O Dubčeka bol pred voľbami 1990 veľký zápas

, 10.06.2015 07:00

Bol jedným z mála komunistov, ktorí sa v pohnutých novembrových dňoch roku 1989 odvážili verejne diskutovať s hlavnými aktérmi revolúcie. Zo skompromitovanej strany na rozdiel od mnohých iných nevystúpil, ale sa pričinil o jej premenu na Stranu demokratickej ľavice, ktorú priviedol do parlamentu a neskôr i do vlády. V predvečer prvých slobodných volieb v júni 1990 ako 37-ročný ľavicový politik prešiel Peter Weiss celé Slovensko a v nabitých sálach presviedčal frustrovaných ľudí o potrebe ozajstnej zmeny.

Karikatúra Pavla Jakubca, ktorá vyšla v Novom...
Karikatúra Pavla Jakubca, ktorá vyšla v Novom slove dva dni pred voľbami (6. júna 1990) ilustruje očakávané výsledky: víťaz Čarnogurský (KDH), v tesnom slede Budaj (VPN), s číslom 10 dobieha Weiss (KSS). Po voľbách sa poradie zmenilo. Autor: Archív Pravdy

O voľbách 1990 sa hovorilo ako o prvých slobodných po štyroch desaťročiach trvania komunistického režimu. Platí to aj z dnešného pohľadu?
To, že prvé voľby boli slobodné, platí aj po 25 rokoch. Nielen preto, že vystriedali nedemokratický spôsob predchádzajúcich jednofarebných volieb, ale aj preto, že o dôveru voličov sa uchádzalo množstvo politických strán, lebo sa stanovila iba 3-percentná bariéra pre vstup do parlamentu.

Nebola táto hranica prinízka?
Bolo to správne rozhodnutie: vyjadrovalo rešpekt k mladosti pluralitného straníckeho systému. A správne bolo aj to, že sa volebné obdobie určilo iba na dva roky. Vyšlo sa tým v ústrety pochopiteľnej dynamike vzniku, rozvoja či úpadku a transformácie politických strán. A aj vďaka tomuto rozhodnutiu sa kríza v česko-slovenských vzťahoch vyriešila tak, že dnes máme vynikajúce vzťahy s českým národom. Som presvedčený, že keby sa bolo schválilo štvorročné obdobie, bolo by došlo k politickému výbuchu.

V čom ešte boli prvé voľby výnimočné?
Prvé voľby dali rovnakú šancu uchádzať sa o dôveru voličov nielen novým stranám, ale aj tým z minulého režimu. Tak republikovým, ako aj federálnym. Vďaka systému pomerného zastúpenia sa prejavila plná pluralita názorov porevolučnej česko-slovenskej spoločnosti. A slobodné boli tieto voľby aj preto, že sa konali pred privatizáciou, takže do súťaže nevstupovali finančné prostriedky, ktoré mali strany k dispozícii, v takej miere ako neskôr.

Ako ste vnímali v tom čase médiá?
Ešte nevznikla pluralita televízií a dominantný priestor politickej súťaže tak vytvárala verejnoprávna televízia, ktorá pre ňu stanovila jasné pravidlá. A oveľa väčšiu rolu ako dnes zohrávali printové médiá. Preto boli v kampani rozhodujúce programy a nie marketingové kúzla. Kampaň sa odohrávala v stanovenom časovom rámci a nie ako dnes, keď sa rozbieha už dlhé mesiace pred voľbami. V prvých voľbách – pre spontánny záujem ľudí o politiku – išlo predovšetkým o priamu komunikáciu s voličmi, zaobišli sa bez spin doktorov.

Ako sa prejavil nedostatok demokratických skúseností a návykov?
Nedostatok skúseností a relatívne krátky čas na prípravu volieb spôsobili, paradoxne, že spontánnosť politikov aj voličov jasne prevážila nad marketingovou manipuláciou. Tá sa začala prejavovať neskôr, keď do politiky vstúpili skúsené a sofistikované PR agentúry zo zahraničia, ktoré si tu založili pobočky. Samozrejme, ak si prečítame dobovú tlač, stretneme sa s rôznymi sťažnosťami na to, že niektoré strany boli uprednostňované a iné mali menej priestoru, ale dôležitejšie sú najmä charakteristiky volieb, ktoré som opísal.

