Sýrskym predstaviteľom sa podarilo získať späť 6-tisíc artefaktov, ktoré z krajiny prepašovali teroristi. No stále je to len zlomok. O zločinoch proti kultúre a histórii, ktoré sú k Slovensku oveľa bližšie, ako by sa zdalo, sme sa porozprávali s archeológom, politológom a odborníkom na islamský fundamentalizmus Jozefom Hudecom.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Teroristi vyplienili Mosul, Nimrud. Možno je to pre Slovákov tisíce kilometrov ďaleko, ale v skutočnosti prichádzame aj o vlastné dejiny. O aké spojivá s Mezopotámiou sme vlastne prišli?
Vyplienili napríklad mesto Hatra, čo je pamiatka, ktorá súvisí s obdobím expanzie Rímskej ríše. Je to krásne zachované antické mesto a ja stále dúfam, že nemusím používať minulý čas… Za čias Rímskej ríše bola aj časť Slovenska súčasťou tohto impéria a doslova a do písmena to znamená, že je to aj časť našej histórie. A potom sú tu viaceré lokality, ktoré majú starozákonné, biblické asociácie cez Asýrsku ríšu. Tie sú takisto, aj keď nie v hmotnej, ale skôr v ideovej rovine, súčasťou nášho kultúrneho dedičstva.
Môžu tieto barbarské zločiny proti kultúre priviesť Európanov k tomu, aby problém s Islamským štátom nevnímali ako čosi vzdialené?
Verím, že áno. Nie je riešením chopiť sa zbraní a ísť do Iraku či Jemenu bojovať za pamiatky. Ale čo môžeme urobiť, je zamedziť ich nelegálnemu nakupovaniu, posilniť vymožiteľnosť práva. Pretože väčšina z nich smeruje na európsky a americký trh. A kde je záujem, tam bude aj ponuka.
Potrebujeme prísnejšie zákony, ktoré by obmedzili priekupníkov?
Súčasne platné právo by malo byť dostatočne silné na to, aby dokázalo zabrániť nelegálnym obchodom. Je tu však iná dilema. Morálna. Niekto môže postaviť tento problém do takej roviny, že je predsa lepšie kúpiť takúto pamiatku. Hoci je rozbitá, má odseknutú hlavu, ale niekto môže tvrdiť, že ju vlastne zachránil pred úplným zničením. A práve to bude naše pole pôsobnosti. Ako sa vyrovnať s takouto argumentáciou. Uznávam, má to isté ratio, lenže, takto sa vytvára priestor na obchodovanie s nelegálne získanými pamiatkami. Ponuka sa bude zvyšovať. Ničenie bude pokračovať.
Medzi ohrozenými pamiatkami sú mnohé zo zoznamu UNESCO. Má vôbec kapacity na ochranu?
Keď si zrátame všetky pamiatky na zozname UNESCO, ktoré sa nachádzajú v Iraku, Líbyi a Jemene, dokopy je ich 19. Potom sú to ďalšie desiatky na čakateľskom zozname. Všetky tieto pamiatky predstavujú pre radikálov veľký predajný potenciál. A UNESCO nemá nástroje ani štruktúry, ktorými by ich ochránilo v takejto neštandardnej situácii, keď je vojna, nerešpektujú sa zákony a vládne násilie. Odlev pamiatok však možno obmedziť zavedením blokády. V prípade Jemenu existuje kontrola pašovania zbraní, s ňou by to bolo možné spojiť.
Aké lokality sú v súčasnosti najviac ohrozené?
V Iraku je to napríklad asýrska pamiatka Aššur, citadela v meste Arbíl, významné staroveké mesto Samarra, biblické sumerské mesto Ur, Ninive, Babylon… Treba si uvedomiť, že to nie sú jednotlivé sochy, ale rozsiahle archeologické lokality, na ktorých dosiaľ prebieha archeologický výskum. A tu hrozí nielen to, že sa poškodia pamiatky, ktoré sú známe a ktoré boli zaevidované v múzeách. Pri vykrádaní týchto miest zmiznú z nášho dosahu veci, ktoré mohli byť prevratné, ale už nikdy sa o nich nedozvieme, pretože z pokútneho kopania idú rovno do súkromnej zbierky.
Radikálov lákajú viac archeologické lokality ako múzeá. Prečo?
Keď v Egypte v januári 2011 nastal politický a spoločenský pohyb, jednou z prvých vecí, ktorú som postrehol, bolo, že pamiatkové zóny stratili stabilitu. Ich strážcovia nevedeli, na čom sú. Mnohí ustúpili, pretože ich napadli ozbrojenci a začalo sa lúpenie a hrabanie v niektorých lokalitách. A to je veľmi nebezpečné. Pamiatky v múzeách sú často popísané, skopírované v 3D. Je to nepredstaviteľná škoda, ak ich niekto ukradne či rozbije, ale aspoň vieme, že takáto pamiatka existovala. Lenže na nálezisku môže niekto vykopať niečo, o čom nemáme žiadnu predstavu. A čo je najhoršie, strácame súvislosti, vzťahy, ktoré sú neraz oveľa dôležitejšie pre poznanie dejín ako samotný predmet.
Kopú títo zberači na objednávku?
Môžu kopať na objednávku. Je fakt, že do niektorých múzeí prišli islamisti s hotovým zoznamom, čo treba vziať. Nejaký zberateľ z euroamerického priestoru má prístup k odbornej literatúre, má to naštudované a môže niekoho cielene poslať kopať. No aj tak si myslím, že väčšina z nich postupuje náhodne. Vedia len to, že je to veľká známa archeologická lokalita, kde môžu niečo nájsť.
Dá sa vôbec vyčísliť škoda, ktorú rabovaním pamiatok napáchali teroristi?
V literatúre, v časopisoch, v novinách sa pohybujú čísla v rozmedzí desiatok až stoviek miliónov dolárov. Ale tieto odhady sú podľa môjho názoru postavené na vode. Možno niekto našiel krásnu zlatú masku, ktorej zberateľská hodnota sa môže pohybovať v desiatkach miliónov…
Boli to až obrázky zničeného múzea v meste Mosul, ktoré vzbudili väčší rozruch verejnosti. Radikáli sa však do cenných artefaktov pustili už v lete 2014. A odvtedy neplienia len Irak. Ktoré z pamiatok dlhodobo unikajú svetovej pozornosti?
Veľmi málo sa hovorí napríklad o Jemene. Sú tam fantastické pamiatky Arabov z obdobia pred Mohamedom. Mezopotámia je našim ľuďom možno bližšia a známejšia ako jemenské alebo líbyjské pamiatky, no mali by sme ich spomenúť, pretože sú tiež ohrozené. A žiaľ, neochránia ich žiadne medzinárodné dohovory. Tie platia iba v štandardných podmienkach medzinárodných vzťahov. A to je sotva prípad regiónu, do ktorého prišla skupina ozbrojencov, ktorá chce šíriť teror a nezaujíma ju nič iné, len vlastné obohatenie.
Ohrozili radikáli aj lokality v Egypte, na výskume ktorých spolupracujete s poľskými archeológmi?
Chvalabohu, nie. Tieto pamiatky sú našťastie mimo spektra turistického záujmu. Nie je to Giza, nepriťahujú takú pozornosť. Musím pochváliť miestnych ľudí, s ktorými máme veľmi dobré vzťahy a z ktorých mnohí pre nás pracujú. Vedia, že ak sa tieto lokality zachovajú, budeme tam chodiť ďalej, oni si môžu pri nás niečo zarobiť. A z nášho pohľadu títo ľudia zabezpečujú ochranu medzinárodného kultúrneho dedičstva.
Je rozbíjanie artefaktov na Youtube skutočne len reklamným ťahom teroristov?
Ťažko povedať. Na záberoch z Mosulu bolo vidieť, že niektoré veci boli skutočne poškodené, takže to nemožno celkom zľahčovať. Ale na druhej strane musíme byť opatrní… Z Mosulského múzea sa podarilo odviezť do Bagdadu väčšinu menších pamiatok. Tie ťažké, ktoré sa nedali naložiť, padli za obeť. No bolo medzi nimi aj viacero kópií. A práve s tým sa spájajú teórie, že to ničenie, ktoré extrémisti nahrávali na kameru, mohlo byť nafingované. Preto, aby mohli tieto pamiatky ďalej predávať.
Znamená to, že rozbíjaním sôch na menšie kusy sa darí teroristom obchádzať rezolúciu OSN o zákaze obchodovania s artefaktmi, ktoré pochádzajú z ohrozených krajín? Úlomky sa zrejme ťažšie identifikujú ako celok…
Áno. Tým, že sa artefakt rozbije, stráca na celkovej hodnote. Znižuje sa jeho obchodný potenciál, ale na druhej strane to radikálom umožňuje vyviezť ho a obísť medzinárodné pravidlá. Je to finančná obeta za to, aby získali aspoň nejaké peniaze.
Na akom mieste sú artefakty v rebríčku zárobkov teroristov?
Hovorí sa, že na prvom mieste je ropa, potom únosy a na treťom mieste by mal byť predaj nelegálnych pamiatok.
Foto: SHUTTERSTOCK
Už sme hovorili o súkromných zbierkach. Poradca ministra cestovného ruchu a starožitností Irackej republiky Bahaa Mayah sa však počas návštevy Slovenska pred dvoma rokmi vyjadril, že množstvo pamiatok z Iraku sa ocitlo aj vo svetových múzeách v USA a v Európe. A to je spoločensky oveľa závažnejšie…
Je to teoreticky možné, najmä v prípade pamiatok, ktoré nie sú registrované v databázach. Seriózne múzeum si však dobre rozmyslí, či bude kupovať pamiatku z oblasti, kde prebiehajú boje. Kupovať podobné veci na burzách je hazard. Múzeá riskujú, že ak sa situácia upokojí, budú musieť pamiatky vrátiť. Ak to však robia vedome s tým, že ich chcú zachrániť, vraciame sa k spomínanej etickej dileme. Ponuka a dopyt… Nepredpokladám u kurátorov serióznych svetových múzeí až takú neznalosť a slabé právne povedomie. I keď, všetko je možné. Predstavitelia irackej pamiatkovej správy všetky tieto záležitosti striktne sledujú. Existujú zoznamy pamiatok, ktoré bude nevyhnutné vrátiť.
Lenže viac úsilia v tomto smere budú musieť vyvinúť krajiny, kde pamiatky končia. Chce to väčšiu iniciatívu od archeológov, aby chodili po burzách, stretnutiach priekupníkov? Aby sa viac pohybovali v sivej zóne?
Je viac možností. Jednak je tu postup, ktorý sa týka archeologickej alebo muzeologickej obce. Tá môže sledovať rôzne burzy, udržiavať si prehľad. Nezabránia všetkým obchodom, ale ak priekupník vie, že ho sledujú, predsa sa len správa inak, ako keď má otvorené pole bez akýchkoľvek zábran. Druhá vec je zvyšovanie povedomia medzi ľuďmi. Na archeologických stretnutiach často hovoríme o tom, ako toto povedomie aj na Slovensku klesá. Kedysi, keď niekto našiel nález, išiel s tým za učiteľom, a ten vedel, že má kontaktovať múzeum alebo archeológov a mnohé takéto pamiatky bolo možné zachrániť. A nielen samotné umelecké dielo, ale aj historický kontext. Dnes je to iné. Treba pôsobiť na ľudí, aby sa to zmenilo.
Koncom februára vyslalo Turecko do Sýrie stovky vojakov, tanky a leteckú podporu, aby ochránili pred Islamským štátom hrobku Sulejmana Šacha, praotca Osmanskej ríše. Jeho ostatky previezli na bezpečné miesto a hrobku preventívne zničili. Turci mali kvôli tomu trenice so Sýriou, ale predsa, urobil niekto väčšie gesto, aby ochránil pred terorizmom vlastné dejiny?
V regióne Blízkeho východu mi nezíde na um nič podobné. Na území Palestíny sú napríklad vojensky chránené biblické pamiatky, ale to je pre bezpečnosť návštevníkov. V súvislosti s tureckou akciou je však zaujímavé, ako sa mení prostredie na Blízkom východe. Štáty sa rozpadávajú, ich funkcie preberajú rôzne ozbrojené skupiny, dochádza k hybridným vojnám a zároveň sa mení aj situácia okolo pamiatok. Tie doteraz neboli predmetom vojenských sporov ani významným spôsobom nefigurovali vo vojenských konfliktoch. Ale zdá sa, že vývoj ide ďalej. A akási kultúrna genocída, snaha vyčistiť minulosť od rušivých momentov, začína byť čímsi novým.
Korán podľa doslovného výkladu zakazuje zobrazovanie ľudských tvárí, postáv. Aj preto radikáli ničia sochy, či už je to zastieranie, alebo nie. Taliban v roku 2001 raketami zlikvidoval gigantické sochy Budhu v oblasti Bamiján. No bol takýto postup žiaduci aj v histórii islamu?
To je práve zvláštne. Fundamentalisti útočia na pamiatky, ak by som pominul obchodný aspekt, pretože je tu to pravidlo zo sunny, ich viery. Lenže v severovýchodnej Sýrii sú staré paláce z obdobia raných kalifov a práve tie sú zdobené antickými maľbami, kde sú zobrazovaní ľudia. Tým kalifom to zjavne neprekážalo. To sa však už dostávame do roviny špekulácií.
Často sa napríklad hovorí o tom, že islam potrebuje reformu. Obdobu kresťanskej reformácie. Zišlo mi na um, či sa islamisti neboja niečoho takého, čo nasledovalo po reformácii u nás. Humanizmus, renesancia. Keď sa kresťanstvo obrátilo na antické, gréckorímske dedičstvo, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné. V kultúre sa zrazu objavili nahé sochy, pohanskí bohovia, a to všetko ovplyvnilo vývoj kresťanstva v Európe. Možno sa islamisti boja návratu k predislamským koreňom, a preto sa snažia tieto pamiatky ničiť.
Ničenie podobizní pritom nie je ničím novým ani v európskych dejinách…
Áno, môžeme spomenúť ikonoklazmus. Problémy s tým, či zobrazovať, alebo nezobrazovať tváre a postavy, sa markantne prejavili najmä v Byzantskej ríši. Tam došlo skutočne až k ničeniu umeleckých diel. Všetko je to záležitosť vývoja náboženských myšlienok. Často sa pozitívnych vecí zmocňujú extrémisti, ktorí ich privádzajú ad absurdum a všetko sa končí fatálnym spôsobom… V histórii však zaznamenávame čosi ako samoočisťovaciu silu. Vnútorný konflikt prebieha aj medzi radikálmi a štandardnými predstaviteľmi islamu a verím, že tí normálni extrémistov vypudia.
Je v zohyzdených artefaktoch ďalšia chyba, z ktorej sa ľudstvo nedokázalo poučiť? Ľudia sú nepoučiteľní. Nepredpokladám, že by si niekto v budúcnosti vzal z tejto veci ponaučenie, ktoré bude platné niekoľko storočí. Súvisí s tým smutný fakt, že úroveň znalostí z dejepisu upadá a humanitné vedy a vôbec história sú akoby vystrkované na okraj spoločnosti. Na prvom mieste sú prírodovedné a technické disciplíny. A tak hrozí, že sa bude robiť len technický výskum, ktorý však nebude mať žiadne humanitné a morálno-etické väzby. Aké bolo ľudstvo a aké urobilo chyby, už nebude známe… To nie je len islamský svet. Sú to veci, ktoré sa ľahko môžu prihodiť aj nám.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Jozef Hudec (1965)
archeológ, politológ
- Archeológiu, egyptológiu a politológiu vyštudoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
- V politológii sa špecializuje na islamský fundamentalizmus.
- Je expert na históriu starého Egypta počas 1. tisícročia pred naším letopočtom.
- Spoločne s poľským egyptológom Slawomirom Rzepkom vedie výskum v niektorých archeologických lokalitách v Egypte.
- V súčasnosti pracuje v odbore Blízkeho a Stredného východu a subsaharskej Afriky na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.
- Pôsobil na veľvyslanectvách v Tel Avive, Káhire, Kuvajte.
Nimrudský poklad prežil bombardovanie, nie však islamistov
Má 2 800 rokov, váži približne 50 kilogramov a jeho hodnota je nesmierna. Nevyčísliteľná. Nimrudský poklad objavený v roku 1988 tvorí 613 menších artefaktov vyrobených zo zlata a z drahokamov. „Mnoho archeológov označilo tento poklad za najdôležitejší archeologický objav od čias objavenia hrobky faraóna Tutanchamóna v roku 1923,“ pripomína ambasáda Irackej republiky v Bratislave.
Nimrudský poklad odolal Saddámovi Husajnovi a jeho synom, prežil americký raketový útok, granátový útok, lupičov a povodeň. V roku 2003 ho našli neporušený v zaplavenom trezore. V tomto roku sa však ocitol v rukách radikálov z Islamského štátu a jeho ďalší osud je neznámy. Podobne sú na tom ďalšie hodnotné pamiatky z irackých lokalít Ninive či Hadhar, ktoré majú nesmierny význam v dejinách Iraku.
„Dá sa povedať, že všetky malé artefakty, ktoré sú ľahko prenosné a predajné a ktoré sa našli v týchto lokalitách, boli ukradnuté teroristickou organizáciou Daesh (arabský názov pre Islamský štát – poz. red.),“ pokračuje ambasáda. Popri pašovanej rope tvoria zisky z predaja historických artefaktov významné percento finančných zdrojov teroristov. Niektoré objekty, ktoré teroristi ukradli z irackých či zo sýrskych múzeí, sa dokonca „drzo“ objavili na portáli eBay.
Foto: profimedia.sk
Kto ich kupuje, priveľmi riskuje. Múzeá nevynímajúc. „Existujú medzinárodné dohody, ktoré by mali všetky svetové múzeá dodržiavať a v prípade, že vlastnia ukradnuté artefakty, vystavujú sa právnym následkom,“ upozorňuje iracká ambasáda.
Dodáva, že iracké ministerstvo cestovného ruchu a pamiatok spolupracuje so zastupiteľskými úradmi v zahraničí, ktoré majú za úlohu monitorovať trh s kradnutými starožitnosťami. „Zároveň prebieha intenzívna spolupráca s rôznymi krajinami pri dolapení tých, ktorí sú do predaja artefaktov zaangažovaní.“ Takáto akcia sa už uskutočnila v Nemecku a v USA.
(aba)