Folklór je životaschopnejší, ako by sa mohlo zdať

Medzinárodným folklórnym festivalom Myjava (18. - 21. júna) sa začala sezóna prehliadok ľudových tradícií z celého sveta. Podobne ako po iné roky okrem vystúpení rôznych folklórnych kolektívov odzneli medzi milovníkmi folklóru a mnohými organizátormi diskusie o zmysle a ochrane kultúrneho dedičstva a o autorskom zákone.

22.06.2015 07:00
Alzbeta LUKACOVA Foto:
Etnomuzikologička a operná dramaturgička Alžbeta Lukáčová.
debata (2)

Na týchto diskusiách a príprave rôznych festivalov sa pravidelne zúčastňuje aj mladá etnomuzikologička, operná dramaturgička a rozhlasová redaktorka Alžbeta Lukáčová.

Pri komentovaní nového autorského zákona ste boli, spolu s dvomi ďalšími ľuďmi z folklórneho hnutia, veľmi aktívni. Vaša petícia, ktorá vyvolala silnú protireakciu Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA), sa týkala v podstate jediného slova – chránené (dielo). Asi málokto, najmä ak nesleduje váš dlhodobý zápas, dokáže pochopiť, v čom spočíva riziko návrhu nového znenia autorského zákona. Pred čím chcete ochrániť v zápase o autorský zákon tradičnú ľudovú kultúru?
Ide nám o ochranu tradičnej ľudovej hudby ako súčasti kultúrneho dedičstva našej krajiny. Sme totiž priestorom s mimoriadnou bohatosťou folklórnych prejavov, ktoré sa ešte i dnes dokážu tradovať. Do procesu života tradičnej kultúry však nezmyselne vstupuje súčasný autorský zákon a z neho vyplývajúce mimoriadne silné kompetencie SOZA. Organizátori podujatí, na ktorých znie tradičná ľudová hudba, sú v podstate legálne šikanovaní a súčasný stav je k tomuto druhu hudby vyslovene necitlivý. Po mnohých mesiacoch sa podarilo pripraviť nový autorský zákon. Len malá časť z neho sa týka tradičnej ľudovej hudby alebo ľudovej hudby ako takej. Naša snaha od polovice roku 2013 smerovala k tomu, aby sme zmenili vykonávaciu prax SOZA pri nahlasovaní hudobných diel. V súčasnosti platný zákon obsahuje povinnosť nahlásiť organizácii kolektívnej správy každé verejne uskutočnené podujatie a odovzdať z neho tzv. playlist, teda zoznam všetkých diel, ktoré sa budú hrať – bez ohľadu na to, či ich zákon v skutočnosti chráni, alebo nie.

A folklór je chránený autorským zákonom?
V súčasnosti platný zákon nechráni tradičnú folklórnu hudbu, a to je v poriadku. Problémom je neslobodná situácia v tom, že treba nahlásiť celú produkciu, teda aj tú, na ktorú sa autorský zákon nevzťahuje. Lebo sa vychádza akoby z prezumpcie viny: občania, chcete podvádzať, preto nám budete nahlasovať všetko, čo robíte, a my ďalej posúdime či – a koľko – budete platiť. Toto je stav, ktorý sme na rokovaniach so SOZA chceli zmeniť. Po dlhých neproduktívnych stretnutiach sme to uzavreli tak, že je potrebné zmeniť autorský zákon.

Prečo presadzuje SOZA takýto komplikovaný systém?
Argumentom SOZA je, že organizátori sami nevedia, či im na podujatí znejú chránené, alebo nechránené diela. My tvrdíme, že to nevie posúdiť ani SOZA – pokiaľ neexistuje nahrávka z konkrétnej produkcie, ktorá dokazuje, ktorá pieseň a v akom spracovaní odznela, je to len papierovanie postavené na vode. Situácia sa stala absurdnou aj tým, že SOZA vyžaduje zoznamy skladieb napríklad z folklórnych zábav, kde vopred nikto nevie, čo vlastne zaznie. Je veľa podujatí, ktoré sú improvizovanými akciami, sú spontánne a bez konkrétneho playlistu. A pretože sa systém zvrhol, odovzdávajú sa falošné playlisty, čiže fiktívne zoznamy piesní, alebo organizátori zaplatia tzv. paušál a zoznamy piesní jednoducho neodovzdajú. V každom prípade, zaplatené poplatky sú neadresné – a to nechceme.

Takže vy ste sa zamerali v pripomienkovaní návrhu zákona na to, aby sa nahlasovacia povinnosť týkala len chránených hudobných diel?
Áno. Toto bola priorita. Aj keď problémov súvisiacich s postavením ľudovej hudby v SOZA je, samozrejme, viac.

A z tohto vznikol taký spor?
Ja to vnímam ako spor o prežitie – my bojujeme o to, aby tradičná ľudová hudba mohla žiť slobodne, SOZA bojuje o svoje financie. Bojí sa, že sa jej zrúti systém, ktorý má vraj momentálne ako-tak nastavený, a že vznikne anarchia. Má obavu z toho, že každý začne tvrdiť „my hráme nechránený folklór“ a nebude nahlasovať nič. Možno je ale načase zmeniť spôsob uvažovania.

Teda predpokladom ich návrhu je, že všetci podvádzajú?
Áno. Ale návrh nového autorského zákona, ktorý pripravilo ministerstvo kultúry a zatiaľ prešiel prvým čítaním v Národnej rade SR a všetkými výbormi, je v súlade s našimi požiadavkami.

Teda v zmysle, že nahlasovacia povinnosť by sa týkala len chránených diel?
Zmena je aj v tom, že SOZA by mala zastupovať už len ľudí, ktorí o to prejavia záujem. Výnimkou je tzv. povinná kolektívna správa, je to však len niekoľko presne stanovených prípadov v zákone.

Vo vašej petícii však bola aj požiadavka, aby neboli prijímané také návrhy, ktoré priamo poškodzujú rozvíjanie nehmotného kultúrneho dedičstva. Čo ste mali konkrétne na mysli?
SOZA chce mať čo najväčšiu kontrolu nad hudbou, ktorá verejne znie. Do zákona presadzuje nielen jeden playlist, ale dva. Jeden pred akciou, druhý, spresňujúci, po akcii. Považujem to za zbytočné, ale po novom by sa to nemalo našej veci týkať. My hovoríme o folklórnej, teda nechránenej a autorsky nespracovanej hudbe. A pretože sa všetci pohybujeme v prostredí, kde sa folklórom žije – v regiónoch, kde takáto hudba reálne znie, máme výhodu. SOZA totiž presadzuje opatrenia, ktoré sú odtrhnuté od života. Nevie, v akých podobách ľudová hudba u nás vlastne existuje.

Dá sa uviesť nejaký konkrétny príklad? Známy je prípad z Pohorelej, kde SOZA pýtala poplatok za akciu, na ktorej deti spievali ľudové pesničky. Alebo ide aj o obavy z nadmernej byrokracie?
Uvediem jeden z mnohých príkladov. Volali mi priatelia z Hrušova, z folklórne veľmi živej obce, ktorá má aj veľmi známy festival. Chceli si urobiť zábavu. Pýtali sa ma, ako majú voči SOZA postupovať, či nemám zoznam piesní, ktoré sú tam nahlásené ako autorské. Lebo oni by sa týmto pesničkám radi vyhli. Sú vlastne ochotní pripustiť, že ich hrušovské piesne si niekto nahlásil ako svoje diela a týmto sa ich vzdať. A toto priamo narúša prirodzené mechanizmy, na ktorých ľudová kultúra stojí. Ľudia by si mali hrať to, na čo majú chuť a to, čo si vždy hrávali. Ak hovoríme o Hrušove, zábavy tam bývajú spravidla ešte stále folklórne. Organizátori vôbec netušia, za čo by mali platiť, ani komu sú tie peniaze určené. Majú len obavy z pokuty (ktorú im SOZA vlastne ani nemôže uložiť), preto radšej zaplatia. Ľudia by sa ale nemali zaťažovať zoznamami a hľadaním, čo je a čo nie je chránená a nechránená hudba. Často ani nevedia, že tradičný folklór je nechránený a že za ten platiť nemajú. SOZA už dlhodobo vystupuje ako represívny orgán a nebuduje si pozitívne meno vo vzťahu ku skutočnej ochrane autorov.

Poďme však k trochu inej téme. V roku 2011 ste za svoju jedinečnú knihu o ľudovom primášovi Samkovi Dudíkovi a jeho kapele získali cenu prezidenta Slovenskej republiky za pozoruhodný vedecký prínos. Je o fenoméne významnej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre. Dal by sa na príklade osobnosti Samka Dudíka ilustrovať problém chránenej a nechránenej hudby? Bol to totiž hudobník na pomedzí medzi profesionálom a ľudovým muzikantom.
Ak hovoríme o situáciách, keď hral ľudové piesne, je to nechránená hudba – hoci Samko Dudík mal nejaké autorské pokusy aj vo vzťahu k vymýšľaniu nových ľudových piesní. Nešlo však o nič, čo by naozaj zľudovelo. Ale možno nastáva nová situácia preto, že my vieme, že to bol Samko Dudík. Keby niekto hral pieseň, ktorú on vymyslel, hypoteticky by mal nárok na tantiémy. Myslím si však, že by mu nikdy nenapadlo robiť si nárok na niečo takéto. On totiž nerobil nič iné, len to, čo robili generácie ľudových hudobníkov pred ním. Z niečoho vychádzal, niečo preberal, opieral sa o hudobný jazyk, ktorý sa naučil doma, nadväzoval na konkrétne hudobné tradície a sám ich ďalej rozvíjal. A to je pre ľudového muzikanta najprirodzenejšia vec. A je tiež prirodzené, že aby sa hudbou mohol živiť, musel obsiahnuť taký repertoár, aký vyžadovala spoločnosť, v ktorej sa pohyboval. Okrem obrovského folklórneho repertoáru to bola aj šlágrová hudba, operety či filmová hudba. No, samozrejme, hral to po svojom.

Ak by dnes chcel niekto hrať alebo spievať myjavské piesne, ktoré pozná napríklad z jeho produkcie, mal by to považovať za chránené dielo?
Nie. Hral miestne ľudové piesne rovnako ako hociktorá iná kapela v regióne. Inak sa dá dívať na repertoár, kde autora poznáme – tým, že hral s muzikantmi, ktorí nemali hudobné vzdelanie a viacerí boli aj negramotní, musel sa pieseň naučiť, nejako im ju reinterpretoval a potom si ju svojským spôsobom naštudovali. Pôvodná predloha bola zvyčajne dosť porušená. A tu vzniká problém, kde sa začína a kde končí autorstvo, čo je štylizácia, napodobenina, adaptácia a čo je úprava alebo čo je to svojbytné autorské dielo. Tento zložitý problém neviem rozlúsknuť a mám pocit, že to ani nie je možné.

Ale už názov knihy naznačuje istú paradoxnosť, a to nielen samotného Samka Dudíka. Aký je vzťah medzi ľudovosťou a autorstvom, inak povedané, môže byť ľudová hudba neautorská alebo, naopak, môže byť autorská, teda spojiteľná aj s ochranou duševného vlastníctva? Napríklad Milan Kundera spochybňuje predstavu, že by ľudové umenie nemalo svojich tvorcov. Ako sa s týmto dá vyrovnať v etnomuzikológii?
Ľudová kultúra je závislá od tvorivých osobností. Takíto ľudia sú jej alfou a omegou. A to, či ich poznáme, alebo nepoznáme, nie je až také podstatné. Teórie, že ľudové piesne vytvoril ľud kolektívne, sú už dávno prekonané. Vždy to boli konkrétni ľudia, ktorých však nepoznáme. Rozhodujúce bolo skôr to, či ich piesne spoločenstvo, v ktorom žili, prijalo – a týmto ich aj „autorizovalo“, alebo ich, naopak, odvrhlo. To, čo spoločenstvo prijalo, sa začalo tradovať, no zároveň aj meniť a variovať. Práve v tomto je folklór živý. Piesne, ktoré sa dodnes dochovali, sú v tomto zmysle „najkrajšie“ – lebo ľudia boli ochotní si ich zapamätať a preniesť až do súčasnosti.

V knižke priznávate, že Samko Dudík vlastne už nehral tradičný folklór a prekročil túto úroveň. Čo s týmto napätím medzi ľudovosťou a osobnosťou?
Je veľmi zložité určiť hranicu, kedy sa začína alebo končí to, čo je považované za ľudové alebo tradičné. Ani ľudová kultúra totiž nevznikala izolovane, ale vplývalo na ňu množstvo javov – jedným bola otvorenejšia, iné odmietala. Samko Dudík ako osoba svoju „ľudovosť“ absolútne neriešil. Jednoducho to bol muzikant, ktorý sa hlavne ľudovou hudbou živil, a to ako jeden z mála Nerómov. Nemal muzikantstvo ako činnosť popri inej robote, ako bolo v jeho regióne zvykom. Vo svojej produkcii musel reagovať na potreby doby a aj preto prirodzene prechádzal z tradičného ľudového repertoáru k vtedy modernému, teda aj autorskému. Nevidel v tom žiaden rozpor. Prečo aj? Jeho hudobný jazyk je pomerne konzistentný a v rovnakom alebo podobnom „slohu“ hrával jedno aj druhé. Okrem situácií, keď sa v ňom prebúdzal národno-obrodenecký duch a keď sa intelektuálne prinavracal k „neumelému“ štýlu hry starých muzikantov. Ale to bol uňho uvedomelý jav, nie autochtónny hudobný jazyk.

Pri počúvaní jeho starších nahrávok a súčasných pokusov ho napodobniť alebo hrať starým štýlom je cítiť istý rozdiel. U Samka Dudíka je veľmi výrazná zemitosť a až surovosť jeho hudobného prejavu. Akoby odzrkadľoval práve to prostredie a dobu, z ktorých vychádzal. Dá sa v dnešnej už dosť civilizovanej a mestskej kultúre vôbec takto zahrať? Dokážu to ľudia, so zvyčajne vyšším vzdelaním a z mestského prostredia, ktorí sa o to pokúšajú? Dokážu zahrať práve to najautentickejšie zo slovenskej ľudovej tradície?
Neviem, či je práve toto v našej hudobnej tradícii to „najautentickej­šie“. Prejav ľudového hudobníka sa skladá z celej sústavy znakov, ktoré je potrebné pochopiť. A inak – hra Samka Dudíka rozhodne nepatrí k tým najsurovejším. Naopak, na samouka mal veľmi kultivovaný tón. Ak však hovoríme o určitej zemitosti alebo drsnosti, tá sa dá napodobniť, ale je to veľmi ťažké. Dnes žijeme v úplne iných podmienkach ako pred sto rokmi a už len to, že prevažná väčšina z nás má hudobné vzdelanie, je v tomto zmysle niečo, čo nás retarduje. Lebo ak niekto celý deň rúbal drevo alebo pracoval na poli a večer si išiel zahrať, tak mal hrubé prsty, a preto aj hudba nimi vylúdená bola tvrdšia. Je to niečo iné ako my, ktorí fyzicky pracujeme veľmi málo a v zásade máme rozvinutejšie hudobné myslenie.

Netrénovanosť je cítiť aj v speve.
Ale aj tradícia vokálneho spevu podlieha dedičstvu regiónu alebo lokality. To znamená, že síce ľudia spievali naturálne, ale istým špecifickým spôsobom. Inak sa spievalo v Myjave a inak napríklad vo Važci. Rozdiel v porovnaní so súčasnosťou vidím aj v tom, že sa spievalo veľmi veľa. Spev bol každodennou súčasťou života. Ak v obci nevedel niekto spievať, tak to bola skôr výnimka. Dnes už máme aj také lokality, kde je skôr výnimkou, ak niekto vie spievať – pre mladú generáciu to platí, žiaľ, viac ako kedykoľvek predtým.

Na Medzinárodný folklórny festival Myjava ste pripravili samostatné pásmo venované práve Samkovi Dudíkovi. Ako sa však v súčasnosti dá pripomenúť si tvorbu človeka z úplne inej doby?
Programy na folklórne festivaly robím už 17 rokov a vždy – aj teraz – hľadám primeranú formu. Lebo spôsob, ako citlivo sprostredkovať informácie o našej minulosti veľkému davu ľudí, nie je len problém programu o Samkovi Dudíkovi. Nie je jednoduché prenášať javy ľudovej kultúry na pódium tak, aby sme ich nepatetizovali, obsahovo nevyprázdnili alebo aby sme im nejakým spôsobom neuškodili. Pátos je niečo, čo s javiskovou prezentáciou súvisí a u nás má takéto prezentovanie ľudovej kultúry dlhodobú tradíciu. Tradíciou sú aj programy, ktoré prezentujú folklór len ako zábavu a takto ho často vníma aj verejnosť. Zábava tiež patrila k životu na dedine, ale stále hovoríme o javoch, ktoré sú vytrhnuté z kontextu. Ja sa vždy snažím k inscenovaniu pristúpiť tak, aby mali diváci zážitok, ale aj aby sa niečo dozvedeli. Vnímať folklór len ako niečo, čo ma má pobaviť, sa mi zdá málo.

V tomto roku je už 135 rokov od narodenia Samka Dudíka. Bol to človek, ktorý zažil dve svetové vojny, niekoľko politických režimov, vrchol svojej hudobnej kariéry mal v čase, keď bola ľudová hudba ešte skutočne živou súčasťou každodenného života na Slovensku, no zároveň zažil už aj počiatok úpadku tohto žánru, keď sa verejnosť začala odkláňať k modernej hudbe.
Nespornou výhodou muziky Samka Dudíka je to, že sa ešte počas jeho života oňho zaujímali rôzni intelektuáli a propagátori ľudovej hudby. Takisto aj vedecká obec – aj keď až ku koncu jeho života. Vďaka tomu máme množstvo pramenného materiálu, ktorý dokumentuje jeho názory na život, hru jeho samého a jeho kapely, ako aj celkovú zmenu života ľudí na vidieku i v meste počas búrlivého 20. storočia. Existujú nahrávky, filmy, bohatá rukopisná spisba, korešpondencia… Myslím si, že výpoveď takýchto záznamov je silnejšia ako akákoľvek parafráza.

Podobne ako pátos je postavený na emóciách, aj veľká časť ľudovej hudby pracuje s emóciami. Dalo sa na programe aj poplakať? Hoci aj bez pátosu?
Verím, že tam bolo málo pátosu a veľa emócií. Pátos sa mi totiž spája s emóciami, ktoré nie sú úplne pravé. Voči muzikantom alebo spevákom, ktorí aj dnes do určitej miery stále žijú tradičným spôsobom života alebo inklinujú k tradičným hodnotám, nepociťujem pátos, ale skôr záplavu niečoho iného, niečoho, čo je skutočné a pravé. A „pravosť“ sa nedá simulovať. Práve takúto „drsnú krásu“ by som chcela sprostredkovať divákom, hoci sa to robí veľmi ťažko. Obzvlášť v takom obrovskom a otvorenom priestore, kde sedia tisíce ľudí. Ale to je problém schopnosti vnímať ľudskú intimitu ako takú (lebo aj o nej ľudová hudba je) – byť jej otvorený aj v prostredí, ktoré jej nie vždy úplne praje.

Ako vyriešiť napätie medzi pozíciou vedca, ktorý pristupuje k téme vecne, a umelca, ktorý narába s emóciami?
Pri vedeckej práci je potrebné veľmi dôsledne pracovať s prameňmi, a s emóciami treba byť skôr opatrný. Iné je to v prípade festivalu, kde je emotívny prístup legitímny – program je predsa autorskou výpoveďou jeho tvorcu, je to okno, cez ktoré sprostredkováva aj svoje videnie sveta.

Akú rolu v inscenovaní môže mať fakt, že ste priamym potomkom, pravnučkou Samka Dudíka? Hoci ste ho nezažili, ako vás to môže ovplyvniť, aby ste sa dokázali vyhnúť pátosu, prípadne, naopak, aby to zasa nebol až priveľmi silený odstup od pátosu. Toho bežného a nevtieravého pátosu, ktorý ľudia od spomienkových akcií očakávajú. Ako sa teda dá nenútene vyrovnať s dedičstvom predkov?
Istý prirodzený odstup mám už len preto, že som sa narodila o sto rokov neskôr ako Samko. To, že som ho nepoznala, je v tomto ohľade prínosom. Na mňa, samozrejme, veľmi silne vplývalo rodinné prostredie a môj dedo, ktorý so Samkom hrával v podstate už od 30. rokov minulého storočia. V ňom som neskôr, keď som sa Samkom zaoberala hlbšie, našla veľa podobností s jeho otcom. Dôležité je určite aj to, že hudobná tradícia je v našej rodine živá. Snažím sa k vlastnému hudobnému dedičstvu pristupovať rozumovo, ale emotívna stránka sa v prípade festivalového programu asi predrala na povrch.

Okrem vedeckej práce a prípravy festivalov sa aktívne venujete aj muzicírovaniu. V skupine Banda hráte okrem iných nástrojov aj na až takmer emblematickom ľudovom nástroji – na cimbale. Ide o kapelu, ktorá hrá žáner world music, teda pesničky vychádzajúce zo svetových tradícií ľudovej hudby. Kam sa dá zaradiť duša etnomuzikologičky a folkloristky, ktorá zároveň účinkuje v takejto skupine, ktorá sa s ľudovými motívmi skôr len hrá?
Hru na hudobnom nástroji potrebujem k svojmu životu. Je to pre mňa samozrejmosť od detstva. Pritom nie je pre mňa najdôležitejšie vždy podať vynikajúci inštrumentálny výkon. Je to skôr nutnosť napojiť ducha. Ak by som prišla o možnosť venovať sa etnomuzikológii a teoretickému skúmaniu toho, čo súvisí s hudbou, chýbalo by mi to menej ako zážitok zo samotného hrania. Samozrejme, v spojení s teóriou a vedou praktické hranie považujem za niečo, čo je veľmi prínosné.

Je lepšie, ak sa vedec aktívne a s vášňou venuje tomu, čo skúma?
V rámci nášho odboru bola pred nami generácia veľkých etnomuzikológov, ktorí väčšinou neboli praktici, a aj tak to boli kvalitní vedci. Ak ale môžem hovoriť za seba, myslím si, že praktická znalosť toho, ako hudba vzniká, je pri niečom takom živom a životaschopnom veľmi dôležitá. Mám pocit, že dokážem lepšie pochopiť procesy počas tvorby hudby a jej interpretácie. Pomáha mi to vžiť sa do spôsobu, akým rozmýšľajú muzikanti – jednoducho povedané – prečo niečo hrá takto a nie inak. Keď hudba prejde nielen mojimi ušami a hlavou, ale aj rukami a prstami, popisuje sa mi to lepšie aj teoreticky.

Mám pocit, že skupina Banda získava viac ocenení a asi aj rešpektu v zahraničí ako na Slovensku, a to napriek tomu, že vo vašej hudbe sú slovenské korene neprehliadnuteľné. Prečo rezonujete skôr takto kozmopolitne?
To má určite viacero dôvodov. Možno je to vplyvom domácich médií, ktoré nás nehrajú tak často, aby sme mohli viac zarezonovať u širšej verejnosti. Takisto asi nekoncertujeme dostatočne veľa na to, aby sme si získali až toľko poslucháčov. No myslím si, že vo folklórnej obci, ktorá je do určitej miery konzervatívna, nás prijímajú veľmi dobre. Pre mňa je veľmi pozitívne, že prijala aj niečo takéto, čo sa vymyká štandardnej interpretácii folklóru.

Za svoju tvorbu skupina Banda získala viacero cien a nominácií. Ktorú z nich osobne považujete za najväčší úspech? Čo je z toho takým Oscarom vo vašej branži?
Neviem. Ja tie ceny veľmi neprežívam. Vôbec totiž netvoria obraz toho, ako je naša hudba naozaj prijímaná. Zatiaľ je pre mňa najväčšou satisfakciou, keď sa dokážeme v kapele dohodnúť na nejakom aranžmá. To je omnoho ťažšie. Keď sa to ale stane, môžeme hudbu, ktorej veríme, ponúknuť poslucháčom.

Prednedávnom ste boli nominovaní na cenu Rádia_FM Radio Head Awards. Nepoteší takáto nominácia?
Táto nominácia ma teší v tom, že z veľkej plejády cédečiek, ktoré v rôznych žánroch vychádzajú – teda aj v našej kategórii world music a folk- nás nejaká skupina odborníkov vybrala do užšej nominácie. V nej už potom o víťazoch hlasuje verejnosť. Osobne dúfam, že ľudia, ktorí nás posunuli vyššie, sú odborníci, a teda že naša hudba má aj objektívne kvality. To, ako hlasovali poslucháči Rádia_FM, je druhá vec. Ale, samozrejme, tešia ma aj vysoké umiestnenia vo svetových rebríčkoch world music v rôznych krajinách. Na popredných miestach sa držíme v európskom rebríčku World Music Charts Europe aj v americkom rebríčku Global Village Top 40 albums. Celosvetový hudobný priestor vyjadruje Top 40 Tracks of World Music Charts on EthnoCloud, kde tiež bodujeme. V týchto prípadoch ma teší, že naša hudba dokáže sprostredkovať nejaké posolstvo bez toho, aby poslucháči poznali kontexty našej hudby alebo jej významy. Že sa im to páči ako dobre urobená a dobre interpretovaná hud­ba.

Zatiaľ sme hovorili skôr o koníčkoch a vedeckej práci, ale to vás neživí. Zamestnaná ste ako dramaturgička v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Kombinácia folklór a opera, odbornosť na ľudovú hudbu a práca na operných tituloch; trocha to pôsobí ako Leoš Janáček naopak. Janáček sa v tradičnom prostredí inšpiroval ľudovou hudbou pri tvorbe svojich skladieb aj opier. Teda robil to, čo sa označuje ako vysoká hudba. Vy zasa profesionálne pracujete v opere, no prakticky sa venujete, či už ako vedkyňa, alebo hráčka v kapele, ľudovej hudbe.
Ja v tom nevidím žiadny rozpor. Hoci sú to na prvý pohľad dva odlišné svety. Na porovnávanie s Janáčkom ale budem mať čas asi do konca života.

V prípade niektorých autorov vidieť silný vzťah medzi vysokým žánrom a ľudovou hudbou. Napríklad v banskobystrickej opere ste pripravili prvé prebásnenie opery Igora Stravinského Príbeh vojaka. Stravinskij bol rovnako ako Janáček súčasťou prúdu takzvaného vysokého umenia, ktoré sa inšpirovalo ľudovou hudbou. Pôsobí to dosť netradične, takéto spojenie svetov ľudovej hudby a opery, a vy ste akoby naraz v oboch.
Je pravda, že tieto dva svety sa z hľadiska diváckej základne prekrývajú len málo. Malé prieniky sú aj čo sa týka profesijnej orientácie tých, čo v týchto žánroch pôsobia. No ja si myslím, že táto akási uzavretosť je hlavne vecou predsudkov. Pohybujem sa vo veľmi silnej folklórnej komunite nielen v Banskej Bystrici, z ktorej by sa málokto išiel pozrieť do opery. Takéto konzervatívne a štylizované prostredie im nevyhovuje. Ľudia majú pocit, že je to niečo, čomu nebudú rozumieť. Členovia opery zase málokedy zavítajú na folklórne podujatie.

Folkloristi majú obavy, že opera je konzervatívna?
Áno, presne tak. Operní umelci často považujú folklór za nižšie umenie, za niečo, čo vie hocikto, prípadne za niečo, čo je nekultivované, ba až vulgárne. Svedčí to ale väčšinou o tom, že sa s tradičnou ľudovou hudbou nikdy nestretli alebo že o nej nemajú žiadne informácie. Povrchný obraz si tvoria na základe médiami pretláčanej akoby folklórnej produkcie, ktorá nie je a nebola vždy bohviečo. Ale, samozrejme, proti vkusu žiaden dišputát.

Priaznivcov folklóru teda nezaujme ani Stravinskij, Janáček či Bartók, ktorí pracovali s folklórnymi motívmi? Ani takíto autori ich nedokážu pritiahnuť? A, naopak, ani vyznávačov vysokého umenia, ktoré tvorili aj títo majstri, nepritiahne folklór, z ktorého ich obľúbenci vychádzali?Však títo autori sú neuchopiteľní, ak ich nevidíme zakorenených v oboch týchto svetoch. Ani títo autori nedokázali zblížiť tieto dva na Slovensku oddelené svety?
Je náročné tieto svety zbližovať. Aj keď nie nemožné. Menovali ste totiž skladateľov, ktorí opustili romantickú poetiku 19. storočia. Pracujú s výrazovými prostriedkami charakteristickými pre neskoršie obdobia. U všetkých troch možno hovoriť o geniálnej hudbe, ku ktorej sa však treba dopracovať, dospieť k nej. Okrem toho, títo skladatelia veľmi málo využívajú princíp citácie, teda to, že by doslovne zacitovali nejakú ľudovú pieseň, ktorú potom autorsky rozpracujú. Skôr narábajú s typickými prvkami melodiky alebo celkovo ľudového myslenia, ktoré zasadzujú do úplne iného hudobného kontextu. Čiže ak by som mala fanúšikov folklóru primäť k tomu, aby chodili do opery, tak by som ich asi skôr motivovala k návšteve predstavenia talianskej opery 19. storočia. Tá má tiež čiastočne pôvod v ľudovom umení. Veď i známe bel canto súvisí s talianskym ľudovým spevom.

To sa týka talianskej ľudovej hudby, no napríklad Stravinského motívy vychádzajú zo slovanských ľudových tradícií. Cez Taliansko alebo cez Nemecko, napríklad cez Bacha, hľadať korene asi nie je najjednoduchšie. Janáček, Bartók a Stravinskij pracovali s materiálom, ktorý je bližšie k tomu, čo je základom ľudovej tvorby u nás, k jeho jazyku a k príbehom, k mytológii alebo k rozprávkam, ktoré sú u nás všeobecne známejšie. Je to v základoch našej kultúry.
Áno, to je pravda. Aj keď ľudová hudba ako taká má určitý univerzálny základ. Myslím si, že ak by aj niekto nebol nikdy predtým na opere, povedzme od Bartóka alebo Janáčka, tak by v hudbe predsa len nejako atavisticky zacítil niečo ľudové. No napriek všetkému si myslím, že hľadanie cesty k artificiálnej hudbe týmto spôsobom môže byť voľbou ťažšieho odporu. Napríklad aj preto, lebo ľudová pieseň má jednoduchú formu, jednoduchšiu melódiu. Je to niečo, čo je zrozumiteľné širokému spektru ľudí a niečo, čo je ľahko zapamätateľné. V prípade opery alebo klasickej hudby ako takej takéto jednoduché melódie málokedy nachádzame. Sú to oveľa klenutejšie útvary a časovosť v nich prebieha inak. No a na to si treba jednoducho zvyknúť a postupne prísť takej hudbe na chuť. A to už nehovorím o spomínaných troch autoroch, ktorí vo svojich kompozičných technikách idú ešte ďalej, hudobnú štruktúru atomizujú a podobne.

Opäť by som sa rád vrátil k vašej výskumnej činnosti. Najnovšie sa, a to bez širšieho akademického zázemia, venujete vo vlastnom občianskom združení výskumu svadobných kapiel. Pôsobí to trocha ako také obrodenecké misionárstvo, keď sa nadšenci pokúšali zachytiť autentický prejav miznúcej ľudovej kultúry.
Neberiem to ako misionárstvo. Nechcem nikoho obrodiť. Robím to preto, že sú to javy, ktoré veľmi rýchlo miznú z našej kultúry a navyše miznú nepozorovane. Dalo by sa povedať, že skoro zo dňa na deň. Stále sa stretávam s tým, že to vlastne už robíme neskoro, že už sme prišli „po funuse“. Už je päť minút po dvanástej. To však tvrdil aj Janáček pred sto rokmi a horlil za takýto výskum, lebo mal pocit, že folklór už mizne. Preňho to tiež bola hodina dvanásta. Jeho slová sa naplnili len čiastočne – ľudová hudba sa síce zmenila, ale nezmizla. Preto mi je jasné, že folklór je životaschopnejšia veličina, ako by sa mohlo zdať. Nebojím sa jeho zániku. Skôr by mi bolo ľúto zániku niektorých jeho podôb.

A prečo práve svadobné kapely? Je pravda, že je menší populačný rast, skôr ide o populačný úbytok. Dnešný človek zažije vo svojom živote oveľa menej svadieb ako naši predkovia a z toho je stále čoraz menej takých, kde je hudba kľúčovým prvkom. Súvisí váš záujem aj s týmto demografickým vývojom?
Takto som nad tým ešte nerozmýšľala. Možno ani ten názov – svadobné kapely – nie je úplne presný. Skôr odráža najčastejšiu hernú príležitosť týchto kapiel. A súvisí aj s ich obsadením, lebo pojem svadobná kapela je niečo, čo sa v ľudovej kultúre naozaj vyskytuje. Teda nie je to do dôsledkov odborný termín. Svadobnými kapelami boli v podstate najčastejšie označované tanečné kapely, ktoré sa u nás masovo rozšírili najmä po druhej svetovej vojne. Muzikanti najčastejšie vychádzali z tradičnej ľudovej hudby, ale herné zostavy už obohacovali o nové nástroje a od niektorých jednoducho upúšťali. Do sláčikových kapiel pribudol saxofón, trúbka alebo harmonika, basu nahradil bubon. Variabilita obsadenia týchto kapiel bola veľmi veľká. Súvisela s tým aj zmena repertoáru ako reakcia na vlnu módnej tanečnej hudby.

Takto to bolo alebo toto vidíte vo svojom novom výskume?
To, čo opisujem, sa začalo diať najmä po druhej svetovej vojne. Vznikali kapely, ktoré vychádzali z tradičného repertoáru, no obohacovali ho o vtedy obľúbenú tanečnú hudbu – polky, valčíky, foxtroty, tangá a podobne. Mohlo by sa zdať, že tieto kapely budú mať krátke trvanie a napokon ich definitívne vytlačia elektrifikované kapely, ktoré sú v našej, aj vidieckej, kultúre ďalším prúdom. Nestalo sa tak. V mnohých oblastiach takéto zoskupenia pôsobia v podstate dodnes a veľmi životaschopným podhubím pre ich existenciu sú rómske komunity. Možno aj vďaka slabšiemu sociálnemu zázemiu, v ktorom žijú. Často nemajú peniaze na rôzne „samohrajky“, zosilňovače a podobne. Hrajú na starých nástrojoch, ktoré majú a ktoré zdedili. Práve tieto muziky svojím spôsobom ďalej rozvíjajú tradíciu tanečných a svadobných kapiel, o ktorých som začala hovoriť.

Môže byť táto téma aj intelektuálne zaujímavá?
Nepochybne! Venujem sa jej aj preto, lebo je to oblasť, ktorej sa nikto vedecky zatiaľ nevenoval – alebo len veľmi okrajovo. Nie je to vlastne jedna téma, ale celá plejáda tém. Dôvodom okrajovosti skúmania tejto hudobnej produkcie bolo aj to, že v období, v ktorom takéto kapely zaznamenávali vrchol svojej činnosti a rozšírenosti, čo boli 50. až 60. roky, sa naša vedecká obec zameriavala na zaznamenávanie starších prejavov ľudovej kultúry. Robili záchranné výskumy a to, čo bolo v regióne živé a bežné, sa v podstate nezaznamenávalo.

Takže to, čo teraz robíte, je taký záchranný výskum? Aj po päťdesiatich rokoch?
Áno, my stále len niečo zachraňujeme. A bola by som veľmi nerada, keby sa niekto o päťdesiat rokov spýtal „čo ste mali v roku 2015 v tých vašich regiónoch“ a ja by som musela povedať, že nevieme, lebo sme pátrali po tom, čo bolo v roku 1950. Snažím sa postihnúť niečo, čo je naozaj živé, čo má kontinuitu, niečo, čím ľudia v regiónoch naozaj žijú. A to aj so všetkými, pre niekoho možno aj negatívnymi javmi, alebo javmi, ktoré nám esteticky nevyhovujú.

K takémuto výskumu je však potrebné okrem bezbrehého nadšenia aj dobré technické vybavenie na záznam zvuku a obrazu, teda celý tím ľudí okolo a aj potrebná technika. Kde možno na toto nájsť zdroje a kto môže, okrem samotného výskumníka, podporiť takýto výskum? Kto je ochotný doň investovať?
Momentálne je to najmä ministerstvo kultúry a jeho grantové schémy. Hoci nie najšťastnejšie je, že peniaze žiadame od dotačného programu nehmotnej kultúrnej činnosti a kultúrno-osvetovej činnosti. Tieto granty sa totiž ocitajú v akomsi zbernom koši so všetkou amatérskou činnosťou na Slovensku a je ich každoročne viac ako tisíc. Výskum spolusponzoruje aj naše občianske združenie, ktoré sa venuje aj iným aktivitám, napríklad vydávaniu cédečiek. Z malého zisku, čo máme, môžeme uhradiť napríklad cestovné alebo prenájom techniky. No a veľmi výdatnou sponzorkou som, samozrejme, ja sama.

Keďže ide aj o vedecký výskum, nedá sa získať nejaký vedecký grant?
Nevýhodou je, že za našimi aktivitami nestojí žiadna profesionálna inštitúcia. V neposlednom rade je to momentálne tak, že materiál, ktorý v teréne zaznamenám, zatiaľ vedecky nespracovávam. Získavam informácie – najmä nahrávky. A tých je práve k takejto širokej téme, akou sú tanečné kapely, potrebných veľa. Nevýhodou je, že chýba starší porovnávací materiál. Preto je výskum nielen kvalitatívny, ale aj kvantitatívny. Je potrebné zabezpečiť dobrú informačnú bázu. Dúfam, že sa raz dostanem k tomu, aby som výskum aj vedecky spracovala. Zatiaľ je to ale taká skôr plickovská činnosť.

Treba k tomu dodať, že veľa materiálu z toho, čo robíte, je voľne prístupného, napríklad cez internetový portál youtube. Znamená to, že existuje aj voľne prístupný archív z tohto výskumu. Je to v kontraste s častou praxou, na ktorú upozorňujú rôzne skupiny priateľov folklóru, totiž že pre verejnosť, aj tú odbornú, ale aj pre samotných interpretov, ktorí boli nahrávaní, sú staršie nahrávky uložené v Ústave hudobnej vedy SAV nedostupné.
Na to, aby to mohol byť materiál z terénu sprístupnený verejnosti, potrebuje mať každý archív, ktorý ho spravuje, jasne určený režim. Nemôže to byť založené na dobrovoľnosti jeho šéfa v zmysle dám-nedám, komunikujem-nekomunikujem. Myslím si, že ak spoločnosť považovala za potrebné zachytávať prejavy tradičnej hudobnej kultúry, vnímala ich ako hodnotu, ktorú treba uchovávať. Asi cítila, že je to niečo, čo sa jej v budúcnosti môže zísť. A tá situácia v podstate už nastala. Z mnohých obcí sa folklórne javy stratili. Niekde sa to stalo skôr, niekde ešte úplne nie, alebo sa to deje práve teraz. Osobne považujem za dobré, že v súčasnej dobe globalizácie, nadmiery informácií a aj konzumu majú mnohí ľudia potrebu sa vracať k svojim koreňom a tradíciám. Chcú budovať svoju lokálnu identitu, svoje vedomie o tom „kto som a odkiaľ som“. Vhodným spôsobom, ako to robiť, je zoznámiť sa s materiálom, ktorý bol kedysi v jednotlivých obciach nahraný. To, že sa to nedá, považujem za absurdnú situáciu. Tie záznamy existujú, no ľudia alebo potomkovia ľudí, ktorí umožnili, aby tieto záznamy vznikli, sa k nim nevedia dostať. Chápem, že dlhodobo diskutovaný archív v Ústave hudobnej vedy nie je verejným archívom, má iný štatút a podlieha iným pravidlám. Je určený na vedecké účely. Preto teda oprávnene čakáme na výsledky vedeckého spracovania týchto materiálov a ich pramenné vydania. Hovorím o takých, ktoré by verejnosť vedela nejako zužitkovať, majú jasného adresáta a sú aj prakticky prospešné. Zatiaľ to vyzerá tak, že pri tomto tempe sa spracovaných a publikovaných výskumov my nedožijeme. Dúfam, že v čase, keď sa tento stav zmení, nebude naša tradičná ľudová kultúra už minulosťou.

Poviem to inak. Iniciátori tejto verejnej výzvy použili nahrávku staršej panej, ktorá vo svojej mladosti naspievala pieseň, ktorá je zarchivovaná, no ani ona sama si nemôže vypočuť, čo kedy spievala a ako.
Áno, je to absurdné.

Vidieť, že ste všestranne aktívna. No čo vás poháňa dopredu najviac? Je to praktické muzicírovanie? Alebo záujem o poznávanie, o živý kontakt so svetom ľudovej hudby? Či sféra takzvanej vyššej kultúry, teda opera?
Myslím si, že v pracovnom živote mám veľkú výsadu. Spočíva v tom, že si všetky tieto druhy vyžitia môžem regulovať tak, ako potrebujem. Povedala by som, že sa vo mne všetky oblasti mojej činnosti snúbia a neprekážajú si, práve naopak. Ak potrebujem získať rovnováhu a cítim sa hnaná do nejakých výkonov, viem, že je čas vycestovať niekam do regiónu na výskum alebo aspoň na návštevu. Strávim tam pár dní medzi bežnými ľuďmi, ktorí žijú úplne inými problémami, a hlavne, netrpia prehnanými ambíciami. Vedia, kto sú, čo majú, odkiaľ sú. Pre mňa je to vždy škola pokory. Keď sa vraciam z takéhoto pobytu, tak sa ľahšie zvládam pracovné povinnosti, aj osobný život. Ale, samozrejme, potrebujem napĺňať aj svoje intelektuálne vyžitie, lebo chcem veciam rozumieť, pokiaľ je to možné. Mám obdobia, keď veľa čítam, veľa „nasávam“ alebo počúvam veľa hudby nekonzumným spôsobom. Sú to také fázy, keď musím prijímať, aby som potom mala čo dať. Do tohto sveta patrí aj opera, ktorú milujem. Je pre mňa výzvou, ktorá ma baví stále viac.

Prácou v rádiách ste v podstate popularizátorkou ľudovej kultúry, podobne ako spomenutý Karol Plicka, ktorý nebol len zberateľom a fotografom, ale zároveň aj propagátorom a popularizátorom ľudovej kultúry. Pripravujete až dve rozhlasové relácie. Jednu v rádiu Regina a druhú v rádiu Lumen. Obe sú o folklóre. Akú máte na tieto rozhlasové relácie odozvu?
Tá, čo sa ku mne dostane, je väčšinou dobrá. Snažím sa mať na pamäti, kto je cieľovou skupinou, pre ktorú vysielame. V rádiu Lumen mám širšie pole pôsobnosti – mám väčší vysielací čas a aj témy, ktoré si vyberám, nie sú nikým stanovované. Teda môžem sprostredkovať témy, ktorými sa momentálne viac zaoberám, alebo niečo, čo ma práve zaujalo. Hoci niekedy sa stanú aj menej príjemné veci, ako napríklad keď mi prišla pohľadnica od poslucháčky, ktorá písala, že ma riadi Satan. Pustila som totiž svadobné piesne, ktoré majú, ako to už býva, aj skrytý ľahko erotický obsah. Ja sa však snažím ľudovú kultúru prezentovať takú, aká je. Aj s jej humornou stránkou.

Možno aj písanie listov ako spôsob vyháňania diabla je súčasťou tradičnej ľudovej kultúry.
Ak je to tak, tak to beriem ako fakt, ktorý treba spoznať a možno na jeho základe urobiť reláciu… No a na rádiu Regina robím reláciu orientovanú hlavne na súčasné folklórne dianie a na progresívnu vlnu vo folklorizme – teda na ľudí, ktorí robia inovatívne projekty alebo ktorí objavujú svoje korene, ak to môžem takto zjednodušene povedať. Takže je to v niečom skoro až taká publicistika. Ale musím povedať, že ma napĺňajú obidve formy relácií. Udržujú ma v odbornej kondícii a aj v schopnosti pretlmočiť špecifické témy verejnosti. To je ťažšie, ako by sa mohlo zdať.

Alžbeta Lukáčová (1980)

etnomuzikologička a hudobná dramaturgička

  • Vyštudovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
  • Pracovala a pracuje ako hudobná dramaturgička v Štátnej opere v Banskej Bystrici.
  • Pôsobila ako etnomuzikologička v Stredoslovenskom múzeu, na Katedre hudobnej vedy FiF UK v Bratislave a v Ústave hudobnej vedy SAV, kde v roku 2009 obhájila doktorát.
  • V roku 2010 vydala monografiu Samko Dudík a jeho kapela: Fenomén výraznej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre, za ktorú v roku 2011 získala 1. miesto v súťaži mladých vedeckých pracovníkov SAV do 33 rokov v oddelení spoločenských a humanitných vied a zároveň cenu prezidenta Slovenskej republiky za pozoruhodný vedecký prínos.
  • Spieva a hrá (najmä na cimbale) v hudobnej skupine Banda, zameranej na žáner world music a v speváckej skupine Trnki orientovanej na tradičný viachlasný prejav.
  • Je autorkou programov a členkou mnohých prípravných výborov folklórnych festivalov na Slovensku aj na Morave.
  • Je redaktorkou a moderátorkou relácií o dianí vo folklórnom hnutí v rádiu Regina (RTVS) a rádiu Lumen.
  • Dlhoročne sa venuje výskumu ľudových hudobných prejavov, v poslednom čase sa zameriava najmä na fenomén svadobných kapiel na Slovensku.
Alžbeta Lukáčová (tretia zľava) so speváckou... Foto: Jakub Dvořák
Alžbeta Lukáčová Alžbeta Lukáčová (tretia zľava) so speváckou skupinou Banda.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #festival #folklór #SOZA