Účasť bola z dnešného pohľadu až neuveriteľne vysoká: vo voľbách do SNR hlasovalo takmer 95,4 percenta voličov. Išlo o zotrvačnosť (bežná volebná účasť za socializmu bola 99,9 percenta), alebo až naivné očakávania voličov?
Bolo to dané kombináciou zvyku chodiť voliť a spontánneho záujmu ľudí o politické dianie, viery a chuti meniť pomery v krajine. Uvedomme si, že voľby neboli iba referendom o definitívnom odmietnutí predchádzajúceho režimu, ale boli aj o stanovení cieľov budovania spoločnosti. O tom, ktoré politické tradície a prúdy budú v krajine určujúce, aká má byť podoba našej demokracie. A vo voľbách sa rozhodovalo predovšetkým aj o tom – aj keď nie všetci si to dostatočne uvedomovali – aké predstavy o administratívno-právnej realizácii majetkového prevratu sa presadia a ako sa má riešiť štátoprávny rámec spolužitia Čechov a Slovákov. To všetko boli dobré dôvody na účasť na voľbách.

Už od Novembra ste sa zasadzovali za postupnú premenu KSS na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie. Aj za zmenu názvu. Bol boj vo vnútri strany ostrejší ako ten predvolebný?
Keď som sa zhodou okolností, ako sa to počas revolúcií stáva, ocitol vo vrcholnej  politike, mal som pomerne jasnú predstavu o tom, čo urobiť s odborným a politickým potenciálom reformne orientovaných členov KSS. Bola inšpirovaná najmä poľskou a maďarskou skúsenosťou. S myšlienkou zmeny názvu som prišiel veľmi rýchlo, ale museli sme presvedčiť na jednej strane verejnosť, že to nie sú iba mimikry, a na druhej strane – nestratiť ubúdajúcich členov KSS.

Čím ste si ich chceli získať?
Usilovali sme sa im ukázať, že je aj iná cesta účasti na demokratickom politickom živote, ako rýchlo preskočiť do VPN alebo inej novovznikajúcej strany. A že to nie je cesta uľpievania na politických predstavách, ktoré práve utrpeli v európskom priestore drvivú historickú porážku. Členov bývalej štátostrany a ich rodinných príslušníkov, ktorí mali o to záujem, sme chceli presvedčiť, že nie je dôvod na pocit krivdy, zatrpknutosti, planý vzdor, ale že revolúcia priniesla príležitosť aj pre nich podieľať sa na formovaní štandardného prúdu sociálnodemokra­tickej politiky.

V atmosfére po revolúcii prirodzeného antikomunizmu to nemohlo byť ľahké.
Prinášalo to množstvo diskusií, keď na tých, ktorí sa rozhodli neutiecť z KSS, mohutne útočili z konzervatívnych či liberálnych pozícií aj ľudia, ktorí s nimi boli dlhé roky v tej istej strane. Bolo to psychologicky aj politicky náročné. Pamätám si, že som prešiel celé Slovensko a v nabitých sálach som presviedčal frustrovaných a zneistených ľudí o potrebe zásadnej zmeny vrátane zmeny názvu. Nepovedal by som, že ten vnútrostranícky zápas bol ťažší. Potrebovali sme zachovať odborný potenciál i štruktúry a vytvoriť vo voľbách dobrý základ pre štandardnú parlamentnú opozičnú politiku a pre pokračovanie vnútornej transformácie.

Ako by ste pomenovali charakter predvolebnej kampane?
Bolo to obdobie politického romantizmu. Mali sme volebné číslo 10, kampaň bola založená najmä na priamom styku s ľuďmi a na tom, že sme boli schopní slovenskej i česko-slovenskej politike ponúknuť viacero odborne i politicky kompetentných ľudí. A že aj v takýchto diskusiách sme boli nositeľmi vysokej politickej kultúry. Samozrejme, sem-tam sa vyskytli excesy vzdoru a ukrivdenosti, ale tie sa nám darilo potláčať.

Ako ste kampaň financovali?
Z vlastných finančných zdrojov strany. Na dnešné pomery to bolo smiešne málo. Na presné čísla by som sa musel pozrieť do archívu, ktorý mám v pivnici.

Hlavný súboj sa odohrával medzi VPN a KDH. Napokon zvíťazila VPN, aj vďaka tomu, že prilákala na svoju kandidátku bývalých aktívnych komunistov (o. i. Milana Čiča alebo Mariána Čalfu). Nepokúšali ste sa o to aj vy?
Nepoznám podrobnosti súboja medzi hlavnými súpermi volieb, ale faktom je, že VPN sa v dôsledku svojej radikalizácie ocitla vo februári 1990 v ťažkej situácii. Ľudia sa jej začali báť a KDH ju valcovalo v predvolebných preferenciách. Takže po tom, čo stavila na tvrdý antikomunizmus, napokon dala na prvých 14 miest na kandidátke až osem bývalých komunistov. Tí – na rozdiel od zakladateľského jadra VPN – boli schopní získať si po revolúcii veľkú popularitu. Paradoxne práve oni doviedli VPN k volebnému víťazstvu. My sme nikoho nasilu nedržali. Mali sme zásadu, že každý člen KSS má možnosť slobodne sa rozhodnúť, kde a akú politiku chce robiť a s kým. Ak mnohí prešli k pravicovým stranám, mohli sme argumentovať, že my máme rovnaké právo formovať modernú ľavicu.

Nepodarilo sa vám získať ani Alexandra Dubčeka. Nebol zvedavý na nové obrodenie strany, z ktorej vzišiel?
O Dubčeka bol veľký zápas. Podrobnosti by vyžadovali veľký priestor. Možno sa k nim vrátim, keď budem písať memoáre. No na jeden moment – ktorý stojí akoby mimo pozornosti –  by som chcel upozorniť. Na mimoriadnom zjazde KSS v decembri 1989 som hneď na začiatku navrhol, aby sa schválil generálny pardon všetkým, ktorí boli vylúčení zo strany v rokoch 1969 – 1970. Tento návrh nezískal väčšinu, a preto sa nedalo počítať s účasťou Alexandra Dubčeka na transformácii KSS. 

V máji 1990 KSS predstavila návrh programovej a volebnej platformy strany modernej ľavice na Slovensku. Ako to vidíte spätne: bolo to reálne vyhlásenie? Nespochybnili ho v očiach verejnosti konzervatívci?
To vyhlásenie bolo úprimné a seriózne. Stalo sa základom diferenciačného procesu, ktorý vyvrcholil v októbri 1990 po ďalších vnútorných diskusiách v strane. Na zjazde v Prešove sa prijalo – na rozdiel od zjazdu KSČM v Olomouci o týždeň skôr – rozhodnutie o tzv. dvojičkovom názve – KSS-SDĽ a o vypustení prvej časti názvu pri vhodnej príležitosti. Stalo sa to 26. januára 1991. Mimochodom, dva týždne predtým, ako sa najsilnejšia komunistická západná politická strana – talianska – premenovala v Rimini na svojom 20. zjazde na Demokratickú stranu ľavice a stala sa základom dnešnej v Taliansku vládnucej Demokratickej strany. K spoluautorstvu názvu SDĽ sa rád priznávam.

Čo priniesla zmena názvu strany?
Stala sa symbolickým gestom pre slovenskú verejnosť i zahraničných partnerov, že to so zmenou na sociálnodemokra­tický typ politickej strany myslíme naozaj vážne. Zároveň sme vyhlásili novú registráciu členov s tým, že boli prijaté východiská sociálnodemokra­tického programu. Zaregistrovalo sa 47-tisíc členov SDĽ, z toho 2-tisíc bolo úplne nových, predtým neboli v žiadnej strane. Na protest proti sociálnodemokra­tickej orientácii SDĽ vznikli obnovená KSS a Zväz komunistov Slovenska, ktoré sa neskôr zlúčili a vo voľbách v roku 1992 získali niečo vyše dvoch percent. Organizačne sme sa postupne rozišli s KSČM, ktorá odmietla zmeniť názor a dôsledne sa vzdať princípov politiky cudzích sociálnej demokracii.

Výsledky volieb do SNR boli prekvapením. KSS získala podstatne viac hlasov, ako predpovedali agentúry. Ako ste to zúročili?
Povzbudilo nás to pre ďalšie zásadné vnútorné zmeny, ktoré som opísal, a pre vypracovanie serióznej ľavicovej opozičnej politiky, ktorú sme robili tak v SNR, ako aj vo Federálnom zhromaždení. Vďaka tomu sa SDĽ stala vo voľbách 1992 druhou najsilnejšou stranou. Mohla tak zásadným spôsobom ovplyvniť proces osamostatnenia slovenskej štátnosti po tom, čo sa nenašla zhoda na budúcej podobe spoločného štátu Slovákov a Čechov. Ale to je už iná história.

Dnes nemá žiadnu šancu na prežitie strana, za ktorou nestojí kapitál. Ako to vnímate? Je to zákonitý vývoj, ktorý pozorujeme aj inde vo svete, alebo „sme si sami na vine“?
To je otázka na dvojdňovú politologickú konferenciu. Aleksander Kwaśniewski v pondelňajšom rozhovore pre MF Dnes povedal: "Je možné, že čas nás profesionálnych politikov sa jednoducho končí. Že čoskoro už nebude mať zmysel pýtať sa, aká strana za kým stojí, ale skôr aká PR firma za kým stojí. Žijeme vo svete, ktorý je zahltený informáciami, v ktorom nie sú občania, len konzumenti, zákazníci. Občana presviedčate nejakým programom, ideami, konzumenta len reklamou, cenou a obalom. To sú pre demokraciu obrovské výzvy.“ Ja osobne som za posilňovanie financovania strán na základe volebných výsledkov štátom podľa presných pravidiel. Som za eliminovanie možnosti, aby o úspechu vo voľbách rozhodoval objem privátnych peňazí a vlastnícke disponovanie médiami. V Taliansku sa po kríze straníckeho systému na začiatku 90. rokov presadil práve tento model a viedol iba k novej kríze.

Dá sa tvrdiť, že aj po 25 rokoch od slobodných volieb je demokracia na Slovensku viac túžbou ako realitou?
Na Slovensku je živá demokracia, ktorá sa vyvíja. Je hodnotou samou osebe, ktorú treba strážiť ako oko v hlave. Slovenská demokracia potrebuje demokratickú a kvalifikovanú  diskusiu o nej samej. Viete, na stav demokracie dnes často nadávajú ľudia, ktorí presadzovali heslo, že peniaze sa nedelia na špinavé a čisté. Ktorí vyznávali filozofiu čo najmenšieho štátu a odmietali štátne regulácie ako niečo z princípu zlé a zbytočné. Ktorí odmietali princíp rovnoprávnosti vlastníckych foriem a z ideologických dôvodov uprednostňovali privatizáciu všetkého vrátane verejných služieb. Ktorí nielen tolerovali, ale aj podporovali  životnú filozofiu bezmedzného egoizmu a každý spôsob obohacovania sa a kritiku týchto javov odbíjali floskulou o tradičnej slovenskej závisti a o trestaní úspešných.

Čo sa s tým dá robiť?
Po skúsenostiach z najväčšej finančnej a hospodárskej krízy, ktorá ukázala, že národné demokratické štáty sú bezmocné proti záujmom a sile nadnárodných anonymných finančných trhov, treba zrejme prehodnotiť naše uvažovanie o príčinných súvislostiach fungovania našej národnej, ale aj európskej demokracie. Musíme hľadať svieže nápady na jej posilnenie, aby nedostali šancu tí, ktorí si myslia, že liberálna demokracia sa stala prekážkou našej medzinárodnej konkurencieschop­nosti. Aby naše krajiny neprevalcovali populisti bez akéhokoľvek hodnotového ukotvenia.

Peter Weiss (1952)

diplomat a bývalý ľavicový politik

  • Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave.
  • Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1990). Do roku 1996 bol jej predsedom.
  • Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj podpredsedom SNR. V roku 2002 vystúpil z SDĽ.
  • Po odchode z aktívnej politiky bol činný ako vysokoškolský učiteľ.
  • V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.
Peter Weiss 2014
Autor: Dávid Sedlecký

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Weiss #prvé slobodné voľby
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku