Drží ochrannú ruku aj nad ľuďmi, ktorí by sa mohli dostať do pazúrov podvodníkov – je spoluzakladateľkou známeho Klubu skeptikov Sisyfos. Má vydavateľstvo Klika. Momentálne sa vo veľkom číta jej trilógia Bereme, co je, Obsazeno a Víme svý.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Klub skeptikov Sisyfos ste zakladali so známym astronómom Jiřím Grygarom v roku 1995. Boli ste už vtedy priatelia alebo vás dala dovedna nespokojnosť so pseudovedeckými informáciami?
Ešte sme sa nepoznali. Robila som vtedy novinárku a bola som naozaj znepokojená tým, ako sa médiá opierali o ezoterické tvrdenia a biznis, priam po tom vyštartovali! Bolo to nóvum, ale bolo toho už príliš! Ja som dosť racionálna, mám manžela prírodovedca, okolo neho sú ďalší vedci, takže vedu som mala vždy rada. A naraz začali v novinách vychádzať veci, ktoré boli v absolútnom rozpore s prírodnými zákonmi.
Hneď bolo jasné, že sú to veci vycucané z prsta, aby tí ľudia zarobili nejaké koruny. Samozrejme, bola som z toho nešťastná aj ako novinárka, lebo sa to na mňa hrnulo. Vtedy práve vyšiel v Lidových novinách článok od Jiřího Grygara, našťastie som ho zachytila a ozvala som sa mu. V článku si tiež ťažkal, že príval hlúposti a nezmyslov je príliš veľký. Povedala som si vtedy, že by bolo úžasné, keby sme mali – ako novinári – za kým ísť, keď sa s niečím takým stretneme.
Dosť často tie ezoterické teórie používali pseudovedecký slovník, takže normálny človek sa dal pomýliť a bolo to nebezpečné. Ešte som nemala internet, a tak som Jiřímu Grygarovi napísala papierový list do fyzikálneho ústavu akadémie. On mi odpovedal – tiež papierovým listom, že to je úžasný nápad. Musíme sa vraj stretnúť. Každý z nás si vzal so sebou niekoľko priateľov, ktorí boli tej istej mienky ako my, a z tých ľudí vznikol výbor, ktorý pripravil stanovy a urobil registráciu. O niekoľko mesiacov Sisyfos vznikol a veľmi rýchlo sa doň naliali stovky členov.
Ako ste dali na známosť, že taká možnosť je? Bolo dosť napálených ľudí?
Jiří už internet v akadémii mal, tak to rozposlal, oslovili sme však aj ďalších priateľov a kruhy, kde sme predpokladali záujem – vedecké ústavy, vysoké školy, novinárov, pedagógov…
Hneď ste mali aj strechu nad hlavou?
Prichýlila nás akadémia vied, ktorá nám zapožičala miestnosť. Na prvom stretnutí bolo toľko ľudí, že stáli aj na chodbe – asi 250 ľudí. A 200 ľudí k nám okamžite vstúpilo.
A už ste aj začali udeľovať Bludné balvany za najväčšie pseudovedecké bludy?
To nie. Jiří ich vymyslel až asi o tri roky.
A ako sa zachovajú ľudia, ktorí túto anticenu dostanú? Urazia sa? Hnevajú sa na vás? Berú ju niektorí aj s humorom?
Je to rôzne. Niektorí sú v absolútnom pokoji, mnohí tam vôbec neprídu. Robia mŕtveho chrobáka, ale niektorí aj plačú. Alebo nás žalujú, rôzne sa nám vyhrážajú a sú aj takí, ktorí si z toho urobia reklamu. Reakcie sú najrôznejšie a pre nás je to zaujímavé panoptikum.
Foto: Archív Věry Noskovej
Ako kandidátov na bludné balvany hľadáte?
My ich nehľadáme. Upozorňuje nás na nich široká verejnosť. Všetci naši skeptici – je nás asi 400, posielajú po celý rok tipy, komu by balvan dobre slušal. A k tomu nám napíšu, čím sa dotyčný vyznamenal. Máme z čoho vyberať – býva to 120 až 130 nominácií.
V priebehu roka sa Sisyfos stretáva? Žijete klubovým životom?
Vymysleli sme si to šikovne – každý mesiac máme prednášku pre verejnosť, ktorá má skeptický obsah, popularizuje vedu a podobne. Zasa je to v akadémii vied, vo veľkej prednáškovej miestnosti. Vždy príde okolo šesťdesiat záujemcov. Chodia tam najmä skeptici, ale aj verejnosť, alebo prídu novinári, a keď sa táto časť skončí, tak si tam hneď predsedníctvo urobí schôdzku.
Sú medzi skeptikmi aj ľudia zo Slovenska?
Na Slovensku máme osem členov. A so vznikom skeptickej spoločnosti na Slovensku to vyzerá nádejne, vraj už je päťdesiat záujemcov. Organizujú to mladí a veľmi bystrí Slováci. Kontakty sú v kaviarni EduCafé na Robotníckej ulici v Bratislave.
Ale na Slovensko ste ešte „balvan“ neposlali?
Nie, nie, to by ani nešlo!
Jiří Grygar má zmysel pre humor – je aj udeľovanie balvanov recesistické alebo je to vyložene vážna záležitosť?
Je to recesia, veď to je vlastne anticena. Žartom sme ju aj pomenovali Bludný balvan. Sizyfos, ktorý balvan v podsvetí valil do kopca, bol síce v gréckom mýte zloduch, ale jeho vytrvalosť nás inšpirovala. Je to ako keby márny boj s hlúposťou. Aj my s ňou stále bojujeme. Bojujeme s predsudkami, s vierou vo všelijaké absurdné javy. A ďalej – racionalita vznikla v antike, preto máme radi antiku. Je nám blízka, a tak sa na tie akcie obliekame do antických kostýmov.
Foto: Archív Věry Noskovej
Všetci?
Len tí, ktorí vystupujú.
S ktorým Bludným balvanom ste sa najviac stotožnili? Čo vás najviac naštvalo z nominácií?
Zhodou okolností – alebo je to práve samozrejmé – to boli balvany, ktoré som presadila ja. Pretože ako novinárke sa mi tieto veci dostávali pod ruku a jedna z nich ma mimoriadne zasiahla. To už ale nebolo vôbec veselé, bol to skôr drsný príbeh. Istý liečiteľ tvrdil, že vie vyliečiť rakovinu – špeciálne na ňu sa zameral.
Vyvinul prístroj, ku ktorému mal pseudovedecké zdôvodnenie a o ktorom tvrdil, že funguje, diagnostikuje a lieči. Nech k nemu prišiel ktokoľvek - dámy predovšetkým, to ho bavilo, ako sa neskôr priznal – musel sa vyzliecť. On vzal fixku a po celom tele tomu človeku nakreslil mapky ako také zemiaky. A to mali byť nádory! Mal ich každý.
Úchylák!
To asi tiež trochu, ale aj muži sa u neho vyzliekali. Potom zobral ten prístroj, ktorý vyzeral ako koncovka od vysávača, najprv jazdil po tých nakreslených „zemiakoch“ – akože rozbíja nádory – a potom zapol ťah, akože nádory vysáva. Hodina vysávania nádorov stála 1 500 korún. Robil to napríklad štyri hodiny a hneď mal šesťtisíc korún. Ľudia tam chodili opakovane a on z nich dokázal vytiahnuť aj štyridsaťtisíc korún.
Ako sa o ňom ľudia dozvedeli? Tiež sa o ňom písalo v novinách?
Bohužiaľ, napríklad aj môj kolega novinár, ktorý mal veci tohto druhu veľmi rád, napísal o ňom bombastický článok, plný obdivu, v ktorom tvrdil, že tých ľudí naozaj vyliečil. Bolo to v nedeľnej prílohe Blesku, veľká publicita, a tak zúfalí ľudia z celej republiky, aj zo Slovenska, putovali k jeho domu. Prespávali vonku a v autách. Boli to chorí ľudia, ktorí mali skutočnú rakovinu. Jeden čas ich tam boli stovky a čakali, či si ich vyberie, aby ich mohol povysávať.
Prestal s tým, keď ste ho začali usvedčovať?
My sme po ňom naozaj išli, upozornili sme na neho. Tvrdil, že sa nebráni tomu, aby pacientov skontrolovali lekári. Vybrali teda osem ľudí, ktorí mali rozvinutú rakovinu a dali mu ich k dispozícii. On na nich robil tie akcie s vysávačom a tvrdil potom, že sú vyliečení. A tí ľudia povedzme do dvoch týždňov zomreli, lebo boli naozaj ťažko chorí. On z nich dokázal ešte pred smrťou dostať ďalšie tisíce. Potom tvrdil, že zomreli na niečo iné.
Hovoríte, že ste sa s ním stretli aj osobne, že to bol zlostný statný „strejda“. Nebáli ste sa ho?
Nebála som sa ho, lebo tam bolo viac ľudí, ale inak – on bol veľmi agresívny. Ja som na neho poslala aj kolegyňu z televízie, ktorá vtedy robila reláciu Na vlastné oči. Ona všetko natočila skrytou kamerou, a až keď odchádzala, povedala mu, že to má natočené. On sa na ňu vrhol a chcel ju biť.
Našťastie ju kolega obránil a ešte aj natáčal, takže to bolo všetko v televízii. To bol najhnusnejší prípad, čo som zažila. Pozostalí podali na neho aj kolektívne trestné oznámenie, že ich poškodil, ale polícia to odložila. Vraj nebol preukázaný zlý úmysel. A tí ľudia nemali žiadne potvrdenia, že mu peniaze dávali. On pokojne klamal, že to robil zadarmo!
Využívate aj tieto skúsenosti, keď píšete prózu?
V próze zatiaľ priamo nie, ale asi sa do toho pustím, lebo už toho mám veľmi veľa. Teraz ale dávam dovedna knižku, ktorá sa volá Českí skeptici – kto sú a čo chcú. Tam toho spracujem dosť.
Foto: Archív Věry Noskovej
Máte zaujímavé témy – vy ste sa napríklad zastali chlapov v knižke Chraňme muže. Čo vás ku knižke priviedlo?
Väčšina takýchto vecí vyviera z osobných skúseností. A ja som doma bola svedkom toho, ako bol môj genetický otec vytesnený z rodiny a bola som stále navádzaná, že to je zlý človek. Odcudzili mi ho.
To bol ten zo Slovenska? Prečo ho nemala mama rada?
On sa previnil, pretože bol matke neverný, ale – čo je dieťa do toho, však? On sa chcel o mňa starať, ale matka mi utajovala aj jeho listy. Takže takú som mala ja skúsenosť. Aj moja knižka Bereme, co je, rozpráva o tom, ako som po tom otcovi túžila, ako som ho hľadala. Zomrel skôr, než som ho mohla navštíviť, zabil sa pomerne mladý na motorke. Keď som si tieto veci viac v živote všímala, nemohlo ujsť mojej pozornosti, že takých prípadov je veľmi veľa a že si ženy často privlastňujú právo – po tom, čo sa s mužom rozvedú – dieťa si prisvojiť a nedovoliť, aby sa k nemu otec dostal.
A stále je tých prípadov viac. Všimla som si, že v súčasnosti sú muži ohrození dvoma spôsobmi: jednak klesá hladina ich testosterónu, čiže aj ich plodnosť, a jednak ich ženy vydierajú. Ženy navyše do prírodného prostredia vypúšťajú estrogén. Berú antikoncepciu a substitučné hormóny a vypúšťajú tie látky späť do prírody, kde sa hromadia. Medzi obojživelníkmi sa už samce stávajú samičkami. To po prvé, a po druhé: V demokratických štátoch veľmi pritvrdili feministky, ktoré podľa mňa kopú do otvorených dverí! Kopú, hoci nám nikto neubližuje a je už napríklad viac študentiek než študentov a vyzerá to tak, že ženy sú – do istej miery – dnes vo výhode.
Ale aj tak feministky stále po tých chlapoch idú a otravujú vzduch. No a potom sú tu ďalšie faktory: ženy zo svojej podstaty bývajú so svojimi mužmi zásadne nespokojné – aj ja to v sebe musím potlačovať, takže im dávame stále kvapky. A keďže patriarchát je na ústupe, tak muž dnes už nepraští do stola a nepovie, prestaň už na mňa štekať, ale – stiahne sa. V knihe Chraňme muže sú aj rôzne modelové situácie a príbehy, niečo z vedy, trocha štatistiky atď.
Čo na to muži? Milujú vás za túto knižku?
Knižka mala úspech, musela som robiť dotlač. Oslovilo ma potom mnoho mužov a rozprávali mi, aké strašné veci zažili. Hlavne po rozvode. V Čechách sa napríklad stalo bežnou praxou, že ženy – aby sa chlapi nedostali k deťom – začnú tvrdiť, že tie deti otcovia sexuálne zneužívali. A to je načisto obludné a morbídne! Strašne nespravodlivé, lebo len čo sa toto podozrenie vysloví, súd stopne kontakt otca s deťmi.
Potom sa začne ten muž ponižujúcim spôsobom skúmať, či nie je úchylný a aj keď sa potom očistí, už na ňom lipne špina. Medzitým matka dieťa spracovávala a hovorila mu: Spomeň si, čo otecko… a podobne. Je to proste obludné, čo sa deje. A aj keď sa teda zistí, že muž je v poriadku, vzťahy sú už narušené. Všetko je zhnusené, zničené. A žena nie je potrestaná za to, že klamala.
Feministky k vám majú aký vzťah?
Ja sa s nimi nebavím, takže neviem. Feminizmus sa snaží ísť svojimi cestičkami a tlačí na zmenu zákonov, rodinného práva a podobne. Oni nebojujú čelom, ale obšliapu si to.
Čo na vaše názory hovorí váš manžel? Číta vaše knihy?
Ale áno. Ja mu dávam svoje knižky čítať a občas sa s ním radím, hlavne o veciach, ktoré sa týkajú prírody. Je výborný poradca.
Obdivuje vás?
To sa ho nepýtam, ale občas hovorí, že je na mňa pyšný. To sú ale len také reči…
Máte dvoch synov – sú tiež literáti?
Veľmi majú literatúru radi a s tým starším mám spoločné nakladateľstvo. Bez syna by som to nedokázala. Vydavateľstvo sa volá Klika, a keďže je syn vášnivý vodák a vandrák, vymyslel si edíciu vodáckych poviedok. Vyžíva sa v tom. Potom máme edíciu Otevřeno, a tam si môže každý vytlačiť knižku s tým, že si zaplatí síce náklady, ktoré sme zrazili na minimum, ale my mu potom každý mesiac posielame deväťdesiat percent z toho, čo jeho knižka zarobí. Záujemcov je veľa, lebo to sú luxusné podmienky.
Foto: Archív Věry Noskovej
Ste aj čitateľka alebo vás pohlcujú iné činnosti?
Priznám sa, že knižky, ktoré vydávame začínajúcim autorom, čítam málokedy, lebo by ma to mohlo naozaj zahltiť. Mala by som iste pocit, že im musím pomôcť a na to pri vlastnom písaní nemám čas. Máme však na to v nakladateľstve odborníkov.
Čo si zo súčasnej českej literatúry rada prečítate?
Mám rada Emila Hakla, Šabacha, Irenu Douskovú, Olgu Walló. Mám rada autorov, ktorí píšu realisticky a majú zmysel pre humor.
A zo svetovej literatúry? Vy vraj každý deň čítate a robíte si aj výpisky…
Čítam veľmi rada, ale už nie jednu knihu za deň ako v mladosti. Výpisky považujem za veľmi dôležité a robím si ich stále. Naposledy som si vypisovala z knižky Herzog od Saula Bellowa. K výpiskom sa stále vraciam.
Písať ste začali až po revolúcii?
Prózu. Inak som si dlho myslela, že budem poetkou. No to som sa hlboko mýlila. Od malička som písala básne, ale našla som sa nakoniec v próze.
Aký bol zlomový okamih?
Nebol to zlom. Najprv som k básničkám začala písať čosi ako poviedky a až po revolúcii v roku 1989 som ich začala uverejňovať v prílohách rôznych časopisov. Potom začal vznikať román a ,,už to jelo"!
O čom bola prvá vaša poviedka?
Bola to vlastne kapitola z knižky Bereme, co je. Ešte som ale nevedela, že to raz bude román, len sa to začalo nabaľovať.
Čo ste o sebe zistili pri písaní? Niečo vás prekvapilo?
To teda áno. Nikdy by som o sebe nepovedala, že som schopná takej vôle, aby som pri písaní sedela denne toľko hodín! Ak treba, ani nejdem von… Ale to ma naučila novinárčina. V denníku bolo treba každý deň odovzdať článok. Denné písanie bolo nutnosťou a normálnou prácou. Takže som „vycepovaná“. Každý deň sa jednoducho musí urobiť kúsok práce. Ráno o ôsmej si sadnem k písaniu.
Ako dlho ste pracovali v novinách? Žurnalistiku ste aj vyštudovali?
Nie, mám pedagogickú školu a gymnázium. Ako som už spomenula, začala som až po revolúcii. Išla som do Českého denníka a v novinách som bola až do dôchodku. Skončila som v Hospodářskych novinách. V prílohe Veda a ľudia.
Čiže v novinách ste mali na starosti vedu?
Práve v Hospodářskych novinách som mala na starosti vedu. To už priamo, ale aj predtým som sa k nej snažila dostať.
Talent na písanie máte po českých alebo po slovenských predkoch?
Matka nemala s literatúrou nič spoločné. Ani v tom zmysle, že by čítala. To je práve to zvláštne: u nás doma – vyrastala som v proletárskej rodine – sa nečítalo, neboli tam knižky. V knižnici stál atlas krajín, atlas húb a životopis Mozarta. To bolo všetko. Doma som nevidela nikoho čítať. Povedané sarkasticky – ja som sa nevydarila, lebo som stále chodila s knihou.
Keď som po otcovej smrti cestovala na Slovensko, zistila som, že písal básne. A písal aj knihu, vraj pre mňa. Aj som ju dostala a bola to kniha čarodejná. Boli v nej návody, ako vyvolávať duchov, ako čarovať, astrológia, ale aj „dušespyt“ alebo recept na výrobu hašiša, všetko dôležité pre život. Tá kniha je síce z „druhého brehu“, ale je ručne písaná a maľovaná, nádherná.
Tak to je paradox! A ste so svojou slovenskou rodinou v kontakte?
Áno, mám na Slovensku štyri sestry.
S manželom ste sa zoznámili cez vedu?
Nie, to sme boli celkom mladí a zoznámili sme sa na džezovom večierku.
Takže džez vás baví dodnes? Máte aj hudobný talent? Aj muzicírujete?
Ako mladá som spievala v zbore aj s jednou kapelou, ale syn je dobrý gitarista. Mám veľmi rada film a napísala som aj pár scenárov, no zatiaľ mi ležia v zásuvke.
Ešte povedzte, čo je opakom skepsy? Nadšenie?
Nie. Je to prehnaná viera v čokoľvek. Ide o to, aby sme nedôverovali pravdám, ktoré nám niekto predsunie. Máme heslo „Lož je pravdepodobnejšia než zázrak“. Je potrebné si všetko preveriť. Treba sa tomu pozrieť na zúbok – mám na mysli špeciálne ezoterikov, liečiteľov a podobne. Napríklad v Čechách sa nedávno stalo, že diagnostici, čo hádajú z dúhovky oka, poradili rodičom, aby prestali dávať inzulín šesťročnému chlapcovi. Vraj si cukrovku iba vsugeroval. To „zistili“ z jeho dúhovky! Tá rodina bola taká hlúpa, že inzulín vysadili a chlapček im zomrel.
Bol liečiteľ potrestaný?
Rodičia boli potrestaní, matka dokonca dostala dvanásť rokov natvrdo, ale irisdiagnostik potrestaný nebol. U nás liečiteľstvo zákon nepovoľuje, takže jeho rada bola radou obyčajného strýčka mudrlanta. Ľudia toho narozprávajú, až hlava brní a kdekto chce dávať rady. A kto verí radám samozvaných liečiteľov, zakladá si na problém.
Věra Nosková
Spisovateľka a novinárka sa narodila 9. apríla 1947 v Hroznětíne. Vyrastala v Strakoniciach. V Prahe vyštudovala strednú pedagogickú školu. V mladosti vystriedala mnohé profesie, bola vychovávateľkou, osvetovou pracovníčkou, aranžérkou, učiteľkou v materskej škole a dokonca aj rampárkou. Od roku 1989 sa venuje publicistike (Český deník, Hospodářské noviny, rozhlas). Je spoluzakladateľkou Českého klubu skeptikov Sisyfos, bola tri roky jeho predsedníčkou. Od roku 2003 má vlastné vydavateľstvo Klika. Z tvorby: Ať si holky popláčou, Bereme, co je, Obsazeno, Víme svý, Kamarád Jak, Chraňme muže, Proměny atď.