Novinár Jan Rybář: Sloboda je prosperita

Novinár, fotograf, autor niekoľkých kníh, navštívil desiatky krajín od Japonska cez Irak až po Kubu. Sám seba za hrdinu nepovažuje. Stretol však pár ľudí, ktorí dokázali robiť zásadné rozhodnutia. O falošnom pocite bezpečia, ktorý je nebezpečný, či o tom, že získať slobodu nestačí, nám porozprával Jan Rybář.

, 17.07.2015 06:00
jan rybar Foto: ,
Novinár a fotograf Jan Rybář počas konferencie TEDxBratislava 2015.
debata (25)

Čo sa deje so slobodou a čo s ňou treba robiť?
Žijeme v zaujímavej dobe, keď si stále viac ľudí uvedomuje, že platí to, čo sme dlho považovali za klišé. Keď sa zrútil komunizmus, tak všetci nám hovorili, že sloboda nemôže existovať bez zodpovednosti a my sme hovorili iste, iste, to sú také vaše teoretické postuláty. Dôležité predsa je, že máme slobodu a zvyšok sa už zariadi sám. Myslím si, že stále viac ľudí má pocit, že politika nefunguje, že sa im nedarí… a začínajú si uvedomovať, že to klišé naozaj platí. Jednoducho že sloboda nemôže fungovať bez toho, aby sa ľudia začali zapájať do lokálnej politiky a zaujímali sa o to, čo sa okolo nich deje. Pochopili, že ak nevezmú veci do vlastných rúk, nebude to fungovať nikdy.

Je sloboda absolútna a dá sa modelovať?
Ak hovoríme o slobode v zmysle, aby fungovala tak, ako u nás, je kľúčové, aby ľudia mohli robiť to, čo chcú, fungovať tak, ako chcú a zariadiť si spoločnosť tak, aby fungovala, prosperovala a bola spravodlivá. Pochopiteľne v iných kútoch sveta to môže fungovať inak. Výborný je príklad Severného Írska, kde naozaj existujú rôzne uhly pohľadu na konflikt a aj preto slovo sloboda je ťažko definovateľné.

Prečo?
Veľmi ošemetne to zjednoduším. Severné Írsko je pre mňa jediný príklad, keď čisto teroristická organizácia IRA dosiahla svoje a potom zložila zbrane. Vyhrali vojnu, aj keď si to mnohí ani nevšimli. Dosiahli to, čo chceli. Fascinujúci prípad je to preto, že ľudia, ktorí organizovali teroristické akcie a snažili sa povraždiť členov britskej kráľovskej rodiny, sa stali mierotvorcami. Len nedávno sa Gerry Adams stretol s princom Charlesom. Predtým Martin McGuinness, jeden z brutálnych veliteľov IRA, sa stretol s kráľovnou Alžbetou. To je akoby sa George Bush stretol s bin Ládinom. Je to neuveriteľné.

V jednom rozhovore ste povedali, že sa za fotografa nepovažujete. Prečo?
Je to trochu nadnesené, samozrejme. Som však najmä píšuci novinár. Dvadsaťpäť rokov a možno aj viac fotím a hneď ako začnete cestovať, tak vám je ľúto to neodfotografovať, tak som s tým začal. Snažím sa, aby fotenie bolo súčasťou toho, o čom píšem. Aby bolo schopné vyrozprávať príbeh a zaznamenávať udalosti, ktoré by inak mohli zmiznúť.

Vnímate fotku ako pridanú hodnotu príbehu?
Bude to znieť trochu cynicky, ale na fotku, najmä vo svete dnešných médií, sa kladie veľký dôraz a často akoby ten text samotný bol v úzadí. Hlavný je pekný obrázok. To vizuálno ale často rozhoduje o celku. Ak máte zlé fotky, ublížite textu. Naopak ak budete mať krásne fotky a hlúpy text, konečný efekt môže byť stále uspokojivý. Fotka je nezastupiteľnou súčasťou v novinárskej komunikácii.

A čo fotografia ako nástroj manipulácie?
Komunikácia je vždy manipulatívna. Jedna scéna, jeden človek, jedna udalosť. Je možné ju nielen odfotografovať, ale aj popísať z mnohých uhlov. Novinári navyše dokážu medzi riadkami povedať viac ako v texte. Samozrejme, že fotkami sa dá manipulovať, ale nie viac ako inými prostriedkami. Záleží to od kontextu. Ale textová manipulácia je podľa mňa v dnešných časoch zásadnejšia. Najmä pri internete a sociálnych sieťach.

Bola pre Vás reportáž z Moskvy, kde sa začal puč proti reformnému vedeniu Sovietskeho zväzu na čele s Gorbačovom, prelomová?
Je samozrejme jednou z tých najviac zapamätateľných. Pre mňa osobne boli najviac zlomové o niečo staršie reportáže. Keď som sa v roku 1990 dostal na Sibír. Bol som v krajine, ktorá už dnes v podstate neexistuje. Impérium tesne pred rozpadom. Všetko bolo pomalé, veľmi priateľské a zaujímavé. Dali sa tam zažiť veľké dobrodružstvá.

Ďalšia medzná cesta bola do Afganistanu v roku 1992 tesne po tom, keď odišli sovietski vojaci. Celá krajina bola rozprávková, orientálna, kde sa dalo veľa zažiť. Keď ste boli cudzinec, tak vám dali ochranku, vlastný obrnený transportér a starali sa o vás ako o perzského princa.

Ktorú cesta vo Vás zanechala najviac?
Práve Afganistan. Tri týždne som putoval po krajine, ktorá bola tesne po vojne. Musel som sa naučiť vetu „Nie som Rus“. Pomaly sa prebúdzala. Bolo to v režime rozprávky z Tisíc a jednej noci. Prišiel som tam ako cudzinec a tamojší vládca sa o mňa postaral. Vzal ma do horskej pevnosti, kde ste jazdili na koni. Afganistan bol pre mňa fascinujúci. Ešte v 90. rokoch to bola krajina, kde sa dalo zažiť to, čo som už potom nikdy nikde nevidel. Už to možno ani neexistuje. Idete do hôr, ste tam s tými ľudmi a vidíte, že sú šťastní a spokojní, dokážu to, o čo sa my na Západe márne usilujeme – byť šťastní iba preto, že nie je dôvod byť nešťastní.

Máte najobľúbenejšiu fotku?
Mam veľmi rád fotku z prvých ciest na Sibír, keď sme v tajge našli mamutí kel a celé to bolo tak trochu ako z Indiana Jonesa. V tej fotke je romantika tých čias a som rád, že ju mám.

Jan Rybář a mamutí kel, Sibír, 1990. Foto: Jan Rybář
mamuti kel Jan Rybář a mamutí kel, Sibír, 1990.

Fotografia Bolesť Beslanu získala v roku 2004 ocenenie Czech Press Photo. Vy ste udalosti z Kaukazu označili za koncentráciu hrôzy. Ako to vnímate po rokoch?
Beslan je pre mňa jeden z najhorších zážitkov. Zahynulo tam takmer dvesto detí. Je to hrôza, ku ktorej sa ťažko niečo dodáva. Pre mňa je to medzný zážitok. Keď som tam prišiel rok nato, hrôza z návratu bola porovnateľná s tým, keď som tam bol medzi mŕtvymi deťmi. Stretol som rodiny, ľudí z mojich fotografií, ktorí stále žili v troskách svojho sveta. Neboli schopní sa s tým naučiť žiť. Novinár je nastavený tak, aby zvládol tu okamžitú hrôzu. Často ho však vykoľají situácia, keď z nečakanej strany vstúpi do príbehu svojich postáv. Je to ešte desivejšie než tie primárne udalosti.

Fotografia Bolesť Beslanu získala v roku 2004... Foto: Jan Rybář
rybar beslan final-retus Fotografia Bolesť Beslanu získala v roku 2004 Czech Press Photo.

Ako sa nestať súčasťou príbehu?
Novinár by sa nemal stávať súčasťou príbehu, pretože potom neplní svoju úlohu. Nemal by dávať najavo, na čej strane stojí a na žiadnej ani nebyť. Aj ja som sa o to snažil. Samozrejme v Beslane je to dosť jednoznačné, nie je tam čo riešiť. Jedna vec je otázka novinárskej etiky a druhá, aby zvládol novinár pracovať v takýchto podmienkach. Znie to cynicky, ale musí si okolo seba vytvoriť bublinu. Inak sa to nedá ustáť.

Je ťažké pomenovať, kto je terorista a kto bojovník?
To je veľmi zložité. Pri niektorých konfliktoch sa isté veci zaužívali, napr. v 90. rokoch. Keď Čečenci bojovali za to, aby ruské tanky neničili ich dediny, mali sympatie sveta a všetci o nich písali ako o bojovníkoch za slobodu. Vyhrali vojnu, ale prehrali mier. Stali sa teroristami. Tam je tá definícia relatívne jednoznačná. Na mnohých miestach sveta je rozdiel medzi bojovníkom a teroristom iba v tom, na ktorej strane žijete, napríklad či v Izraeli alebo Palestíne.

Čo Vás formovalo ako novinára a fotografa?
Vojnové konflikty v Rusku, Afganistane a Iraku formovali to, čo a ako som potom písal. Do Iraku som sa vybral, keď padol Saddám Husajn. Vzali sme si taxi a išli sme z Jordánska do Bagdadu. Boli sme na miestach, kde ležali rozbité sochy, padlí Saddámovia. Dnes mi to už veľa ľudí neverí, keď hovorím, aká tam bola vtedy nálada. Iračania boli naozaj šťastní a tešili sa, že majú slobodu. Čakali, že so slobodou príde aj blahobyt. A keď neprišiel, boli nahnevaní. To je aj jeden z dôvodov, aké jednoduché je slobodu prehrať. Nestačí ju totiž iba získať, ale treba sa veľmi snažiť, aby ste ju udržali. Pretože ak existuje iba pocit, že sa stačí zbaviť diktátora, tak to je málo. To je to, čo vidíme v islamských krajinách. Zvrhnúť jeden režim bohužiaľ nie nutne znamená, že príde niečo lepšie.

Afganistan považuje Jan Rybář za jednu zo... Foto: Jan Rybář
Rybář Afganistan považuje Jan Rybář za jednu zo svojich najobľúbenejších krajín.
O afganskej krajine hovorí Jan Rybář ako... Foto: Jan Rybář
Rybář O afganskej krajine hovorí Jan Rybář ako najrozprávkovejšom kúte sveta.
Afganské ženy Foto: Jan Rybář
Rybář Afganské ženy

Máte na mysli vyčíňanie Islamského štátu?
Islamský štát je šialenstvo. Stále verím, že sa to môže rovnako rýchlo skončiť, ako sa to začalo. Keď to preženiem, tak o rok už o ňom nemusí nikto vedieť. Asi sa to nestane, ale za tých 25 rokov vždy platilo, že tieto celky sú veľmi nestabilné a vznikajú hádky vo vnútri. Ale jednoznačne to nie je vhodné podceňovať. Je možné, že táto vzbura požerie vlastné deti. Alebo aj nie. Naposledy z tých divokejších krajín som bol v Líbyi. Ten istý príbeh. Padol Kaddáfí a vyzeralo to, že zlo je preč a dobro príde samo. Rýchlo sa však ukázalo, že bez práce ľudí, žiadna zmena nenastane. Ozbrojené skupiny si rozobrali krajinu a začali medzi sebou bojovať. Sloboda nestačí.

Hovorí sa však, že vývoz západnej demokracie je kontraproduktívny.
Na vlastnej koži som zažil sklamanie Američanov. Hovorili si „zvrhli sme Saddáma a ideme preč. Jediné, čo máte robiť, je postarať sa o krajinu“. Na jednej strane je nezmysel myslieť si, že že export demokracie bude fungovať. Na druhej strane by sme ako súčasť Západu mali veriť v to, čo je jeho základom. Teda viera, že ľudská sloboda vedie k prosperite a bez slobody nemôže existovať prosperita, a teda ani fungujúci štát. Na jednej strane sa teda export nedarí, ale neviem, čo by malo byť alternatívou.

Dá sa to spomenúť aj v súvislosti s Kubou a USA?
Na Kube je to celkom zaujímavý proces. Som ale dosť skeptický. Podľa mňa nemôže dôjsť k inému modelu, ako v iných krajinách. Ak tam aj príde sloboda, spoločnosť nie je pripravená a Kubánci budú nahnevaní, že sa to nevyvíja tak, ako si predstavovali a neprišla prosperita. Obávam sa, že sa tam môže zopakovať situácia ako v Iraku. Ale môžem sa mýliť.

Kde sa na Kube stretáva sloboda a nesloboda?
Sloboda sama osebe nestačí. Aj v našich krajinách si mnohí mysleli, že áno. To, čo sme my zažili, platí pre Kubu ešte viac a bude to tam intenzívnejšie. Som si takmer istý, že panuje presvedčenie, že keď sa krajina otvorí, všetko bude o rok lepšie. Je však veľmi málo pravdepodobné, že to tak bude. Je to pekelne zložitá otázka. Na jednej strane slobodu treba, lebo keď má Kuba prosperovať, musí sa stať slobodnou. Na druhej strane existujú obavy z toho, že práve tá sloboda prinesie ekonomické problémy. A to je ten paradox. Ja však stále hovorím, že bez slobody to nejde a urobme to.

Je lepšie teda čeliť problémom, ktoré prináša sloboda ako neslobode.
Určite. Sloboda v našich končinách zároveň znamená prosperitu. Čím je krajina slobodnejšia a lepšie nastavená, čím väčšie percento ľudí sa stará o to, čo sa tam deje, tým sa má krajina lepšie. To je meritum západnej civilizácie v uplynulých desaťročiach. Nastaviť pravidlá a priestor na vytváranie čohosi. Súčasťou je aj sociálna solidarita.

Poznáte nejaký dobrý príklad, kde to tak funguje?
Ja mám veľmi rád Britániu. Aj keď to môže znieť ako gýč. Británia je krajina, kde je to nastavené relatívne dobre. Naozaj kapitalistická krajina má v sebe zároveň to, že aj keď budete ten najchudobnejší z najchudobnejších, tak stačí, aby ste trochu chceli a vyštudujete. Je to tam oveľa lepšie nastavené. Keď chcete, tak môžete. Ak sa budete snažiť, zabezpečí vám to lepší život. Samozrejme veľmi zjednodušene povedané. Ale spomeniem aj Nemecko, Švajčiarsko. To sú krajiny, ktoré fungujú. Dokážu využiť tú základnú premisu, že sloboda je prosperita.

Jan Rybář (1971), novinár, fotograf a spisovateľ

Foto: Viera Hebertová, Pravda
Jan Rybář

V Prahe vyštudoval geológiu a medzinárodné vzťahy, v Škótsku žurnalistiku. Takmer 13 rokov pracoval ako reportér zahraničného oddelenia MF DNES, bol šéfredaktorom cestovateľského časopisu Travel Digest a teraz vedie vlastnú kreatívnu agentúru. Zaoberá sa poradenstvom v oblasti medzi novinárčinou, marketingom a efektívnym využívaním kreatívnych postupov v biznise aj neziskovom sektore. So svojimi skúsenosťami a pohľadom na slobodu vo svete sa podelil aj na nedávnej konferencii TEDxBratislava 2015. Viac o ňom a jeho práci sa dozviete na webe www.amaze.cz.

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #Sloboda #novinár #fotograf #konflikty #Ján Rybář
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy