Ako jeden z mála mal Plevza k nemu prístup aj v čase, keď už Husák bol v politickom dôchodku, až do jeho posledných dní. Pred takmer štvrťstoročím vydal Plevza o ich posledných rozhovoroch knihu. Asi 130 strán Husák odmietol publikovať. Čo v nich bolo, čoho sa bál?
Aký mal Husák vzťah k moci – fascinovala ho alebo ju vnímal iba ako inštrument k naplneniu svojich vízií a cieľov?
Profesionálny politik nemôže nemať mocenské ambície. A Husák bol vo svojej podstate pragmatický človek, to mu nemožno uprieť. Ale aj článok Vladimíra Jancuru Ako Slovák Gustáv Husák dobyl Pražský hrad, ktorý ste minulý týždeň na týchto stránkach uverejnili, jasne dokazuje, že Husákov zápas o moc nebol patologický. Išlo mu o konštruktívne riešenie problémov českej a slovenskej spoločnosti, čo korešpondovalo s jeho celoživotnou filozofiou slúžiť pokroku, ideálom socializmu, ktorým veril. Nešlo mu teda o moc pre moc, ale o možnosti napĺňania jeho životného kréda. Ešte v roku 1973 sa veľmi bránil tomu, aby sa ako prvý tajomník Ústredného výboru KSČ stal zároveň aj prezidentom, hoci väčšina ľudí vo vedení štátu a strany si to želala.
Prečo si to vlastne želala väčšina?
Išlo o mimoriadne nepriaznivú a zložitú situáciu. Husák vôbec nemal voľné ruky, pri každom dôležitom rozhodnutí ho determinovali aj kľúčové zahraničnopolitické faktory, najmä naša príslušnosť k sovietskemu bloku. Napríklad obmedzenia, ktoré nemohol ignorovať. Mám na mysli špeciálne postoje Leonida Brežneva, ktorý mu nedôveroval. Nástupcom prezidenta Ludvíka Svobodu chcel byť napríklad Alois Indra, ktorý predstavoval tvrdé „robotnícko-roľnícke krídlo“, Vasil Biľak chcel zas vystriedať Husáka v úlohe prvého tajomníka. Obaja boli agentmi Moskvy. Husák si to veľmi dobre uvedomoval a nechcel to pripustiť.
Bol presvedčený, že v jeho rukách je moc "v bezpečí”?
Podľa mojej mienky by Husák neprevzal ani funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, keby mu Brežnev v Užhorode v roku 1968 záväzne neprisľúbil, že vojská určite odídu, ale až po tom, čo sa v Československu skonsoliduje situácia. Preto Husák neskôr súhlasil s formuláciou Poučenia z krízového vývoja: bolo to podmienkou, aby sa konal zjazd KSČ v roku 1971, ktorý mal potvrdiť ukončenie konsolidácie. Ale Brežnev, ako vieme, svoj sľub nedodržal a po tomto zjazde vojská nestiahol. Tých rozhovorov o odchode sovietskych vojsk bolo viac, hoci Lubomír Štrougal hovoril len o dvoch. Potvrdila mi to Viera Husáková-Millerová, s ktorou sme boli rodinní priatelia. Spomenula napríklad zážitok z dovolenky na Kryme, keď Husák znovu nastolil tému odchodu sovietskych vojsk z republiky a Brežnevovi to bolo veľmi nepríjemné. Štrougal dokonca raz poznamenal, že Brežnev by bol aj ustúpil, keby boli súhlasili maršali.
Nedalo sa s tým vôbec nič robiť?
Keď Husáka kritizujú za opatrenia, ktoré sa tu urobili, svedčí to iba o naivite. O nekompetentnej predstave, že vo svojom postavení mohol Husák realizovať samostatnú politiku. Táto kritika vôbec neberie do úvahy, že v podmienkach obsadeného Československa sa nemohlo urobiť viac, ako sa urobilo. V Československu sa na rozdiel od Maďarska (po udalostiach v r. 1956) nekonali politické procesy a verilo sa – a to až do roku 1975, že raz skutočne pôjdeme nejakou špecifickou cestou, keď Rusi odídu a my budeme mať voľné ruky. Napokon, diktát Moskvy sa nekonal takým tým otvoreným spôsobom, dokonca aj vojenské jednotky sa stiahli na základne, ktoré ľuďom neboli príliš na očiach – na rozdiel napríklad od NDR.
Husák si teda myslel, že predstavuje pre krajinu menšie zlo ako ktokoľvek iný?
Politika, ktorú reprezentoval, bola objektívne politikou menšieho zla. On sám skutočne veril, že keď sa urobí konsolidácia spoločnosti, budeme pokračovať v kľúčových ideách predokupačnej politiky. A to, že sa to neuskutočnilo, bolo už dôsledkom medzinárodnopolitického tlaku. Musel to rešpektovať, inak by ho boli zlikvidovali.
O Husákovi sa vie, že bol mimoriadne inteligentným človekom. Mal vôbec v politbyre rovnocenných partnerov, schopnostiam ktorých by dokázal dôverovať?
Na Slovensku boli jeho skutočnými priateľmi v politike iba Miroslav Válek a Peter Colotka, čo ťažko niesol napríklad Ľudovít Pezlár, ktorý sa s Husákom napokon politicky rozišiel a radšej prešiel na stranu tvrdého normalizátora Biľaka. Ale v českej politike si Husák najviac rozumel so Štrougalom. Ich vzťah bol neobyčajne priateľský až po Husákov odchod na Pražský hrad.
Prečo len dovtedy?
Hoci si navzájom mimoriadne rozumeli a dokonca do poslednej chvíle aj nahrávali, po tom, čo Husák odišiel na Hrad, bohužiaľ, už všetko hralo v neprospech jeho ideí pozitívnych zmien.
Odrazila sa na Husákovej politickej sebaistote strata jeho druhej manželky v roku 1977?
Osobná tragédia ho podlomila, ale politicky zostal pevný. Patril som k osobných priateľom Vierky Millerovej od roku 1958. Preto mi neváhala hovoriť veci, ktoré boli aj zo súkromnej, aj politickej sféry. Hoci jednou z jej úloh bola aj rola prostredníka medzi Husákom a jeho spojencami na Slovensku, veľmi zodpovedne môžem povedať, že ich vzťah bol veľmi hlboký a vrúcny.
Aká bola?
Vierka nevedela odporovať, nedokázala povedať nie. Bola neobyčajne slušným človekom. Dokonca ani po tom, čo si v Bardejovských Kúpeľoch nešťastnou náhodou zlomila ruku, nedokázala odporovať šéfovi kliniky, ktorý ju ako prvú dámu poslal s týmto banálnym zranením vrtuľníkom do Bratislavy. Husák s ňou predtým telefonoval a radil jej, aby zostala v Bardejove. Keď mu oznámili, že sa vrtuľník zrútil a Vierka zahynula, zlomilo ho to. Krátko na to prekonal infarkt… Hovoril som s ním o tom v roku 1990, keď sa mi otvorene vyznal, že síce jeho veľká láska bola Magda Husáková-Lokvencová, ale že Vierka bola neobyčajný človek a vedela ho ľudsky úplne podporiť. No zopakoval, že to bolo neporovnateľné s jeho prvou manželkou. Osobne si myslím, že aj jeho rozchod s Magdou Lokvencovou bol tiež politickou kalkuláciou.
V akom zmysle?
Ako politik, pochopiteľne, vedel, že ak by sa vrátil do politiky a niekto by mu začal vyhadzovať na oči vzťah Magdy Lokvencovej s Ctiborom Filčíkom, mohlo by mu to uškodiť. Husák ju dokázal pochopiť: veď akú mala perspektívu s dvoma malými synmi, keď on bol odsúdený na doživotie? Bolo prirodzené, že potrebovala oporu. A pritom s ním neprerušila duchovné spojenie, keď ho aj s deťmi chodili pravidelne navštevovať do väzenia. Navyše si Husák vážil aj Filčíka, pretože sa k jeho manželke nenasťahoval. Ale keď ho vypustili z basy – a je to moja osobná interpretácia, pretože som ho poznal – domnievam sa, že sa bál, že voľnejšie pokračovanie vzťahov by mu ako politikovi spôsobilo komplikácie. O samotnej Magde sa Husák vyjadroval vždy s veľkým porozumením a úctou. Cenil si, ako sa starala o deti, ako v najhorších časoch zarábala pre rodinu tak, že štrikovala rukavičky a šály… Dokázal pochopiť celú jej tvorivú drámu, čím všetkým musela prejsť, kým uznali jej kvality ako režisérky. A keď v roku 1966 zomrela, už sa nechcel druhýkrát oženiť.
Aj to vám hovorila Viera Millerová?
Bolo očividné, že Husák neuvažuje o sobáši, aj to, že to Vierka nesie pomerne ťažko. Dohromady ich dal napokon Brežnev. Na jednej letnej dovolenke doniesol Viere ako dar veľmi vzácny kožuch a povedal, že by rád nosil takéto dary manželke prezidenta, a nie „kočke“, ktorá s ním žije. Tak sa potom vzali.
Keď ste v roku 1991 vydali knihu Vzostupy a pády (Gustáv Husák prehovoril), povedali ste, že 130 rukou naklepaných strán sa v nej neocitlo, lebo Husák bol zásadne proti tomu, aby sa zverejnili. Dá sa dnes o tom hovoriť, čo v nich stálo?
Ale prečo by sa nedalo? Boli to najmä témy, ktoré sa týkali Husákovho vzťahu s Moskvou. Žil totiž v hlbokom presvedčení, že naše dejiny a záujmy nemožno nijako poškodzovať narúšaním vzťahu so ZSSR. Tvrdil, že Rusi tu vždy mali, majú a budú mať vplyv. Išlo o geopolitickú záležitosť a on si nevedel predstaviť, že by Československo mohlo vôbec ďalej existovať bez dobrých vzťahov s Moskvou. Keď mala kniha vyjsť, nechcel, aby v nej odzneli veci, ktoré mi dôverne rozprával, aby to náhodou nepoškodilo vzťah Moskvy k novému Česko-Slovensku.
Môžete uviesť príklad?
Napríklad jeho rokovania s Gorbačovom, kde opakovane nastoľoval otázku odchodu sovietskych vojsk. Gorbačov o tom nechcel ani počuť. Raz sa dokonca tak rozčúlil, že pri návšteve Bratislavy v roku 1987 nešiel ani na večeru, usporiadanú na jeho počesť, ale rovno vyrazil na letisko a vrátil sa do Moskvy. Vtedy ešte existoval Sovietsky zväz, takže tieto otázky považoval Husák za veľmi háklivé.
Ako mnohí iní si Husák iste nedokázal ani len predstaviť, že sa ZSSR zakrátko a tak ľahko rozpadne. Nevedel si predstaviť ani to, že Česi a Slováci by sa raz mohli stať členmi NATO?
Aj o tom sme hovorili, lebo práve vtedy sa začalo diskutovať o našom vystúpení z Varšavskej zmluvy a RVHP. Husák si myslel, že je to vylúčené, lebo vytvorenú hranicu medzi Západom a Východom nemôže Západ ignorovať, pretože ZSSR je veľmoc, nech má akékoľvek problémy. Husák hlboko a úprimne veril, že socializmus má dostatok vnútorných síl, aby prekonal narastajúcu krízu.
Čo považoval Husák za svoj najväčší politický úspech?
Určite to, že sa osobne podieľal na príprave a priebehu Slovenského národného povstania. Bol hrdý na to, ako ustál obdobie po vstupe vojsk „bratskej pomoci“ v auguste 1968, keď sa mu spolu s Ludvíkom Svobodom podarilo zabrániť najhoršiemu. Masovému krviprelievaniu a nastoleniu radikálnej tzv. robotnícko-roľníckej vlády pod kuratelou okupantov. Svoboda to po rokovaniach s Brežnevom a Gromykom neskôr komentoval: Husák je geroj! A samozrejme, že bol hrdý na to, ako sa mu podarilo prebojovať federatívne usporiadanie Československej republiky. Za svoj neskorší úspech považoval to, že v 70. rokoch v krajine úspešne pokračoval ekonomicko-sociálny rozvoj.
Dá sa povedať, že silu charakteru a neoblomnosť Husák nadobudol počas deviatich rokov vo väzení, kde ho v prvých rokoch surovo mučili – psychicky aj fyzicky?
Gustáv Husák mi 15. júna 1991, teda 5 mesiacov pred smrťou, sformuloval pozoruhodný postreh. Týkal sa prípravy procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom v prvej polovici 50. rokov a historickej pravdy: „Keď som na otázku vyšetrovateľov odpovedal podľa svojho svedomia, do protokolu zapísali ako moju odpoveď svoje politické názory. Dlhú dobu na mňa naliehali, aby som takýto falšovaný protokol podpísal. Odmietol som, ale napriek tomu bol takýto falšovaný protokol predložený súdu. Nechcem mechanicky porovnávať. Doba je iná. Ale zápas o pravdu historickú, ľudskú i osobnú je veľmi podobný. Verím, že historiografia sa raz dopracuje k pravdivému obrazu doby, hnutí i jednotlivých osôb.“
Uvedomoval si aj svoje zlyhania, ktoré nikdy nedokázal priznať?
Nepriznal žiadne zo svojich zlyhaní. Nebol si ich vôbec vedomý. No vo vnútornej politike neustále riešil konflikty s ekonómami, lebo na dianie v spoločnosti nazeral v prvom rade politicky. Záležalo mu na všetkom, čo mohlo podmieňovať rozvoj v pozitívnom zmysle slova – ekonomický a sociálny vzostup. Prioritou, o ktorej vždy hovoril, bolo, že ľudia sa musia cítiť dobre v podmienkach, aké sme mali.
Darilo sa mu túto prioritu napĺňať tak, ako si to predstavoval?
Len politicky hlboko naivný človek si môže myslieť, že Husák mohol oveľa výraznejšie a efektívnejšie pôsobiť v ekonomických vzťahoch so ZSSR. Raz mi povedal, že je zúfalý z našej „zbrojariny“. Lebo to, čo na Slovensku prudko rástlo, bola v prvom rade zbrojárska výroba. Celé Považie chrlilo najmodernejšie zbrane. „Máme z toho neobyčajný osoh, tešíme sa z toho azda najviac zo socialistických krajín, lebo všetko ide cez Moskvu do rozvojového sveta,“ povedal. „A je mi na porazenie z toho, že práve zbrane sa stali hlavným ťahúňom našej ekonomiky.“ Veľmi ho trápilo, že sme nedokázali robiť efektívne technologické zmeny.
Týkalo sa to nejakých konkrétnych programov?
Slovensko malo, napríklad v porovnaní s Českou republikou, najväčší chemický priemysel. A keď bola možnosť využiť lepší spôsob spracovania ropy, tzv. hydrokrakovaním, stavilo sa pôvodne na Slovnaft, ktorý mal na novú technológiu všetky predpoklady. Vtedajší riaditeľ Slovnaftu už začal kooperovať s Japonskom, ale v momente to narazilo na odpor niektorých ľudí v politbyre, prečo sa to nerobí aj v Česku. A tak sa celý proces modernizácie umelo zabrzdil. Samozrejme, že Husák bol z toho znechutený, lebo vnímal ekonomiku Československa vcelku. Chápal tieto problémy a snažil sa ich riešiť, ale narážal na celý rad mantinelov.
Ktoré mantinely boli, povedzme, rozhodujúce?
Za krátky koniec sme ťahali aj v zahraničnom obchode. Povedzme so západným Nemeckom sme mali veľmi živé a všestranné kontakty, a to aj napriek tomu, že sme dlhé roky nemali nadviazané vzájomné diplomatické vzťahy. No i tak sa nám nedarilo zariadiť, aby nám Nemci dodávali to, čo sme potrebovali a mohli od nich získať lacnejšie. V republike nastala stagnácia nielen ekonomická, ale aj politická. A nebola to záležitosť akejsi Husákovej nechuti, ale celého socialistického spoločenstva. Vtedy dolu vodou išlo Poľsko, a najmä Sovietsky zväz, ktorý sa doslova „uzbrojil“, a v druhej polovici 80. rokov tam ľudia nemali ani elementárne veci. Ekonomiky krajín RVHP boli také previazané, že prirodzene stagnovala aj tá naša. A spôsobili to okrem iného všetci tí, čo sa podieľali na maskovaní týchto chýb. Špeciálne u nás indrovsko-kapkovsko-biľakovské skupiny ľudí, ktorí boli agentmi Moskvy. Na rozdiel od Husáka, ktorý takým agentom nebol nikdy.
Zmenilo sa po rokoch vaše nazeranie na úlohu osobnosti Gustáva Husáka v dejinách Československa?
Môj názor sa nemení. Veľmi otvorene som ho formuloval pred štvrťstoročím vo svojej knihe Vzostupy a pády. Nemám na ňom čo meniť, môžem ho iba dopĺňať, lebo vtedy bola taká situácia, že na jednej strane nie všetko chcel publikovať Husák a na druhej strane vydavateľstvo.
Čo nechcel vydavateľ?
Šéfredaktor vydavateľstva Tatrapres napísal a uverejnil bez môjho vedomia vlastný predhovor k mojej knihe. Takmer som vtedy dostal infarkt. Kniha sa hneď rozobrala, ale po tejto skúsenosti som už nesúhlasil s novým vydaním. Ja nemám dôvod meniť veci, ktoré som tam napísal, pretože som ich prežil a Husák mi ich, keď vedel, že už zomiera, veľmi otvorene povedal. Tak som ich publikoval. Niektoré veci som nemohol uverejniť, hoci ma to ako historika veľmi trápilo. Ale už sa k tomu nechcem vracať.
Ako nazeráte na hodnotenie osobnosti Husáka novou generáciou spoločenských vedcov?
Ak máte na mysli historiografiu, všimnite si, akou veľkou osobnosťou bol Tomáš G. Masaryk. Bol človekom, ktorý v našich dejinách zosobňoval veľký prelom: skončila sa niekoľkostoročná fáza vývoja našich národov a Masarykom sa začala nová. Bol prezidentom prakticky počas celého trvania predmníchovskej republiky. A doteraz nevyšiel jeden skutočne reprezentatívny dokument o jeho živote – okrem hovorov s T. G. M., ktoré napísal Karel Čapek ešte počas jeho života. Potom sme tu mali rad ďalších prezidentov, ale ani o jednom nevyšlo toľko publikácií ako o Gustávovi Husákovi v posledných rokoch. Pri príležitosti jeho nedožitej storočnice vydala SAV veľký zborník historických štúdií venovaných iba jemu. V tlači sú momentálne dve práce: jeho obsiahla biografia, ktorá vyjde v Prahe, a kniha o mladosti Gustáva Husáka, ktorú vydáva Marenčinovo vydavateľstvo v Bratislave. Takéhoto nebývalého záujmu a historického hodnotenia sa nedostalo žiadnemu z predchádzajúcich prezidentov.
Čím si to vysvetľujete?
Je to úplne očividne preto, že Husák je stále problémom, s ktorým sa nevie naša historiografia, nehovoriac o politike, dodnes vyrovnať. Keby bol taký niktoš, ako ho prezentovali niektorí českí, ale aj slovenskí historici, tak asi by mladších vedcov – slovenských aj českých – nepriťahovali témy spojené s jeho pôsobením na politickej scéne našej spoločnej republiky. Pre mňa bolo naozaj cťou, keď Husák po svojom uväznení nastúpil v roku 1963 do Slovenskej akadémie vied a spomedzi nemnohých ľudí sa rád zhováral o politike a histórii aj so mnou. No ak si niekto myslí, že som bol s Husákom v každodennom styku, že sme si po večeroch telefonovali, že som bol jeho osobným kronikárom, tak sa veľmi mýli. Gustáv Husák bol až do konca v osobnom styku naslovovzatý suchár. Nikdy, napríklad, nevyslovil, čo si v skutočnosti myslí o televíznom seriáli Povstalecká história, spoluatorom ktorého som aj ja. Pritom pozitívne viem, že si pozorne pozrel všetky diely. Nikdy ma nepochválil. Za nič.
Viliam Plevza (1934)
- historik
- Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave.
- Pracoval najprv vo Vydavateľstve politickej literatúry, neskôr v Ústave historických vied SAV.
- V roku 1968 pôsobil v Úrade Predsedníctva vlády ČSSR. Potom viedol Ústav dejín ÚV KSS, premenovaný neskôr na Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS.
- Pôsobil v predsedníctve SAV, v posledných rokoch pred Novembrom ako podpredseda SAV.
- Ako historik sa zaoberal najmä novodobými dejinami. Je spoluautorom 5-zväzkových Dejín Slovenského národného povstania.
- V roku 1991 vydal monografickú knihu Vzostupy a pády (Gustáv Husák prehovoril).