Prežiť holokaust bolo otázkou šťastia. Pre mňa ako zázrak

, 27.06.2015 12:00
Karol Nathan Steiner
Karol Natan Steiner s rodinným fotoalbumom. Autor: ,

Bratislavský rodák Karol Natan Steiner pricestoval z Izraela na Slovensko, aby daroval židovskému múzeu vzácnu striebornú korunu na Tóru z roku 1711, ktorá pochádza už z neexistujúcej tunajšej synagógy. Počas holokaustu jeho život visel na vlásku. "Keď si často premietam v hlave osudový deň v Marianke neďaleko Bratislavy, hovorievam si, že bol zázrak, že som sa zachránil,“ povedal pre Pravdu 81-ročný Steiner o chvíľach, keď sa v septembri 1944 vyhol zajatiu esesákov. Jeho mladšiu sestru vtedy deportovali do tábora smrti v Osvienčime, kde ju nacisti hneď zavraždili. Steiner ako chlapec tiež skončil v koncentráku, ale spolu s matkou prežil. Otca už nikdy nevidel.

Aké ste mali detstvo v predvojnovej Bratislave?
Mám veľmi dobré spomienky. Bolo to báječné obdobie do vypuknutia vojny. Vyrástol som v rodine, kde otec pracoval ako lekár a matka mu robila sekretárku. Starala sa o kartotéku, vypisovala recepty. Keďže s otcom bola celú pracovnú dobu, tak sa zatiaľ o mňa a o moju sestru, ktorá mala o jeden rok menej, starala vychovávateľka.

Obľúbili ste si ju?
Zbožňovali sme ju. Volala sa Annie, pochádzala z Pezinka. Bola s nami od rána do večera. Obliekala nás, chodili sme s ňou na prechádzky, v lete sme si často zaplávali. S Annie sme videli prvé bábkové divadlo v Bratislave, rovnako prvý kreslený film, ktorý všetci poznajú – Snehulienku a sedem trpaslíkov od Walta Disneyho.

Annie bola Slovenka?
Nemka. Od nej sme sa naučili nemčinu. Rád si spomínam, ako nám púšťala populárne rytmické nemecké piesne a ja som pochodoval okolo stola. Na hlave som mal zelený klobúk s pierkom. Žiaľ, napriek tomu, že Annie sme vnímali ako bôžika, musela od nás odísť.

Prečo?
Po vzniku Slovenského štátu sa začali prijímať antisemitské opatrenia. Židom zakázali výpomoc v domácnosti. Zrazu nesmeli mať kuchárky, opatrovateľky, pestúnky. Rodičia sa museli rozlúčiť s Annie.

Ako vám vysvetlili jej odchod?
Povedali, že Annie odišla za matkou, pretože ochorela, takže sa musí o ňu starať. Tvrdili, že sa neskôr vráti. Bola to milosrdná lož určená deťom, ktoré nemohli chápať, že život sa dramaticky mení. Annie sme už viac nevideli. Pretrhlo sa krásne citové puto.

Kto sa začal o vás starať počas dňa?
Mamička. Prácu v ordinácii musela obmedziť na minimum.

Čo vám utkvelo v pamäti pri vypuknutí druhej svetovej vojny?
Hneď prvý dátum, ktorý sa s ňou spája. V roku 1939 ma otec zobral prvýkrát do školy. Bolo to prvého septembra, keď som sa tešil, že sa posadím do školských lavíc. Lenže učiteľ povedal, že Židia sa musia vrátiť domov, pretože niekto podpálil auto nemeckého veľvyslanca Hannsa Ludina v Bratislave. Vraj nikto nevie, čo sa bude diať. Školský rok sa mi začal až o niekoľko dní neskôr. Dlho však moje základné vzdelávanie netrvalo, lebo Slovenský štát vystupňoval nenávisť prijatím takzvaného Židovského kódexu v septembri 1941. Našli sa v ňom dokonca prísnejšie paragrafy ako v nacistickom Nemecku.

Ako ste pocítili uzákonený antisemitizmus?
Napríklad som nesmel chodiť do kina a do divadla, v električke som sa mohol viezť len na vyhradenom mieste.

Uvažovali vaši rodičia, že by včas emigrovali?
Áno. Už v roku 1935 sa otec spolu s bratom a tetou vybrali do Palestíny. Dokonca pri Haife, čo je mesto v súčasnom Izraeli, kúpili pozemok. Lenže o rok neskôr vypukli nepokoje – Arabi robili pogromy, aby Židom ukázali, že si na vyhliadnutom území nevybudujú štát. Rodičia si povedali, že počkajú, kým sa pomery upokoja. Čakali a čakali. Otáľali, až prišla vojna. Viete si predstaviť, aká bola potom šanca odsťahovať sa…

Situácia sa už iba zhoršovala – v marci 1942 sa začali prvé deportácie Židov zo Slovenska do koncentračných táborov.
Slovenský štát sa chcel na jednej strane zbaviť Židov, ale na opačnej strane si uvedomoval, že potrebuje hlavne tých, čo sú lekári alebo inžinieri. Medzi Židmi sa nachádzalo veľa lekárov. Keby ich odvliekli preč, kto by sa venoval chorým ľuďom? Chýbali by. Môj otec patril k tým, čo dostali žltú legitimáciu, čiže mu udelili výnimku. Mohol ďalej pracovať, ale už nie vo svojej ordinácii.

Kde robil?
Úrady ho poslali na bratislavské Tehelné pole, kde sa stavali domy. Bol tam ako lekár pripravený zasiahnuť v prípade pracovných úrazov – poskytnúť robotníkom prvú pomoc. Popri tom ešte mohol pracovať nejaký čas v židovskej nemocnici. Často sa stalo, že mal pacienta, ktorý nemohol zaplatiť za recept. Otec ho zobral do apatéky a namiesto neho dal peniaze lekárnikovi. Mal čisté srdce. Napriek tomu, že bol pobožný, vštepoval do mňa, že židovské náboženstvo nestojí na tom, aby som sa viackrát denne modlil a udieral si hlavu o múr, ale hlavne nech som človekom. Ľudskou bytosťou, ktorá chce blížnemu pomôcť viac ako sebe. Snažím sa tým riadiť celý život.

Postupne sa začalo s arizáciou židovského majetku, Židia mali problém aj s vlastným bývaním.
Na Konventnej ulici v centre Bratislavy sme nemohli zostať. Na prelome rokov 1942 a 1943 došlo k takzvanej dislokácii, čo pre nás znamenalo, že sme museli opustiť byt. Presťahovali nás do Stupavy. V tej dobe to bola počtom obyvateľov dedina. Pôsobil v nej jediný lekár – starší pán, ktorý sa potešil, že k nemu pridelili môjho otca. Bol rád, že začal ordinovať. V Stupave sme zotrvali do roku 1944.

Čo nasledovalo?
Tragický vývoj napriek vidine radostného očakávania. V lete 1944 si každý rozumný človek myslel, že sa nezadržateľne blíži koniec vojny – že porážka nacistického Nemecka je nezvratná. Ľudia vedeli, že obrovský konflikt ešte potrvá, ale bolo jasné, že Adolf Hitler prehrá. Červená armáda postupovala z východu a Spojenci, ktorí sa začiatkom júna vylodili v Normandii, napredovali zo západu. Navyše koncom augusta na Slovensku vypuklo Povstanie. Lenže Jozef Tiso zavolal z Nemecka dve pancierové divízie, aby pomohli potlačiť SNP. Môj otec vedel, že nastanú ťažké časy. Obnovili sa deportácie. Chceli odstrániť zostávajúcich Židov, ktorí žili na Slovensku.

Čo to znamenalo pre vašu rodinu?
Otec ako lekár chodieval do neďalekej Marianky do bývalého kláštora, ktorý bol prestavaný na kaštieľ. Raz poviem kláštor, inokedy kaštieľ, ale reč je o tom istom. Zo Stupavy sa dalo prejsť do nej cez pole za hodinu. Bolo to tak štyri až päť kilometrov. V kláštore našlo bezpečné miesto približne 160 až 170 Židov z celého Slovenska, ktorým sa podarilo získať pasy juhoamerických krajín. Slovenský štát nebol s nimi vo vojnovom stave, takže toleroval Židov s dokladmi Uruguaja, Paraguaja a podobne. Otec veril, že títo Židia zostanú stopercentne ochránení. Samozrejme, že pobyt v kláštore nemali zadarmo – museli podplatiť políciu, pracovníkov ministerstva vnútra.

Presunuli ste sa všetci z rodiny do Marianky?
Nie. Vtedy neexistovala šanca dostať sa k juhoamerickým pasom. Otec, žijúci v obavách, chcel zaručiť bezpečie deťom. Sestre a mne. Toto sa dalo zariadiť. Hľadal v kláštore dospelých, ktorí mali v pase voľné miesta na dopísanie detí. Našiel iba jedného Žida, ktorý mal len jedno miesto.

Koho dal dopísať?
Sestru Alicku. Pochopiteľne. Ona dievča, ja chlapec, navyše bola mladšia ako ja. Otec ma však tiež poslal do kláštora. Veril, že sa ocitnem v bezpečí, ale nezabudol ma upozorniť, že keby vzniklo nejaké nebezpečenstvo, aby som utiekol. Logické. Veď moje meno nefigurovalo v žiadnom pase. Lenže po potlačení Povstania, ako som spomenul, sa obnovili deportácie Židov. Na Slovensko prišiel čelný nacistický pohlavár Alois Brunner. Fanatický vojnový zločinec. Bol odhodlaný vyčistiť Slovensko od posledných Židov. Zažil som tohto netvora.

V Marianke?
Áno. Koncom septembra 1944 prišiel Brunner do kláštora a s ním dve veľké nákladné autá s esesákmi. Zamkli bránu a obkľúčili kaštieľ. Zvolali všetkých Židov na prízemie. Povedali, že prišli kontrolovať pasy. Židov zoradili na nádvorí do trojstupu. Vrátane mojej sestry s jej fingovanou rodinou. Čo si počnem ja? Nezapísaný?!

Vynašli ste sa?
Odhodil som modrú baretku, vyzliekol som si nohavice a košeľu – veci, ktoré dokazovali, že som židovský chlapec. Zostal som v trenírkach a v tielku, na nohách mi zostali sandále. Bol som na hornom poschodí. Prišli tam dvaja esesáci so slovenským žandárom. Prehľadávali celý kláštor, či sa v ňom neskrýva nejaký Žid.

Čo s vami urobili?
Žandár vykríkol, že kto som a čo tu hľadám. Odpovedal som, že sa volám Peter Rázus. Chlapec z Marianky, ktorý prišiel predávať Židom vajíčka. Bolo známe, že sedliaci stadiaľ a aj z okolia chodili do kláštora, lebo Židia si museli kupovať potraviny. Žandár preložil do nemčiny esesákom, čo som mu hovoril. Jeden z nich ma schmatol za tielko a zareval: Si Žid alebo nie si Žid?! Nezmenil som farbu tváre. Zatajil som svoj pôvod.

Karol Natan Steiner (uprostred) so vzácnou...
Karol Natan Steiner (uprostred) so vzácnou korunou na Tóru, ktorú venoval Múzeu židovskej kultúry. Vľavo je jeho manželka, vpravo riaditeľ múzea Pavol Mešťan. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Takže vám uverili?
Nebol to koniec dramatických chvíľ. Jeden esesák sa chcel presvedčiť, či mám obriezku. Trenírky mi strhol tak prudko, že ma stiahol aj za tielko a ja som spadol na zem. Druhý esesák má vzápätí čižmou kopol medzi nohy a zahučal, aby som zmizol. Lenže mal som také bolesti, že som sa nedokázal postaviť na nohy. Nechali ma ležať a išli ďalej. Keď som sa pomaly pozviechal, hľadal som spôsob, ako utiecť. Čo ak sa tí traja vrátia a predsa zistia, že som Žid? Nehovoriac o ďalších esesákoch na nádvorí.

Ako ste utiekli?
Rozmýšľal som o únikovej ceste. Nebolo jednoduché dostať sa preč. Vyliezol som na múr a zoskočil. Mal som šťastie, lebo som dopadol medzi kukuricu. V septembri ešte nebýva zrelá, ale je už dosť vysoká. Má viac ako jeden a pol metra, čiže primerane, aby z nej nevyčnieval jedenásťapolročný chlapec ako ja. Kľučkoval som ako zajac medzi kukuricou, lenže po dvesto metroch sa končila. Tak som prečkal medzi ňou dovtedy, kým som si povedal, že mi hádam už nič nehrozí. Rozbehol som sa cez pole do Stupavy. Za otcom do ordinácie, v ktorej mu pomáhala mama. Rýchlo a stručne som povedal, čo sa stalo. Mamu a mňa poslal k jedným sedliakom, s ktorými bol dohodnutý, že nás skryjú, keby sme sa ocitli v ohrození. Keď si často premietam v hlave osudový deň v Marianke, hovorievam si, že bol zázrak, že som sa zachránil.

Ako reagoval otec na to, že nič nevie o svojej dcére?
Bol odhodlaný dostať Alicku späť. V Stupave žilo viacero Nemcov, aj politicky angažovaných. Otec zachránil život jednému z nich. Nemec mu sľúbil, že sa môže naňho obrátiť, keby vznikol nejaký problém. Zašiel za ním a povedal, čo sa stalo. Nemec prikývol, že pomôže. Neviem posúdiť, či to urobil z čistej vďačnosti k lekárovi za záchranu života. Alebo či v tom bola vypočítavosť, lebo triezvo uvažujúci Nemci museli chápať, že prehrajú vojnu, a teda budú potrebovať alibi, že aj niečo dobré vykonali.

Ako Nemec postupoval?
Sadol do auta, odfrčal do Marianky. Židia boli ešte na dvore kaštieľa, ako ich Brunner preveroval, či niečo vôbec vedia o štáte, odkiaľ majú pas. Otcov nemecký známy mu povedal, že medzi týmito ľuďmi sa omylom ocitlo jedno dievčatko. Brunner súhlasil, aby si ho zobral. Nemec nepoznal Alicku, nevedel, ako vyzerá. Tak vyvolával jej meno. Alicka Steinerová! Alicka Steinerová! Lenže ona sa riadila inštrukciou, aby počula iba na svoje nové, falošné meno… Nemec sa vrátil do Stupavy, otcovi povedal, že nedokázal pomôcť. Zúfalý otec vyhlásil, že pôjde s ním a nájdu Alicku.

Dráma pokračovala.
Keď prišli, Brunner sa opýtal Nemca, kto je muž po jeho boku. Odpovedal, že Gustav Steiner, lekár zo Stupavy, ktorý si chce vyzdvihnúť dcéru. Brunner reagoval slovami, že potrebujú lekára, preto pôjde s nimi. Otec nástojil, že si musí vziať lekárske potreby. Brunner ho posadil do auta s dvomi esesákmi. Sadli si do čakárne, otec zmizol zadným vchodom ordinácie. Nemci ho chytili a čo som počul od svedkov po skončení vojny, tak ho dobili do krvi. Odvliekli ho, zaradili do transportu, ktorý vypravili zo železničnej stanice v Stupave.

V ktorom koncentráku skončil?
Najprv stručne opíšem tragédiu Alicky. Stručne, pretože rýchlo zahynula. Transportovali ju do Osvienčimu. Predtým bola krátko v koncentráku v Seredi. Stadiaľ viedla jej cesta do tábora smrti. Dopátral som sa, že do Osvienčimu ju dovliekli v polovici októbra 1944 a hneď išla do plynovej komory. Dievčatko, ktoré by malo o dva dni desať rokov, nacisti zavraždili… Alicka zahynula 18. októbra 1944.

A otec?
Deportovali ho do Kauferingu, ktorý spadal pod koncentrák v Dachau. Nemci tam razili tunel, v ktorom chceli vyrábať rakety V2. Nemecko bolo bombardované, potrebovali bezpečné miesto na výrobu zbraní. Väzni nosili ťažké vrecia so stavebným materiálom. Mnohých to zničilo. Veď od železničnej stanice k budovanému tunelu museli prejsť takmer dva kilometre. K vyčerpanosti a veľmi chladnému počasiu si pripočítajte mizernú stravu. Otec navyše ochorel na týfus. Zomrel 18. decembra 1944. Neskôr som sa to dozvedel od niekoľkých väzňov, čo mali šťastie, že prežili.

Vráťme sa k vášmu osudu.
Hovoril som, že otec ma poslal s mamou k sedliakom, ktorí nám poskytli skrýšu. Lenže v Stupave žil jeden odporný udavač. Sliedil za Židmi. Po skončení vojny bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Za každého udaného Žida dostal odmenu 500 korún. Keď si po nás prišli, zobrali nás na vyšetrovanie do budovy tajnej polície v Bratislave a stadiaľ poslali do Serede. Keď fanatický Brunner zozbieral tisíc Židov z celého Slovenska, vypravil vlakový transport z desiatich vagónov.

Kam vás transportovali?
Vlak sa zastavil v pohraničnej oblasti Protektorátu Čechy a Morava a okupovaného Poľska. Nepohol sa hodinu. Tŕpli sme. Vedeli sme, že jeden smer je do Osvienčimu a druhý niekam inam. Našťastie vlak neodbočil do koncentráku, v ktorom zahynula Alicka. Nemci rozdelili väzňov do vagónov podľa skupín – samotné ženy, matky spolu s deťmi, muži, starí ľudia. Mužov vyložili v Mauthausene, ženy bez detí v Ravensbrücku. S mamou som skončil v Bergen-Belsene. Došli sme tam v októbri. Jeseň, ale v skutočnosti vtedy už krutá zima. Nastalo niekoľko mesiacov útrap.

Mnohí väzni, ak ich nacisti nezavraždili, zomreli v koncentrákoch na podvýživu a na choroby.
Čo vám poviem o jedle? Veď sa to normálnou stravou nedalo nazvať. Živorili sme. Raňajky? Kúsok chleba s kockou margarínu alebo s lekvárom. A nápoj. Nazývali to káva. Tmavá tekutina bez chuti, niekedy čaj. Nie horúce, ale aspoň teplé, trochu sme sa zahriali. Obed? Akože polievka, ale bola to voda s kúskami repy, a kúsok chleba. Naproti bol barak, v ktorom sa nachádzali holandské ženy s deťmi. Tým dávali takmer normálnu stravu.

Prečo?
Lebo ich muži boli špecialisti na brúsenie diamantov. Napríklad o Amsterdame je známe, že niekoľko storočí mu patril prívlastok mesto diamantov, platí to doteraz. Najšikovnejší brusiči boli holandskí Židia. Nemci využívali otrocky ich zručnosť vo vojenskom priemysle. Boli pre nich nenahraditeľní, tak aspoň ženám a deťom dávali slušnú stravu. Jedlo sme dostávali zo spoločnej kuchyne. Ony a my. Doslova sme sa hádzali na prázdne sudy, ktoré sa vracali od Holanďaniek. Dokonca sme si urobili poradie, kto to môže urobiť ktorý deň. Takí sme boli vyhladovaní. Oblizovali sme sudy, prstami sme vytierali zvyšky jedla.

A choroby v Bergen-Belsene?
Vypukol týfus. Prežiť bez liekov, ešte aj v nevykurovaných barakoch, vonku silná zima, tak to považujem za ďalší zázrak. Dlhé čakania v mraze, keď nás trikrát denne zvolávali na apelplac, aby nás spočítali… Pribúdali mŕtvi. Každé ráno sa viacerí už neprebudili. Telá sme vynášali von. V koncentráku neprestanete síce uvažovať ako človek, ale stávate sa v takej situácii apatický. Smrť sa vás dotýka každodenne. Zvyknete si nechtiac na tento prízrak. V tejto súvislosti poviem niečo, z čoho sa mnohým zdvihne žalúdok, ale považujem to za potrebné na vysvetlenie, pochopenie mojich slov.

Čo?
Bolo to nejaký čas po skončení vojny, keď som videl tragickú nehodu. Zjavne opitý muž na motorke vo vysokej rýchlosti narazil do stĺpu. Otvorila sa mu hlava. Vytekal z nej mozog. Po dlhšom čase mi došlo zle. Zažil som návrat citu. Návrat ľudskosti. Chápete, čo myslím, keď hovorím o sebe ako o bývalom väzňovi v koncentráku, ktorý dennodenne stretával príšeru s menom smrť.

Kedy ste sa dočkali oslobodenia?
Presne sa to stalo 15. apríla 1945. Chvalabohu, prežila aj mamička. Mal som necelých 12 rokov. Neskôr po skončení vojny som odišiel žiť do Izraela. Mama onedlho prišla za mnou.

V mladom veku ste sa odsťahovali.
Presvedčil som mamu, aby ma pustila. Odišiel som v 60-člennej skupine židovskej mládeže. V Izraeli som začal chodiť do poľnohospodárskej školy. Keď som vstúpil do armády, zostal som vo vojsku šesť a pol roka. Z platu som živil nielen seba, ale aj mamičku. Bral som ako svätú povinnosť postarať sa o ňu – veď bez nej by som v koncentráku neprežil. Keď som si vyzliekol uniformu, pustil som sa do podnikania.

Váš život v Izraeli by istotne stál za ďalší rozhovor. Neobíďme aspoň ešte jednu dôležitú otázku. Aký dar ste priniesli do Múzea židovskej kultúry Slovenského národného múzea?
Je to veľká a ťažká koruna z čistého striebra. Pochádza z roku 1711 z bratis­lavskej synagógy, ktorá už neexistuje. Na korune je vyrytý text v hebrejčine: „Na večnú pamiatku v synagóge a požehnanie duše nebohej Chana Hindel – daroval jej manžel Rav David Zvi – syn Samuela Treibitcha – požehnaná duša z Pressburgu – presláveného mesta – v roku 1711.“

Ako ste sa ku korune dostali?
V povojnových časoch boli židovské náboženské obce rozvrátené. Zároveň nebolo dobre postarané o cennosti. Zlodejov nájdete všade, takže nejaké skupiny si vyhliadli synagógy v mnohých európskych mestách. V Budapešti, Prahe, Ostrave, neobišli ani Bratislavu. Medzi ukradnutými vzácnosťami sa nachádzala aj táto koruna. Tušil som, že niečo sa môže objaviť aj v Izraeli. Pred viac ako desiatimi rokmi som mal šťastie. Pomohol mi jeden starožitník. Korunu som odkúpil.

Za koľko?
Nebudem sa vyjadrovať k cene. Podstatné je, že som bol ochotný zaplatiť, aby som ju získal. Dal som ju očistiť a uvažoval som, kam ju dám. Do synagógy v Izraeli? Možno. Vidíte, ako som dlho rozmýšľal. Nakoniec som si povedal, že koruna sa vráti do mesta, odkiaľ pochádza. Do Bratislavy, na Slovensko, aby ju mohli obdivovať návštevníci tohto múzea.

Karol Natan Steiner

  • Narodil sa 3. septembra 1933 v Bratislave. Otec bol lekár, matka mu pomáhala v ordinácii. Rodičia mali ešte jedno dieťa – dcéru Alicku, ktorá bola o rok mladšia od ich syna.
  • Štvorčlenná rodina Steinerovcov sa vyhla prvej vlne deportácií Židov zo Slovenska v roku 1942, pretože otec pre svoje povolanie získal výnimku.
  • Na jeseň 1944 však nacisti Alicku odvliekli do Osvienčimu, kde ju zavraždili. Otec zomrel v Kauferingu. Karol s mamou prežili peklo koncentráku v Bergen-Belsene.
  • Po návrate do Bratislavy zistili, že počas holokaustu zahynulo 16 členov širšej rodiny Steinerovcov. (Mimochodom, medzi preživšími bola aj Selma Steinerová. V roku 1991 v Bratislave obnovila Antikvariát STEINER, ktorý bol založený už v roku 1847.)
  • 15-ročný Steiner, odišiel so skupinou židovskej mládeže žiť do Izraela; matka sa neskôr k nemu pripojila.
  • Najprv navštevoval poľnohospodársku školu a pracoval v kibuci v Yavne. Potom slúžil 6,5 roka v armáde.
  • Neskôr sa začal venovať podnikaniu. Takmer 34 rokov pracoval vo firme, ktorá vyrába plechovky na nápoje.
  • Dlhé roky sa angažuje v krajanskej komunite. Stal sa predsedom Združenia prisťahovalcov z Československa. Pôsobí ako honorárny konzul Slovenska v Izraeli.
Karol Nathan Steiner

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #židia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku