Sopka, ktorá zatienila Napoleona. Doslova

, 28.05.2015 11:30
sopka, Tambora,
Tambora v súčasnosti na zábere s vesmírnej stanice. Autor:

Presne pred dvesto rokmi sa svet nachádzal medzi dvoma veľkými udalosťami. Blížila sa historická porážka Napoleona pri Waterloo (jún 1815), ktorú s napätím sledovala celá Európa. Zároveň však starý kontinent v tom čase prehliadol výbuch indonézskej sopky Tambora (apríl 1815), ktorý patril k najsilnejším za posledné tisícky rokov. O tom, aké klimatické zmeny explózia spôsobila, o ich dôsledkoch, ale aj o tom, ako vedci dnes mapujú historické udalosti súvisiace so zmenou klímy, sme sa rozprávali s klimatológom Jozefom Pechom.

Napoleona pozná každý, Tamboru málokto. Mnohí však tvrdia, že výbuch vulkánu mal pre svet dramatickejšie následky ako napoleonské vojny. Súhlasíte?
Nemôžem povedať, že by som patril medzi horlivých zástancov takzvaného klimatického determinizmu a obhajoval tézu, že hlavnou príčinou mnohých významných historických udalostí, či už veľkých hladomorov, alebo občianskych revolúcií, boli rýchle zmeny klímy. Historické pramene a nakoniec aj najnovší výskum však naznačujú, že výbuch sopky Tambora spôsobil v mnohých oblastiach sveta niekoľko rokov trvajúce zhoršenie klimatických podmienok.

Zmeny klímy pociťujeme aj dnes. V čom to bolo vtedy dramatickejšie?
Ochladenie a zvýšená extrémnosť počasia viedli v už aj tak ťažkých ekonomických a sociálnych podmienkach po skončení napoleonovských vojen k stupňujúcej sa mizérii obyvateľstva v podobe nedostatku potravín, hladu a šírenia nákazlivých chorôb. Na rozdiel od dôsledkov zničujúcej vojny, ktoré sa obmedzili len na Európu, ekonomické a sociálne dosahy erupcie Tambory boli celosvetové. Vojenské ťaženie Napoleona si vyžiadalo odhadom asi štyri milióny ľudských obetí, no nepriame dôsledky erupcie a najmä prvá globálna epidémia cholery zapríčinili smrť až niekoľkých desiatok miliónov ľudí na celom svete.

Čo vlastne dnes vieme o priebehu katastrofy?
Informácie sú dosť útržkovité. Platí to hlavne o historických dokumentoch a priamych opisoch celej udalosti. A keďže sa v tom čase ešte nepoužíval telegraf, svet sa až s odstupom niekoľkých mesiacov dozvedel, čo spôsobilo veľmi nápadné červené západy slnka v Európe či Spojených štátoch. Sopka Krakatoa, k erupcii ktorej došlo v roku 1883, teda po vynájdení telegrafu, mala v tomto ohľade trochu viac „šťastia“. Preto bola táto vulkanická erupcia prvou veľkou udalosťou tohto druhu, ktorá zaplnila titulné strany svetových denníkov a následne bola aj podrobnejšie vedecky analyzovaná.

Dala sa erupcia predvídať?
Aj napriek strohému počtu výpovedí a kronikárskych záznamov z obdobia pred a po erupcii Tambory vieme napríklad to, že samotná sopka sa ľuďom žijúcim v jej okolí pripomenula už rok pred osudným výbuchom. V Indonézii je však viac ako sto aktívnych sopiek a zemetrasenia sú tu častejšie než kdekoľvek inde na Zemi. Je preto len málo pravdepodobné, že si ľudia dokázali rastúci počet otrasov v okolí sopky vyložiť ako reálnu hrozbu blížiacej sa erupcie. Okrem toho, globálny monitoring vulkanickej aktivity vtedy ešte neexistoval. Ľudia aj preto nemali tušenie, čo sa blíži.

Dochovali sa nejaké priame svedectvá výbuchu?
Žiaľ, takmer vôbec, keďže väčšia časť obyvateľstva ostrova Sumbawa, na ktorom sopka leží, zahynula buď priamo po erupcii, alebo počas následného hladomoru. Veľa informácií nám preto ponúka geologický výskum, na základe ktorého možno rekonštruovať silu erupcie, množstvo vyvrhnutého sopečného materiálu a nakoniec aj približný priebeh kataklizmy.

Čo teda vieme o explózii a dňoch bezprostredne po nej?
Tambora bola kedysi najvyššou aktívnou sopkou v Indonézii. V súčasnosti najvyšší vulkán, Gunung Kerinci na Sumatre, prevyšovala o viac ako 500 metrov. Hlavná časť erupcie sa začala 10. apríla 1815, keď sopka vyvrhla sopečný popol a prach do výšky až 43 kilometrov. Hluk erupcie bol taký ohlušujúci, že ho bolo počuť do vzdialenosti 2 600 km. Spad sopečného popola registrovali ešte vo vzdialenosti 1 300 kilometrov v južnej časti ostrova Borneo.

V okruhu 600 kilometrov od Tambory panovala od 11. do 13. apríla absolútna tma, ktorú sprevádzalo veľmi citeľné ochladenie. Komunita ľudí na ostrove Sumbawa bola doslova vyhladená, a kolaps postihol aj kráľovstvo na susednom ostrove Lombok. Svet o dramatických udalostiach netušil, ľuďom nemal tak kto prísť na pomoc. Veľká časť z približne 100-tisíc obetí preto zomrela v nasledujúcich mesiacoch na hlad.

S čím by sa ten výbuch dal porovnať?
Vulkanológovia dnes odhadujú, že bol ekvivalentný sile 51-tisíc hirošimských bômb. Ak by sme to porovnali s erupciou Krakatoa, ktorá údajne spôsobila najhlasnejšiu explóziu v známej histórii, výbuch Tambory bol 4– až 8-násobne silnejší. Aj v ďalšom porovnaní je Tambora víťazom. Odhaduje sa totiž, že erupcia mohla vyprodukovať 30-krát viac sopečného materiálu ako sopka Pinatubo, ktorá vybuchla v roku 1991 a spôsobila v priebehu nasledujúcich rokov ochladenie globálnej klímy takmer o 0,5 °C. Klimatický efekt Tambory bol teda výraznejší a spôsobil aj väčšie problémy.

Napríklad aj takzvaný rok bez leta, ktorý nastal v roku 1816?
Súvis tu existuje, a dokladajú to meteorologické pozorovania z mnohých oblastí sveta. Množstvo sopečného prachu, ktoré Tambora vyvrhla do stratosféry, bolo také ohromné, že dokázalo na niekoľko rokov stlmiť slnečné žiarenie takmer na celej Zemi. Globálne sa v priebehu nasledujúcich dvoch až troch rokov ochladilo takmer o 1 °C, no boli aj regióny, kde sa ochladilo podstatne viac, v západnej Európe až o 4 °C.

To postačuje na to, aby mali ľudia pocit, že neprišlo leto?
Pri takýchto silných erupciách sopiek v blízkosti rovníka sa výrazne ochladzujú najmä tropické oblasti, naopak, v Arktíde sa zvyčajne oteplí. Tento rozdiel v teplotách sa nakoniec mohol prejaviť aj tak, že v dôsledku výrazne teplejšej Arktídy sa oslabilo prevládajúce západné prúdenie nad Euráziou a Severnou Amerikou, čo nakoniec viedlo k extrémne chladnému počasiu v západnej Európe a na východnom pobreží Spojených štátov. Celkom určite preto neprekvapí fakt, že ešte v júni 1816 padal na pobreží Nového Anglicka a New Yorku sneh.

Aké to malo dôsledky pre tamojších obyvateľov?
Chladný koniec jari a začiatok leta vystriedalo veľmi suché počasie v júli a auguste 1816. Celkovo sa vegetačné obdobie skrátilo na oboch stranách Atlantiku takmer o dva mesiace, čo spôsobilo, že obilie, kukurica, ale napríklad aj zemiaky v mnohých oblastiach západnej Európy a USA vôbec nedozreli. Takto masívny výpadok produkcie potravín viedol v nasledujúcich rokoch k rastu cien múky, chleba, ale aj mlieka. Pre väčšiu časť obyvateľstva boli potraviny jednoducho nedostupné, čo, pochopiteľne, viedlo k hladu. Kroniky uvádzajú početné nepokoje z južného Francúzska, Anglicka, Talianska, ale napríklad aj výrazný nárast chudoby v krajine ako Švajčiarsko.

Miliónové straty na životoch sa však viazali skôr k epidémiám cholery. Ako k nim prispela Tambora?
V Juhovýchodnej a Južnej Ázii, pravdepodobne v dôsledku veľkej prašnosti a značného množstva síranových aerosólov v stratosfére, letný monzún prinášajúci do Indie životodarnú vlahu v rokoch 1815 – 1816 jednoducho neprišiel. Veľké sucho však nebolo jediným problémom. V oblastiach okolo Bengálskeho zálivu sucho v krátkom čase vystriedal opačný extrém – ničivé prívalové dažde, ktoré viedli k rozsiahlym povodniam.

Toto prostredie prialo baktériám cholery. Tá sa v Indii rozšírila do pandemických rozmerov a v období rokov 1817 až 1823 si vyžiadala viac ako tri milióny obetí. K druhej pandémii bengálskej cholery došlo v rokoch 1826 až 1837, a počas nej sa ochorenie začalo rýchlo šíriť cez Rusko do Európy. Nakoniec sa cholera dostala až do Spojených štátov amerických. Podobne ako čierny mor poznamenal celé 14. storočie, cholera to isté urobila o celých 500 rokov neskôr.

Umelecké stvárnenie výbuchu sopky v roku 1815.
Umelecké stvárnenie výbuchu sopky v roku 1815. Autor: Wikimedia

V článku, ktorý ste písali o Tambore, ste spomenuli aj vplyv na vznik takzvaného ópiového kráľovstva…
Áno, citeľnému ochladeniu neunikla ani južná Čína, a najmä provincia Jün-nan, odkiaľ v tom čase pochádzala väčšia časť produkcie ryže. Sucho v kombinácii s extrémnym počasím zapríčinilo trojročnú neúrodu a obrovský hladomor. Situácia zašla až tak ďaleko, že rodičia na vidieku predávali svoje deti do otroctva, v tom horšom prípade ich zabíjali, len aby zvyšok rodiny prežil.

Určitá časť farmárov nakoniec z núdze začala pestovať miesto ryže menej náročný mak siaty, z toboliek ktorého vyrábala v tom čase veľmi žiadaný artikel – ópium. Predaj ópia pomohol veľkej časti farmárov prežiť ťažké časy. V priebehu niekoľkých desaťročí sa oblasť produkcie ópia presunula z Jün-nanu do pohraničia Mjanmarska a Laosu, ktoré je dodnes známe ako zlatý trojuholník produkcie ópia alebo ako takzvané ópiové kráľovstvo.

Sopka údajne dymila ešte aj v júli 1815. Vedeli si v nasledujúcich mesiacoch spojiť zmenu klímy s erupciou Tambory?
Nepredpokladám to. Na mnohé klimatologické, ekonomické, a nakoniec aj spoločenské súvislosti erupcie Tambory prichádzame až dnes, dvesto rokov po erupcii. Pomáhajú nám v tom nielen historické záznamy z kroník či analýzy vrtných jadier z ľadovcov v Grónsku či Antarktíde, ale aj súčasné možnosti geologického a vulkanologického výskumu a rekonštrukcie historickej klímy na základe priamych a nepriamych údajov.

S akou presnosťou vedia vedci opísať takéto katastrofy spätne po stovkách rokov?
Vždy len približne, preto najčastejšie hovoríme o odhadoch. Nakoniec, aj keby existovalo väčšie množstvo priamych svedectiev, vzhľadom na ich subjektívny charakter je celkom možné, že získaný obraz by bol nakoniec menej presný ako v prípade, keď využívame na historickú rekonštrukciu nepriame indikátory.

To sú napríklad aké?
Povedzme pre rekonštrukciu teploty sú zaujímavé záznamy letokruhov stromov alebo opisy následkov extrémneho počasia z kroník. Pokiaľ ide o erupciu Tambory, vulkanológovia môžu svoje odhady deštrukčnej sily erupcie odvodiť z množstva a charakteru uloženého vulkanického materiálu v okolí sopky, chemického zloženia magmy, veľkosti samotnej sopky, ako aj jej magmatickej komory, či tvaru a veľkosti toho, čo po Tambore zostalo, teda veľkosti kaldery.

A čo klimatológ?
Ten zase stavia svoju rekonštrukciu na meteorologických záznamoch z rôznych regiónov sveta, ktoré už v tejto dobe sporadicky existovali – najmä v Európe a USA. Dnes už môžeme udalosť zmapovať aj pomocou analýzy grónskeho ľadu. Abnormálne množstvo síry a sopečného popola poukazuje na mimoriadne silnú erupciu práve v roku 1815, a zdá sa, že bola jednou z najsilnejších za posledných aspoň 10-tisíc rokov.

Ako možno dosiahnuť čo najpresnejšie výsledky?
Musíme použiť hneď niekoľko zdrojov informácií, ktoré možno vzájomne kombinovať. Pochopiteľne, že čím ďalej do minulosti ideme, tým sú odhady klimatických podmienok, napríklad teploty a zrážok, menej presné, no takmer vždy máme možnosť porovnania.

Vedeli by ste uviesť nejaký príklad?
Ak mi letokruhy a súčasne aj vrstvy grónskeho alebo antarktického ľadu indikujú, že konkrétny rok bol chladný, alebo, naopak, teplý a podporujú to aj ďalšie dôkazy, existuje veľká pravdepodobnosť, že to tak skutočne aj bolo. Pokiaľ sa však údaje rozchádzajú, niekde bude problém a treba zvoliť iný prístup alebo menej štandardný zdroj informácií, ak taký existuje. Okrem toho, metódy paleoklimatolo­gického výskumu sa spresňujú a prístroje sú čoraz citlivejšie, čo umožňuje aj detailnejšie študovať históriu klímy na Zemi.

Myslíte si, že sa môžeme stále dozvedieť nejaké prevratné informácie o klíme v minulosti? Či už z objavených zápiskov, alebo vďaka lepším technológiám?
História Zeme a najmä jej klímy je vo všeobecných rysoch už celkom dobre zmapovaná, aj keď stále je čo objavovať. Najmä v rámci kratších časových období, keď potrebujeme mať podstatne detailnejší obraz o tom, akými zmenami klíma prechádzala. V každom prípade veľké prekvapenia má celkom určite pre nás pripravený aj klimatický systém Zeme.

V akom zmysle?
Ide o nesmierne zložitý komplex rôznych väzieb medzi jeho hlavným komponentmi, hlavne atmosférou, oceánom, biosférou a ľadovcami, ktoré sa realizujú prostredníctvom pomerne zložitých tokov látok, energie a tepla. Navyše, jednotlivé komponenty a všetky známe väzby sa v priebehu času menia rôznou rýchlosťou, podliehajú sezónnosti či dlhodobejším cyklom zmien. Aj preto je historický vývoj klímy veľmi zložitý a určiť podiel jednotlivých faktorov je občas dosť zložité, nie však nemožné.

Veľkou výhodou je nakoniec aj to, že tak v atmosfére, ako aj v oceánoch fungujú rovnaké fyzikálne zákony, a tie sú pomerné jednoduché. Atmosférická fyzika nám napríklad hovorí to, že pri vyššej koncentrácii oxidu uhličitého sa bude priemerná globálna teplota zvyšovať. Naopak, zvýšené množstvo sopečného prachu v období po významnejšej sopečnej erupcii povedie k určitému dočasnému ochladeniu atmosféry. Toto ochladenie dokážeme dnes už aj celkom presne kvantifikovať.

Vo svojom článku tiež píšete, že šanca, aby počas nasledujúcich 50 rokov nastala katastrofa podobná erupcii Tambory, je asi desať percent. Na základe čoho sa počíta táto pravdepodobnosť?
Stanoví sa na základe analýzy historicky známych erupcií podobnej sily ako mala Tambora. Z dnešného pohľadu vieme, že podobne silné erupcie sa vyskytujú veľmi zriedkavo, asi jedenkrát za tisícročie. Z tohto vyplýva aj odhad.

Podľa chaosu v leteckej doprave, ktorý vyvolala posledná činnosť sopky Eyjafjallajökull pred piatimi rokmi, sa zdá, že ľudstvo nie je pripravené na takéto udalosti. Je možné sa vôbec na ne pripraviť?
Ľudská spoločnosť, nech sa nachádza v akomkoľvek štádiu svojho vývoja a nech je akokoľvek vyspelá, je stále pomerne citlivá na dôsledky sopečných erupcií. Vždy, samozrejme, závisí od toho, aká je erupcia silná a v ktorej oblasti sveta sa vyskytne. Pre nás v Európe sú nebezpečné sopečné výbuchy na Islande či v Stredomorí (Laki, Santorín, Vezuv, Campi Flegrei, atď.). Nie som geológ alebo vulkanológ, no myslím si, že v tejto oblasti má ľudstvo, ale aj výskum ešte značné rezervy – či už v predikcii sopečných výbuchov, ale nakoniec aj v prijímaní efektívnych spôsobov eliminácie škôd a následkov.

Sopky sú veľmi nevyspytateľné, nedokážeme presne predvídať, kedy a s akou silou vybuchnú, a už vôbec nie, aké následky to vyvolá v jednotlivých regiónoch. Obávam sa, že ak by Tambora vybuchla dnes, následky by boli obdobne citeľné a drsné ako pred 200 rokmi. Súčasne však treba podotknúť, že dnešná globalizovaná spoločnosť by sa s niektorými následkami dokázala rýchlejšie a obratnejšie vyrovnať.

Mohla nás predsa len explózia Tambory niečomu priučiť?
Aj keď vulkanológovia robia dnes všetko pre to, aby sme boli včas dobre informovaní pred blížiacou sa erupciou, vždy skôr závisí od zraniteľnosti ľudí a pripravenosti jednotlivých komunít a celej spoločnosti vzdorovať následkom takýchto geologických katastrof. Nakoniec, nemusíme ísť ani do veľmi vzdialenej minulosti. Stačí si spomenúť napríklad na katastrofálne zemetrasenie a cunami v Japonsku v roku 2011 alebo v Indonézii v roku 2004.

Inými slovami – mali by sme si viac uvedomovať svoju zraniteľnosť?
Áno, nech sme už akokoľvek vyspelí a obklopení akýmikoľvek špičkovými technológiami. Čím komplexnejšia je spoločnosť, tým je nakoniec aj zraniteľnejšia, pretože kolaps alebo zlyhanie jednej súčiastky môže ochromiť fungovanie celého stroja. Takže nemali by sme prepadať pocitom falošného optimizmu, že nás moderné technológie robia odolnejšími napríklad aj pred sopečnými erupciami.

Jozef Pecho, klimatológ (1981)

Jozef Pecho.
Jozef Pecho. Autor: Archív Jozefa Pecha
  • študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského odbor Fyzickej geografie a geoekológie, v rámci ktorého sa zameral na štúdium meteorológie a klimatológie.
  • šesť rokov pôsobil v Slovenskom hydrometeorolo­gickom ústave v Bratislave, dnes pôsobí v Ústave fyziky atmosféry Akadémie vied Českej republiky, na oddelení klimatológie a od tohto roku aj v Českom hydrometeorolo­gickom ústave v Prahe
  • svoje popularizačné články pravidelne publikuje aj na blogu Concerned Climatologist.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sopka #klimatické zmeny #Tambora
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
25,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

47,99
Elite červené ruže srdiečka

Elite červené ruže srdiečka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk