj psychológ. Vďaka tomu, že v oblasti pôsobíme už dlhé roky, máme dostatok skúseností, aby sme ľudí upokojili a pripravili na to, čo sa bude diať ďalej, čo asi môžu očakávať.

Tých miest, kde môžu utečenci doplávať, je viacero. Ak nezasahujete priamo na mori, ako sa presúvate? Ako sa vlastne dozviete o tom, že vás niekde potrebujú?
V praxi je naše pôsobenie veľmi úzko previazané s talianskymi úradmi a ich pobrežnou strážou. Funguje to tak, že keď zistia, že je na mori loď, ktorá je v nebezpečenstve, okamžite zalarmujú aj Lekárov bez hraníc. Naši ľudia, ak nie sú práve v danom záchytnom tábore, sa nalodia a vyrážajú na miesto, kam doplávajú aj utečenci. Sú teda v prvej línii tých, ktorí utečencom poskytujú odbornú pomoc.

Čo sa zmení od 2. mája, keď budete pôsobiť aj na mori?
Je to naša reakcia na zhoršujúcu sa situáciu v oblasti. V spolupráci s MOAS (organizáciou na pomoc migrantom prekonávajúcim more – pozn. autora) spúšťame aktívne vyhľadávanie na mori. Prepravnú časť projektu má na starosti náš partner, našou zodpovednosťou bude, prirodzene, lekárska starostlivosť vykonávaná priamo na lodi.

Koľko vašich lodí bude v Stredozemnom mori?
Jedna.

Len jedna? Má to vôbec význam?
Pozrite sa na to takto. Vlani takáto loď, a to ešte bez našej pomoci, zachránila za dva mesiace tritisíc ľudí. Tento rok bude na mori pôsobiť až šesť mesiacov… Posádku tvorí 20 ľudí, pojme však až 400 pasažierov, loď má k dispozícii dva nafukovacie člny s pevným dnom, dva drony na aktívne vyhľadávanie na mori. Ktoré vďaka tejto technike môžeme robiť a aj budeme. Uvedomujeme si, že je to naozaj len kvapka v mori, že to vonkoncom nemá byť riešenie situácie. Ale pre každý jeden zachránený život to zmysel má.

Je vaša účasť priamo na mori aj reakciou na vlaňajšie zrušenie záchrannej operácie talianskeho námorníctva s názvom Mare Nostrum, ktorú Taliani prerušili pre nedostatok financií od európskych vlád?
Áno. A je možné, že v budúcnosti náš projekt nezostane len pri jednej lodi. Okrem toho v oblasti pôsobia ďalší – záchranné lode niektorých európskych štátov, organizácií i súkromníkov. Pre nás je to navyše aktivita, ktorá je mimo nášho tradičného zamerania. Berieme to tak, že poslaním Lekárov bez hraníc je zachraňovať ľudské životy a toto je v súčasnosti najefektívnejšia cesta, ako ich zachrániť, možno aj niekoľko tisíc. Preto sme sa rozhodli do toho ísť.

Na ostrove Lampedusa pôsobíte už od roku 2002. Čo sa zmenilo na vašom pôsobení za tých trinásť rokov?
Na našej práci sa vlastne nič podstatné nemení. V záchytných centrách poskytujeme lekársku pomoc. Mení sa však celková situácia v oblasti Stredozemného mora. K horšiemu.

Prečo?
Hlavný dôvod je veľmi jednoduchý. Európa uzatvára iné hranice. Na grécko-tureckej hranici je bariéra, na bulharsko-tureckej takisto… Utečenci skrátka strácajú možnosť, ako sa dostať po suchej zemi do Európy, a tak sú hnaní do rúk pašerákov. A nezostáva im iné, len si vybrať tú najnebezpečnejšiu cestu cez Stredozemné more. Potom sú tu aj ďalšie príčiny. Negatívne k situácii prispieva vývoj situácie na Blízkom východe, postup Islamského štátu, nekončiaci sa konflikt v subsaharskej Afrike, teda v Eritrei, Somálsku, či v Stredoafrickej republike. Všetky tieto faktory spolu prispievajú k tomu, že situácia je naozaj čoraz horšia.

Vaše tímy pracujú aj v krajinách, odkiaľ ľudia utekajú. Nie je šanca ich tam v pozitívnom zmysle slova zadržať, alebo aspoň im zlepšiť podmienky v utečeneckých táboroch, aby ich nemenili za potenciálny hrob v Stredozemnom mori?
Áno, sme vlastne v unikátnom postavení, lebo naši pracovníci sú aj v ohniskách konfliktov a ľudí na úteku stretávame takpovediac na oboch brehoch. Aby sa zlepšila situácia v domovských krajinách či v táboroch, to naozaj nie je v našej kompetencii a ani nám to neprislúcha komentovať. Môžem však povedať toľko, že tí ľudia robia úplne zúfalé kroky predovšetkým preto, že sú v existenčne hraničnej situácii a často jediné, po čom túžia, je bezpečie a pokrytie základných životných potrieb. Keby im vedel v domovskej krajine niekto zabezpečiť aspoň toto minimum, v živote by sa na takúto nebezpečnú cestu nevydali.

O tom celý uplynulý týždeň hovorili aj európski lídri. Že treba riešiť korene problému priamo v krajinách, odkiaľ ľudia utekajú. Čo by ocenili vaše tímy, keby sa tam zlepšilo?
Aj pre nás je to bezpečnosť. Lekári bez hraníc napríklad dlhodobo kritizujú situáciu v Sýrii, kde neexistuje rešpekt k neutralite a nestrannosti humanitárnej pomoci. Útočia na nás obe strany, je veľmi náročné dodávať v tejto krajine ľuďom humanitárnu pomoc, poskytovať nejakú zdravotnú starostlivosť. Takže ak by sa toto zmenilo, bol by to veľký krok vpred.

Pomôže tu Európa?
Neviem, či práve to je v silách európskych štátov. Každá z bojujúcich strán má svojich sponzorov, lídrov, takže skôr by som očakával, že ten tlak by mohol prísť z tejto strany.

Aké konkrétne negatívne skúsenosti mali vaši ľudia v Sýrii?
Práve v januári to bol rok, čo v tejto krajine zadržali piatich našich kolegov. Pustili ich až po piatich mesiacoch. To bola posledná kvapka a dôvod, prečo sme zo Sýrie museli stiahnuť náš medzinárodný personál. Pretože sme im skutočne nemohli garantovať bezpečnosť.

Neprichádza reakcia Európy pomaly? Podobne ako keď vlani svet veľmi nepružne reagoval na epidémiu eboly v západnej Afrike. A to napriek naliehaniu viacerých organizácií, vrátane tej vašej, že situácia bude skutočne vážna.
O tomto probléme sa vie už dlho, aj sa o ňom dlho vedú diskusie. Verejnosť však zrejme potrebuje až takéto veľké katastrofy, aby sa vyvinul tlak na lídrov a tí niečo skutočne spravili. Problémom je, že ide o kontroverznú tému. Riešenie tohto problému nie je pre Európanov populárnou agendou, väčšina európskych štátov sa ho preto snaží ignorovať. Naša organizácia, ale aj mnohé iné, v súvislosti s utečencami dlho upozorňovala, že naozaj nemôžeme zatvárať oči pred tým, ako ľudia zomierajú v mori po stovkách. Ale akosi to nerezonovalo. Azda až teraz. Po katastrofe.

Riaditeľ Lekárov bez hraníc pre ČR a SR Pavel...
Riaditeľ Lekárov bez hraníc pre ČR a SR Pavel Gruber. Autor: Lekári bez hraníc

Pavel Gruber (1973)

riaditeľ Lekárov bez hraníc pre ČR a SR

  • Vyštudoval Fakultu sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe so špecializáciou na medzinárodné vzťahy.
  • V 90. rokoch pôsobil krátko s organizáciou Člověk v tísni v Bosne, po skončení vojny odišiel do súkromného sektoru.
  • K humanitárnej pomoci sa vrátil v roku 2006, keď pracoval v Charite ČR.
  • V českej pobočke Lekárov bez hraníc pôsobí od roku 2011, v súčasnosti ako jej riaditeľ. Zúčastnil sa na misiách v Indonézii a na Haiti.

Kontroverznou témou je to aj v krajinách, ako je Slovensko a Česko, ktorých sa utečenci vlastne skoro vôbec netýkajú. Všimol som si, že aj na facebookovej stránke Lekárov bez hraníc ste pod príspevkom o poslednej tragédii museli skrývať rasistické príspevky. Ako možno verejnú mienku zmeniť?
Ja si myslím, že jedinou cestou by bola trpezlivá, vecná debata. Keby sa týchto tém nechytali len populisti, ktorí všetko vždy zjednodušia, a tým zavádzajú. Napríklad tvrdia, že záchranné akcie na mori, akú o pár dní spúšťame aj my, len motivujú utečencov, aby si cestu cez Stredozemné more vyberali ešte častejšie.

A nie je to tak?
Môžete si porovnať aktuálne štatistiky z dvoch posledných rokov a zistíte, že to nie je pravda. Dobre medializovaná operácia Mare Nostrum začiatkom minulého roka ešte prebiehala. Utečencov za prvé tri mesiace 2014 však bolo menej, ako za január, február a marec 2015, keď sa žiadna veľká záchranná akcia nekonala. Vyvracia to teda argument, že lepšia sieť záchrany by utečencov viac motivovala ísť cez more. Oni sem idú naozaj preto, že sú v zúfalej situácii.

Bez ohľadu na pohnútky utečencov, Európa sa v posledných rokoch obáva ich prívalu…
O tom prívale by sa tiež mohla viesť vecná diskusia. Momentálne je vo svete síce na úteku viac ako päťdesiat miliónov ľudí, ale viac ako 90 percent z nich zostáva na území domovského štátu alebo u jeho susedov, s ktorými krajinu spája suchozemská hranica. Predstava, že prebieha masová invázia do Európy, je teda relatívne mylná. Ten najväčší nápor utečencov znášajú krajiny ako Libanon, Turecko, Jordánsko, Etiópia, Pakistan a tak ďalej. Rád v tomto prípade používam jeden príklad zo Sýrie. Za jeden deň prijali Turecko, Jordánsko a Libanon viac utečencov ako 27 štátov Európskej únie za posledné štyri roky. Naozaj teda ide o kvapku, čo neznamená, že to nie je kontroverzná téma. Žiada sa však iná úroveň diskusie, treba zvažovať fakty a reálne riešenia a nielen si na tejto agende populisticky budovať kariéru.

Ako vlastne Lekári bez hraníc fungujú? Odkiaľ máte financie?
Naša organizácia vychádza z presvedčenia, že základným princípom kvalitne poskytovanej humanitárnej pomoci je to, aby bola neutrálna a nestranná. Aby sa poskytovala bez ohľadu na to, akého je pacient vyznania, rasy, na akej strane bojuje, z akého štátu pochádza a tak ďalej. Zároveň sme presvedčení, že aby pomoc bola naozaj neutrálna, musí byť financovaná z príspevkov drobných darcov. Preto máme peniaze asi na 90 percent práve od nich. Od štátov, či povedzme od Európskej únie alebo aj od OSN prijímame pomoc len vo veľmi obmedzenom množstve. Viete, ak máme mať postavenú nemocnicu na frontovej línii, tak chceme, aby obe strany chápali, že nerobíme medzi pacientmi žiadne rozdiely.

Najznámejším poskytovateľom zdravotnej pomoci vo svete je Červený kríž. Spolupracujete spolu?
Medzinárodný výbor Červeného kríža je pre nás najprirodzenejším a najčastejším partnerom. Funguje to tak, že keď v jednej lokalite pracuje viacero organizácií, snažíme sa naše aktivity koordinovať, aby sme si neprekrývali pole pôsobnosti.

Majú o prácu u Lekárov bez hraníc záujem aj Slováci?
V minulom roku s nami spolupracovalo štrnásť Slovákov a Sloveniek. Na rôznych pozíciách – anestéziológ, pediater, farmaceut, mali sme aj slovenských logistikov a administrátorov. Pôsobili na celom svete – dvaja v misiách v Stredoafrickej republike, ďalší v Papue-Novej Guinei, Barme, Pakistane, Afganistane, Južnom Sudáne či v Etiópii.

Ako sa do týchto krajín človek dostane? Dávate výzvy na účasť v jednotlivých misiách?
Funguje to trochu inak, všetky naše pozície sú vlastne permanentne otvorené. Človek si vyberie profesiu, na internete (mimochodom, máme aj slovenskú stránku) si môže overiť, či zapadá do kvalifikácie, či spĺňa predpoklady. Ak všetko sedí, pošle prihlášku a nasleduje relatívne dlhý proces. Musím uznať, že nie je jednoduchý, my sa dokonca snažíme každého človeka odradiť. Vysvetľujeme uchádzačom, že je to naozaj náročná práca, zisťujeme, či sú si istí, že to chcú robiť. Ak sa odradiť nenechajú, zavoláme ich na finálny pohovor a testovanie. Potom už len čakajú, akú misiu im ponúkneme. Ešte aj potom ju môžu prijať, alebo povedať nie.

Dokážete zistiť na pohovore, či to človek naozaj zvládne?
Nie je to, samozrejme, stopercentné, ale väčšina to vydrží, domov sa skôr vráti len malé percento ľudí. Ani potom to neberieme ako zlyhanie. Analyzujeme, kde sa stala chyba, či na našej strane, priamo v misii, alebo u samotného uchádzača. Ak to nebolo nič fatálne, môže skúsiť inú misiu v budúcnosti.

Čo je motiváciou Lekárov bez hraníc? Iba to noblesné – zachraňovať životy?
Je to rôzne. Samozrejme, sú ľudia, u ktorých je to iba altruistická potreba pomáhať. Niektorí sú zase akčné typy túžiace po dobrodružstve. U lekárov je to zase často profesionálna zvedavosť. Na misiách sa môžu dostať k prípadom, zraneniam či chorobám, ku ktorým by sa v Česku alebo na Slovensku nikdy nedostali.

Lekári bez hraníc

Rok 1968 bol revolučným v celej Európe. Práve počas búrlivých parížskych pouličných nepokojov sa skupina mladých lekárov rozhodla pomáhať obetiam vojen a veľkých prírodných katastrof. Nakoniec sa z nich stali Médecins Sans Frontières – Lekári bez hraníc. Organizácia sa sformovala aj vďaka rozmachu televízneho vysielania. Koncom 60. rokov už mohli ľudia na celom svete každý večer v pohodlí svojich domácností sledovať strašné zábery z konfliktov a nešťastí – medzi nimi aj z vtedy prebiehajúcej občianskej vojny v Nigérii. Práve v reakcii na hrôzy tohto konfliktu založili v roku 1971 mladí lekári spolu so zdravotnými sestrami a skupinou novinárov novú neziskovú lekársku organizáciu. Prvou misiou sa stala Nikaragua, ktorá sa v roku 1972 spamätávala po ničivom zemetrasení. Zakladatelia Lekárov bez hraníc vychádzali z presvedčenia, že každý človek má právo na poskytnutie krízovej lekárskej pomoci bez ohľadu na rasu, náboženské vyznanie či politické presvedčenie a že potreby človeka sú nadradené hraniciam krajín. Počas viac ako štyroch desaťročí sa organizácia rozrástla, dnes 3-tisíc medzinárodných a 30-tisíc miestnych pracovníkov pomáha vo viac ako 60 krajinách na svete. Prívlastok "bez hraníc” inšpiroval aj mnohé iné zoskupenia, ktoré si ho rovnako pridali do názvu (napríklad Reportéri bez hraníc). V roku 1999 Lekárom bez hraníc udelili Nobelovu cenu za mier.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Európa #Afrika #utečenci #Stredozemné more #stroskotanie #plavba #pátracie lode
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku